Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sara

AUTOR

Sara

Dve jamky (poviedka)

1. deň – poobede
Kráčam. So svojím vlastným tichom. Nie po ulici, ako sa sluší a malo by sa. Idem krížom cez pole, kde sa niekedy vrany rady prechádzajú a pozorujú nás, ľudí. Nie je to pokojná chôdza. Nedá sa nemyslieť na ďalší stratený deň, ktorému kráčam v ústrety, akoby to môjmu telu bolo jedno, ale mysli nie. Vstupujem do obchodného centra, kde ma kdesi uprostred čaká moja popoludňajšia šichta. V ušiach mi ešte stále znie hlas Jasona Wadea, speváka jednej americkej skupiny a jeho: „I cannot stand still, I can´t be this unsturdy, this can not be happenin´" a hlavne …. „I´m somewhere in between what is real and just a dream." (Neviem to vydržať, neviem byť taký silný, to sa nemôže diať….som niekde medzi tým, čo je reálne a čo len sen.)
Eskalátor, na ktorý naskočím s tonou myšlienok poletujúcich v mojej hlave, ma veselo vezie hore, nezdajú sa mu ťažké, no mne áno. Slimačím tempom kráčam k fast foodu, v ktorého zákutí je šatňa pre praktikantky, ktorou som v tomto prípade práve ja. S narýchlo naškrabaným úsmevom sa v kuchyni pozdravím a požiadam o kľúčik, ktorý im o päť minút a dvadsať päť sekúnd vrátim znova s obkresleným úsmevom.
Po schodoch, tentoraz bez elektriky, zbehnem do kaviarničky, kde ma už čaká kolegyňa s hŕbou riadu a zákazníkov. Pozdraví sa mi na pol úst, ja na celé, aj keď je mi to nič platné.
Začnem to všetko drhnúť od šľahačky, kávy, zalepených servítok, žuvačiek, ktoré neskončili za uchom. Všade okolo mňa sú poletujúce slová. Lenže nie tie by si moja duša rada schovala do svojho vrecka. Kolegyňa fajčí „na dvojke" aj s kamarátkou. Ja umývam. Som ticho, no v mojej duší prebieha dialóg duše a rozumu. Kto z koho? Uvažujem, ozýva sa môj rozum a ten zvláštny neidentifikovateľný pocit je to, čo mi duša v tejto chvíli ponúka. Som uprostred.
Mám zákazníka. Chce kávu. Väčšine nedochádza, že káva je len plodina, z ktorej sa nápoj pripravuje, a tak sa musím spýtať na bližšie identifikovateľný druh. Nakoniec bežím spraviť „turku", ktorá je v skutočnosti „zalievaná", ale nebudem ich predsa trápiť „formalitami", aj tak nevedia, že turecká káva sa robi výlučne v džezve.
Obsluhujem akúsi „Barbie", chce „fresh" džús z pomarančov. Hľadí na mňa zvrchu aj keď sedí. Naozaj. Tvárim sa profesionálne a usmejem sa. V duši mám pocit akéhosi „Keby len tá vedela….", no rozum by jej asi dal za pravdu. Vraciam sa k nej o sedem minút, ani nezaregistruje moje „Nech sa páči", telefonuje s akýmsi Petrom, ktorý evidentne mešká.
