Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 20. Do Paríža

Muyer nám mával spoza šesťmiestneho stola, ktorý
rezervoval pravdepodobne len pred pár minútami, ale nakoľko to bol on, recepcia
mu vyhovela aj bez úplatkov. Chris sa usadil oproti nemu a ja som si sadla
vedľa Chrisa. Duncan s Evelyne sedeli hneď pri Muerovi a vedľa mňa bolo
ešte jedno voľné miesto.

„Dovolím vám slečinka, aby ste ma naučili svoje
meno.“ Vyšplechol na mňa Muyer, ani sme sa nestihli usadiť. „Pretože ste
sympaticky svojská…“

„Ja?“ Zhrozene som na seba ukázala prstom
a poobzerala sa okolo, či poza mňa náhodou neprefrčala nejaká pekná
čašníčka.

„Zdá sa vám že škúlim?“ Uškrnul sa.

„Prepáčte, ale nemôžem vám povedať, že aj so
škuľavým okom by ste vyzerali príťažlivo… klamala by som…“ Na malý moment
okolo stola všetko stíchlo a ja som si uvedomila, že moja prostorekosť to
zase prehnala za mňa. Čakala som čo sa stane, celá meravá, že som pokazila celý
večer, keď vtom sa Muyer neovládateľne rozrehotal, až sa chytal za brucho.

„Tak teda mi prezraď tvoje meno, nech si ho vryjem
do pamäti…“ Smial sa nerušene ďalej a smial by sa určite aj sám pre
seba, bolo mu jedno, či sa s ním baví ešte niekto. Jednoducho blázon,
ktorý je zvyknutý na to, že je blázon… „Strýka Muyera už dávno nikto takto
poľahky nedostal…“

„Ehm… Amanda…“ Takmer som zašepkala
a trochu zhrozene som sa obrátila na Chrisa, no on na mňa len žmurkol,
lebo sa tiež dobre bavil.

Muyer objednal drahé šampanské a zase si sám
pre seba začal mlieť nejaké schizofrenické myšlienky. Normálne som sa aj ja
musela zasmiať. Bol to zábavný chlapík, aj keď veľmi zvláštny. Rozprával nám
svoje zážitky z nakrúcaní a po čase, vo svojom mierne pripitom stave
aj čo to o sebe. Prezradil, že pochádza z Francúzska, na čo si Duncan
s Chrisom vymenili nepokojné pohľady a práve keď začal rozprávať
o svojich dvoch dcérach, z ktorých jedna tragicky umrela, ozval sa
spoza našich chrbtov sladký hlas.

„Salut, pére…“ (ahoj, otec…)

Zmeravela som. Mala som pocit, akoby sa mi práve do
chrbta zabodávali horúce nože a dopovali ma zlosťou, zúfalstvom, odporom a ja
neviem čím všetkým ešte…

Všetci sa obzreli. Teda všetci okrem mňa, lebo mne
bolo jasné, že práve prichádza moja „kamarátka z nakrúcania“ Ann! Všimla
som si, ako sa Duncan nepokojne pomrvil na stoličke. Odzdravili sme a ona
sa bez výčitiek usadila vedľa mňa, bombardujúc Duncana hĺbavými, zvodnými
pohľadmi. Znervóznela som, a zmocnila sa ma mierna panika, keď som kútikom
oka zablúdila k Evelyne a, samozrejme mi neušlo, ako si ľavú ruku šúchajúc
skryla pod stôl. Škoda, že už som zabudla, čo presne to znamená.

Chvíľu mi nešlo do hlavy, prečo sa Anna zúčastnila
konkurzu, keď je, ako sa nakoniec ukázalo, režisérova dcéra, no vzápätí ma
napadla istá možnosť, že sa chce len nechutne zviditeľniť. Cítila som, že môj
žalúdok sa pokúša o saltá a chvíľu som si myslela, že si budem musieť
odskočiť, no napokon to Muyer opäť zahovoril.

„Ah… Ann! Tu demeures (meškáš)… Dobre, že už si
tu.“ Pousmial sa a postavil, aby nám ju všetkým predstavil. Aj my sme sa
postavili.

„Toto je moja dcéra, priatelia.“

„Teda oficiálne – Amanda.“ Podala som jej ruku
a snažila som sa byť prívetivá.

