Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 18. Contraire

Keby som pred týždňom, teda pred tým, ako som pricestovala za Chrisom do Chicaga aspoň tušila, čo všetko obnáša hra nejakej tupej fifleny z Londýna niekedy v 17-tom, či 18-tom storočí, určite by som si tú prihlášku na konkurz rozmyslela. A to ma stihol drezúrovať zatiaľ len Chris! Asi po stom raze prednášania tej istej vety vo vyznačenom úseku, ktorý budem musieť zahrať pred režisérom, som stratila nervy. A strácala som ich znova a znova, vždy keď som sa zasmiala, alebo mi preskočil hlas, či som niečo urobila proste nesprávne. Pomaly som si začínala uvedomovať, čo za námahu to všetko stojí hercov, kým ich svet slávnostne uvidí na plátne kina. Stále dookola a dookola sme si prehrávali moju prvú scénu, tú, ktorú budem hrať pred Muyerom (na tisíci raz som si zapamätala jeho meno).

Sedím na jednom konci špinavej ulice – pravá strana Chrisovej izby, Henry, skorumpovaný londýnsky šľachtic  na druhom – ľavá strana Chrisovej izby, a dlhšiu dobu po sebe nenápadne poškuľujeme, lebo nemáme nič na práci. Predmestie je preplnené ľuďmi a samo zaneprázdnené šumom, ktorý zapríčinil trh. Cecil sa prechádza popred stánky, tvári sa hĺbavo, pozoruje všetky tie náhrdelníky a šatky, čo by ju inak zaujali a celkom pohltili, keby teraz nemala iný predmet skúmania. Nebadane sa krôčik za krôčkom približuje k otrhanému bezdomovcovi, ktorý ju čímsi očaril, čímsi, čo vyžarovalo z neho. Veľmi dobre si stihla všimnúť, že muž má v tvári čosi, čo naznačuje, že nie je len obyčajným žobrákom, ale za jeho maskou sa toho skrýva omnoho viac.

Konečne je na dosah slov, konečne naňho prehovorí, bude počuť jeho hlas…

„A vy?“ Opýtala som sa priškrteným tónom a Chris na mňa vzápätí nepekne zazrel. Mala som to totiž povedať sebaisto, až provokatívne.

„Amy, snaž sa trochu, musíš sa do toho vložiť…“ Prízvukoval zatiaľ pokojne. Vrátila som sa na koniec svojej polovice k stene, zhlboka som sa nadýchla a vydýchla a pustila som sa do toho odznova. Prechádzam pomaly izbou a predstierajúc, že starožitná skriňa so šuplíkmi je pult stánku, zaujato si obzerám pomyselný tovar. Keď  vtom som si kútikom oka všimla, ako sa Chrisovi náhle zdvihli kútiky v úsmeve, no snažil sa to rýchlo zakryť.

„Čo je zase?!“ Vyprskla som.

„Nič, robíš to dobre…“ ubezpečil ma.

„A preto sa smeješ?“ Zavrčala som výhražne.

„Ja sa nesmejem, pokračuj.“ Vážne sa na mňa zahľadel a pod náporom jeho pohľadu som sa zase vrátila ku stene, rukou prechádzajúc po skrini.

Tento krát sa mi podarilo podísť až k nemu. Čupil sa na zemi a vyzeral dokonale utrápene. V porovnaní s ním moje „herecké schopnosti“ po dvoch dňoch nacvičovania akoby ani neboli schopnosťami.

„A vy?“ Zopakovala som otázku zo scenára chladným tónom, z ktorého medzi riadkami sršala zvedavosť. Chris zmeravel a úskokom na mňa pozrel.

„Ja?“ Ukázal na seba prstom a zatváril sa trochu nechápavo.

„Zdá sa vám že vidím dvojmo?“ Poznamenala som ironicky a vzápätí som sa neubránila smiechu. Chris na mňa pobavene hľadel a prehovoril, až keď som sa prestala od smiechu krčiť na zemi. Ani neviem, čo mi vlastne pripadalo také smiešne.

