Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 17. Ja, Claire a Cecil

Večera prebiehala v tichosti. Sústredene som sa dívala do svojho taniera a premýšľala, či som tento raz niečo nepokašľala ja… No potom som kútikom oka zahliadla, že aj Ev s Duncanom po Chrisovi nepekne poškuľujú.

Čo sa tu dopekla deje?! Nerozumiem všetkým tým jeho pochodom. Áno, uznávam, že človek sa môže občas rozčúliť, no aby menil svoje správanie snáď stokrát za jeden večer, to mi zas až také normálne nepripadá. Ale ja už mám naňho svoju psychologickú teóriu. Myslím si, že ho prenasleduje niečo, alebo niekto… iný než Lucien, prirodzene. A to mu bráni v…

… v snahe znovu sa zamilovať? Bože čo to zase trepem! Ako mám povedať svojej mysli, aby sklapla?

Ani som poriadne nedojedla, keď ma Chris zrazu zdrapil za ruku a ťahal ma kamsi von. Hodil mi kabát a ja som sa obliekla. Potom sme vyrazili do tmy.

Ako prvý ma prekvapil mrazivý vzduch, ktorý ma donútil zakašľať, len čo som prekročila prah sídla. Krátko na to mi začali odmŕzať uši a ruky a ja som nevedela čo s nimi. Nezašli sme našťastie ďaleko, zrejme Chris nepokladal za dôležité, aby sme sa niekde nezmyslene skrývali, lebo ako som si všimla, aj tak sme boli v dome len my štyria a služobníctvo, z ktorého som však zatiaľ postrehla len kuchárku, či nosičku jedla… či čo ja viem, čo to je tá Doris…

Posadil ma na lavičku vedľa seba a sťažka vzdychol.

„Ja viem, že sa občas správam divne a ako strašný tupec…“ Povedal tichým hlasom. Neprotirečila som, lebo to bola pravda, tak čo som mu mala k tomu viac hovoriť?

„Máš pravdu,“ pokračoval. „Je v tom minulosť. A je trpká.“

Nastala krátka chvíľa ticha, počas ktorej, akoby sa pocity nás oboch vzniesli do vzduchu a plávali okolo vo víre, ktorý sme vnímali len my, nik iný, ani les, ani vtáctvo, či čokoľvek živé. A bolo to napätie, ktoré by možno nič živé ani dlho nevydržalo a tak či tak by utieklo…

„Povedz mi o tom.“ Posmelila som ho, no nechcela som sa ho dotýkať, hoci som po tom na jednej strane veľmi túžila, no na druhej mi čosi bránilo a hovorilo: počkaj. Vedela som, že aj  on potrebuje vrúcne objatia a dotyky, ktorých sa mu podľa mňa už dlhú dobu nedostalo. No všetko malo svoj čas a ja viem, že ani jeden z nás nechcel nič pokaziť.

„Bojím sa…“ Zašepkal tak ticho, že keby zadul silnejší vietor, snáď by som ho ani nepočula… „…zamilovať.“ Vydral to slovo zo seba, akoby ho bolelo, že ho hovorí a hovoril ho nerád. Stále som nič neodpovedala, len som naňho sústredene hľadela a sem-tam krčila obočie.

„Raz som ti povedal, že som mal v živote iba jednu lásku.“ Prikývla som. „Volala sa Claire [kle:r“>, poznali sme sa ešte vo Francúzsku, lebo odtiaľ vlastne  pochádzam. Bolo to v období, keď som ušiel do cirkusu. Ono… ja viem, že som ti to nepovedal, ale nechcel som, aby si mala o mne akékoľvek informácie, ktoré by ťa pokúšali a nútili po mne pátrať. Moje vlastné meno je Alain, Alain Mairqui a Duncan sa volá Paul. Pre teba však stále Duncan a Chris, bolo by totiž divné, keby na nás napríklad režisér zakričal Duncan a Chris a ty by si volala nejakou francúzskou hatlaninou… Ev sa zas tak často neukazuje na verejnosti, s ňou to nie je také vážne.

Takže s Cirkusom to bolo tak, že sme cestovali hlavne po Európe, až ku koncu sme raz zavítali do Ameriky. Otec mi potom prezradil všetko o Lucienovi a jeho stúpencoch. Bol to jeho plán, ako sa ich zbaviť, preto ma nútil do biznisu, už som to pochopil, no stratil som priveľa na to, aby mi to bolo konečne jasné… Nemohol som mu ani poďakovať, on totiž… umrel.“ Chris zvesil hlavu medzi plecia.