Rozumom poháňaná zdebarasujem všetky stoly a „updatujem" si tak predchádzajúcu hŕbu umytého riadu. Chce sa mi plakať, ani neviem prečo. Duša má pocit, že rozum je hlupák, ktorý nechápe, že tráviť tu teplé aprílové poobedie nie je koniec sveta. Apokalypsa by v tejto chvíli bodla. Práve som bola zjazdená, že box so zmrzlinou nebol zavretý. Ja som to nebola, ale nebudem sa hádať. Sme tu len dve, takže, ak si to ona nepamätá, ja nemôžem. Utekám preč, ale len v myšlienkach. K baru si sadá moja kamarátka – spolužiačka, ktorá si niečo podobné už odtrpela inde. Spravím jej presso s mliekom a nemo jej závidím. No môj obkreslený úsmev je stále tam. Som rada, že je tu. Trochu poklebetíme o veciach, o ktorých som pred chvíľou ani nevedela, že existujú. Snažím sa nemyslieť na to, že mám pred sebou ešte niekoľko hodín. Kamarátka odchádza. Prichádza už skôr zmieňovaný Peter, ktorý je pravým opakom svojej priateľky, a keď sa ho spýtam: „Čo Vám prinesiem?", s úsmevom a dvoma jamkami v lícach mi odpovie, že si dá presso bez mlieka. V priebehu štyroch minút ho má na stole a mňa hreje pri srdci , (alebo duši?), jeho vrelé ďakujem a milý úsmev.
O dve hodiny prichádza katastrofa môjho života. Na štvorku si sadá chalan z našej školy, (ktorý sa mi páči), aj s frajerkou. Kolegyňa ma posiela spraviť ich objednávku. Cítim sa ako korunovaný idiot. Dávajú si latte. Obaja. Urobím dva najlepšie latte v živote a s pokojom Angličana im ich vopchám pod nosy. Vo vnútri cítim bodanie miliónov ihiel, ktoré nacvičujú spartakiádu alebo niečo podobné. No ako spieva Jason Wade: „ I´d rather be broken than afraid." (Radšej budem zlomená ako sa báť).
Mám nutkanie stále sa pozerať na tých dvoch, no rozum mi to nedovoľuje, duša je občas mrcha.
Prichádzajú ďalší hostia, takže nemám čas produkovať myšlienky podobného charakteru. Dostávam sa do roztrelu spŕšok slov. Mladá mamička, ktorá má sotva toľko, koľko ja, teda devätnásť, chce Frankovku modrú, pre deti dve horúce čokolády, ktoré majú byť vychladené, a jej dvaja spoločníci, páni v stredných rokoch, chcú KBŠ, čo je v skutočnosti Karpatské Brandy Špeciál, viem to, lebo ma to naučil jeden zákazník, keď som naňho hodila, v tomto prípade, neobkreslený ksicht, ktorý má veľa spoločné s nechápavým. Odvtedy si to pamätám. Po trme-vrme sa opäť utiahnem k „myčke" a snažím sa zbaviť „Mount Everestu", ktorý pri nej medzičasom vyrástol. Chalan z mojej školy aj s frajerkou je stále tu a veselo sa bavia. Dokonca