Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Legenda o láske: Haben Trinásty – Šťastný

 Prvá kapitola

Ľudia od nepamäti verili v mýty, nech boli akokoľvek nezmyselné. Stačilo, aby ich vyslovili pery človeka, ktorý bol pospolitosti svätý, opradený bázňou a rovnako tak aj vzdialený, teda v skutočnosti nikým nepoznaný. Tak sa šírili legendy – o stvorení sveta, o pánoch pozemských živlov, o vílach, obroch, kentauroch a aj o kráľoch. V skutočnosti len tí, čo žili na kráľovských dvoroch vedeli, že aj králi sú iba z mäsa a kostí. Tí, čo sa priblížili „svätému“ a zistili že je to predsa všedné už neverili legendám.

Avšak existovala jedna, ktorej sa raz každý rozum priečil a zároveň mu bola neodškriepiteľná. Legenda o nepoznanom, čo predsa drieme v každom z nás a my blázni sa to vydávame hľadať do najvzdialenejších kútov Zeme, pričom nám to v jednoduchosti leží rovno pri nohách. Táto legenda hýbe svetom, vládne srdciam a činom ľudí. Áno, ona drieme v každom z nás, no nie každý má to šťastie sa o nej dozvedieť.

 

Haben stál nepohnuto na samom okraji brala a sledoval ako čajky v pokoji plachtia nad morom rovno pod ním. Obnaženú svalnatú hruď mal hrdo vypätú a zhlboka vdychoval morský vánok, v ktorý veril, že ho k nemu zdola poslali krídla vtákov. Na chvíľu sa zamyslel, aký odkaz by si v tom vánku našiel, keby bol aj on čajkou. Najskôr žiaden, pretože čajky sú spoločenské, napohľad koketné tvory; on je však dravec, a tak by pravdepodobne lietal niekde sám, len s veľkou túžbou byť úplne inde. Ako aj teraz. Človek chce vždy niečo, čo nemôže mať a to čo má sa mu nepáči. Aj dravce majú určite podobnú vlastnosť. Šťastní sú skôr tí jednoduchší…

Spoza jeho chrbta sa ozval dupot konských kopýt. Bol to Florian – Habenov priateľ, vojak a koniec koncov jednoduchý človek. Vystačil si s obyčajnými vecami. S ovsenou kašou namiesto diviny, s postom pešiaka namiesto rytiera a s konkubínou.

„Zase chceš skočiť?“ Smial sa, pričom odhalil biely chrup a úsmev mu zažiaril na snedej pleti. Sňal si prilbu a zoskočil z koňa. Ako kráčal, pohadzoval čiernou kučeravou hrivou, ktorá ho nikdy nesklamala a vždy prilákala presne také množstvo konkubín, na aké mal Florian práve chuť.

„Tentoraz už naozaj…“ Rozveselil sa Haben.

„Ako vždy!“ Florian po ňom šibalsky fľochol očami a vzápätí sa bratsky objali.

„Čo ťa sem privádza rovno po službe?“ Vyzvedal Haben.

„Chcel som ťa pozvať na pohárik niečoho dobrého, pálivého, čo rozohreje telo a neskôr aj dušu.“ Uškrnul sa Florian. Haben iba vzdychol a zvesil plecia.

„Rozumiem a prijal by som, no veľmi dobre pozám tvoje úmysly s konkubínami, Florian, si ako môj brat. A ty by si mal zas vedieť, že ja som skôr za pravú lásku, nie umelú…“

„A preto si stále sám?“ Florianova rečnícka otázka zavisla vo vzduchu. Po chvíli pokračoval:

„Len sa poď na ne pozrieť. Keď nebudeš chcieť ani jednu, iba si vypijeme.“

„Nemám náladu nechávať sa presviedčať. Prídem k Vlkovi keď sa zotmie.“

Florian krátko prikývol, usmial sa a vysadol na uhľovočierneho žrebca. Venoval Habenovi veľavýznamný pohľad, zvrtol koňa a odcválal na do mesta.