„Claire… robila hadiu ženu, ja som jazdil na koňoch.“ Zachcechtal sa. „Zamilovali sme sa na prvý pohľad. Vtedy som ešte nevedel, čoho všetkého je Lucien schopný… až raz… bolo to v lete, čerstvo po významnom vystúpení v Londýne, keď sme ju našli…“

Zhlboka vzdychol a vzápätí zavzlykal. Okamžite som ho objala okolo pliec a on sa o mňa oprel. Cítila som, že preňho objatie veľa znamená, ale zároveň, akoby v ňom nevedel vydržať.

„Niekto ju obesil a až potom ju zavesil na železnú konštrukciu vzadu v šatni… Nikdy na ten pohľad nezabudnem!“ Chvíľu nechal doznieť ten strašný fakt.

„Mysleli si, že je môj komplic, alebo čo! Že nebodaj aj ona  má nejaké schopnosti a potom… čo ak majú schopnosti aj ostatní? – Lucien so svojou bandou začal prenasledovať celý cirkus.

Ja som si nezlomil ruku, nepadol som z koňa. Herectvo sa mi predsa len na niečo zišlo, celé som to nafingoval, aby som mohol odísť. Hral som však, že by som chcel ostať, aby to nebolo také podozrivé, no moje jediné prianie bolo, nech sa tým ľuďom – mojej druhej rodine nič zlé nestane…“

„Mrzí ma, že si to mal také ťažké…“

„Nikto to nemá ľahké.“ Zašomral Chris.

„Ani deti v Afrike…“ Podotkla som a on sa zrazu zasmial.

„Ty a tie deti v Afrike!“

Smiala som sa s ním. „Ale povedz, že nemám pravdu a…“

„Máš pravdu…“ Ubezpečil ma. Chvíľu sme boli ticho, len ja som ukradomky sledovala obrysy jeho tváre, ktorým dávalo vyznieť nejasné mesačné svetlo. I cez to som však mohla vidieť viac, než dosť a zvyšok som si vedela domyslieť, alebo predstaviť… Mlčať s ním, bolo úplne iné, ako mlčať v spoločnosti niekoho, koho som doteraz poznala. Pri Chrisovi to zvláštne ticho, ktoré akoby vlastne ani nebolo tichom, naberalo nádych vzrušenia. Prepadla ma neovládateľná chuť pritúliť sa k nemu, no prekonala som sa a ostala som nepohnuto sedieť. Keď som si však už myslela, že to ticho ďalej nevydržím, a ak aj vydržím, nebude to bez následkov, bez nejakého môjho ďalšieho bláznivého, a podotkýnam unáhleného, činu, ozvala som sa:

„Čo budeme teraz robiť?“ Znela moja otázka. Chris sa na chvíľu zamyslel, a potom odvetil:

„Hrať.“

„Ozaj, a čo s filmom?“ Splašene som zo seba vyhŕkla. Chris ma chytil za ruku a pousmial sa.

„Poď.“ Šepol a viedol ma cestou, ktorú čím ďalej tým viac osvetľovali lampy, nenápadne vsadené pod živý plot a sochy. Duncan a Ev niekam zdúchli, skrátka, keď sme vstúpili dnu do vily, okrem toho, že ma obarilo teplo, ktorým bola predsieň presýtená, zarazilo ma aj ticho, akým celý dom oplýval. Nikde žiaden pohyb, iba nepatrné, tlmené svetlá.

Chris sa pousmial a pomohol mi vyzliecť kabát. Opäť mi vzal ruku a ja som ho nasledovala do jeho izby na poschodí. Bola neveľká, len o kúsok väčšia ako tá, v ktorej ubytovali mňa, s obdobným starožitným nábytkom. Oproti jednoduchej posteli stálo v rohu kreslo potiahnuté karmínovým zamatom, na okrajoch a operadlách zdobené oblými ornamentmi, pripomínajúcimi malinké brečtanové lístky. Keď som sa neskôr prizrela znovu, uvedomila som si, že kreslo má motív, ktorý znázorňuje, akoby bolo brečtanom obrastené. V strede miestnosti bol na útulnej drevenej dlažbe mäkký koberec. Už len jeho vzhľad ma lákal k neprístupným predstavám, ktoré som si urýchlene snažila vymaniť z hlavy.