aj Peter s dvoma jamkami a „barbie" priateľkou je stále tu. To je fajn, aspoň mi držia stoly a ja nemusím objednávať nových zákazníkov. Opäť sa zahĺbim do seba. Uvažujem o tom, prečo chlapčekovi, ktorý prechádza okolo utekajúc za svojou mamou, spadol nanuk na zem, no ešte viac sa začudujem, keď ten nanuk pokojne zdvihne a je ho ďalej. Moja pozornosť a myšlienky preskočia z chlapčeka na staručký pár držiaci sa za ruky a napadne mi, že „To je naozajstná láska", ani neviem prečo, ale je mi akosi zvláštne ľahko na duši, pozorujem SBS-kárku, ktorá kráča okolo bez úsmevu. Asi nemá tak ľahko na duši ako práve teraz ja. Oproti v klenotníctve vidím tri dievčatá poobliekané v štýle, ktorý nenosím, teda krátke tričko nad pupok a veľmi kratučké mini-sukničky. Budia veľkú pozornosť. Ľudia v kaviarni sa otáčajú. Hlavné tí s chromozómami XY. Peter s dvoma „bodkami" sa neotočí, asi nemôže kvôli tomu, že už jednu „barbie" má, ale chalan z mojej školy nedbá na to, že jeho priateľka ho vidí, a pokojne a veľmi nápadne si všetky röntgenuje. Musel zistiť niečo potešujúce, lebo na perách mu ihrá pobavený úsmev. Nechce sami viac pozerať na objekt mojej „bývalej" túžby. Jeho frajerka je asi slepá, o päť minút sa naňho nacapí ako chobotnica s cieľom vymeniť si zopár telesných tekutín, v tomto prípade slín. Môj rýchly odvrátený pohľad spozoruje Peter s dvoma „bodkami" a niečo šepká svojej „Barbie". Cítim sa ako niekto, kto do tohto sveta nepatrí. „Barbie" si objednáva colu-light. Poviem jej, že ju hneď donesiem, a tak odchádza naspäť na šestku, kde sedí jej „dvojbodkový Peter". Uvažujem o bozku tých dvoch na stole číslo štyri a rozmýšľam, aké to asi je. Moje „sliny" boli a sú stále len moje. Nikdy som sa o ne s „nikým" nedelila. Duša v tomto smere zdieľa názor s rozumom. Ak „to nerobíte" s niekým, koho naozaj „milujete", musí to byť odporné. Aj keď pri predstave, že by som si vymieňala sliny s Jasonom Wadeom z kapely Lifehouse, mi zle vôbec nie je….
„Barbie" a Peter odchádzajú medzi poslednými hosťami. Obaja sa mi pri odchode pekne pozdravia. „Barbie" je tiež celkom milá, ale určite to nie je kvôli tej cole-light. Zostáva mi už len dvadsať minút. Začnem vykladať stoličky, umývam podlahu, kolegyňa stroj na kávu a zvyšok baru. O desiatej som doma. V kúpeľni zmývam so seba posledné zvyšky dnešnej melanchólie a z vlasov pach cigaretového dymu. Nemôžem zaspať. Myslím na všetko, čo som dnes videla. Na stolíku vedľa mňa je notes a pero. Beriem ich do rúk a všetko dávam zo seba von:

