Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sara

AUTOR

Sara

Najlepší priateľ 1. časť


Anglicko, Southampton
júl 1832

 

Dusivé leto roku 1832 nieslo v sebe veľa trpkých príchutí. V Anglicku už viac ako päťdesiat rokov prebiehala prvá priemyselná revolúcia. Bol to obrovský technický a hospodársky prevrat, ktorý vyvolalo masové zavádzanie strojov do výroby, čo umožnilo obrovský nárast tovarovej výroby, ale na druhej strane ľudia prichádzali o prácu, čo znížilo životnú úroveň najnižšej vrstvy. Naopak buržoázny život prekvital. Chudobní treli biedu, bohatí si užívali. Bolo len prirodzené, že sa množili zbojníci, vandali, čo rabovali koče zazobaných pánov a paničiek, no nezriedka sa aj vraždilo.
Aj v onen dusivý júlový večer bolo cítiť akýsi chlad, hoci v koči prechádzajúcom cez hrboľatú cestu vedúcu na juh Anglicka do Southamptonu, bolo príjemne teplo. Žena sediaca pri okne koča, krásna rusovláska, nervózne sledovala mihajúce sa stromy, ktoré už dávno zatienili posledné lúče júlového slnka.
„Kedy tam už dorazíme?" nedočkavo sa obrátila na manžela, príťažlivého muža v najlepších rokoch s neuveriteľne smaragdovozelenými očami.
„Lillie, už sa to pýtaš aspoň stý raz. Netráp sa toľko. Čochvíľa prejdeme les a potom je to len pár minút a sme doma," nežne jej dohováral.
Nicholas Dean Langston bol veľmi zaľúbený do svojej manželky Jane Lilliane. Práve sa vracali z Londýna, kde boli na zhromaždení výrobcov vlny. V poslednej dobe mala silnú konkurenciu v bavlne, ktorá sa dovážala z bývalých anglických kolónií v Amerike. Langstonovci boli kedysi veľmi úspešnými výrobcami vlny, lenže už pár rokov ich o zisky oberala bavlna. Až dnes si konečne vyriešili svoju budúcu finančnú situáciu. V Londýne zašli za právnikom, ktorý ponúkal na predaj rôzne pozemky a kúpili od neho bavlníkovú plantáž vo Virgínii, v bývalej anglickej osade, ktorá od roku 1783 spolu s ostatnými dvanástimi štátmi vytvorila Spojené štáty americké. Odvtedy však už k trinástim hviezdičkám pár pribudlo.
Bola to neveľká plantáž, no bavlna bola čoraz populárnejšia a dopyt sa zvyšoval. Nicholas bol presvedčený, že uzavreli dobrý obchod. Bola to dobrá investícia. Isté to však bude až o pár rokov, keď sa plantáž rozrastie a vyprodukuje dobrú, kvalitnú bavlnu. Plantáž mala byť zárukou dobrej budúcnosti Langstonovie detí. Nick sa musel usmiať pri pomyslení na svoju nádhernú dcéru Jessiku. Zdedila po oboch rodičoch to najlepšie. Po matke krásne husté vlnité vlasy farby medi a po otcovi smaragdovozelené oči, ktoré boli také nevídané, že pár ľudí, ktorí sa stretli, či už s Nicholasom alebo s jeho dcérou, sa muselo zamyslieť, či sú naozaj také zelené, alebo je to len odraz slnka, čo oči trochu zjasní. Ale nebolo tomu tak. Nickove aj Jessikine oči boli vždy nádherné zelené a nikdy neprechádzali do hneda. Menila sa iba sýtosť farby podľa toho, aká nálada trápila ich majiteľa. Nickove oči boli teraz jasné a plné spokojnosti a šťastia. Konečne zabezpečil svoju rodinu.
„Nick," prerušila tok jeho myšlienok Lilliane, „prečo sme ešte nevyšli z lesa?" Lillin hlas znel veľmi nervózne. I mladá slúžka sediaca vedľa panej bola akási nervózna no nepreriekla ani slovo. Zamestnali ju v Londýne a ona prvý krát opúšťala hlavné mesto, nebolo jej veľmi do reči.