„Znovu.“

„A vy?“ Mierne pohŕdavo som naňho kývla hlavou, pričom som podvihla bradu.

„Ja?“ Ukázal na seba prstom s kamenným výrazom, na vlas rovnakým, aký vystrúhal pred tým.

„Áno vy, zdá sa vám že škúlim?“ Ani som len brvou nemihla! Bude zo mňa niečo… Chris sa zatváril prekvapene a pohľadom na chvíľu zablúdil k posteli – zrejme ďalšiemu pomyselnému stánku.

„Nie, neškúlite, ale keby ste aj, neviem, či by to nejak ubralo vašej kráse…“ Polichotil mi. Samoľúbo som sa pousmiala a na  chvíľu som sa zamyslela, či to malo patriť naozaj mne, alebo postave, ktorú som v tej chvíli stvárňovala.

„Takže čo vy tu tak sám?“ Opýtala som sa smelšie a mierne som zavrtela bokmi, predstierajúc, že niekde tam, od pása dole sa na mne vlní sukňa. Chris sa trochu uškrnul. Bolo mi jasné, že je to všetko v rámci scenára a jeho vlastnej improvizácie, ako postave vdýchnuť život a spraviť ju takmer skutočnou.

„Snáď to nie je jasné?“ Povedal zdvorilo tichým tónom, no naznačil túžbu skôr sa Cecil vysmiať.

„Pravdupovediac, keď tak na vás pozerám, ani nie…“ Odhalila som Cecilin dokonalý zmysel rýchlo vytušiť aj neznámu osobnosť a odhadnúť situáciu…

„Som tu za krádež.“ Pochopí jej výzvu Henry a kedysi noblesnou topánkou odkopne spred seba najbližší kameň. „Ukradli mi identitu.“ Dodá.

„Aj ja som tu za krádež…“ Cecil vyčarí zlovestný úškrn a prisadne si na obrubník k neznámemu, ktorý jej už tak neznámy nepripadá. „Šperky… Skrátka mi to nevyšlo.“ Prizná a trochu sa zapýri, či to neprehnala. Henry sa stále tvári zvláštne zamyslene, až jej nakoniec v tranze podá ruku.

„Moje meno je Henry.“ Predstaví sa a odhalí pekný chrup, taký, aký v tej dobe mávajú len veľmi bohatí páni. Cecil sa oči zalesknú malichernosťou a takmer okamžite sklopí zrak, aj preto, že sa jej Henry zdá byť v podstate príťažlivý – keď si odmyslí hustú bradu, ufúľanú tvár a vkusné, no predsa ulicami poznačené oblečenie.

„Cecil…“ Vysloví svoje meno sladko, hlasom marcipánového anjela, avšak nie podliezavo, no zároveň tak tajnostkársky, až mu dodá dvojitú príchuť.  

 

„Chris ja… Naozaj…“ Chris sa rozosmial až zaklonil hlavu dozadu a na chvíľu položil moje kufre na zem, aby mi zovrel tvár do dlaní. Evelyne a Duncan už čakali v aute – Duncan za volantom a Ev veselo štebotajúc na sedačke spolujazdca. Duncan deň pred tým prikázal podvozok mercedesu vyčistiť a tak blato a trsy trávy, čo na ňom boli zakliesnené zázračne zmizli. Teraz mercedes vyzeral ako celkom nový, dokonca nemal ani nič poškodené – ako si pôvodne myslela Evelyne. A rovno vedľa neho stálo nízke lamborghini gallardo snehovo bielej farby. Malo otvorený kufor a bolo to to auto, ku ktorému sme mierili my s Chrisom. Trochu som sa zachvela – bolo prekrásne, ani som si nevedela predstaviť, že v ňom budem v blízkej budúcnosti sedieť.

„Čo je s tebou, Amy? Snáď len nemáš strach?“ Uškŕňal sa Chris pobavene.