Kráčajúca fantázia
mi v duchu zíva
a farba v nej
je tancujúca víla
odetá v odtieňoch osudu.

V úlomkoch svetlého dažďa
objavila som striebristú
príchuť
tmavých rán..

2. deň – poobede
Kolotoč sa začína odznova. Robím svoje už asi sté presso, no nik mi nič nedá zadarmo, alebo nezorganizuje nejakú žúrku, ako sa to v takýchto prípadoch s číslom sto robí. Je mi to jedno. A aj človeku, ktorému položím kávový nápoj na stôl. Zahĺbený v novinách sotva zamrmle ďakujem.
Pol šiestej. Prichádza Peter s dvoma jamkami v lícach. Objednáva si Marlenku a latte. Dávam mu veľa šľahačky, pretože sa vždy na mňa usmeje, keď sa naňho pozriem. „Barbie" tu dnes nie je. Na trojku si sadá moja kamoška a dáva si horúcu čokoládu. Chvíľu s ňou hovorím o tom chalanovi z našej školy, čo tu včera bol. Spolu mu vymyslíme pár „nepekných" prívlastkov a ja utekám k ďalšiemu zákazníkovi, ktorý sa tvári, akoby ešte nezrušili nevoľníctvo. V duchu premýšľam, aké prívlastky by sa hodili k nemu.
Vrátim sa ako bumerang ku kamarátke, ktorá je inak veľmi vnímavá, a tak poznamená, že Peter s dvoma „bodkami" na lícach je naozaj „výstavný kus". Schladím ju oznámením, že chodí s „Barbie" od Matela. „Dvojbodkový Peter" si pravdepodobne všimol, že sa bavíme o ňom, no len sa usmeje a niečo píše …..
Kamarátka odchádza, kolegyňa sa opäť sťažuje, že by bola radšej doma. S tým jej, bohužiaľ, neviem pomôcť, ona je aspoň platená, tak čo sa sťažuje???!
Zašívam sa dovnútra baru a popíjam nesladený zelený čaj. Hrajú Dixie chicks a „I´m not ready to make it nice" (Neviem z toho spraviť nič milé.), čo v tejto chvíli úplne chápem. Pozorujem starú babku, ktorá sa snaží vybrať vozík z radu ostatných nepohnute stojacích pri hypermarkete. Je mi jej ľúto, aj by som jej pomohla, no hanbím sa vyjsť z baru a ukazovať svoje „ja" tak okato. Napokon sa jej to podarí a mne odľahne, že sa nemusím v uniforme mojej školy pretŕčať pred návštevníkmi obchodného domu, z ktorých väčšina sú snobi nakupujúci do úmoru, ktorí nemajú také nemilé povinnosti ako ja, a nemusia tu stáť a pozerať na iných, ako sa majú fajn. A vy musíte niekde trčať. Zdebarasujem „opustené" stoly. „Dvojbodkový Peter" sa ma opýta, či máme Red Bull, tak mu jeden prinesiem. O päť minút ho má na stole. Je tu už hodinu a pol. Nerátala som to ja, ale kolegyňa. Veľmi ju zaujala jeho vernosť tomuto podniku. Mne je to jedno. Aspoň je milý, aj keď jeho frajerka je „Barbie". Idem obslúžiť dve „štrnástky", ktoré sa neustále chichocú na niečom, čo určite nie je vtipné, ale ich hormónom sa v tomto veku zdá vtipná aj ostrúhaná ceruzka. Pokukujú po „dvojbodkovom Petrovi", jasné, o „barbie" nič netušia. Sladká nevedomosť. Idem na prestávku, eskalátorom sa spolu s neúnavnými myšlienkami vyveziem hore k fast foodu, kde dostávam svoje vegetariánske rizoto. Uvažujem o veciach, ktoré nespasia svet, ale mňa možno áno. Rozmýšľam nad nevraživosťou mojej kolegyne, ktorej očividne nie som ani trochu sympatická. Som ako vykoľajený vlak – mimo všetkého. Cítim, že duša necíti tlak tých „spoločenských požiadaviek", ale rozum nad nimi uvažuje. O dve hodiny si líham do postele s hlavou plnou slov…

Kyklop zvierajúci si oko
nepochopí, ako by ho bolelo
to druhé,
všetko je iné….

Premýšľam nad tým, aké by bolo byť „barbie", a vzápätí si predstavím dve jamky v lícach. Myslím, že mám naozaj bujnú fantáziu.