„Naozaj," uvažoval Nick nahlas, „spýtam sa kočiša. Možno len….," nedopovedal, pretože náhle koč prudko zastavil a jeho i Lilliane hodilo na druhú stranu koča.
„Nick! Čo sa to deje?!" zakričala lady Langstonová zúfalo.
„Lillie!" Nick sa načahoval za svojou manželku, no nestihol ju objať, pretože vzápätí sa dvere koča prudko rozleteli a vo dverách stáli štyria maskovaní muži. Všetci boli oblečení v čiernom a tváre mali zakryté čiernymi šatkami. Iba ich chladné oči jastrili po obsahu koča.
Tú noc Langstonovci neprežili. Už nikdy nedorazili do Southamptonu, kde ich čakali dve deti. Dve siroty. Jessika Aria a Phil Sebastian. Jessika mala iba pätnásť, Phil maj o päť rokov viac. Jessika bola ešte dieťa, Phil mladým mužom, ale aj tak primladým na stratu oboch rodičov…
****
„Jess! Jess!" Kde si?!" zvolal Christopher James Montgomery. Mračiac sa jastril zrakom po svojich rozľahlých pozemkoch. Montgomeryovcom patrili takmer všetky pozemky v Southamptone. Rod Montgomery bol veľmi starobylý a siahal až do šestnásteho storočia.
Zrazu ho niečo udrelo do hlavy. Zohol sa za vecou, čo ho trafila. Bol to orech.
„Jess," zasmial sa a obzrel sa za seba. No nikde ju nevidel.
„Jess?" zopakoval ešte raz.
„Tu hore!" zaševelil medzi lístím starého orecha zvonivý dievčenský hlások.
Christopher zdvihol hlavu a tam v korune stromu sa stretol s párom zelených očí, ktoré patrili dievčaťu sediacemu na hrubom konári asi v dvojmetrovej výške.
„Slečna Langstonová," začal vážne, no Jessika si všimla ten ihrajúci úsmev, ktorý sa snažil zakryť.
„Keby ťa tak videla tvoja mama!"
Jessika Langstonová sa nikdy nesprávala ako mladá dáma. Bola to rodená šibalka, divoška. Vždy bola neposedné dieťa. A ani fakt, že čoskoro dosiahne šestnásť rokov, vek, kedy ju už mali uviesť do spoločnosti a začne sa „lov" na manžela, ju neprinútil správať sa inak. Lenže Jess sa nechcela vydávať. Aspoň nie za hocikoho. Tajne dúfala, že nakoniec na žiadne plesy nebude musieť chodiť a vydá sa za Christophera Montgomeryho. On bol jediný muž, pre ktorého by bola ochotná ísť na hocijaký ples. Ľúbila ho už veľmi dlho. Odkedy ho poznala, vedela, že je nemožné ho nemilovať.
Mala desať, keď sa s ním zoznámila. Práve sa s rodičmi a bratom prisťahovali z Londýna do Southamptonu. Jej brat Phil ju ako vždy podpichoval a podarilo sa mu ju rozplakať. Vyrušil ich práve Chris, ktorý keď počul dievčenský plač, zišiel z chodníka a prerušil svoju zvyčajnú jazdu na čiernom tátošovi. Mal vtedy len pätnásť, no i napriek tomu perfektne zvládol čierneho plnokrvníka a zamieril ku čistinke, odkiaľ pochádzal plač. Naskytol sa mu pohľad na vysokého chudého chlapca s ryšavými vlasmi, ktorý sa len ľahostajne prizeral ako malé dievčatko s dlhými vlasmi zvláštnej medenej farby narieka. Nemala rovnako ryšavé vlasy ako ten chlapec vedľa nej, boli o čosi svetlejšie. Oblečené bolo oblečené v jednoduchých smaragdovozelených šatách, ale aj tak bolo vidieť, že obaja patria k bohatším. Chlapec bol asi v rovnakom veku ako Christopher.
„Už nerev toľko, prosím ťa!" zkríkol na dievča ten ryšavec.
Ale dievča sa pustilo ešte do usedavejšieho plaču.
„Prečo to dievča plače?" ozval sa Chris. Obaja súrodenci sa na to strhli.
