Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Tak vznikla dôvera

 

Petra s Martinom stáli na balkóne. Vedeli, že ich láska je ešte príliš krehká. Vzťah, ktorý sa rozvíja a môže sa veľmi rýchlo skončiť nevhodným gestom, nesprávnym slovom. Obaja chceli v tomto vzťahu vydržať a lepšie sa spoznať. Bolo medzi nimi niečo, kvôli čomu chceli byť spolu. Pred chvíľou sa pohádali. Pre nič. Pre malichernosť. Ako vždy.

„Prečo každý náš rozhovor končí nejakou hlúpou hádkou?" otočila Petra hlavu k Martinovi. „Ja neviem. Mám pocit, že sa bojíš mojich dotykov. Nechceš so mnou nikam chodiť. Neviem, čo si mám o tom myslieť," odpovedal Martin.

Petra sa zadívala do parku. Akoby v korunách stromov hľadala odpoveď na otázku ktorá ju trápila. Na otázku, či je teraz ten správny čas odhaliť pred svojim priateľom tajomstvo. Alebo skôr nepríjemnú skutočnosť.

Chytil ju za ruku.

Vtedy sa rozhodla.

„Mám psoriázu. Vieš, čo to je?" pevne mu hľadela do očí a čakala, ako zareaguje.

„Neviem," neisto odpovedal Martin a v svojej dlani stále držal jej ruku.

„Je to kožná choroba. Pozri," voľnou rukou si nadvihla ofinu. „Toto si si nikdy nevšimol?" Kožu pri vlasoch lemoval pozdĺž celého čela červený pás. Nebol to pekný obraz a Petra to vedela. Martin pozeral na škvrnu a dotkol sa jej. To Petru prekvapilo.

„No, nie je to nákazlivé," povedala zmätene. Bola rada, že jej stále drží ruku a neštíti sa dotknúť ani chorého miesta.

„Čo to je?" pýtal sa Martin.

„Nikdy sa toho nezbavím. Liekmi to môžem potláčať, no mám to navždy. Dedičná choroba. Je 25 percentná pravdepodobnosť, že to budú mať aj moje deti. Rovnaké fľaky sa mi z času na čas objavujú na kolenách, na lakťoch, alebo hocikde na tele."

A bolo to vonku.

Teraz buď utečie, alebo stojí za to, aby mu dôverovala.

„Bolí to?"

„Svrbí. Niekedy sa mi behom týždňa vytvorí fľak veľký ako dlaň. Pokryje sa suchými šupinami, ktoré sa odlupujú. Je to nepríjemné a neestetické."

„Preto si nechcela ísť so mnou na plaváreň?"

Petra prikývla.

„Preto si uhýbala, keď som ťa hladil po vlasoch?" 

„Áno."

„Mne to nepripadá škaredé. Nevadí mi to."

„Ale môžu s tým byť spojené aj iné problémy…" začala Petra.

„To zvládneme," prerušil ju Martin, „v živote nás čakajú aj horšie veci."

„Nerada o tom hovorím, hanbím sa za to."

„Som rád, že si mi to povedala, vážim si to," zašepkal Martin a tuho sa objali.

Dlho stáli na balkóne nepochopiteľne šťastní a prekvapení z toho, ako jedna nepríjemná správa dokáže upevniť ich vzťah.

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Tak vznikla dôvera

  • Musím povedať asi toľko, že myšlienka opäť stojí za to. Teraz ale irituje mňa tá posledná veta.
    Myslím, že by sa to dalo aj trochu rafinovanejšie zakomponovať do textu.
    A musím povedať, že podobnú situáciu som neraz zažil na vlastnej koži, preto sa mi zdá tento text prikrátky, najmä v dialógoch.
    S tými by som sa ja osobne trochu pohral.
    Mám taký pocit, že toto je buď nejaké z tvojich starších diel, alebo rýchlejšie „odbavené“ než tie predošlé.

    No ale aby nezostalo len pri konštruktívnej kritike. Celkový dojem je tak na 8 z 10, pričom sa teším na ďalšie príspevky.

    Múze zdar! S pozdravom Dušan Damián. 😉

  • No možno je to tým, že dialógy nepíšem tak ľahko ako inú omáčku a možno tým, že som si tam nič neprimyslela. Možno som sa veľmi držala toho, ako to celé bolo v skutočnosti. Ďakujem za názor
    Zuzana

  • No ale ja zdoraznujem, ze dielko sa mi paci, len aj pokial piseme nieco autenticke, tak by sme mali dbat na dialogy. Lebo tento typ diel, stoji prave na dialogoch a myslienkach.
    Myslienky mas za 1* ale dialogy tak za 2-, samozrejmelen z mojho pohladu.

    Ale tiez si myslim, ze k dokonalym dielam ti fakt vela nechyba. 😀

    Ja len citim, ze by si zo seba mohla vymackat viac. ;D

    S pozdravom tvoj verny citatel Dušan Damián. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button