„Christian.“ Chris sa predstavil dosť stroho
a ruku si z jej zovretia taktiež vymámil až prirýchlo. Po ňom sa Ann
zoznámila s Evelyne a následne na to s Duncanom. Možno som
paranoidná, ale zdalo sa mi, že stisk jej ruky bol rovnako silený ako pridlhý.
Fuj! Keď som si predstavila, že by ona a on… mohli… fuj! Veď Duncan
skrátka patrí k Evelyne. Je však pravda, že zatiaľ som sa nedozvedela, ako
to medzi nimi vlastne funguje, no pochybujem, že sú to brat a sestra. Len
nechápem, prečo to predo mnou musia tajiť.

Spoločnosť trochu utíchla a už len pomyslenie
na celý ten večer po príchode Ann ma oberal o sily byť k nej aspoň v
mysli natoľko sarkastická, ako by si to zaslúžila.

Debata sa zvrhla celkom novým smerom. Dozvedela som
sa veľa o novom filme, ako aj o starých, ktoré už Muyerovi prešli cez
ruky. Rozptyľovala ma však Annina noha v hebkých silonkách, ktorá neustále
hľadala tú Duncanovu a párkrát sa o mňa neohrabane obtrela! Sliz!

Dokonca som si všimla, že Duncan pri jej dotyku na
chvíľu zavrel oči a keby som mala zrak superženy a dovidela mu na
krk, zimomriavky na šiji by ma určite neprekvapili. Odkiaľ len mám pocit, že
títo dvaja si nie sú takí cudzí, ako by sa človeku mohlo zdať? Už zase… mala
by som svoje paranoidné myšlienky zahubiť pesticídmi ako húsenice! Niekedy sa
preklínam za to, že mi to myslí. Síce len v medziach, ale myslí.

Musím si to celé s Duncanom a Evelyne
ujasniť, len čo príde vhodná príležitosť.

Chris ma objal pravou rukou okolo pása
a pritisol sa ku mne s neprítomným úsmevom mávajúc vzďaľujúcej
sa limuzíne. Ja som jeho objatie prijala, lebo som sa už dlhší čas na čertovsky
chladnom vzduchu triasla od zimy. Môj kabát bol totiž pritenký a očividne
vzdoroval mrazu len málo. Duncan a Evelyne stáli vedľa seba. Evelyne
pochmúrne a Duncan ešte viac.

Keď sme sa vrátili do hotela, nikto sa s nikým
nebavil. Teda až na nás s Chrisom. Duncan sa vytratil do sprchy a Ev
si šla ľahnúť. Na naše ustarané otázky odpovedala len, že jej je na vracanie
a potrebuje sa vyspať a že jej ľavá ruka asi o chvíľu odpadne,
že je ako postihnutá leprou, lebo celý večer tŕpla a kým sa vraj tá potvora nevytratila, Ev myslela iba
na to, ako si ruku po večeri obradne odsekne. Takto šomrajúc sa stratila za
dverami.

„Čo sa deje?“ Spýtala som sa Chrisa, no ten len
pokrčil plecami a stiahol ma k sebe na gauč. Nezapol telku. Pritúlil
si ma k sebe a hladil po nahých ramenách. Chvíľu sme obaja mlčali.

„Chris… ako je to vlastne s Ev
a Duncanom?“ Začala som pološeptom, aby nás ani náhodou nikto nezačul.

„Nikto z nás presne nevie, odkiaľ vlastne
Duncan pochádza. Dokonca on tvrdí, že sám to poriadne nevie, na nič si
nespomína. Nie je to však Evelynin brat – to by bolo trochu choré…“ Zasmial
sa.

„Takže aj pre teba je Duncan jedna veľká neznáma?“

Chris prikývol.

„Prečo ste mi to nepovedali na začiatku?
A prečo vlastne hráme, že tí dvaja sú súrodenci?“ Zaujímala som sa.