Christopher prešiel pohľadom z jedného na druhého. Zarazili ho len očí toho dievčaťa. Boli zvláštne zelené, presne ako jej šaty.
„Čo ťa do toho?" odsekol Phil. Ten chlapec s robustnou vytrénovanou postavou sa mu ani trochu nepáčil.
„Popravde nič," začal Chris, „ale myslím si, že rozplakať také malé dievčatko nie je veľmi záslužný čin."
„Je to moja sestra," odvrkol akoby tým bolo všetko vysvetlené.
„To ti nedáva právo, aby si jej ubližoval," zastrájal sa Christopher. Nikdy nemal rád, keď sa silnejší vyvyšovali nad slabších
„Ty si nejaký múdry čo?" Phil zazeral na Chrisa, akoby ho chcel už-už zabiť.
„Prestaň Phil, prestaň, lebo sa čochvíľa pobijete," ozvalo sa to dievča.
„Buď ticho Jess, nepleť sa do toho!" zareval Phil.
Naozaj sa schyľovalo k bitke, tak medzi nich Jess skočila a každému dala facku a vzápätí pusu na líce.
„Prestaňte vy dvaja!" zasmiala sa, keďže sa obaja na ňu zmätene prizerali.
„Ďakujem, že ste sa pre mňa išli pobiť, ale myslím, že radšej by ste sa mali spriateliť a nemrhať časom na také somariny. Sľubujem, že už nebudem plakať," usmiala sa na Chrisa a vtedy si ho získala. Obaja chlapci sa vtedy zahanbili , že dievča o päť rokov mladšie jednalo oveľa múdrejšie ako oni. V ten deň sa zrodilo veľké priateľstvo….
To dievča teraz sedelo na strome a spokojne sa usmievalo na svojho najlepšieho priateľa. Rada sa naňho pozerala. Bol vysoký, svalnatý, počerný. Čierne kučery mu neposlušne padali do tmavomodrých očí. Ale nemilovala ho pre to, ako vyzerá. Nie. Jessika vedela, že to by bolo príliš málo. Ľúbila ho pre neho samotného, pre jeho dušu, jeho „ja".
Vedel ju rozosmiať, rozplakať, bol čestný, dobrosrdečný a taký…..nedosiahnuteľný.
Nikdy sa mu zo svojou láskou nepriznala. Vedela, že ju berie iba ako najlepšiu priateľku, no vždy tajne dúfala. Dúfala, že sa to zmení…
„Ako si sa tam dostala?" pobavene sa usmial. Zelené oči jej šibalsky zaiskrili, keď povedala: „Samozrejme, že po vlastných. Lietať som sa ešte nenaučila."
„Zlez dole," pokojne ju požiadal. Christopher mal už takmer dvadsaťjeden rokov a podobné vecí ako liezť na vysoké stromy a iné kúsky, čo s Jess povystrájali, ho už tak nebavili. Snažil sa správať ako muž, pravý Montgomery. Lord Montgomery, tento titul bol v ich rodine dedičný. Pred mnohými rokmi sa oňho zaslúžil Richard Montgomery I. Bol to statočný rytier, dávny predok súčasných Montgomeryovcov, a tento titul získal od kráľa.
„Nie, ešte sa mi nechce," oponoval mu. Chris bol občas unavený z Jessiných vrtochov, ale napriek tomu ju priam zbožňoval. Bola jedinou ženou, či skôr dievčaťom, s ktorým sa dokázal rozprávať ako s priateľom. Pri nej mal pocit, že jej môže povedať všetko. Skvele si rozumeli a dopĺňali sa. Neraz si navzájom zachránili kožu, keď mali na krku nejakú vylomeninu. Trávili spolu veľmi veľa času. Ani jeden z jeho bratov s ním nepovystrájal viac huncúctiev ako on s Jess. A aj keď ich delilo presne päť rokov, nespôsobovalo to medzi nimi sváry. Narodeniny oslavovali v ten istý deň, trinásteho apríla. Možno však aj vďaka tomu boli takými dobrými priateľmi.
„No tak, Jess, nebuď tvrdohlavá," naoko sa mračil.