Haben sa znovu zadíval na zapadajúce slnko a v spleti oblakov si predstavoval črty krásnej ženy. Čistej, schopnej vrúcne milovať.

 

Haben siahol po kľučke nízkych drevených dverí pozbíjaných z obyčajných latiek, cez ktoré sa do krčmy v zime vkrádal studený vietor. Aj on sa chce ohriať, pomyslel si Haben, čo mu nepridalo na nálade. V myšlienkach stále lietal niekde nad oceánom a po kontinentoch sveta, kde márne hľadal niekoho, kto by dokázal rozžiariť jeho jednotvárny svet. Haben bol krásny muž. Urastený, silný, mladý, s dlhými zlatistými vlasmi stiahnutými do konského chvosta a pokojnými jasnomodrými očami ako syn nejakej bohyne z Olympu. Mnoho žien o ňom snívalo, milovalo sa s ním vo svojich predstavách, čo ešte upevňovalo ich túžbu aspoň sa dotknúť Habenovej hebkej pokožky. Prejsť mu dlaňou po nahej hrudi, cítiť obrysy svalov, cítiť jeho horúčosť, tlkot srdca… Problém bol však v tom, že Haben dcéru boha z Olympu ešte nenašiel.

Florian sedel v najtmavšom kúte miestnosti, čo mu však nepomohlo ostať inkognito, lebo sa tam okolo neho zbehla celá hora mestských prostitútiek, z ktorých polovica pri ňom sedela pre jeho čierne kučeravé vlasy a polovica preto, že dobre platil. Ženy štebotali a obskakovali ho z jednej, i z druhej strany v nádeji, že si nejakú zase pozve do postele.

„Ehm, ehm…“ Ozvalo sa a vzápätí na Florianov stôl vrhla tieň Habenova mužná postava.

„Priateľu!“ Privítal ho Florian srdečne, pričom prudko vstal a z kolien tak zhodil dve prsnaté ženy. Haben sa uškrnul a podal Florianovi ruku, zatiaľ čo prostitútky okolo uvoľnili miesto.

„Budeš niečo piť?“ Spýtal sa Florian dychtivo a Haben vedel, že naňho s pitím dlho nečakal, lebo mu v očiach ihrali svetielka a lesk. Dokonca sa zdalo, že sa mu v nich odráža aj ligot šperkov konkubín.

„Dám si niečo silné.“ Odvetil Haben a za uznanlivých úškrnkov žien okolo sa zvalil na lavicu vedľa Floriana.

„Toto je Barbara.“ Predstavil Florian Habenovi ženu sediacu po jeho pravom boku. Haben si ju príkro prezrel a potom zdvorilo kývol na pozdrav. Rozprával málo, Haben nebol výrečný typ a možno práve to na ňom všetky ženy priťahovalo.

Barbara bola bacuľatá blondýna s bujnými kučerami. Pery mala mäsité, krvavočervené, čo Habenovi sprvu vôbec neimponovalo. Obočie naberalo svetlý náych, pod ním dlhý rovný nos a žiarivo lesknúce sa zelené oči ako dva skvostné smaragdy. Jedine ony upútali Habenovu pozornosť. A keď sa prizrel bližšie, zbadal zužujúce sa zreničky a čierny kruh, obruč pevne obopínajúcu tie bohmi tepané smaragdy, ako nejaké nadpozemské znamenie. Z hebkej pokožky na krku vychádzala vôňa, ktorú muž cítil, len keď sa priblížil. Spleť šperkv, čipky, krajky, jednoduchý korzet odhaľujúci nahé ramená, zakrývajúci prsia. S Habenom sa niečo stalo. Chcel mať tú ženu! Najlepšie hneď.

„Toto je moja obľúbenkyňa.“ Šepol Florian a samoľúbo sa pousmial. Haben v tej chvíli vytušil, že Barbara je tu jediná zo žien, ktorá mu nie je prístupná. Aspoň nie dnes v noci. No on ju túžil mať! Túžil po tom viac, ako dýchať čerstvý vzduch na samom kraji brala, kde sa s vánkom miešajú vône krídel čajok, vône mora a Zeme.

