Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 16. Na vlnách pochýb

Chris vzdychol a jeho objatie povolilo. Oddialil sa odo mňa a láskavo sa pousmial.

„Tak poď, ty moja víla,“ uškrnul sa a vybral mi z ruky ťažký kufor. „Pomôžem ti s tým…“

Celkom som zabudla, že ma v ruke ťaží nejaká stará haraburda plná ešte starších handier. Sklonila som zrak, no do očí mi padli vlasy, tak som si ich odhrnula za ucho. Chris náhle strnul a moje kufre odrazu pustil na zem, až to zhrmotalo. Vzal mi tvár do dlaní a prezeral si miesto nad spánkom.

„Čo to máš?“ Spýtal sa preľaknuto. „Čo sa ti stalo?“

Najprv som nechápala, čo tam mohol nájsť, až keď sa prstami jemne dotkol mojej pokožky a mňa to zabolelo, spomenula som si, ako som hlavou narazila do palubnej dosky mercedesu.

„To je ten háčik…“ Zašepkala Evelyne.

„Aký háčik, Ev?“ Spýtal sa Chris a hodil na ňu znepokojený pohľad. No vtom si všimol, že Ev to nehovorí jemu, ale Duncanovi.

„Vybehla som s tvojím mercedesom na lúku…“ Povedala ospravedlňujúco. „Lucien nás naháňal už od Chicaga a jeho banda nám dala na podvozok plošticu. Keby som ich nebola odlákala, odhalili by naše sídlo.“

„Je mi jedno, čo sa stalo s autom, Evelyne, hlavne že ste v poriadku… až na Amandu, teda…“ Odpovedal Duncan. „Čo sa ti to vlastne stalo?“ Opýtal sa, pričom mi venoval hĺbavý pohľad. Akonáhle sa moje oči stretli s tými jeho nebesky modrými, zamrazilo ma.

„Udrela som sa do palubnej dosky…“ Objasnila som v krátkosti.

„Musím ti to ošetriť.“ Oznámil Chris ustarane, chytil ma za ruku a viedol ku schodom. Na poschodí sa chodba spájala do štvorca, odkiaľ sa dalo vojsť do rôznych izieb. Chris ma viedol vľavo, otvoril druhé dvere a kufre mi položil na zem. Izba bola obyčajná, so starožitným, no predsa okúzľujúcim nábytkom v tmavohnedých farbách a hranatých tvaroch. Nebol to veľký priestor, zhruba taký, ako mi pričlenili Lugleyovci v hoteli Atlantis Beach Tower. Posteľ bola hneď naľavo od dverí. Bola vysoká s nafúkanou perinou a zdala sa byť veľmi pohodlná. Sadla som si na ňu. Napodiv vôbec nevŕzgala, hoci bola celá z dreva.

Chris odložil kufre napravo za dvere. Potom sa prudko zvrtol a vybehol von. Keď sa opäť vrátil, v jednej ruke držal malú nádobku s čistou vodou, v druhej nejaké čistiace prostriedky, leukoplast a nožnice a cez plece mal prehodenú snehobielu handričku.

Prisadol si ku mne a nádobku položil na nočný stolík. Vzápätí do nej namočil tú handru a nežne mi odhrnul vlasy z čela.

„Ty si ale expert…“ Povedal potichu a opatrne mi priložil mokrú handričku k rane. Zasŕkala som.

„Ja?“ Opýtala som sa neveriacky so skrivenou tvárou, lebo okolie ranky ma bolelo – zvlášť keď sa ho niekto dotýkal. „Ja som nešoférovala!“ Dodala som trochu podráždene. Chris sa zasmial a opláchol handričku v nádobke s vodou.

„Keď Evelyne spomínala, že ťa Lucien skoro…“ Začal.

„Zabil…“ doplnila som ho.

„Neveril som vlastným ušiam! Ako sa to mohlo stať…?!“ V jeho hlase bolo cítiť zúfalstvo.

„Ja neviem, Chris, už sa tým netráp.“ Pohladila som ho po líci a ako som svoju dlaň spúšťala dole, zastavil mi ju a chvíľu si ju vychutnával na svojej tvári.

„Myslel som, že keď odídem, nechá ťa na pokoji. Preto som sa viac neozval. Ako sa to vlastne… ako ťa našiel?!“

„Sledoval ma…?“ Pokrčila som plecami. „Netuším! A nechcem na to myslieť…“ Trochu som ho odbila.