„Vieš….neviem teraz zísť, mám strach, že spadnem…," simulovala
„No určite a ja som jakobínsky mních," neveril jej ani na okamih, poznal ju až príliš dobre. „Jessika, netvár sa ako neviniatko a zlez z toho stromu!" jeho tón nepripúšťal žiadne námietky.
Obdivne ju pozoroval ako ľahko zlieza zo stromu v tých dlhých šatách. Predsa to dosť sťažovalo situáciu.
Jessika zoskočila priamo pred neho a kajúcne sa usmiala. Ale on vedel, že to iba hrá. Nebola poslušnou slečinkou ako ostatné bohaté mladé slečny v Southamptone, či v celom Anglicku. Vždy bola iná. Neskrotná a divoká. Túžila po slobode, ale ….tú nemohla mať. Vedel, že raz ju nejaký muž bude musieť skrotiť a urobiť z nej poslušnú manželku. Pri tej predstave sa zamračil. V zapätí však rýchlo odohnal tieto myšlienky a úsmev jej opätoval. Jessino srdce zaplesalo od radosti. Bol taký pekný, keď sa na ňu usmieval.
„Tak čo, spokojný?" spýtala sa.
„Nie," povedal a vážne na ňu pozrel.
„Čo sa deje?" znepokojene zvraštila čelo.
„Budem musieť na pár dní odcestovať a …..prišiel som za tebou, aby som sa rozlúčil. Vieš, idem na ten ples do Londýna, veď vieš, že ma otec chce oženiť a ja ho, bohužiaľ, musím poslúchnuť," vysvetlil jej.
Jessiku zamrazilo do špiku kostí. „Oženiť," pomyslela si. Pri tej predstave jej takmer zamrelo srdce. Nechcela, aby sa Chris oženil. Chcela ho len pre seba. Vždy jej vadilo, keď sa okolo neho točili dievčatá. Bol veľmi príťažlivý, a tak ho obletovali už od jeho šestnástich. Vtedy mala len jedenásť, no aj tak žiarlila a občas jeho zbožňovateľku prekvapila kýbľom studenej vody. No najvážnejšie to bolo pred rokom, keď sa zahľadel do Elizabeth Peckeny- ovej. Bola to bohatá slečinka z Ameriky. Do Southamptonu prišla na leto k strýkovi a tete. Pôsobila veľmi exoticky, pretože bola cudzinka a mala smiešny prízvuk. Aspoň podľa Jessiky. Čiernovláska s modrými očami očarila Chrisa natoľko, že sa s ňou stretával pod rúškom noci. Jess ich nechtiac prichytila v senníku pána Rodneyho, Elizabethinho strýka. Chris ju prinútil, aby mlčala a ona slovo dodržala. S koncom leta pominula i láska, pretože Elizabeth odišla naspäť do Spojených štátov. Jessike odľahlo. Lenže teraz to bolo iné, Musí sa oženiť. Želala si, aby už mala viac rokov. Možno by sa o ňu aj uchádzal.
„Jess, čo je? Nebuď smutná!" ozval sa, keď už hodnú chvíľu mlčala.
„Bude mi tu samej smutno," zafňukala.
„Ale choď, Jess, veď dnes sa vrátia tvoji rodičia," chcel ju potešiť.
„Áno, ja viem," prikývla, ale neznelo to až tak nadšene.
„Netešíš sa, že sa už vrátia?" podpichoval ju.
„Ale áno teším sa len….," nemohla mu povedať, že nechce oňho prísť, nech sa nežení.
Ako mu len mohla povedať niečo také? Ponížila by sa, možno by už neboli ani len priateľmi.
„Tak o čo ide?" pousmial sa a objal ju okolo pliec.
„O nič….len mi budeš chýbať," povedala potichu zahanbená s pohľadom verného psíka.
„Ale no tak, Jess," zasmial sa Christopher, „Veď neodchádzam navždy."
Chrisovi lichotil Jessin majetnícky prístup k ich vzťahu, ale myslel si, že ho berie ako brata, najlepšieho priateľa a len trochu žiarli…, čo bolo celkom prirodzené, keďže odkedy sa poznali boli spolu neustále, a tak sa naňho naviazala. Netušil, že ho pokladá za svojho jediného možného ženícha.