3. deň – ráno
Prví nedočkaví hostia mi narýchlo šplechnú do tváre: „Presso a popolník, slečna!" Ponáhľam sa vyhovieť ich požiadavkám v rekordnom čase. Uponáhľaní zamestnanci obchodného centra sa každé ráno osviežujú v tejto kaviarni. Cítim sa ako deti v tých krajinách, kde ich nútia pracovať. Ani ja nie som platená. Už nie som dieťa, ale nikdy sa tak neprestanem cítiť.
Po zmätku, čo tu nechali sa pri „myčke" riadne zapotím. Za bar si sadá akýsi tridsiatnik, ktorý si zrejme myslí, že menší flirt s mladou čašníčkou mu osvieži deň, alebo možno celý život (?). No som strohá. Nie som ten typ. Podám mu presso s mliekom. Asi vycíti môj nezáujem, pretože mi nenechá ani tringelt.
Na sedmičku si sadá „Barbie", tá Petrová „Barbie". Je ku mne oveľa milšia ako prvýkrát. Prinesiem jej „Caffe Machiatto" a venujem sa svojim myšlienkach, v ktorých poletuje zvláštny nádych nečakaného. Čakám na niečo, aj keď neviem na čo, pretože nič som si neobjednala a „kramy" som mala minulá týždeň. Duša, beťárka, vie takmer všetko, oveľa viac ako rozum, no jej reč som sa ešte celkom nenaučila. Rozum to tiež nevie preložiť. Skladám obrúsky, kolegyňa si niekam odbehla. Kaviareň je prázdna, „barbie" mi nechala tridsaťpäť korún a odcupotala na podpätkoch, na ktorých by som sa ja stopercentne zabila.
O jednej sa opäť dostávam „zázračnými" schodmi do fast foodu, kde mi tentoraz ponúknu chrumkavú čerstvú syrovú pizzu. Jem a pritom sa pozerám okolo. Stoličky a stoly fast foodu sú uprostred diania, a tak pozorujem mladé páriky držiace sa za ruky. Niektorí sú naozaj presvedčiví, z iných mám pocit, že je to naučená póza: „Mám ťa rád, bejby, si pekná. Tak kráčaj. Mám dobrú ofinu?!" to mi napadlo pri pohľade na čiernovlasého pekného chlapca bez charizmy, ktorý doslova za sebou vliekol svoju priateľku, drobnú hnedovlásku so smiešnou chôdzou. Môj pohľad potom upútajú dve malé, asi trojročné deti, ktoré sa hrajú s vláčikom pod dohľadom svojich rodičov. Uvažujem, aké to niekedy bolo ľahké. Byť malým dieťaťom je veľmi „luxusné", ale vtedy si to človek neuvedomuje. Inak každý hrá za seba. Od určitého veku. Rodiča časom akoby strácali tú intenzitu „večnej ochrany" a človek sa stavia na vlastné. Beriem do rúk kúsok poslednej pizze. Z ničoho nič zazriem „dvojbodkového Petra". Je sám a kráča len pár metrov odo mňa. Dúfam, že si ma nevšimne, ale opak je pravdou. Usmeje sa a kráča ku mne. Rýchlo žujem syrovú pizzu a dávam si obľúbenú zelenú „orbitku".
„Dobrý," vyjde zo mňa slangová fráza. Usmeje sa ešte srdečnejšie a sadá si ku mne. Cítim sa zvláštne. Neviem, čo mám povedať. Dozvedám sa, že „dvojbodkový Peter" sa v skutočnosti volá Filip. Moja dedukcia teda nebola správna a „barbie" vtedy volala Petrovi, ktorý nikdy neprišiel. Z jeho slov mi dochádza aj to, že „barbie-frajerka" je v skutočnosti „barbie-sestra." Už chápem, prečo obidvaja vyzerajú tak dobre. Jediné, čo nechápem, je dôvod, prečo sa so mnou baví a odprevadí ma až dole ku kaviarni, kde sa so mnou rozlúči s trošku neistým úsmevom. Táto epizódka zamestná moju myseľ až do druhej, kedy končím, a tak sa lúčim s kolegyňou a prichádza spolužiačka, ktorá ma má nahradiť. Môj posledný deň praxe. KONEČNE!

4. deň – víkend
Práve som sa zobudila. Je osem hodín. Mám voľno, ale cítim sa mizernejšie ako predtým. Niečo som prepásla. Neviem čo. Z neznámych dôvodov vytiahnem kamarátku očumovať výklady nákupného centra, v ktorom som včera dokončila svoju prax. Je nám veselo. Pozdravím kolegyňu z kaviarne. Zavolá ma k sebe. Chce mi niečo povedať. Vraj tu mám odkaz: „0905 123 547, ak budeš mať čas zavolaj, FILIP"
Kamarátka ma nabáda, aby som hneď zavolala. Vie, že ide o „ten výstavný kus", ale ja si nie som istá. Čo ak to nepatrilo mne, ale spolužiačke na druhej zmene? Pýtam sa bývalej kolegyni ešte raz, no vraj je to pre mňa. Tak sa jej poďakujem a ideme ďalej. Kamarátka ma podpichuje. Hučí mi v hlave. Nechápem, ako je možné, že „barbie-in brat" mi dal číslo. Cítim sa akoby som to ani nebola ja. Je zlatý, takmer ako Jason Wade, ale napriek tomu sa neodvážim mu zavolať. Tak sa rozhodnem, že nechám odplávať svoju šancu na perspektívny vzťah, aj keď som doteraz žiadny nemala, a tento chalan sa mi fakt páči. Som hlúpa a zbabelá, mohla by som si to povedať, ale ……cítim, že konám správne. Nechcem nič unáhliť. Možno je to omyl…

