Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sima

AUTOR

Sima

Kráľovná lesov – 2. časť – Lorana

„Lorana! Neštvi ma a zlez odtiaľ!“ kričala na mňa mama. Trucovala som na strome a odmietala som zliezť. Načo predsa? Aby po mne opäť mohla bliakať a hádzať mi zauchá? Radšej umriem na strome.
„Nikdy!“ zvrieskla som a vyplazila som jej jazyk.
Videla som, že som ju vytočila, ale bolo mi to jedno.
„Si už dosť stará na takéto výstrelky! O chvíľu budeš maturovať a…“
„A bla-bla-bla-bla-blaaaa!“ zapchala som si uši. Matka sa bála výšok, takže by určite nemohla vyliezť za mnou.
Vystrčila bradu. „Tak keď ty takto, tak sa opováž vrátiť do domu! Nikdy ťa tu už nechcem vidieť, choď si kade ľahšie! Ty nevďačné dievčisko!“
Zasmiala som sa. „Vieš ako si ma potešila matka? Ani si nevieš predstaviť!“
Zoskočila som zo stromu a výsmešne som sa na ňu pozrela. Následne som rýchlo vbehla do domu a zamkla sa vo svojej izbe.
Sadla som si nad knihy a začala som premýšľať. Nedokázala som sa sústrediť na učenie, preto som si ľahla a zahľadela sa na veľký plagát na protiľahlej stene. Bola som na nej ja so svojím otcom, ešte ako bábätko. V živote som ho nevidela.
Položila som si hlavu na ruky, ktoré som mala skrížené na stole a zavrela oči. Bohvie akým by mi bol otcom. Keď som sa na neho pýtala mamy, začala sa správať zvláštne a zmenila tému. Keď som sa opýtala čo sa deje, tak mi odvrkla, že o ňom odmieta diskutovať. Toto bola naša konverzácia ohľadom otcom.
Postavila som sa a vošla do malej kúpeľne, ktorá patrila len a len mne. Aj mama mala vlastnú a mali sme ešte jednu pre hostí. Tak to bolo najlepšie, obom nám to takto vyhovovalo a nemienili sme to meniť.
Mama kedysi kúpila obrovský dom, pretože si bola istá, že bude mať obrovskú rodinu. Mala však nakoniec len a len mňa a za niekoho iného sa odmietala vydať. Vzdychla som a zahľadela sa do zrkadla.
Zelené oči, hnedé vlasy a zopár pieh na tvári. Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle a pomaly som zo seba posťahovala prepotené oblečenie, v ktorom som chodievala behať. Vošla som do sprchy a pustila na seba prúd horúcej vody. Príjemne mi uvoľňoval stuhnuté svaly a pokožku som mala čochvíľa horúcu.
Vyutierala som si vlasy uterákom a natiahla si na seba mäkký župan. Keď som vošla do izby, blikal záznamník. Stlačila som tlačítko a zo záznamníka sa ozval hlas mojej kamarátky.
„Ahoj Lori! Kde toľko trčíš?! Volali sme ti i s dievčatami na mobil, ale ty nič.“ Do kelu, pomyslela som si. Ostal v bunkri. „Keďže nedvíhaš ani pevnú, tipujeme, že si v sprche. Čakáme ťa v tej malej pizzérii a objednáme ti tvoju obľúbenú. Daisy,“ zapípalo a odkaz skončil.
Rýchlo som si vysušila vlasy a natiahla na seba dlhé žlté nohavice a zelené tričko. Vyzerala som ako chutné lízatko a podvedome som sa na seba usmiala.
„Kam utekáš mladá dáma?“ zastavila ma mama, keď som už stála vo dverách.
Prekrútila som očami. „Idem s Daisy, Elis a Majou von,“ povedala som prosto.
„Prestaň krútiť očami. A mňa si sa, len tak mimochodom, pýtala či môžeš?“
Vyvalila som na ňu oči a nevedela som čo povedať, ale následne som sa opäť zatvárila normálne. „Pred chvíľou si ma predsa vyhodila z domu, nepamätáš sa?“
Usmiala sa. „Ale, ale, ale. Tak to aby som ťa zbalila kým sa vrátiš.“
Vedela som, že je zle, pretože mama sa takto nikdy nesprávala. „Môžem ísť von mami? Prosím!“
Slabo prikývla. „Do jedenástej nech si doma. Presne! Žiadne meškanie!“ nato sa otočila a vošla naspäť do pracovne, v ktorej opäť niečo spisovala do práce.
Vyšla som do chladnej noci a zamierila si to do pizzérie.