„Ja viem, ale tak sa cítim, veď si sa pýtal, ja som ti odpovedala," povedala trochu urazene.
„Už sa nemrač, Jessie, o pár dní sa vrátim," sľuboval jej, „Už by som mal vyraziť, Londýn je dosť ďaleko a ty by si už mala ísť na olovrant, Sarah ťa už hľadala."
„V poriadku, tak sa tam v tom Londýne zabav," povedala to trochu smutným tónom.
„No tak Jess..,"
„Som v poriadku, nemaj obavy, len už choď!" Jessika sa mu prestala pozerať do očí, aby v tých jej nezbadal slzy. Hľadela si na tmavohnedé topánky. Boli dosť staré, ale na lezenie po stromoch ako stvorené.
„Jessika, nebuď taká…nepáči sa mi tvoj prístup. Nemôžeš byť taká majetnícka…ja…,"
„Majetnícka!" prerušila ho pozerajúc teraz naňho s očami otvorenými doširoka. Zráčil sa v nich nielen údiv, ktoré nebolo ťažké si všimnúť, ale aj bolesť, ktorú by však zbadal len človek, ktorý by vedel čítať Jessine myšlienky. To najcitlivejšie miesto si chránila zubami nechtami. Dokonca aj pred Chrisom občas schovávala svoje skutočné pocity a myšlienky, aj keď jemu hovorila najviac. „Taká podľa teba som?!" jej tón bol nahnevaný až nazúrený. Dotklo sa jej to a zvolila útok ako formu svojej obrany.
„Jessika!" ani Chris sa už neusmieval, no jeho hlas bol skôr chladný než plný emócii ako ten Jessikin.
„Zbohom a veľa šťastia s výberom ženušky!" zvrieskla a rozbehla sa smerom ku kaštieľu. Bežala ako opreteky, ani raz sa neobzrela späť. Napokon vošla dnu a rýchlo brala schody po dvoch, len aby už bola v bezpečí svojej izby, kde ju nikto neuvidí roniť trpké slzy do vankúša, na ktorom ešte donedávna snívala krásne sny o tom, že Christopher ju napokon požiada o ruku. Teraz sa tak akurát topili v jej slzách…
Chris za ňou nebežal. Zostal stáť uprostred svojej záhrady. Už dobre poznal Jess a bol si istý, že keď sa vráti z Londýna, opäť mu venuje jeden z jej krásnych úsmevoch, ktoré mu vždy vedia zdvihnúť náladu. Dôverne poznal jej hnev. Ako rýchlo prišiel, tak rýchlo vždy aj odišiel….
****
Gilbert Saldon už vyše dvoch hodín neúnavne cválal na svojom starom hnedákovi ku kaštieľu Montgomeryovcov. Nanešťastie, bol poslom zlej správy. Len čo v ten večer našiel koč s erbom Langstonovcov a následne ich mŕtve telá, vybral sa oznámiť to ich susedom a najlepším priateľom – Montgomeryovcom.
Asi o polnoci prekročil Langstonovie pozemky a o pár minút dorazil až ku kaštieľu. Vedel, že teraz už dve siroty budú tam, a predstava, že im má oznámiť túto skutočnosť, ho ťažila a zarmucovala. Bol si však vedomý, toho, že to musí urobiť.
„Skôr či neskôr by sa to i tak dozvedeli," pomyslel si a zosadol z koňa. Kaštieľ pôsobil úplne pokojne, všade bolo ticho, zdalo sa, že všetci už spia.
„V sladkej nevedomosti," zarmútene si pomyslel Gilbert. Odhodlal sa a zabúchal na bránu. Musel to urobiť viackrát, kým mu prišiel otvoriť správca Hytchkin.
„Prepána Gilbert, čo sa deje, že tú búchaš v takú neskorú nočnú hodinu?"
„Pán Hytchkin, mali by ste ísť zobudiť grófa a grófku. Nesiem naliehavú správu."
„Čo sa prepána stalo?!"
„Choďte! Rýchlo! Nemôžem vám to povedať skôr ako panstvu, potom sa všetko dozviete, len už bežte!"
„Dobre idem, ty poď dnu a sadni si," pozval ho rýchlo dnu a ponáhľal sa zobudiť panstvo.
