Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Žiť s bielym

Začalo sa to, prebleslo Danielovi hlavou a urobil prvý nesmelý krok. Prvý krok robil vždy nesmelo, možno aj druhý, a potom so zdvihnutými rukami vyšiel na javisko.

Na chvíľu ho oslepil lúč svetla a vzápätí všetko zaburácalo tak, že mu z toho naskočili zimomriavky po celom tele. Rýchlym pohybom si pošúchal predlaktie na ruke, v ktorej držal mikrofón, aby uhladil neposlušné chĺpky a prihovoril sa publiku.

 

Daniel nahral mnoho dynamických skladieb, práve preto boli jeho slaďáky omnoho vzácnejšie. A keď spieval slaďák, spieval ho, akoby sa s tou piesňou miloval. Hral sa s ňou, vkladal nové tóny, ktoré ho napadali, improvizoval. Najsilnejšie bolo, keď publikum pri jeho speve prestávalo dýchať, skrátka strnulo. Takmer žiaden pohyb, ani ruky hore, dokonca ani zapaľovače, či mobily. Žiaden krik, žiaden piskot, len sila jeho hlasu a hudby, ktorá všetkým tým ľuďom čosi vrývala do sŕdc. A potom, keď pieseň doznela, spustila sa lavína potlesku, nepríjemne ho pridusila a nahnala slzy do očí.

Spevák je však i herec a Daniel ešte k tomu tvrdý chlap. Treba skrývať svoje emócie.

 

„Nedávaj si už!“ Zavrčal Adam výhražným tónom, keď si Daniel zapchal nosnú dierku a pomaly, s vášňou sa približoval k bielej čiarke na hnedom obale od hamburgeru z fastfoodu.

„Už len raz.“ Fľochol po ňom Daniel jedným okom a potiahol.

„Sakra, Dan, ja mám pocit, že to preháňaš!“ Poznamenal Adam podráždene.

„Do Boha máš byť moja morálna podpora, na to si tu! Dnes podám výkon, ako ešte nikdy, každý si to musí pamätať! Myslíš, že psychický tlak, tréma, obavy, že to všetko zmizne ako lusknutím prsta keď sa zjavím na javisku? Hovno! Vtedy sa to len začne… a toto je taká moja predpríprava…“ Dodal už miernejšie a uškrnul sa.

„A čo je potom príprava?“ Opýtal sa Adam tichým hlasom.

„Heroín.“ Precedil Dan pomedzi zuby a došňupal čiarku.

„Príde čas, kedy po tebe ani pes neštekne.“ Zamrmlal si Adam skôr sám pre seba a odišiel.

„No a čo. Škandál je reklama.“ Zahundral zas Daniel, ktorý to počul.

 

Druhý krok na javisko a tréma bola preč. Všetky vlny žalúdočnej nervozity odplávali a s ďalším krokom sa míňali, ako keď sa míňa príliv. Dan zdvihol pohľad spod ťažkých viečok a na chvíľu sa mu zazdalo, že v hale vôbec nik nie je. Zakrútila sa mu hlava. Zavrel oči a znova ich otvoril. Nič, stále bol sám. Len v strede pódia svetlo osvetľovalo mikrofón. Podišiel k nemu a chytil sa ho, lebo ho prepadal hlúpi pocit, že sa kolíše a padá.

Niečo je zle! Zahundral v duchu a oči nechal zavreté, až dokým sa nezačal ozývať piskot a šialený potlesk fanúšikov.

Začalo sa to. A otvoril oči.

Obraz ho však zaskočil. Samé mŕtve postavy, čo sa za ním načahovali ako démoni. Jamy bez očí, pery zošité, peklo.

Daniel o krok cúvol, no hudba začala hrať. Vyplašene pozrel na bubeníka, ale na jeho mieste našiel sedieť čosi so slizkou pokožkou a vypĺznutými vlasmi, ako nerušene bubnuje do rytmu a usmieva sa, pričom mu z úst padajú živé šváby.

Daniel podal svoj výkon, zviezol sa k zemi.

Prehnal som to…

 

Adam sedel pri Danielovom lôžku a plakal. Aj nad jeho zlomenou nohou, čo sa mu podarilo pri páde z pódia.

„Prepáč…“ šepkal, „nemal som ťa nechať…!“

Daniel len odvrátil namrzenú tvár a myslel na to, koľko času teraz strávi na nejak hlúpej odvykacej kúre, koľko koncertov bude musieť zrušiť a či s ním nahrávacia spoločnosť zruší zmluvu.

Jeho veru nikde nezavrú. A heroín je predsa celkom neškodný, mal mu len pomôcť prekonať psychický tlak…

 

Spoločnosť rozviazala zmluvu, koncerty boli zrušené, nový album v nedohľadne, reklama samý škandál a Daniel na ceste do liečebného ústavu.