„Ahojte!“ povedala som veselo, keď som si sadala ku stolu, kde sedeli moje tri kamarátky. „Tak, ako sa máte?“
Maja sa uškrnula. „Ty sa pochváľ! Volal mi bratranec, vieš, ten tvoj mladý sused, vraj ste sa opäť hádali.“
„Och, jasné! Mohla som si myslieť, že Marek si okamžite pustí jazyk na špacír,“ zasmiala som sa.
„Od neho sa nedá nič iné čakať, veď ho poznáš.“
„Nie, nepoznám ho Maja. Jediné čo si povieme keď sa stretneme je ahoj.“
Maja sa zamyslela a následne pokrčila plecami. Bola presným prototypom dokonalého dievčaťa. Domov nosila samé jednotky a vždy sedela nad knihami. Ja som knihy tiež milovala, ale ona… väčšinou sedela nad knihami o psychológii, medicíne a nad rôznymi odbornými knihami. Nikto by to však podľa jej výzoru nepovedal. Zdobila ju nádherná vlna čiernych vlasov a namiesto očí mala dva krásne zafíry. Aspoň ja som toto prirovnanie často používala.
„Tak teda?“ ozvala sa Elis. „Na čom ste sa opäť pohádali?“
Pokrčila som ramenami. „Vieš, že ani neviem? Pýtala som sa opäť na otca a potom na mňa začala kričať. Vyšla som do bunkru a trucovala tam asi také dve hodiny. Potom sa mi vyhrážala, že ma vyhodí z domu. Aspoň si myslím, že to bolo tak,“ zamračila som sa. „Neviem, prečo ju tak rozčertilo, že som sa pýtala na otca.“
Daisy si vzdychla. „Ty a tá tvoja mama. Ja ju mám neskutočne rada, neviem prečo sa toľko hádate.“
„Viete, niekedy mám pocit, že predo mnou ohľadom otca niečo skrýva a ja mám domnienku, že bol nájomným vrahom. No a príďte za mamou s otázkou: mami, povedz mi už niečo o otcovi, pretože sa bojím, že som dcérou nájomného vraha!“ rozhodila som rukami.
Začali sme sa všetky smiať. „Už nám nesú pizzu,“ oblizla si Maja pery. „Som nehorázne hladná! Odkedy má mama nového frajera, tak je večne z domu. A mne po väčšine ani nenechá dosť peňazí. Chladnička je prázdna, nemôžem si ani navariť.“
Pousmiala som sa na ňu a opätovala mi úsmev. Bola na tom pomerne horšie ako ja, keď to tak vezmem, ale niekedy som vážne nedokázala pochopiť, prečo musí trpieť také úžasné dievča ako ona.
„A otca máš kde?“ opýtala sa jej Daisy keď zahryzla do pizze.
„Tu v meste. Vieš, znova sa oženil a s Karolínou má dvojčatá, tak si kúpili taký veľký dom na ulici Osloboditeľov.“
„A prečo nežiješ s ním?“ nadvihla obočie Elis.
Vzdychla si. „Vieš Elis, nie je to také jednoduché. On má už prakticky svoj život.“
„Má,“ zapojila som sa. „Ale ty si aj tak jeho dcéra.“
Prikývla. „Máš pravdu, sama Karolína ma k nim dokonca volala, keď mama nebola v miestnosti. A to čo na ňu povedala… súhlasím s tým. Nespráva sa ako matka. Karolína ma má radšej ako ona! A vraj macochy sú zlé, výmysel.“
Natiahla som sa po ďalší kúsok mojej obľúbenej pizzu a s chuťou som s ňou zahryzla. „Vieš Maja, bodaj by som mala aj ja takéto problémy. Namiesto toho sa na tému otec, doma každý druhý deň hádam s mamou,“ vzdychla som.
Chápavo mi chytila ruku do svojich dlaní. „Vieš, ja si niekedy želám byť na tvojom mieste. Ale už som si zvykla, že mi ľudia chceme vždy to, čo mať nemôžeme. Alebo aspoň v tú chvíľu to mať nemôžeme. Akonáhle to dostaneme, tak chceme presný opak.“
Súhlasne sme všetky prikývli a zvyšok večera sme sa rozprávali o našom novom spolužiakovi s modrými očami.
Ležala som v posteli a snažila som sa zaspať. Nedokázala som však zažmúriť oka, pretože som bola neskutočne nervózna, ale netušila som prečo. Otočila som sa na druhý bok a zamračila sa. Už som sa takto prevaľovala približne dve hodiny a vytúžený spánok sa nechcel dostaviť.
Nakoniec som predsa len na pokraji síl zaspala. Snívalo sa mi o dievčati so striebornými vlasmi.