Gilbert sa zatiaľ usadil v kuchyni, ale vôbec nemyslel na jedlo, aj keď už dlho nič nezjedol. Po rozume mu behala predstava tej ukrutnej bolesti a zármutku, ktoré teraz týmto ľuďom určite spôsobí, aj keď v konečnom dôsledku je len ich posol, nezapríčinil ich. Napriek tomu sa cítil akoby na tom mal podiel viny. Ako keby bol vinný už len preto, že to videl. Ale stalo sa to……ešte predtým, nemohol ich ani zachrániť…bolo neskoro.
Z uvažovania ho vyrušil príchod grófa Lucasa Jamesa Montgomeryho a jeho lady Elizabeth Seliny Mongtomeryovej. Boli viditeľne vystrašení.
„Gilbert, o čo ide? Stalo sa niečo na panstve Pennyweatherovcov?" spýtal sa gróf.
„Nie, nie, moji páni sú v poriadku, ale……,"
„Ale …?" súrila ho lady Elizabeth.
„Langstonovci, vaši priatelia…..ich koč, našiel som ho cestou z Londýna…bol to ich erb, no stál v strede cesty, bez kočiša, tak som sa pozrel…..a boli už mŕtvi……je mi to naozaj veľmi ľúto," Gilbert len nemo sledoval narastajúcu hrôzu v očiach lady Elizabeth.
„Nie! Nie! To sa mi len sníva!" kričala akoby sa chcela zobudiť z hroznej nočnej mory.
Gróf na tom nebol o nič lepšie, ale snažil sa zo všetkých síl, aby bol oporou svojej žene.
„Ste si celkom istý?" nesmelo ešte zaprotestoval s veľkou hrčou v hrdle.
„Áno, som pane," zamumlal Gilbert.
„To je…..príšerné," vzlykala lady Montgomerová, „Lucas, čo sa to stalo?! To nie je možné!!" gróf objal manželku okolo pliec chlácholiac ju slovami, ktorým ani sám neveril.
„Neboj, Liz, nejako to prekonáme…..všetko sa dá do poriadku!"
„Ako to povieme Jessike a Philovi?!" spýtala sa vzlykajúca grófka manžela.
„Najlepšie bude, keď to necháme na ráno, aby sa im táto hrôza aspoň o pár minúť skrátila."
„A čo Chris, už odišiel do Londýna?"
„Neviem Lizzie, myslím, že už mal vyraziť..,"
„Nie, nestretol som ho," ozval sa Gilbert.
„Naozaj?" začudoval sa gróf.
„Určite by som ho bol stretol, keby už vyrazil."
„Pravdaže, nemohli by ste sa minúť……Hytchkin! Hytchkin!"
„Áno pane, čo si želáte?" pribehol správca v rekordnom čase. Očividne bol dosť blízko, aby celý rozhovor počul, no jeho kamenný výraz sa ani teraz nezmenil.
„Neviete, či už odišiel Christopher do Londýna?"
„Nie pane, neodišiel. Chystal sa, ale nakoniec sa rozhodol neísť, pretože sa pohádal so slečnou Langstonovou a potom ho prešla chuť na ples. A navyše jeho kôň mal zlomené kopyto, preto teda nešiel. Teraz je spolu s koniarom v stajni a dohliada na kovanie kopyta pre svojho koňa, pane."
„V poriadku, choďte poňho,…..prosím Vás, ak ste začuli, čo nám Gilbert oznámil, oznámte mu to……," gróf akoby stratil odvahu o tom znovu rozprávať. Hytchkin ho mlčky počúvol. S kamennou tvárou sa vytratil premýšľajúc o hrôze, ktorú si chtiac – nechtiac vypočul. Strnulý a neprítomný výraz si niesol až do stajne, kde našiel Christophera a Jacka Osmitza, ktorý koval kopyto pre Christopherovho Damsona, čierneho vraníka.
„Hytchkin! Vari ste zablúdili? Čo hľadáte v stajni tak neskoro v noci?" čudoval sa Chris.
Nesiem dosť smutnú správu, pane," Hytchkinova tvár sa aspoň trošku uvoľnila, ale zostalo na nej viditeľné napätie.