 

„Ale mňa len tak nezložia, nočak, Dodo?“ Pýtal sa Daniel Doda vždy, keď si dal znovu heroín. Prvýkrát to bolo, keď po dlhom čase znovu koncertoval – v jedálni pred narkomanmi a bývalými väzňami. Danielovi však bolo jedno, kto sú poslucháči, hlavne že tlieskali a dali mu dôvod na to, aby si to pichol pod necht. A potom znova… kade-tade – medzi prsty na nohách aj na rukách. Dodo bol skrátka sympatický a mnoho ďalších vecí, škoda, že sa objavoval len keď si dal Daniel dávku.

 

„V máji ma pustia…“ Zarehotal sa Daniel a prihrial ďalšiu dávku. Pozrel na Doda, ktorý spokojne mlčky prikývol.

„Toto je dobrý ústav,“ poznamenal Daniel, pričom stále Doda uprene sledoval. „Pretože sme sa tu mohli lepšie spoznať. A lekári majú všetko na háku. Pre nich som feťák do konca života, nič s tým neurobia. Vlastne majú pravdu. Až na to, že ja nie som feťák, ale výnimočný spevák…“ Zasmial sa.

Dodo zaklonil hlavu dozadu a rozosmial sa, no z jeho úst nevyšiel zvuk. Dokonca sa plesol dlaňou po stehne zakrytom bielou košeľou, ale ani odtiaľ nezaznelo nijaké pľasnutie.

 

Veci sa konečne dali do pohybu a Daniel bol rád, že sa znovu postaví na nohy. Niežeby doteraz nestál…

Minulosť však bola nenávratne preč a nič z toho, čo Daniel očakával, na čo sa tešil sa nestalo. Svet odrazu spustol.

Obaja prechádzali dedinkou, Dodo stále v bielom rúchu. Chodník bol mokrý, Dodove nohy bosé a Danielove myšlienky spievali Koniec labyrintu zo svojho albumu z roku 2001.

Niečo je zle… prebleslo Danielovi hlavou, keď vtom sa spoza plotu rodinného domu rozštekal zostarnutý kokeršpaniel. Dodo objal Daniela okolo pliec a štedro sa pousmial. Pes ako zázrakom zmizol, asi odbehol.

Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to Žiť s bielym

  • Veľmi zaujímavé dielko – úryvok?
    Našiel som niekoľko odkazov, ale myšlienky sa tu trošku zlievajú či prelínajú a tak nejak mi uniká pointa.
    Štýl je opäť perfektný, klobúk dolu – vidím, že si zaexperimentovala. Znovu. To chválim tiež. ;D
    Ale naozaj mi k tomu čosi chýba. Možno nejaké jasnejšie rozuzlenie alebo také vyhranenejšie navedenie k hlavnej myšlienke.
    Ak sa smiem spýtať: Čo je vlastne hlavnou myšlienkou?

    PS: Inak nemám slov. 😀

  • Nič vážne 🙂 čo je toto? stesnaný pokus o sloh do školy 😀 a aby som nebola nedocenená tak som ho sem vyvesila 😀

    čo je hlavnou myšlienkou? ťažko sa to chápe? mno… biely – teda Dodo je prelud, ktorý máva Daniel keď si dá heroín. v skratke: Daniel vyšiel z ústavu a ten pes by po ňom aj "zaštekal" ale s heroínom neštekne. A heroín ho objal. A ďalší motív bolo, akí sú niektorí umelci krátkozrakí.

    🙂 ďakujem za komentár. skutočne som to pozliepala včera okolo jedenástej a do jednej som to ešte prepisovala na papier.

    úprimne sa mi nepáči, že je to také krátke. je to potom aj nepochopiteľné.

  • …a podľa mňa to ani nepotrebuje byť dlhšie, to je taký príbeh – na zamyslenie, v podstate mi aj zlepšil náladu, síce je to divné, že také smutné niečo mi zlepšilo náladu 😀 je to skvelé Majík 🙂 :-*

  • V skutočnosti ma aj tak najviac potešilo, že to pochopila moja slovenčinárka 🙂 všetko v tomto krátkom úryvku malo svoj význam a povedala by som že dosť hlboký 🙂 ako povedala moja profka sloviny: „Sú tam myšlienky, ktoré sú len skryté a hlavná myšlienka dokonca nie je ani vyslovená.“
    Na toto „dielko“ sa skrátka nedá pozerať ako na klasický epický príbeh. Je to môj názor na drogy… alebo zamyslenie 🙂 Dodo má svoj význam, to že sa smial, a nebolo počuť zvuk znamenalo, že je len halucináciou a keď objal Daniela okolo pliec a ten pes odbehol, to malo tiež svoj skrytý význam. S drogami a priveľkým sebavedomím po umelcoch pes proste neštekne :)Tak to by bolo asi všetko. Ďakujem Klaudi 😀

  • zvlastne vyjadrene, zaujimave…podla mna velmi dobre…hm…smutne,na zamyslenie…

    muze zdar!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button