Komentáre

12 Responses to Kráľovná lesov – 2. časť – Lorana

  • Myslím správne, keď myslím, že si tu rozvinula dve dejové línie? 😀 lebo si nepamätám mená z predchádzajúcej časti. Len viem, že z tej prvej časti to asi neboli ľudia, však? 🙂
    Teším sa na pokračovanie. Som zvedavá, čo sa bude diať 🙂

  • Správne si odhadla 🙂 Sú to dve dejové línie a v prvej časti ozaj neboli ľudia.

    Ďakujem 🙂

  • Ešte priateľskú radu som chcela… 🙂 že máš v nadpise asi chybu. Kráľovný lesov… tak si to oprav ak chceš 🙂

  • fajn a ja sa čudujem, kam zmizli tie jej dlhé strieborné vlasy…xDD ale ku koncu mi pomaly začalo dochádzať, takže…pekne…pekne pokračuj. xD

  • Preklep 😀 Ďakujem za upozornenie bežím opraviť 🙂

  • Tak teraz už to vieš a ďakujem 🙂

  • Ahoj,

    tak, teda klobúk dolu. Ani neviem, akou náhodou
    som objavil túto stránku a Tvoje príspevky sa mi
    veľmi zapáčili. Po prečítaní poviedky Smrť, som si
    spomenul na román Normana Mailera: Nahí a mŕtvi –
    kapitolu v ktorej autor píše o mŕtvom japonskom
    vojakovi, ktorému našli denník. Bol to mysliteľ,
    básnik, ktorý sa zamýšľal nad zmyslom života…

    Mám rád literatúru, ktorá nie je povrchná, ale
    núti čitateľa zamýšľať sa nad „vecami života“.
    V žánry sci-fi, fantasy a hororu to nie je až také bežné… V rýchlosti si spomeniem na román Mary Shelleyovej: Frankenstein, čiže moderný Prometeus
    alebo román Philipa k. Dicka: Blade Runner, snívajú androidi o elektronických ovečkách?

    Je mi smutno, že momentálne je v kurze povrchná a
    nič nedávajúca literatúra s lacným humorom, ako napr. Dobrovodov román: Ja, Malkáč. Ale nech sa ľudia zabávajú, keď chcú… keď sa im nechce premýšľať… 🙂

    Pekný deň.
    Jozef

  • Jožko, Jožko…
    Neviem kde berieš, že v žánri sci-fi, fantasy a hororu, nie je veľmi bežné nútenie čitateľa k zamýšľaniu sa nad „vecami života“
    Veď to je jedna z najbežnejších čŕt týchto žánrov. Od počiatku sci-fi a fantasy vznikali preto aby sa ľudia zamysleli.
    A horory podobne i keď tie majú iný cieľ, u nich by som ešte bol ochotný nad tým polemizovať.

    Ale sci-fi a fantasy – jednoznačne, takmer v každom jednom máš, rozoberanie „vecí života“ a dokonca aj smrti, existencie, Boha, zvláštnych schopností, atď.

    Simkino dielo je taký priemer, nevyniká, ale ani sa nedegraduje. Doslova šedý priemer.
    Aj keď musím povedať, že talent je rozhodne cítiť. No samotný talent vždy nestačí. Aj tak držím palce.

  • Nepochopil si ma, ale nevadí…

  • Ani jednu zo spomínaných kníh som nemala možnosť čítať, pretože až teraz som sa dostala do oddelenia beletrie pre dospelých (ešte som tam nemala prístup) ale určite si niektoré prečítam.

    A ďakujem i za uznanie 🙂

  • … ale vždy sa všetko začína talentom. Píšem síce odkedy som sa naučila písať, ale aj tak to nie je dlho, keď uvážime môj vek, ktorý určite nevypískam do sveta. Mne osobne sa páči to čo píšem, pretože je to moje a ja sama sa nad tým musím zamýšľať. Tento príbeh je len na úplnom začiatku a nie je premyslený úplne do detailov, takže… 🙂 A ďakujem, že mi držíš palce.  

  • Aj ja nemám prístup, ale knihovníčka je moja známa a
    vždy mi niečo tajne požičia. Minule jej prišla kontrola
    a dostala pokutu, lebo mi požičala Sofinu voľbu.
    Musel som si to u nej odpracovať. Lepil som na vybrané knihy štítky: nevhodné do 15 rokov… :-D.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button