„To teda nemám!“ Vyhŕkla som skôr ako som si to stihla premyslieť. Pravdou však bolo, že ma strach ovládal ako bábiku na povrázkoch. Ale nemýľte si pojmy s dojmami… ja som mala strach z kastingu. Totiž práve sme sa chystali vycestovať do Chicaga.

„Fajn, a teraz nastúp.“ Ukončil našu debatu a zároveň otvoril kufor auta, do ktorého vkladal našu batožinu. Trochu som pookriala a potom som sa posadila do vyhriateho auta. Bolo neskutočné. Jeho čierne dymové sklá sa z vonku leskli ako najčernejšie uhlie a spolu so svetlami dodávali popri žiarivej bielej farbe dojem skúmavej tváre. Auto akoby samo malo dušu, až ma napadlo, či by som sa ho nemala opýtať, kým si sadnem…

Nestihla som si poriadne uvedomiť kedy, Chris už sedel za volantom a štartoval. Duncan s Evelyne som taktiež nezaregistrovala, no zdalo sa, že sú preč už dávnejšie. Teda aspoň ja som si to myslela.

„Máš pás?“ Opýtal sa Chris, zatiaľ čo opatrne obchádzal fontánu s dvoma holubicami.

„Po posledných skúsenostiach s Evelyne som sa poučila, že vy Mairquiovci určite všetci jazdíte ako blázni! Nenapadlo by ma sadnúť si k niekomu z vás do auta bez toho, aby som si zapla pás…“ Vysvetlila som, podľa mňa celkom stručne. Chris sa len pousmial a ako sme míňali sídlo, prudko zrýchľoval. Ani som nemala príležitosť posledný krát sa zahľadieť na sídlo, aby som si jeho podobu vtĺkla do pamäti. Cítila som sa zvláštne. Čo ak sa už nevrátim? 

 

Cesta prebehla v poriadku. Až na menšie preteky, čo si Chris s Duncanom dopriali, keď bola diaľnica pred nimi na chvíľu prázdna. Ubytovali sme sa v špičkovom hoteli v strede Chicaga s výhľadom na oceán a na ruch v uliciach pod nami a ešte v ten večer sme sa vybrali na večeru do prepychovej reštaurácie Donna Kora v strede mesta. Ležala priamo oproti čarovne osvetlenému námestiu.

Evelyne stále štebotala, takže aj keby sme chceli, myslím, že medzi Mairquiovcami ticho zaručene nenastane. Ev bola ako srdce, ktoré nás spájalo, pričom žiarila jasnejšie než najjasnejšia hviezda, keďže bola neustále po Duncanovom boku, obklopená jeho pozornosťou. Stále som nemala možnosť dozvedieť sa pravdu o tom, aký je ozajstný vzťah medzi nimi dvoma, no akosi som sa ho za tých pár dní v sídle naučila vnímať v inom svetle. Snáď nikdy doposiaľ som nevidela pár, ktorý by bol šťastnejší než oni dvaja…

Na druhý deň ma Evelyne vytiahla skoro ráno do mesta. Len veľmi neochotne som opustila svoju vyhriatu posteľ a natiahla sa do šiat, ktoré mali vyzerať „akože elegantne“. Zamierili sme do mesta, lepšie povedané do nákupných centier.

Ev na mňa vybalila všetky znalosti módy, ktoré stihla nahromadiť do tej onej chvíle svojho života, až mi to pripadalo, že to robila len preto, aby mi raz mohla pomôcť vybrať niečo na seba.

Prvý obchod, kam ma s nadšením vtiahla (namietať bolo neprístupné), sa volal Colins a ona mi neskôr vysvetlila, že je to len slabá odroda najnoblesnejších obchodov, do ktorých ma plánuje dovliecť… Zhrozene som sa obzerala okolo seba, totálne ignorujúc regály a vešiaky s oblečením. Bola som v strese zo všetkých tých ľudí, čo sa po obchode premávali ako doma po šatníku (šatník pracháčov totiž určite zaberá rozmery mojej komory, teda napodobeniny izby na Wood Street) a ešte väčší stres som mala z predavačiek.

