Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Pomoc

 

Kráčam do mesta a tlačím pred sebou kočík. Myslím na bezdomovcov. Nemám voči nim žiadne predsudky. Veď sú to len ľudia.

Včera ma jeden z nich oslovil: „Mladá pani, nenašlo by sa dvacet centú?"  Vedela som, že mám drobné vo vrecku a preto som prišla k nemu bližšie a pýtam sa ho: „Načo to potrebujete?" „Na polévku, paninko. Chýba mi dvacet centú." Pozorovala som ho a pomaly som siahla do vrecka. Vytiahla som 50 centov a podala som mu ich. Ruky mal suché, popraskané. Usmial sa na mňa. Okolo očí sa mu vytvoril vejár vrások. „Ďakujem, paninko," nakukol mi do kočíka a ukázal na  bábätko: „Chlapeček?" „Áno," prikývla som. „Ja mám dvě dzífčence." „Máte rodinu?" začudovala som sa. „Nemôžu vám pomôcť?" „Žena ma vyhodzila, dcéry sa se mnú nevyprávjajú." Viac som nevyzvedala. Muž siahol do vrecka a vybral cigaretu. „Kupujete si cigarety?" spýtala som sa. „Né," rozšírili sa mu oči, „to mám enem také, co od ludzí podostávam." „Aha," odišla som a snažila som sa tomu veriť.   

Teraz sa znovu blížim k miestu, kde vídam bezdomovcov najčastejšie. Sedávajú v parku. Všetci nosia so sebou igelitové tašky. Čo v nich majú? Asi všetok svoj majetok. Každý jeden má hrubý sveter a kabát. Napriek tomu, že je leto. Niektorí majú deravé topánky. Aké životné príbehy majú za sebou? Čo všetko museli už prežiť? Prečo im nepomôžu rodiny? Musí predsa existovať riešenie ich problémov. Dokázala by som im nejako pomôcť ja? Vidím sa, ako rozdávam vďačným starým mužom polievku. Je mi jasné, že je to príliš smelá myšlienka. Čo ale môžem pre nich urobiť?  Zbierku šatstva? To nie je zlý nápad. Možno by sa mohli vyvesiť nejaké letáky po meste. Niekto by určite pomohol.

Môj ujo hovorieva, že bezdomovci si na 99 percent sami zavinili svoju situáciu. Sú to podľa neho lajdácki ožrani. Prečo? Prečo sú ľudia voči nim takí krutí? Viem, že pijú. Ale nie je to náhodou jediná možnosť ako si prikrášliť život? Dokážeme si vôbec predstaviť, že by sme spali na teplých poklopoch od kanálov? Že by sme sa večer pred spaním nemohli osprchovať? A vieme si predstaviť, ako by sme sa cítili, keby nás každý odsudzoval a vyhýbal sa nám?  Koľkí ľudia sa na nich nemôžu ani pozrieť?  Ja taká nie som. Cítim, že môžem pre nich niečo urobiť, no neviem čo. Možno by stačilo, keby som im prejavila trochu porozumenia.

Zastavím v parku, neďaleko od lavičky, na ktorej sedí skupinka bezdomovcov a rytmicky hojdám kočík so spiacim bábätkom. Náročky si sadám oproti nim, aby videli, že každý nemusí mať od nich odstup. Že sú na svete aj takí ľudia, ktorým nepripadajú odporní. Pozorujem ich a premýšľam, že najlepšie by bolo získať si ich dôveru a potom zistiť, ako by sa im dalo pomôcť. Budem tu chvíľu sedieť a po chvíli snáď nájdem odvahu prihovoriť sa im.

Jeden z mužov si rozopína gombíky na dlhom čiernom kabáte, siaha pod košeľu a škrabe sa na hrudi. Druhý vyťahuje spoza lavičky igelitovú tašku v ktorej má plastovú fľašu. Otvorí ju a napije sa. Podáva ju druhému, ten tretiemu, ten štvrtému. Všetci z nej pijú a spokojne prikyvujú. Ten v čiernom kabáte sa znovu škrabe a loví čosi z chlpov na hrudi. Cítim silnú arómu kyslého vína. Teraz ráno – už chľastajú? Ten škrabúci sa chlap konečne vytiahne ruku spod trička a niečo neviditeľné sa snaží rozpučiť medzi nechtami. Keď sa mu to podarí, znovu siaha pod tričko a pokračuje v love.

Zrazu mi to dochádza.

Má blchy!

Začína ma svrbieť hlava. Rýchlo vstávam z lavičky a aj s kočíkom kráčam preč. Keď prechádzam popri chlapoch, pocítim silný zápach neumytých tiel. Napne ma. Pridám do kroku a so strachom sa obzerám, či ma náhodou niektorý z nich nesleduje. Veď ktovie, čo sú vlastne zač. Vyvrheli spoločnosti! Na lavičke zatiaľ v pokoji prebieha druhé kolo z plastovej fľaše. Prečo by som im mala pomáhať? Prečo práve ja? Nech im pomôžu iní!

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Pomoc

  • Cosi podobne som kedysi napisal aj ja a dokonca poznam este dvoch ludi od ktorych som takuto vec uz cital.
    Neraz som vravel, ze je zaujimave ako niektore veci dokazu ludi inspirovat rovnakym sposobom.

    K tvojmu stylu nemam moc co vycitat, ten ma proste ohromuje.
    Cita sa to lahko a rychlo, pricom to nestraca taky ten nadhlad tebe vlastny.
    Naozaj zacinam vnimat tvoj blog ako zaruku dobreho citania. ;D

    Tesim sa na dalsie z tvojich prispeckov. 😀
    Nech pri tebe stoja muzy!
    S pozdravom Dušan Damián.

  • Zuzana Štrossová

    Ďakujem, Tvoj komentár ma neskutočne povzbudil. Keď niečo píšem, hovorím si, že je to super. Keď to sem dám, začnem pochybovať a za chvíľu som si už úplne istá, že je to strašná konina. Preto si veľmi vážim, keď si niekto dá tú námahu a okomentuje to. Dušan, možno Ťa ani neprekvapí, že mňa od Teba okrem iného veľmi zaujala tá Balada o chlpe… Asi si ju ešte pár krát otvorím. Asi to nie je to, o čom si Ty myslíš, že je najlepšie, no skrátka ma to potešilo.

  • Občas sa mi podarí vyprodukovať čosi „od veci“ čo sa medzi ľuďmi ujme ako zázrakom.
    Tá Balada o chlpe vznikla počas krátenia dlhej chvíľky aby rozveseľovala.
    Potom som ju počas ďalšej dlhej chvíľky dal aj sem a vidí sa mi, že svoju misiu to zrejme plní. 😀

    Ja som k próze vždy veľmi kritický, a to ešte nehovorím o tej vlastnej. Som v podstate prozaik, to len náhodou tu mám toľko poézie. 😀
    No čo som tým chcel vlastne povedať? Aha, že pokiaľ je niečo kvalitné, rozhodne to patrične dám najavo.

    A tvoje dielka zatiaľ patria v mojom osobnom rebríčku kvality medzi tie ktoré sa oplatí čítať. 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button