Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Slabá povaha

 

Potrebovala som kúpiť maslo. Kráčala som k obchodnému domu. Pozrela som do peňaženky a zistila som, že mám 100 euro. „To sa predavačka poteší, keď mi bude vydávať." Vošla som dnu a hneď pri dverách mi voňavý pán v obleku podal do ruky škatuľku s krémom.

„Pani, tento krém na ruky je pre vás. Zadarmo!"

Á do kelu, už ma lapil," pomyslela som si. „To som zvedavá, koľko ma to bude stáť."

On mi už medzitým na ruky naskladal ďalší krém na tvár, penu na holenie a opaľovací krém. „No, aj by sa mi to hodilo," snažila som si sama pred sebou obhájiť, prečo to kúpim. „Ale len ak to bude do 30 euro," rozhodla som sa.

V tom čase mi už dával voňať parfum a mne sa fakt páčil, aj keď bol miniatúrny.

„A ten parfum jediný bohužiaľ nie je zadarmo," zatváril sa „voňavý" tragicky, „za ten vás poprosím zaplatiť 25 euro. To je akciová cena! Od budúceho týždňa bude stáť 40!" zakončil so širokým úsmevom.

„Preboha, to zase ušetrím!" zvolala som, podala som mu stovku, on mi vydal a ja som si pomyslela: „No čo? Aspoň mi rozmenil."

Spomenula som si na kolegyňu, ktorá má na podobných predajcov svoju metódu. Keď jej na ruky naložia všetky veci, ktoré sú zadarmo, poďakuje, povie, že ten ďalší výrobok si už neprosí a ide preč. Potom sa zabáva na ich vystrašených tvárach a na tom, ako za ňou utekajú a trhajú jej tovar z rúk. Bohužiaľ, ja som taká slabá povaha, nemám na to.

Vchádzam do predajne. Blížim sa k regálu s maslom. Pred ním stojí zelený stánok. V stánku sa usmieva dievčinka s dlhými vrkočmi, v zelenej zásterke a zelenom čepčeku. Zaklipká očami, ako keby to na mňa malo zabrať a ponúka mi rožok natretý novou úžasnou nátierkou. Tá nátierka je v akcii, samozrejme. Za uvádzaciu cenu. Ešte s plnými ústami si dávam do košíka jedno balenie tej extra nátierky. Je mi trápne nezobrať si to, keď už som zožrala ten rožok. Odmenou mi má byť srdečný úsmev zelenej čiapočky. Rýchlo sa otočím a idem preč. Vystojím si radu pri pokladni a zaplatím. „Jáj a to maslo," tresnem sa po čele. „Ale nevadí, veď mám nátierku, ohromne lacnú, za euro päťdesiat."

Pred obchodným domom už stoja dvaja bezdomovci. Pozriem na hodinky. „No, už je pol jedenástej, to im začína šichta. Koľko im zase dám? Dúfam, že mám nejaké drobné." Tvárim sa, že sa ponáhľam. Tvrdohlavo pozerám na druhú stranu. „Nechoď ku mne, nevšímaj si ma,  prosím, prosím." Modlenie mi nepomáha.

Bezdomovec si spokojne pchá moje 1 euro do vrecka. „No, dala by som mu aj menej, ale určite nemal rozmeniť."

Idem cez park a stretnem dve školáčky s polepenou škatuľou v rukách. Jednohlasne spustia: „Dobrý deň, robíme zbierku na pomoc týraným ženám." Na okamih zaváham. Pomaly si už tiež pripadám týraná. Moja päťeurovka mizne v škatuli a ja len dúfam, že sa dostane tam, kam by sa mala dostať.

Prechádzam cez stanicu. Pri nástupišti zbadám predavača Nota Bene.

Už nedám! Chcela som si kúpiť len to blbé maslo, ktoré aj tak nemám a už ma to vyšlo na viac ako 30 euro! Nedám, nech si robí psie oči."

Prechádzam okolo toho človeka, pevne odhodlaná nekúpiť. „Krásny deň prajem, nech sa páči. Slniečko nám svieti, život je nádherný!" kričí za mnou predajca a ja sa naňho nemôžem ani pozrieť. Zájdem za roh a je mi z toho zle. „Som hnusná ignorantka, neochotná pomôcť," týram sa výčitkami, „ale dnes už stačilo."