Ev pre mňa vybrala akési šaty so staromódnymi vzormi. Znechutene som vypleštila oči a pohľadom som jej naznačila, či to myslí vážne. Jej smiech mi našťastie prezradil, že ešte chvalabohu nestratila rozum a potom spoza chrbta vytiahla elegantné hladké nohavice tmavohnedej farby. Pristúpila som na jej naliehanie a vyskúšala som si ich. Musela som priznať, že Ev naozaj vie, čo strašné vybrať z vešiaka, aby to na človeku vyzeralo normálne.

Práve som sa chystala vyslobodiť z nohavíc, keď vtom mi poza záves do kabínky prestrčila ruku s bielou blúzkou. Na rukávoch a na jednej strane pomerne vysokého goliera mala tri nenápadné gombičky. Bola vyrobená z podobnej hladkej látky ako nohavice a perfektne sa k nim hodila nie len materiálom, ale i farbou, ktorá chytala nádych maslovej.

Vybehla som z kabínky a Ev nadšene zatlieskala. Zároveň mi do ruky podala ešte sako a po vyskúšaní mi nakázala si všetko vyzliecť. Celá tá paráda nás stála asi štyristo dolárov a mne sa pri tej sume zakrútila hlava. Znovu som si spomenula na deti z Afriky… no len som sa pousmiala.

Keď som uvidela žiarivú tabuľu s obchodným menom predajne, do ktorej sme sa asi o hodinu na to chystali vstúpiť, celá som očervenela a zrejme sa mi z uší vydral aj obláčik pary. Dolce & Gabbana!

Nasledoval Giorgio Armani, Benetton a tak ďalej… nechce sa mi to menovať. Nechce sa mi ani menovať, dokonca ani spomínať na to, aký majetok sme vyvalili za všetky tie handry, od spodnej bielizne, cez sukne, tričká s hlbokým výstrihom, minisukne, a elegantné aj športové nohavice až po chutné svetríky, topánky, saká a ľahký jesenný kabát. Normálne mám pocit, že ma Evelyne zásobila oblečením na celý život.

Lenže to nebolo všetko, čo mala Ev v pláne. Po nákupoch v butikoch a obchodných domoch od výmyslu sveta sme sa ovešané desiatkami tašiek dotackali do predajne, kde mi Ev zaobstarala mobil a taxíkom sme sa zviezli do hotela, pričom som jej pri každej príležitosti nezabudla poďakovať, takže myslím, že nepreženiem, ak poviem, že som jej v ten deň ďakovala najmenej stokrát.

Akonálhle moja noha prekročila prah hotelovej izby, myslela som, že omdliem. Vyčerpane a neohrabane, skrátka nesmotánkovým spôsobom som klesla na zem a dychčala ako staré prasa. Chris ku mne priskočil a snažil sa mi vyrvať tašky poznačené dnešným nákupom z ruky, no nešlo to, lebo moje prsty zovierali ich rúčky v totálnom kŕči, preto mi ich musel po jednom od sebe pooddeľovať. Nechápala som, ako je možné, že Ev vchádza do izby s úsmevom a stále pri tom nezabúda štebotať hláskom priškrtenej veveričky. Až som sa musela zasmiať, ale v dobrom. Vždy keď si tak Ev nahlas štebotala, jej hlások znel obzvlášť krehko, pričom ani nebolo rozumieť čo vlastne vraví. Bola to druhá tvár mojej priateľky, tá opačná vážnej a zachmúrenej, občas rozčúlenej.

„Si v poriadku?“ Smial sa Chris, zatiaľ čo odkladal nákupné tašky a podujal sa ma zdvihnúť zo zeme. Prudko som pokrútila hlavou s vidinou postele pred očami a natiahla som ruku so vztýčeným ukazovákom smerom k dverám mojej izby.