„Chápem.“ Dodal a handričkou mi prešiel po rane. Potom vzal jednu z tých hrôzostrašne vyzerajúcich fľaštičiek s dezinfekčnými tekutinami. „Trochu to zaštípe. Asi si radšej ľahni, ak by sa ti náhodou zatočila hlava.“ Nesmelo sa pousmial a ja som sa zvalila do mäkkých perín. Zavrela som oči, keď v tom som na tvári pocítila pálčivú bolesť. Nútilo ma to vykríknuť, ale chcela som si pred Chrisom zachovať váženú masku.

„Si statočná…“ Zasmial sa a ja som otvorila oči. Skláňal sa nado mnou a utieral mi pokožku okolo rany. Vtom sa do vzduchu vzniesla krabička s leukoplastom a hneď na to mu pristála v ruke. Uznanlivo som hvízdla. Nastala chvíľa ticha.

„Niečo ťa trápi…“ Skonštatovala som, keď som si prižmúrenými očami prezerala jeho ustaraný výraz.

„Chcel som ťa chrániť a vystavil som ťa ešte väčšiemu nebezpečenstvu, ako keby som ťa rovno vzal so sebou. A Lucien ťa skoro dostal. Nie je to dosť dobrý dôvod na to, aby ma niečo trápilo?“ Odvetil vyčítavým tónom.

„Nemyslím toto… je tu ešte aj niečo iné…“ Mala som zvláštne pocity. Akoby okolo nás niečo lietalo. Ako duch! Duch minulosti alebo čo…

„Nehraj sa na Evelyne, Amanda.“ Povedal chladne.

„Na nič sa nehrám…!“ Sykla som podráždene. Vtom mi hrubo pricapil na čelo kúsok leukoplastu.

„Au!“

„Tak nevyzvedaj.“ Vyštekol a pobral sa odniesť všetko to lekárske náčinie.

„Povedz, do čoho si ma to zatiahol? Há?“ Zvýšila som hlas. Otočil sa ku mne a v tej chvíli v tieni izby vyzerali jeho hrdzavé oči na zlomok sekundy nepriateľsky. Zrazu sa z nočného stolíka na druhej strane postele zdvihol starožitný budík, preletel mi popred tvár a zastavil pri Chrisovej zovretej pästi. Chvíľu len tak poletoval vo vzduchu a potom sa náhle vzniesol nad môj stolík, kde aj zostal. Sledovala som tú scénu s otvorenými ústami.

„Toto už nie je hra na mačku a myš, ako keď si bola sama. Teraz si s nami a je to vážne. Ide ti o život, tak si to uvedom, Amanda…“ Jeho hlas znel kľudne, no ja som vedela, že v skutočnosti je Chris napätý a chýba len málo k tomu, aby úplne vybuchol. Akosi som si naozaj stále neuvedomovala, že mi ide o krk. Na chvíľu som v izbe osamela. Prevrátila som sa na druhý bok – chrbtom ku dverám a zavrela som oči.

Prebudila som sa až niekedy večer, lebo viem, že vonku bola už tma. Cítila som, že si niekto sadol na moju posteľ a po chrbte ma pohladila čiasi ruka. Rozospato som sa otočila a oproti sebe som zočila Evelyninu usmiatu tvár.

„Večera je hotová…“ Zašepkala. Oči som ledva držala otvorené a takmer by som ju v tej tme nespoznala, keby dnu neprenikalo chabé svetlo mesiaca a nočnej oblohy. Naozaj, celý dom lákavo rozvoniaval a ja som si až vtedy uvedomila, že mi škvŕka v bruchu.

Zišli sme na dolné poschodie a mierili do kuchyne. Ako sme sa blížili, začula som zvučný smiech prelínajúcich sa hlasov Chrisa a Duncana.

„Hej, keď ma prvýkrát navliekli do tej vlčej kožušiny, po nakrúcaní som mal pocit, že z nej na mňa naskákali všetky blchy, alebo čo!“ Smial sa Chris.

„Ja som vedel, prečo pri tebe nechcem spať!“ Zvolal náhle Duncan a obaja vybuchli do rehotu. Očividne sa dobre bavili.

