Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

strossovci

AUTOR

strossovci

Rozhovor

Čakala som v meste na autobus a čas som si krátila ako inak prezeraním výkladov. Napríklad výklad železiarstva je zaujímavý tým, že je až po zem a vidím si tam celú postavu. Pri skvelej ponuke nerezového náradia a poštových schránok som sa vždy rada zastavila. Najmä, keď som mala sukňu a potrebovala som sa uistiť, že „móže byt“. V ten deň som mala tú úplne najkratšiu sukňu, ktorú som v skrini našla. Sú také dni, keď sa žena zobudí ako hviezda, oblečie si na seba niečo sexi výstredné a potom keď kráča po meste, je proste naj. V ten deň som mala pocit, že sa všetkým páčim, čierna mini s červeným svetrom je proste super. Železiarsky výklad mi to potvrdil, rovnako ako pohľad okoloidúceho chlapíka. Všetko bolo tak, ako má byť, takto by ma mohol vidieť celý svet. Prešla som cez cestu na druhú stranu ulice k výkladu s oblečením. Oproti mne kráčali dvaja muži. Jeden mal kameru, druhý mikrofón. Ten s mikrofónom na mňa pozrel a povedal kameramanovi: „Ber ju!“
Prišlo mi zle. Ježiši, prečo som sem liezla?
„Dobrý deň slečna, môžeme sa s Vami porozprávať?“
„Áno.“ /Nie, nič sa ma nepýtajte/
„Pripravujeme reláciu o jednom umelcovi a radi by sme sa Vás niečo spýtali“
„Jasné.“/Žiadne vedomostné otázky, prosím, je mi zle./
„Hovorí Vám niečo meno Janko Kuric?“
„Nie, neviem si spomenúť.“/A je to tu. Nikdy som to meno nepočula. To bude trapas./
„Trošku Vám napoviem. Je z filmovej branže. Čo myslíte, kto to je?“
„Režisér?“/Prosím, nech je to režisér, nech je to režisér./
„Áno výborne! Je to režisér a ako muž má jednu vášeň, čo by to tak mohlo byť?“
„Ženy?“
„Áno, to je skvelé!“
„Áno!“/Som dobrá, ešte že som to uhádla, aspoň nevyzerám ako totálny vygumovanec./
„Je o ňom známe, že hoci je Slovák, žije v zahraničí. V hlavnom meste nášho južného suseda.“
/Juh je na mape dole, čo je pod nami, Bože teraz si nespomeniem ani kde žijem ja. Pod nami je čo? Maďarsko. Hlavné mesto, ježiši hlavné mesto Maďarska/ „V Budapešti?“
„Super!“ Akú otázku by ste mu položili, keby ste mali tú možnosť?“
„Aké ženy sa mu páčia?“ /Tak toto je hnus. Jak nejaká pipuška. To čo som povedala? Mne hrabe. Keby som si aspoň ráno obliekla nohavice. Takto ma každý v tej sukni uvidí…“
„Môžete mi ešte povedať, aká hudba sa Vám páči?“
„Gitarová.“ /Že gitarová! To je výraz z roku 5. Mám v tom nohy jak koza./
„A konkrétne skupina?“
/Skupina? To je moja chvíľa, keď konečne môžem prezentovať niečo, v čom som doma. Poviem nejakých dobrých odpalovačov….. Len aby som to zle nevyslovila. Radšej poviem nejakú slovenskú skupinu. Bože jak na mňa pozerá. Určite vyzerám jak debil. Neviem si spomenúť na žiadnu kapelu./ „Elán.“ /Že elán. To som počúvala keď som mala 9. Som krava./
„Spomínate si na nejakú pesničku od nich?“
„Kaskadér“ /To bolo ľahké./
„Môžete nám kúsok zaspievať?“
/To nikdy strapňovať sa v Malackách pred odevmi. Nikdy./

A už som išla: Kaskadér kaskadér, skočil do čiernych dvier. Krátko žil, krátko žil….

Poďakovali, odišli a ja som sa tvárila, že rozhovory poskytujem každý deň a so záujmom som si začala prezerať – konečne ten výklad. Netuším, čo v ňom bolo, neviem, kadiaľ som ešte chodila a ako som prišla na zastávku, no zrazu som tam bola, líca mi horeli, v hlave mi hučalo. Asi po 15 minútach som si začala celý rozhovor premietať znova a uisťovala som sa, že to nebol až taký trapas, vlastne som nepovedala žiadnu blbosť, bolo to dobré. No a čo. Tak som spievala. A že som povedala Elán? Možno to ani nebudú vysielať. Alebo to dajú v noci. Nemusí to vidieť nikto z mojich známych.
Do autobusu som nastúpila vyrovnaná, s pocitom, že sa nič hrozné nestalo, bolo to vlastne v pohode, len už som sa vôbec necítila ako hviezda. Autobus sa rozbehol. Pozerala som z okna. Pred očami sa mi mihali stromy a zrazu to bolo tu. VIDIEK. Janko Kuric je spevák zo skupiny Vidiek!
Ešte len vtedy mi prišlo skutočne zle. Teraz som si spätne premietla celý rozhovor a uvidela som ho v úplne novom svetle. Vygumovaná cica, ktorá sa chytí úplne na všetko. A ešte aj zaspieva na požiadanie. Pán reportér sa asi zabával. Tú sukňu si tak skoro neoblečiem.
Asi za týždeň ma v práci zastavila na chodbe kolegyňa: „Zuzi, videla som Ťa včera v telke. Mali tam Janka Kurica a na ulici sa pýtali ľudí, či ho poznajú.“
Len som sa spýtala: „Čo všetko tam bolo?“
„Povedala si, že ho nepoznáš, to bolo všetko.“
Toho reportéra by som zabila, ale bola som vďačná, že to nevysielali celé.

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Rozhovor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button