„Ja som vedel, že ťa zničí.“ Smial sa Chris ďalej a pomaly sme sa ako zlepenec blížili k môjmu vytúženému cieľu. Všetko som okomentovala veľmi jednoducho:

„Zajtra je kasting. Preboha, musím sa vyspať! Umieram…“

Ďalšie príspevky

Komentáre

10 Responses to Námet 18. Contraire

  • Som zvedavá ako to bude s tým filmom:D Super scény – tie čo nacvičovali:D Teším sa na „kastingove“ pokračovanie:D Nech Ťa múza kope:D Sara:D

  • Pripajam sa k Sare. Ako vzdy nemam nic negativne, len same pozitiva. 😀
    Tak isto som zvedavy ako to ozvlastnis dalej. Takze makaj a cim skor daj dalsiu cast! 😀

  • Majka super pribeh, ty mas taky talent ze to vies strasne zaujimavo a putavo pisat. clovek to proste musi citat aj keby mal umierat:D ale pocuvaj, ja tam citim brutalnu inspiraciu Twilightom:) dobra intuicia alebo zla intuicia?

  • inak Freya, ten twilight sme tu uz riesili v spojitosti s tymto, teda aspon myslim. Takze intuiciu mas dobru. Ale z twilightu to ma skor len taku atmosferu. ja v tom napriklad citim aj daco z Heroes. Ale celkovy dojem je predsa jedinecny, lebo je nesporne ze Majka pisat vie. 😀 

    Sory Majka ze odpovedam za teba. 😀  

  • :D:D som sa poslmiala, vy tu konverzujete ako keby som umrela alebo čo :D:D:D Ale tak… je pravda, že som tu dlho nebola… 😀
    Mno vrátim sa k Freyi:) a k twilightu, samozrejme… Mna v písani ovplyvňovali mnohí autori, keď som mala 12 tak to bola J.K.Rowling a napísala som príbeh plný hrôz, taký, že keď som ho po večeroch čmárala (ešte vtedy na papier – ach to boli staré časy…), bála som sa zhasnúť svetlo a vliezť do postele. Ako som dospela, pochopila som, že za Rowlingovej štýlom sa skrýva omnoho viac ako len obludné scény 😀
    Čítala som veľa a somariny rôzneho druhu… a písala popri tom, takže si viete predstaviť, ako to asi dopadlo 😀
    Čo však ešte môžem dať za príklad je Trója, od Davida Gemmela, v ktorej som sa akosi priučila opisovať krvilačné scény, čo som spokojne použila v kapitolách o Hunkesnim (s Hunkesnim som prestala, lebo to bol historický príbeh, písala som striktne podľa faktov – aby som sa vyhla faux pas a strašne ma to vyčerpávalo. už som s ním nevládala ďalej…)
    No a na twilight som mala vlastný názor, keď ho ešte čítala moja nevlastná sestra. Čítala ho deň noc, nevedela sa odtrhnúť a po prečítaní vyhlásila: „Jaaa chceeem byť úúúúpíííír!!!!“
    No čo už len toto môže byť za kniha, pomyslela som si.
    No čo čert nechcel, videla som film, Edwarda, teda Roberta Pattinsona tam celkom chutne nastvárali a mňa tam čosi ťahalo. Potom si knižku chcela prečítať moja spolubývajúca z intráku a ja som jej ju vykšeftovala u Lucky, u sestry. Lenže ešte pred tým, ako som ju odovzdala Cuci, som ju prečítala. A musím povedať, že štýl písania Meyerovej je fenomenálny, aj keď samotný príbeh nie je až taký že… eh eh… no idem sa potrhať. Skrátka odhalila novú tému novým spôsobom a mala šťastie.
    Potom som si pozerala fotky Pattinsona na nete a veľmi ma oslovili, ale nie nijakou krásou ale tým, že tam vyzeral skôr ako strápený než ako spokojný a šťastný človek. V hlave mi prebleslo tisíc scenárov a začala som písať Amandu, takže dá sa povedať, že ma inšpiroval twilight. (Ale nechcite vedieť, čo som pôvodne plánovala že sa vytasí z Chrisitiana :D:D no neskôr začal mať tento príbeh väčšiu úspešnosť a keďže niekoľké osoby čo čítajú osobne stretávam, došlo mi, že pri takom konci by ma asi ukameňovali!)
    Ďakujem za kompliment o skvleom štýle. Ja si myslím, ak teda môžem pridať ďalší svoj premúdrelý komentár, že štýl písania z prvej osoby má svoje vlastné čaro. Ja ho nepíšem aby sa dobre čítal, on sa číta sám dobre! Proste má svoje výhody, ako napríklad, žee sa môžte dokonale vžiť do postavy, no má aj svoje nevýhody, lebo ste s tou postavou spätí a nemôžte skákať k iným postavám ako sa vám za chce pri rozprávaní. A pri rozprávaní zas človek nevystihne tak dôverne pocity, no môže kombinovať dej zázračnými spôsobmi…
    Asi toľko som chcela 😀
    A ďakujem za komentáre, že to tu so mnou vydržíte a prečítate si Amandu aj keď ju vyvesím dobreže nie po mesiaci 😀