„A ja taká úbohá obeť Mikových zvrátených scénických predstáv! – každý deň som sa drhol dobre že nie drôtenou kefou, ale svrbenie neprestávalo! Ku koncu nakrúcania som tak šalel, že som sa skoro polial naftou, aby som tie potvory vyhubil! Mike sa smial ako šialený, tak mu vravím: ‚Hej chlape, ja pre teba pracujem a pozri čo si mi urobil, tak sa nerehoc!‛ Ale on sa naďalej veľmi dobre bavil na môj účet…!“

„Ja viem,“ pritakal Duncan a bolo počuť, že má na tvári široký úsmev. „Mike je blázon! No páčilo sa mi na ňom to, že sa k nám správal ako k dobrým priateľom a mnohé obrátil na srandu. Ktovie čo to bude s Muyerom…“ Zamyslel sa nahlas a vtom sme vošli. Zbadala som, že Duncan a Chris sedia oproti sebe a vedľa každého z nich je voľné miesto. Bola som v pomykove, lebo som nevedela, kam si sadnúť. Až potom ma Ev posunula smerom ku Chrisovi a ja som si celá nesvoja prisadla. Nahol sa ku mne a odhrnul mi vlasy z krku.

„Prepáč, že som sa správal ako idiot…“ Zašepkal mi do ucha. Mrzelo ho to. Pozrela som naňho a vzápätí som si uvedomila, že je až príliš blízko, preto som čo najrýchlejšie odvrátila zrak. Nepovedala som nič, nechápala som, ako ľahko sa mi dokázal ospravedlniť, lebo pre mňa je to vždy nesmierne ťažké.

„Pozri,“ začal znovu, zatiaľ čo sa Duncan a Evelyne zanietene bavili o natáčaní – Duncan jej zrejme zase rozprával nejaké príhody. „Nechcem, aby sme sa hádali.“

„Ani ja to nechcem.“ Povedala som rýchlo.

„Hej Chris, ako je tá scéna kde hráme, že ťa zachraňujem?“ Ozval sa náhle Duncan.

„Padám z koňa a skuvíňam…“ Zasmial sa Chris. Neviem, čo im na tom pripadalo také smiešne. Váľať sa po zemi a skučať môžem kľudne aj ja a nepotrebujem k tomu ani televízny štáb. Ale jasné – chlapské záležitosti ohľadom nakrúcania. Dobre, nebudem sa miešať, keď aj tak neviem o čo ide. Bože aká som len podráždená! Čo si Chris myslí, že najprv na mňa bude vyskakovať a potom sa všetko vyrieši jeho pekným pohľadom?! Toto neznášam!

Duncan sa zas obrátil k Evelyne s nadšeným výrazom a pokračoval v debate.

„Ako si sa vlastne dostala k Bridget?“ Opýtal sa Chris zastretým hlasom a mňa môj hnev akosi začínal prechádzať.

„Spoznali sme sa v autobuse.“ Odvetila som už trochu pokojnejšie.

„Keď si cestovala kam?“ Dobiedzal.

„Do Chicaga…“ Priznala som a zrak som upriamila na svoje prepletajúce prsty.

„Si taká zahanbená…“ Zasmial sa.

„Prihlásila som sa na konkurz!“ Vysypala som zo seba hlasnejšie ako som si myslela a všetko v miestnosti odrazu stíchlo. Atmosféru uvoľnil Chrisov úsmev.

„A za to sa hanbíš, alebo čo?“ Ozval sa ako prvý. Vrhla som naňho nahnevaný pohľad. A je to tu – moje ponižujúce priznanie! Teraz by som to vlastne aj mohla nechať plávať, keď som už Chrisa vychytala mimo kastingu…

„Ja vlastne… Nepôjdem tam.“ Vyhlásila som rozhodne.

„To teda pôjdeš.“ Zasyčal Chris výhražne, no usmieval sa pritom takže som nevedela odhadnúť, či to myslí len zo zlomyseľnosti, alebo… zlomyseľnosti. Iná možnosť nebola.

„Duncan…“ Oslovila Evelyne Duncana a vstala od stola. „Poďme, kým Doris donesie večeru na stôl.“ Ev zas perfektne odhadla situáciu a nechali nás s Chrisom samých. Počkala som, kým odišli.