5. deň – víkend
Napriek môjmu rozhodnutiu oxidujem v bývalej kaviarni už druhý deň ako zákazník a dúfam, že sa Filip zjaví. Kamoška mi vraví, že som hlupaňa. Neprotirečím jej, pretože neviem, kto som. Nič. Ani „Barbie". Odchádzame.

6. deň
Po dvoch týždňoch som opäť v škole. Zaregistrujem svoj bývalý objekt „márnej lásky snahy", ale akosi mi je to zrazu všetko jedno. Škola je jedno veľké bludisko, kde hľadáme smer svojich životov. Ja sa otáčam.
Ani dnes som ho nenašla. Myslím ten smer.

7. deň
Kupujem si grapefruit v hypermarkete. Nedosiahnem na ten najväčší, akokoľvek sa naťahujem. Zrazu mi ho niekto podá. Dve jamky v lícach. Je to on. Čo teraz? Usmeje sa a spýta sa ma, či som dostala jeho číslo. Poviem mu pravdu. Zamrzí ho to a mňa ešte viac. No nakopnem sa a poviem mu, že som jednoducho taká povaha, a že to neznamená, že…. nenachádzam vhodné slová, akoby dal rozum výpoveď a vtedy nastupuje duša. Prestanem bľabotať a moja duša ho pobozká na líce. Pochopí to. Ideme si sadnúť do kaviarne. Obsluhuje nás mladšia študentka z mojej školy. Neusmeje sa na ňu tak, ako na mňa pred niekoľkými dňami. A ani ja sa na ňu nepozriem tak zvrchu, ako jeho sestra. Všetko je inak…

Večer dopíšem báseň:

V krehkom nariekaní
smiechu
slza nachádza
trpkú príchuť.

Chuť zla
s dobrými
koreňmi
polievame dávkou
humoru.

Ľudská predstava
o živote –
tak vyzerá.
No moje alter ego
si to nedalo vziať.

Zaspím ľahšie ako kedykoľvek predtým, už nie som medzi tým. Medzi snom a skutočnosťou. Žijem sen s prvkami života.

 

 

 

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Dve jamky (poviedka)

  • Super.

    Toto sa mi inak celkom páčilo. Výhrady by sa vždy našli, ale celkový dojem je úžasný, takže teraz bez výhrad.

    PS: Len tak zo srandy som skúsil to číslo… Je funkčné. ;D

     

    Múze zdar! S pozdravom Dušan Damián. 😀 

  • Ďakujem za pochvalu:D No to sú moje prvé poviedkové pokusy:) Myslím tie vážnejšie. Dokonca som túto poviedku poslala do jednej literárnej súťaži a získala čestné uznanie:) To bola moja prvá súťaž s poviedkou:) Inak viac píšem poéziu:)

    Tak to číslo funguje??:))) A ja som si ho fakt vymyslela:D Hádam ma dotyčný nezažaluje, že tu verejne prezentujem jeho číslo:))) Dúfam, že tu nikdy nezablúdi:D xixi

  • Teda priznám sa, že najprv sa mi nechcelo, ale potom som sa donútila do toho zahryznúť a je to naozaj veľmi pekná poviedka. Najviac sa mi tam páčia tie slovné hračky 😀 … blbec by ich nepostrehol, ale… ešteže nie som blbec 😀

  • Ahoj Paloma,

    ďakujem za koment:), som rada, že si obetovala svoj čase tejto mojej poviedke:) Ďakujem aj za ocenenie slovných hier:)

    Sara:)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button