  • že vraj hlas priškrtenej veveričky :D:D:D:D:D:D:D:D:D:D

  • Pravdu povediac nečítal som tento príbeh do konca. Písanie ti ide dobre, to nemusím komentovať. Ale mám otázku – prečo väčšina z vás píše príbehy zo zahraničia. Cudzie mestá, mená, krajiny a pod. Nepoznám spisovateľa zo zahraničia, ktorý by písal napr. o Bratislave a Ferovi Haluškovi. Asi sme ovplyvnení zahraničnou tvorbou napr. Anna zo zeleného domu alebo od Steelovej a pod. A možno ide o taký šmrnc. Aby to skrátka malo šmrnc. Keby si tu zverejnila príbeh o Janovi traktoristovy z JRD Búdkovce pri Prešove tak by to možno nemalo šmrnc. A možno áno. Možno by to bolo také iné ako všetko navôkol. Možno by to bolo také ostré a korenisté ako slovač. Také ako keď porovnám víno a burčiak. Ten má predsa svoje kúzlo. Ako to búrlivé víno. Tak napíš „burčiak“ a opoj nás tak, že sa ledva dotackáme do postele.

  • pretože tiež píšem príbehy bezvýhradne zo zahraničia. Primárna príčina bude asi naozaj v zahraničnej tvorbe, na ktorej som vyrastala a ktorá ma do istej miery inšpirovala. Čítala som samozrejme aj diela od slovenských autorov, hlavne ako povinnú literatúru na strednej, ale tým som dosiahla len to, že pri mených ako Anna, Katarína, Zuzana sa mi automaticky vybaví obraz nejakej Anče, Kačeny či Zuzy v ľudovom kroji, ktorá rieši svoje dedinské problémy so svojim dedinským manželom (drevorubačom, valachom a podobne) a s kŕdľom dedinských ulietaných bosých detí. Ani pri všetkej vôli neviem vtesnať postavu s takýmto (či ľubovoľným iným typicky slovenským menom) do predstavy elegantnej emancipovanej krásky z 21. storočia. Jednoducho mám veľmi hlboko vžité poznanie, že slovenské mená sú 1. na to, aby som nimi oslovovala ľudí vo svojom okolí a po 2. na to, aby sa používali v príbehoch o Marách, Dorách, Jožoch a Paľoch z dedinského prostredia aspoň jedno storočie dozadu. Na príbehy zo súčansosti sú zahraničné mená. Súvisí to zrejme aj s tým, že môj vlastný život sa tak veľmi líši od života v knihách, že je pre mňa úplne nemysliteľné, aby som nejakú svoju knihu zasadila do sebe blízkeho prostredia. No a v neposlednom rade – my na SLovensku zďaleka nemáme všetko a čo má človek robiť, keď dostane inšpiráciu na príbeh o niečom, čo tu nemáme? Za seba uvádzam príklad z prostredia výskumu vesmíru a kozmických lodí.