„No… veď vieš aká je Evelyne. Ona by nevydržala
pózovať fotografom, loziť na večierky a neustále byť v kontakte
s ľuďmi. Ale Duncan… Duncan je pravý opak. Je to kus chlapa so sexepílom
rovnajúcim sa jeho bunkám v tele. Jeho fanúšikov by sme nemohli spočítať,
dokonca ani približne určiť, keby sme si na to hneď vzali rok voľna. Evelyne sa
vydáva za jeho sestru, a tak je pod ochranou bez toho, že by sa musela
strkať medzi ľudí.“

„Rozumiem.“ Zamumlala som a sadla som si,
pričom som si oprela hlavu o Chrisovo plece. „A čo Ann?“

„Ann?“ pozrel na mňa s nepríčetným výrazom
v tvári. „Čo by s ňou malo byť?“

„Hádam mi nechceš nahovoriť, že si si nevšimol, ako
sa na Duncana lepí!“

„Pravdupovediac som tomu nevenoval pozornosť. Na
Duncana sa lepia všetky, dávno som to prestal počítať a už to ignorujem.“

„Tak potom prečo sú s Evelyne takí rozhádaní?“

„Oni sú rozhádaní?“ Zatváril sa začudovane. „Čo ja
viem…“

„Preboha Chris! Kde máš oči? Čo nevidíš, aká je Ev
z toho večera rozhádzaná?“

„Zlato, Ev často mení nálady. Nemôžeš si to brať tak
k srdcu…“

„Ale ona bola smutná!“ Takmer som vykríkla. „A
znechutená…“

„Tss… Ktovie, čo zas cítila.“

Čo som mala povedať? Chris mal svoje teórie, ja zas
svoje. On s Evelyne a Duncanom žije dlhšie, ale na druhej strane,
medzi mnou a Ev je zvláštne spojenie. A ani ja som sa v ten
večer necítila bezpečne.

„Došľaka!“ Zahrešila som, keď mi počas rýchlej
chôdze v podpätkoch na šmykľavej podlahe letiska spadla kabelka. Bola som
celá bez seba! Zase lietadlo!!!

Chris mi kabelku zdvihol a zmierlivo sa
pousmial, no mraky z mojej tváre to neodohnalo. Trhnutím som mu ju vybrala
z ruky skôr zúfalo, ako naštvane.

„Fakt to nejde inak?“ zaúpela som.

„Ako napríklad trajektom cez Atlantický oceán? To
nepripadá do úvahy!“ Odbil ma Chris a už aj ma viedol ďalej. O chvíľu
to príde… určite sa povraciam a ešte sme ani nenastúpili…!

„Budem mať traumu!“ Skučala som napol prikrčená k
zemi zo strachu z blížiaceho sa terminálu. Musela som vyzerať smiešne, ako
ma Chris vlečie za ruku a ja sa zabáram podpätkami do podlahy v snahe
nahovoriť si, že je to blato, alebo že sa uprostred haly objaví nejaký zázračný
obrubník o ktorý sa zaseknem a nik so mnou nepohne. Prečo sa niekto
z nich – Chris, Ev alebo Duncan nevie teleportovať? To je užitočnejšia
schopnosť ako oplývať enormným sexepílom!

Chris to vyriešil radikálne. Vzal ma do náručia
a pochodoval ďalej. Ani to však nevyzeralo nijak pôsobivejšie, keďže som
sa metala ako živé vrece zemiakov. Chrisa to však neodradilo a doviedol ma
až do bodu, odkiaľ sa už nedalo ujsť – ku kontrole.

Smrad vrecúšok na zvracanie. Snažila som sa neskúmať
obsah. Chris sa len smial. Viezli sme sa taxíkom do hotela v centre
Paríža, bolo to pár hodín po pristátí, no mne ešte stále obracalo žalúdok.
Z výhľadu na Paríž som teda nemala nič; spomínam si už len na tmu
v hotelovej izbe.

„Odpadla som?“ Boli moje prvé slová po vzhliadnutí
Chrisovej nežnej tváre, ako sa nado mňa nakláňa a rukou šmátra niekde pri
mojom čele. Až neskôr som precitla a uvedomila si, že ma vlastne hladká…
Čo je to so mnou? Možno som bola v minulom živote kačkou čo skončila
roymetaná motorom stíhačky a tá stíhačka sa následne na to
zrútila… ktovie. Ja viem len, že keby mi dal niekto na výber, medzi letom
a dňom stráveným na patológií, vyberiem si patológiu!

„Najbližšie ťa pošleme potrubím.“ Zasmial sa Chris
a pocítila som precízny pohyb jeho prstov na mojej sluche, ako sa kĺže až
k sánke. Slastne som zavrela oči a nevoľnosť pomaly ustupovala.

„Ty si môj liek, vieš to?“ Šepla som s úsmevom.