„Sadni si,“ Zaševelil Chris zvodným tónom a rukou mi ponúkol svoje kreslo. Posadila som sa. Vzápätí podišiel ku skrini vedľa posteli a zo šuplíka čosi vytiahol. Vrátil sa a do ruky mi podal hrubý zväzok nahusto popísaných listov. Scenár mal názov Contraire [ kontré „> – frnacúzsky – protiklad. Obrátila som stránku a zrak mi padol na krátku upútavku:

Pierre, neomylný francúzsky lupič uteká zo svojej krajiny, lebo je na pokraji možností, ako zostať neodhalený. V susednom Anglicku na svojej ceste stretáva Henriho, zámožného šľachtica.O jeho majetok nemusí usilovať dlho, práve naopak, vďaka svojmu precízne nacvičenému dôveryhodnému výrazu to ide až priľahko. Henri sa zrúti a vtom začína hra, ktorej hlavnou aktérkou je nevinná, no zároveň veľmi záhadná, nevypočítateľná, ale predovšetkým okúzľujúca mladá žena, Cecil.

Po prečítaní poslednej vety som sa musela rozosmiať a keď sa Chris len spýtavo pozrel, čo mi pripadá také smiešne, ukázala som prstom na text a on sa prísne zamračil.

„Pusť sa do toho…“ sprisahanecky na mňa žmurkol.

„Hej… ty už ideš?“ Asi to znelo až priveľmi ustarane – mala by som si dávať pozor na svoj tón!

„Potrebujem byť chvíľu sám, ale ak chceš, kľudne ostaň v mojej izbe.“ Pousmial sa, priblížil sa k dverám a vzápätí za nimi zmizol. Neviem, kam zmizol.

A tak som čítala svoj scenár. Niekoľko scén som preskočila, až kým som sa nedostala k tým Ceciliným. Skúšala som si zapamätať svoju prvú vetu, ale čítala som už pridlho, tak sa mi pomaly, no s istotou zatvárali oči a ja som voľky-nevoľky podľahla spánku v Chrisovom starožitnom kresle, ktoré však príjemne voňalo.

Zamrnkala som, keď som sa ocitla vo vzduchu a cítila som, ako ma niekto nesie. Snažila som sa zaostriť zrak, no mocná hruď a omamná vôňa, ktorá vôbec nevychádzala z kresla ale s čejsi košele, len zhoršovali moje vnímanie.

Moje telo sa ocitlo v mäkkých perinách a ten, čo ma niesol si na chvíľu prisadol ku mne. Chris. Trochu ma nadvihol, aby spodo mňa mohol vytiahnuť deku. Hneď na to ma prikryl.

„Chris…“ Zavzdychala som ako v tranze. Neodpovedal, len ma nežne pohladil po líci.

„Ty si to s tým čítaním trochu prehnala…“ Pousmial sa.

„Bola som zvedavá… ale nezapamätala som si ani prvú vetu, ktorú mám povedať.“ Vysvetlila som tichým, ospalým hlasom, na čo sa on tlmene rozosmial.

„Spi.“

„Budeš tu so mnou?“ Priznávam, moja otázka bola hlúpa, na druhý deň som mu musela vysvetliť, že som len blúznila a napoly spala, takže ma nesmie brať vážne…

„Musím ísť, rád by som ostal, ale… teraz nie. Dnes nie.“ Dodal, ešte raz ma pohladil a odišiel. Zaspávala som s dotykom jeho dlane na svojom líci, bol to sladký pocit. Príjemný.  

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Námet 17. Ja, Claire a Cecil

  • … som sa dočkala ďalšej časti!:) Je naozaj skvelé ako dokážeš popísať napínavú naháňačku i romantické chvíle s Chrisom:D Držím palce, nech Ťa múza ďalej takto kope:))) Už som zvedavá na tú rolu Cecile:)

  • Hej pokračuje to super. Nechcel som písať komentár v noci. Kto vie akoby to dopadlo? :D:D:D
    Tak ho dávam teraz.

    PS: Makaj na pokračovaní! 😀

  • Ďakujem. A mimochodom sa ospravedlňujem, že sa tu tak dlho čakalo 😀 budem sa snažiť polepšiť 🙂 chcela by som to dopísať do konca roka…
    Ďakujem ešte raz za komenty.

  • konecne som si nasla cas! vyvija sa to velmi slubne, uz sa tesim na dalsiu cast-teda na to, kedy si ju precitam, pretoze je uz tu 🙂
    nech ta tvoja muza neopusti a dokoncis to v termine, ktory si si dala:) je to fakt dobre citanie !

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button