Čo sa to so mnou deje? Myslel zúrivo, zúfalo, hľadajúc odpoveď, obviňujúc alkohol. Cítil, ako sa v ňom prebúdza nespútané zviera. Zatínal ruky do pästí a snažil sa potlačiť teplo, ktoré mu zalievalo telo, keď sa Barbara nahlas smiala na Florianových vtipoch.

Pár krát sa im stretli pohľady. Florian si to vôbec nevšimol, bol priveľmi opitý. Vnoril hlavu medzi Barbarine prsia, zatiaľ čo ona sa lačne a bez hanby dívala Habenovi do očí. Hruď sa jej dvíhala stále viac a viac a Florian bol nadšený, netušiac, že jej vzrušenie nepramení z jeho bozkov.

Haben sa prudko zdvihol od stola za nesúhlasného povzdychu ostatných prostitútok. Chvíľu len tak stál a premýšľal, čo chce vlastne urobiť, keď v tom zo seba Barbara odsotila Floriana a taktiež vstala.

„Dnes nie, som unavená.“ Sykla povýšenecky smerom k Florianovi a odišla skôr než Haben. Florian padol čelom na stôl a v tom istom momente aj zaspal.

„Postarajte sa oňho.“ Oslovil Haben ostatné prostitútky zamatovým hlasom a nechal na stole malý kožený mešec.

Vedel, že čerstvý vzduch by ho mal prebrať, no nestalo sa.

Na nahých pleciach pocítil dotyk. Mohli to byť jedine ženské ruky, lebo len pri dotyku ženských rúk sa mužovi rozbúcha srdce tak, ako sa rozbúchalo jemu. Ani sa nepohol. Sukne zašuchotali a vtom si uvedomil krehkú dlaň vo vlastnej dlani, ako ho vedie. Všade bola tma.

Dych, stupňované napätie, Barborina tvár pri jeho tvári. Pery mala mäkké, no tá chuť; nebola mu príjemná. Cítil horkos, jej nástojčivý jazyk.

Zaviedla ho do svojej komnaty plnej sviečok a omamných lacných vôní.

Napnuté svaly, inštinkt, slasť. Habenove falošné dotyky, kĺzajúce po celom jej chvejúcom sa tele. Ani jeden bozk.

Tej noci sa Barbara po dlhom čase niekomu skutočne odovzdala, skutočne milovala, no nebola milovaná. A rovnako v ten večer Haben pochopil, že to, čo zažil s Barbarou nie je pocit, ktorý mení životy kráľov a píše históriu národov, lebo koniec koncov, práve to čo hľadá on stojí za všetkými veľkými činmi. A nedá sa to kúpiť.

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Legenda o láske: Haben Trinásty – Šťastný

  • Cau Majka, tak co si to zasa vymyslela:) Ale vyzera to dost zaujimavo, to musim uznat, takze rozhodne sa to chystam citat. Ale co je s Amandou? Preco si sa pustila do dalsej ja to volam ze literarnej veci a nedokoncila Namet?

  • ďakujem krásne 😀 pracujem aj na Amande 🙂 mrzelo by ma, keby som ju nedokončila, ale potrebujem na to takú tú slinu :D:D ale keďže píšem čo mi chutí, sem tam vyvesím nejakú srandu. Mám rozpracovanú 21. kapitolu. posnažím sa 😉 a ďakujem za koment.

  • Ja som sem uz davno chcel dat koment, ale mi to nevyslo. 😀
    Zaciatok je perfektny, to ked som ho prvy krat cital tak som si povedal, ze to vyzera na poriadnu pecku, ale ten zvysok, tam sa mi to zda take pocitovo rozporuplne.
    Neviem je to zaujimave, mozno by to chcelo pokracovanie, ale na druhej strane svet caka skor na dalsiu Amandu. ;D

  • Je to pocitovo rozporuplné, lebo to také aj má byť 😀 áno, tento príbeh má pokračovanie – v mojej hlave :D:D:D:D:D ale svet čaká na Amandu. presne.
    ďakujem za koment.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button