„Preboha, čo sa stalo?! Vravte?!!" súril ho.
„Práve prišiel Gilbert Saldon so statku Pennyweatherovcov, vracal sa z Londýna…..a cestou……našiel koč s erbom Langstonovcov……..nedorazili, lebo ………asi ich niekto prepadol a ….zavraždil. Vaši rodičia sú už hore a o všetkom ich Gilbert informoval, chcú sa s vami rozprávať. Prosím, nasledujte ma do kuchyne," s Hytchkinovej kamennej tváre nesršala ľahostajnosť, práve naopak, akoby sa z posledných síl snažil hovoriť bez emócií. V jeho výraze bola nevýslovná ľútosť.
„Nie…," zašepkal Christopher. Zakrútila sa mu hlava. Zrazu mu to pripadalo ako sen. Veľmi zlý sen.
„Poďme," povedal neprítomne a spolu so správcom sa vybral za rodičmi.
****

Svitlo napohľad pokojné letné ráno. Hrejivé lúče slnka láskyplne prenikli do izby v kaštieli Montgomeryovcov, kde ešte červenovlasá slečna Jessika Langstonová blúdila v ríši snov. Tie sny však neboli veľmi príjemné. Zdalo sa jej o postave v čiernom. Cválala na čiernom koni, zamarilo sa jej, že to bola cesta zo Southamptonu do Londýna. Na jazdca hľadela akoby bola priamo v centre diania, no zároveň vedela, že ona nie je súčasťou tohto výjavu. Uvedomila si, že jazdec zahalený do temnoty vytrvalo cvála za akýmsi kočom. Marilo sa jej, že to bol ich koč, s erbom jej rodiny, Langstonovcov, no nebola si celkom istá. Znenazdajky sa oproti vyrútil ďalší, navlas rovnaký jazdec zahalený nielen v temnote noci ale aj v rovnakom čiernom plášti ako ten pred ním. Koč prudko zastavil, inak by sa nebol vyhol zrážke s tajomným jazdcom. Jessika začula aj nespokojné zaerdžanie hnedých plnokrvníkov, z ktorého išiel strach a neistota. Muž, ktorého doteraz prenasledovala, prudko otvoril dvierka koča. Potom už nič nevidela, všade bola tma, no začula tlmené výkriky a následne tri výstrely z pištole, pár nadávok, ktorým však vôbec nerozumela. Vedela len jedno. Vyslovil ich vrah…človek, ktorý zabil ľudí z koča…..Nevedela, koho zabil, až kým neodcválal a ona si všimla, že z koča trčí nehybná ruka. Bola to mužská ruka, na ktorej bol prsteň, ktorý dobre poznala.
„Otcov prsteň!" prebleslo jej mysľou a náhle sa zobudila. No vôbec nemala ten pocit úľavy, ktorý človek väčšinou cíti, keď sa prebudí zo zlého sna. Len čo, otvorila oči, napohľad milé slnko jej drzo zasvietilo do očí. V krku akoby jej narástla veľká hrča.
„Mamka, ocko," zašepkala zúfalo a len v nočnej košieľke, celkom bosá ako víchor vybehla z izby a utekala cez dlhú chodbu dolu po schodoch do predsiene. Bola celkom prázdna. Ticho a prázdnota, ktoré ju v tej chvíli opustili ju desili a naháňali jej hrôzu, ktorej príčinu si sama nedokázala vysvetliť. Nedbajúc na to, že nemá topánky, vyšla z kaštieľa a utekala sa pozrieť do stajní, či tam sú kone, ktoré si na cestu zobrali jej rodičia. Bolo skoré ráno a v stajniach bolo len pár mladých koniarov. Zvedavo na ňu pozreli, no ona zbadajúc, že otcove kone tam nie sú, nedbala na ich zvedavé otázky, čo tam hľadá a utekala späť dnu.