Prichádzam domov. V schránke mám tučnú zásielku od umelcov maľujúcich ústami a nohami a katalóg ženskej módy. Katalóg rovno hádžem do koša, lebo by som zase neodolala. Nad umelcami porozmýšľam inokedy.

Doma zbadám v kalendári poznámku, že sa mám objednať na rontgen. Vytočím číslo a vysvetľujem sestričke, čo potrebujem.

„Môžem vás objednať za trištvrte roka, alebo ak si zaplatíte 20 euro, tak by to mohlo byť zajtra," oznamuje mi hlas z telefónu.

„To si priplatím," hovorím automaticky. „Snáď nebudem čakať na také dôležité vyšetrenie  9 mesiacov!"

Pozerám do peňaženky: „Ale to je super, ešte stále mi niečo zostane. Len dúfam, že tento týždeň už nebudem musieť ísť do mesta."

Ďalšie príspevky

Komentáre

7 Responses to Slabá povaha

  • Pekne napísané. Celkom som sa vžil, pričom ma to dokonca nahnevalo.
    Neviem prečo ale reálne slabé povahy ma vedia vždy tak vytočiť. :D:D:D
    Ale oveľa viac ma vytáčajú tie všakovaké ponuky, čo sa na ľudí furt valia.
    Ešte, že nie som slabá povaha. 😉

    Múze zdar!

  • Si rodená „stĺpčekárka“, posielaj takéto veci do novín, azda Ti ich aj uverejnia.

    Mám metódu, ako odmietať ponuky podomových obchodníkov, snahy členov siekt dostať sa vám do bytu či telefonické ponuky na investovanie peňazí do komodít a na burze (títo blbečkovia si do telefónu púšťajú nahratý hurhaj z londýnskej burzy, ktorý prekrikujú, pričom sedia v tichej kancelárii či v svojej garzónke – bratislavská burza totiž prakticky nefunguje – vždy sa na tom kráľovsky bavím).

    Vypočujete si prvé dve vety „ponúkačov“ a potom poviete toto:
    – Takže, vy mi chcete ponúknuť nový vysávač (biblický kurz, investovanie na burze)?
    – ÁNO – povie natešený „ponúkač“ v nádeji, že rozhovor je úspešne nadviazaný.
    – A môžem vás aj odmietnuť? – spýtate sa.
    – Samozrejme – povie „ponúkač“, považujúc to iba za konverzačnú frázu.
    – Tak vás odmietam! – ukončíte rozhovor a zavriete dvere (zavesíte slúchadlo).

    Mám to odskúšané, do 15. sekúnd máte pokoj … – ale o minútu možno zazvoní ďalší „ponúkač“ 🙂

  • To mi pripomína ten vtip, že zazvoní zvonček pri dverách:
    Kto je tam?
    Svedkovia Jehovovi, chceme sa len porozprávať.
    Koľko vás je?
    Dvaja.
    Tak sa porozprávajte!

    Ďakujem za komenty
    Zuzana

  • tak ja nemam slov! skoda, ze som slaba povaha, ale niekedy viem rychlo utekat 😉

    k tomu vtipu- este som nepocula, nema chybu 😀

    muze zdar!

  • ja som tiež slabá povaha, no trénujem a občas sa mi už podarí odmietnuť.

    Ďakujem

    Zuzana

  • Ja som v tomto smere úplný blb…
    Veľakrát som dala bezdomovcom, žobrajúcim, hluchým, slepým… A musela som sa toľkokrát kopnúť, aby som pochopila, že nie vždy robím dobre…
    A je mi trápne odmietnúť niekoho, keď ťa zastaví na ulici a začne s tým svojím blábolom…
    Ale už sa lepším 😉
    Stopercentne som sa našla v príbehu.
    Ide ti to viac než dobre, vedela by som si tvoje práce predstaviť v nejakých novinách. Napríklad ako postreh alebo fejtón
    Len tak ďalej!

  • ďakujem za povzbudenie
    veľa inšpirácie aj Tebe!
    Zuzana

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button