Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sima

AUTOR

Sima

Aj ja ťa ľúbim…

Obhrýzala som konček pera, ako som to zvykla robiť, keď som bola s nervami v koncoch. Dívala som sa na tabuľu a snažila sa ignorovať Tomášove pokusy, ktoré mali upriamiť moju pozornosť na jeho maličkosť. Ale zaťato som sa dívala na tabuľu a odmietala pootočiť hlavou smerom k nemu.
Bol odo mňa o rok starší, pretože ja som bola na osemročku, zatiaľ čo on na klasickom gymku a mali sme spojené hodiny. Neviem prečo, ale nemala som rada, keď sme mali nejakú hodinu spolu, už len kvôli tomuto. Nedal mi pokoj a večne ma otravoval.
„Ale no tak, Viki,“ začula som jeho hlas. „Nemôžeš sa toľko zlostiť budeš mať vrásky.“
Hmatateľne som cítila, že sa usmieval na svojom hnusnom vtipe. Prudko som sa otočila na stoličke a na perách som pocítila tie jeho. Aký hnusák, protivák a opovážlivec! Ako len mohol o tom všetkom.
„Slečna Kónyová a pán Martez, prosím vás, takéto niečo si nechajte na doma. A myslím si, že pán riaditeľ vás rád privíta,“ povedala naša učiteľka slovenského jazyka a začala niečo čmárať na papier. Mala som chuť čokoľvek povedať, ale vedela som, že to bude zbytočne. Linda mi povzbudzujúco stisla ramená a pošepla mi: „Hlavu hore dievča,“ tak, aby to nepočula slovinárka.
Postavila som sa naraz s Tomášom a zamierili sme ku katedre, kde nám podala papierik. „Dúfam, že toto pomôže do budúcnosti, aby sa to už viac neopakovala. Dovidenia,“ nato sa obrátila k tabuli a začala hovoriť niečo a Šafárikovi. Obaja sme vyšli z triedy a namierili si to k riaditeľovi.
Tomáš ma opovážlivo chytil okolo pása a pritiahol ma k sebe. „Ale no tak Viki, úsmev. Ulejeme sa zo sloviny, to je ako dar boží!“ povedal veselo. „A navyše aj s krásnou cenou,“ zaceril sa.
Vymanila som sa mu a zrýchlila krok. Že vraj cena! No tak to si teda odpyká, ja nie som žiadna vec, ktorá sa dá vyhrať v tombole.
Zaklopala som na riaditeľove dvere a keď otvoril dvere, tak som mu podala lístok. Len sa usmial popod fúzy a vpustil nás dnu.
„Posaďte sa,“ ukázal na dve pohodlné kreslá, ktoré stáli pri jeho pracovnom stole. Bola som rada, že tam nemal malý gauč, prečo by sa Tomáš istotne o niečo pokúšal.
„Takže, čo sa teda presne stalo?“ opýtal sa s nadvihnutým obočím a na perách mal stále úsmev. „Každý mi povie vlastnú verziu. Takže slečna Kónyová, môžete začať.“
Zhlboka som sa nadýchla, že rozpoviem svoju verziu, ale v tom mi do reči skočil Tomáš. „Prepáčte pán riaditeľ, ale je to moja vina,“ povedal rázne. Neveriacky som na neho hľadela ako mucha puk a nedokázala som povedať ani slovo. Tomáš zatiaľ hrdo pokračoval. „Viete pán riaditeľ, Viki sa mi už dlhší čas páči, ale neskutočne som ju nahneval a odvtedy ma zanovito ignoruje. Tak som sa snažil upútať jej pozornosť a nakoniec som ju nechtiac urazil. Otočila sa, že mi vynadá, ale ja som ju namiesto toho pobozkal. Je mi to neskutočne ľúto,“ povedal so smutným výrazom. Naďalej som na neho neveriacky civela, pretože mi stále nedochádzalo, čo práve povedal.
„Chápem vás pán Martez,“ začula som riaditeľov hlas a oči som mala čím ďalej, tým viac rozšírené. „Slečna Viktória je neskutočne nádherná mladá dáma, ale nemali ste ju urážať. Nebyť toho, nemuseli by ste tu práve oproti mne obaja sedieť.“
Tomáš chápavo prikývol a ja som bola v ešte väčšom pomykove. „Viete, mám dojem, že som sa po uši zaľúbil, ale neviem ako to dať najavo a robím samé chyby. Prepáčte, takéto niečo sa už viac nestane,“ dušoval sa. Pri slovnom spojení: zaľúbil som sa až po uši, som otvorila ústa ešte viac, pretože som už vážne nič nechápala.
Riaditeľ sa usmial. „Nevadí pán Martez, my sme robili dievčatám aj horšie veci, ale aby si pani profesorka Malorová nemyslela, že som vás len poslal preč, tak sa radšej na hodinu slovenčiny nevráťte a choďte sa prejsť von. Príjemnú zábavu, dovidenia.“
Pomaly sme sa obaja postavili a zamierili von. Tomáš mi dal prednosť a potom sme potichu kráčali po chodbe. Rukou som našla jeho ruku a tuho ju stisla. Ľúbil ma a preto sa správal ako úplný magor. Nestačilo povedať: mám ťa rád? Nie, pretože muži nerozmýšľajú racionálne, keď sa zamilujú.
„Prepáč,“ povedala som potichu, keď sa on ozval s tým istým slovom. Obaja sme sa rozosmiali a potom sme zastali uprostred chodby.
„Takže,“ začal. „Budem konečne spasený?“ opýtal sa s úsmevom.
Zahryzla som si do spodnej pery a robila sa, že premýšľam. „To záleží na tom, či si to myslel vážne.“
„Ľúbim ťa,“ povedal sladko.
„Aj ja ťa ľúbim,“ povedala som veselo a naše pery sa spojili v bozku, ktorý spečatil našu lásku.

Komentáre

3 Responses to Aj ja ťa ľúbim…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button