„Možno…možno sú doma, na našom panstve. A ja tu pobehujem ako nejaké motovidlo," snažila sa sama sebe zasmiať, ale niekde v hĺbke svojej duši, cítila, že jej obavy sú opodstatnené. Akokoľvek tomu nechcela veriť, toho pocitu sa nevedela zbaviť. Mala v pláne sa čo najrýchlejšie dostať do izby, prezliecť sa a zistiť, kde sú jej rodičia, no v polceste ju zastavil Hytchkin alebo „kamenná tvár" ako ho niekedy Jessika z roztopaše nazývala a oznámil jej, že má ísť do knižnice. Nechápala, čo od nej chce, no už dávno vedela, že pýtať sa niečo Hytchkina, je ako hádzať hrach o stenu. Nasledovala ho teda až dnu do miestnosti, v ktorej sa ako malé dieťa rada schovávala a neskôr v nej objavila veľkú vášeň – knihy.
Len čo vošla dnu a uvidela výraz lady Elizabeth Montgomeryovej, vedela, že sa niečo stalo. Chrisov otec, gróf Lucas, len nemo stál pozerajúc von oknom kamsi do neznáma. Chris si držal hlavu v dlaniach a Phil? Prvýkrát v živote ho videla plakať…….vtedy jej to došlo. Jej sen….nebol len sen. Bola si istá, že dnes v noci videla vraždu svojich rodičov.
„Jessie," prvá zaregistrovala jej prítomnosť lady Elizabeth. Chris zodvihol hlavu a pozrel sa na svoju najlepšiu priateľku. Oči mal červené od sĺz. Ani jeho nikdy predtým nevidela plakať. Nikto nemal odvahu prehovoriť. Boli počuť len tlmené Philove vzlyky. Jessika ešte neplakala, no slzy ju už pálili v očiach a z hrdla sa dral výkrik hrôzy, bolesti a zdesenia.
„Povedzte, že to, čo si myslím, nie je pravda!" tie slová boli tak plné bolesti a zúfalstva, že Chris reflexívne podišiel k Jessike s úmyslom chrániť ju, aj keď vedel, že od tejto bolesti ju nedokáže ochrániť. Jeho pokus o objatie prerušil otec:
„Jessika," začal Lucas, „je nám to strašne ľúto, ale…..," viac nedokázal povedať. Nedokázal jej povedať, že jej rodičia sú mŕtvi. Nemusel, Jess vedela, že je to tak.
„Nie! Nie! Nie! Prosím, Bože, nie…!!! jej počiatočný krik prešiel do vzlykov a konečne spustila plač, veľmi zúfalý a horký nárek, ktorý otrasial celým jej telom.
Chrisa veľmi bolelo, keď ju videla takúto užialenú a pokorenú. Každý jeden jej vzlyk sa mu vrýval do duše ako ten najostrejší šíp. Nevedel, či neodmietne jeho náruč, ale pokúsil sa o to, pristúpil bližšie k nej a nežne ju zobral do náručia. Ani na chvíľu sa nebránila. Privinula sa k nemu ako malé dieťa a ďalej plakala.
„Chris…..Bože, prečo sa to stalo? Christopher, aspoň ty ma neopusť!" celkom nechápal jej slovám, no sľúbil jej: „Neboj sa, Jessie, budem tu pre teba stále…navždy." Tie slová ju trochu uchlácholili. Christopher bol pre ňu niečo ako Svätý Grál. Teraz bol pri nej a ona cítila, že má ešte jeho. Phil bol už dva mesiace zasnúbený a ona potrebovala istotu, že nezostane sama. Potrebovala priateľa, potrebovala Christophera, potrebovala jeho lásku…..nielen priateľstvo, teraz viac ako kedykoľvek predtým. No Chris netušil, že dievča vzlykajúce v jeho náručí by chcelo viac než len byť jeho priateľkou. Strata oboch rodičov ju pripravila o poriadny kus lásky. Teraz sa rozhodla, že o tú jeho bude bojovať zubami nechtami. Nikomu nedovolí, aby si zobral, to, čo má byť jej.
****

Ďalšie príspevky

Komentáre

One Response to Najlepší priateľ 1. časť

  • Tento príbeh je z čias, keď som ešte hltala romantické romány na posedenie, takže je to dosť cítiť, no hádam niekomu pomôže cez prádzniny zahnať nudu:)) Za prípadné historické nepresnosti sa ospravedlňujem, písala som to už fakt dosť dávno..:))) Opravovanie údajov by mi zabralo dosť času, takže som to nechala pôvodné:)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button