„Čo by robil liek bez diagnózy?“ Zarehotal sa.
Musela som sa uškrnúť, ale taktiež som si neodpustila tresnúť ho po hlave
vankúšom čo mi náhodou prišiel pod ruku, keď som poslepiačky hľadala.

„Ale nie,“ dodal. „Nemyslel som to v zlom. Len
som tým chcel povedať… že ťa potrebujem.“ Nastalo ticho. Krásne ticho. Prečo
som ho vlastne musela prerušiť takou stupídnou vetou? Prečo som ho vôbec
prerušila?

„Zajtra nakrúcame?“ Spýtala som sa takmer bezducho.
Vlastne ma to nezaujímalo. Prvá scéna aj tak nepatrila mne.

„Áno, začíname hneď zajtra. Niekde na vidieku, takže
keby si chcela, môžete si s Evelyne vyraziť von. Nemusíte tam byť ak sa
vám nechce.“

„Ale ja tam chcem ísť…“

„Rozmysli si to, lebo o dva dni Paríž opúšťame.
Ak všetko pôjde dobre a ak ešte lepšie, odídeme hneď zajtra. Je to malá
scéna ale vyžaduje si veľa synchronizácie. Uvidíme, aký bude mať Duncan deň. Ja
len… aby si niečo nepremeškala.“

„Ty tam pôjdeš?“ Pravdupovediac ma zaujímalo len to
jediné.

„Áno, pôjdem s Duncanom.“

„Pôjdem aj ja…“

Chris ma pobozkal na čelo. Zmeravela som
a otvorila oči. Krásne sa usmial a potom odišiel, vraj aby som si
oddýchla. Ja som však už nemohla zaspať. Jeho pery ma stále pálili na čele ako
som sa zúfalo snažila znovu si privodiť ten pocit.

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Námet 20. Do Paríža

  • Opäť jedno fajné pokračovanie. K príbehu a štýlu: „no comment“ ale máš tu akosi viac preklepov, než obvykle.
    Teším sa na ďalšiu časť. ;D

    Múze zdar!
    S pozdravom Dušan Damián. 😀

  • Som rada, že si sa nevzdala a pokračuješ v tomto očarujúcom príbehu:))) Teším sa na ďalšie takéto skvelé časti a držím Ti palce, aby si mala chuť a elán a samozrejme „kopance od múzy“ na písanie tohto príbehu:D
    Sara:)

  • zaujimave, fakt dobre, len jedina vec sa mi velmi nepozdavala…hop a uz isli na letisko…hop a uz boli v hoteli…chybala mi tam jedna dve vety, sice som sa dostala do obrazu, ale bol tam skok…vies co myslim? mozno to bolo umyselne, aby si nemusela ukoncovat tu temu, ked spolu boli na gauci…neviem, a nepamatam si, ci si uz v predoslych castiach spominala, ze sa bude natacat v parizi…asi ano, neviem, prepac… ak ano, tak tento moj koment neber do uvahy 😉
    ale kludne mozes, lebo sa mi to paci a som zvedava, co bude dalej 🙂
    tak nech ta muza neopusta a nech mas more casu na pisanie! 🙂

  • Fakt baby (a chlapec :), nezabudnem na váš, že ste mi venovali chvíle a čítali si moje príspevky. Ak som to ešte nepovedala, naozaj som vďačná 🙂 Veľmi ma to podporuje, lebo som si myslela, že s Amandou prestanem, ale keď som sa opäť na chvíľu vrátila k tej tri mesiace rozpísanej dvadsiatej kapitole, došlo mi, že aj pre mňa samu má tento príbeh istú zabehanú atmosféru, ktorú by bolo škoda "zatratiť" 😀 Asi máš pravdu Denka, je to poprehadzované, poskákané a dokonca som ani nespomenula, že časť filmu sa bude natáčať v Paríži, hoci som o tom vedela, asi som zabudla 🙁 nevadí. Noo… ono ja som vlastne šťastná že tú táto kapitola vôbec visí, lebo je to taký medzičlánok k novému pokračovaniu 😀 taký prechod do novej etapy – do etapy filmu. Nechcela som sa zdržiavať zbytočným opisovaním, lebo toho je ešte dosť, čoho sa naopisujem 😀 tak som to trochu urýchlila. Naozaj sa budem modliť, aby ma múzy konečne dokopali, lebo som ako vyschnutá studňa 😀 veď som sa ledva dohnala napísať aký – taký sloh 😀 Ďakujem ešte raz za komentáre 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button