    No a druhá vec: neviem, ako to chodí u iných spisovateľov, ale ja svoje postavy považujem do istej miery za živé bytosti, ktoré nevytváram: ja ich len postupne psoznávam. Nemôžem si povedať, že teraz idem vymyslieť takú a takú postavu, bude mať také a také vlasy, také a takú farbu očí a bude sa volať tak a tak. Takto to nefunguje! U mňa sa vždy postava postupne vynára z hmly, postupne ju vidím čortaz zreteľnejšie, spoznávam jej charakter, jej životopis… a má meno. Nedala som jej ho ja, prináša si ho so sebou. Žiaľ, vždy je to meno zahraničné, najčastejšie anglické. Nemôžem ju prinútiť k nejakému konaniu a takisto nemôžem na nej nič zmeniť, vrátane mena. Ak sa o to pokúsim, odíde odo mňa – a zbohom, inšpirácia. Je po príbehu.

  • takže za 1 sa zastávam naspäť Adhary, lebo ju úplne chápem v tom, že je takmer nemožné písať príbeh z prostredia kozmických výskumných staníc a používať mená ako Zuza a Mara. Myslím, že by to vyznelo viac komicky ako realisticky.
    no a po 2. sa zas zastávam ľuba v tom, že aj slovač má svoje čaro. nedávno som napísala poviedočku zo slovenského prostredia, ktovie, možno ju tu raz zverejním. inšpiroval ma k nej Martin Kukučín a práve pri ňom som pochopila, že ani Nemec, Francúz, Američan, skrátka nikto nevystihne rýdzo slovenskú postavu nejakého strapatého Ďura čo zo záhrady kričí na svojho kamaráta: „Ľaľa! táto pačmaga ma tu katuje!“ A vytiahne zo zeme krtka… skrátka niečo v tom zmysle.
    Lenže treba brať ohľad na to, že sú spisovatelia, ktorých príbehy sa nehodia do slovenského prostredia. napríklad také fantasy. mohlo by to byť niečo úplne nové, keby chcel autor experimentovať, ale či by sa to dostalo za hranice… 😀 a či by to vôbec malo úspech…
    čo sa týka Amandy – je to úlet, nič vážne. ja sa skrátka na Amande bavím, vymýšľam, komentujem, frflem. je to malo zosobnenie mňa 😀 ale len malé – 😀
    ďakujem za názory 😉

  • ludkovia ja sa vas musim zastat vsetkych!
    Majka, Amandin pribeh je super, ked pises v prvej osobe, je to ono v tom, ze sa vies naozaj vyfrflat a komentovat po svojom a v tomto pripade je to velmi veeeeeeelmi dobreeee…a urcite vyves aj tu sk poviedku… 🙂
    dalej-lubo, mas pravdu, ono je to fakt, ze zahranicie velmi ovplyvnuje tvorbu a je to smutne,ze nepiseme o nasej krasnej krajine a uzasnych ludoch, ktori sa volaju napriklad aj ema alebo samuel, ale aj adhara ma pravdu v tom, ze ked sa povie meno zuza alebo duro, tak si aj ja predstavim nieco podobne ako opisala majka s tym krtkom-mimochodom velmi vystizne a mile 🙂 nejak mi nesedia sucasne pribehy, pretoze sa mi nezdaju realistycke a steelovej romantiku nemusim vobec(takze take veci ani necitam)…kedy to ide vsetko tazko v zivote a nakoniec sa vsetko dobre skonci? kdeze! ja osobne tiez planujem sk pribeh,ale mam dva namety a neviem s ktorym zacnem…takze je to asi preto atraktivnejsie, uchylit sa k zahraniciu, pretoze niekedy vlastne ani nevieme, ako to v skutocnosti je a piseme take vlastnee fantasy, az je z toho niekedy sci-fi 😉
    ps majka, cita sa to tak dobre, ze idem kradnut cas a zahryznem sa do dalsej casti nametu, pretoze som zvedava co bude dalej 🙂
    nech vas muza neopusta!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button