Dovoliť prstom kĺzať šijou,

keď hladíš ma

len nepreniknuteľnou tmou.

A ja ponorená kamsi do seba,

myšlienky mi na tvári úsmev

poľahky rozvíria.

Zastaviť čas,

odhodiť mamon všetkého,

čo vlastním,

prepadám sa

do studne ľudského,

do svojho ja.

Nečítam riadky,

neovládam pera hrot,

len plyniem s dotykom

vlastných snov.

Je to smiešne,

zložito ľahké

myslieť nezmyselne

a podchvíľou

nemyslieť zmyselne

zas

potláča môj originál.

Detsky spím.

Vohnaným strachom

predstieram

obranu pred tým,

čo by mohlo prísť.

Nie je ľahké prijať

jazyk tvojich skúseností –

a nemožné

neodvetiť

v zmyselnosti,

tak nenúť ma láskať,

za brechotu psov!

Za brechotu

mojich vlastných

strážnych psov.

maria.mazuchova