„Prečo by som mala? Už som… dosiahla čo som si zaumienila pred tým, než som prišla do Chicaga…“ Zakryla som rýchlo, lebo som nechcela len tak priamo vyšplechnúť, že som sa trepala šesťsto kilometrov z domova len kvôli tomu, aby som Chrisa videla.

„Teraz ti niečo poviem. Ak sa chceš Luciena zbaviť aspoň natoľko, aby ťa na každom kroku neohrozoval na živote, musíš sa dostať do biznisu, či sa ti to páči, alebo nie!“

„Ale čo ak sa mi to nepodarí? Čo ak proste nezvládnem zahrať Cecil?“ Vybuchla som. No mala som skôr chuť vykričať – ja nemienim byť snob! To bol ten pravý dôvod… Chris ostal zarazene civieť.

„Ty budeš hrať Cecil?“

„A je aj iná možnosť?“

„Áno, je ešte dosť možností… ale… vlastne máš pravdu. Takto sa staneš svetoznáma a budeš pod ešte lepšou ochranou, ja len…“

„Bože! čo je to vlastne za rolu?! Všetci o nej rozprávate ako… ako keby ja neviem! Zrúti sa svet, či čo?“

„Ty si ešte nemala v ruke scenár, však?“

Začervenala som sa.

„Tak ti teda v skratke vysvetlím o čo ide.“ Začal. „Cecil, je mimoriadne komplikovaná postava, rozporuplná. Navonok pôsobí veľmi prívetivo a nevinne, no v skutočnosti je to chladná a vypočítavá potvora… preto len ak si si myslela, že budeš hrať svätú dušu, že stvárniš hrdinku s dobrým srdcom, bola si na omyle…“ Rozhodil rukami, akoby sa ho to netýkalo.

„Ja som si nič nemyslela! Nechcem hrať v nijakom poondiatom filme!“ Vyštekla som naňho. Do očí sa mi tlačili slzy. Zbadal, že to zase pokašľal a chytil mi tvár do dlaní.

„Zvládneš to…“ Zašepkal.

„Dofrasa Chris, čo je s tebou?!“ Zrúkla som. „Raz sa správaš… nejak a potom zase inak! Mne nejde o film, chápeš? Ja nechcem byť hviezda! Prišla som kvôli tebe…“ Priznala som.

Strašne zosmutnel. Trpko zavrel oči a odvrátil sa, no stihla som si všimnúť, ako mu po líci padá slza. Nie, toto nie je len o mne. Som si istá, že ho niečo prenasleduje – nejaká udalosť.

Do jedálne vstúpila drobná slúžka Doris a jedlo, čo niesla nádherne rozvoniavalo. Vtom sa prirútili aj Evelyne s Duncanom, pričom sa vrúcne držali za ruky.

Je tu ešte veľa divných a nevysvetlených vecí. Budem sa musieť s Chrisom porozprávať úplne osamote.

Ďalšie príspevky

Komentáre

9 Responses to Námet 16. Na vlnách pochýb

  • Veľmi dobre sa to číta. Naozaj do toho opäť vsúvaš návnady na ďalšie pokračovanie. 😉
    Teším sa na 17-tku.
    Nech ťa múza neopúšťa! :D:D:D

  • Ja som vedela, že ty si si tým ešte dnes (no teda už včera) nedáš pokoj…
    No dobre, aj tak Ď za komentár 😉
    Pravdou je, že táto kapitola je len takou „predkapitolou“ ďalšej kapitoly a ktovie, možno ešte aj ďalšej – a chcela som ich vyvesiť spolu, lenže to by sa možno ešte týžďeň čakalo, neviem, podľa nálady. no a ja som nič nevyvesila už pradávno… 😀
    Ešte raz Ď 🙂

  • No tak vieš, že ja si to prečítam vždy, len čo to vyvesíš. ;D

  • Konečne!:D Už som sa nevedela dočkať ďalšej časti!:) No to čakanie stálo za to:D Super pokračovanie:) Som zvedavá ako to dopadne s tou Amandinou rolou, či pôjde na konkurz:D

  • Supeeer…už žiaden Edward, ani Twilight.:P Tá Chrisova mierna schizofrénia je tiež super a Amanda to isté. No stačilo chvály, radšej končím. :DDD

  • Ja asi umriem!!!! :D:D:D:D:D že schizofrénia! to je super 😀 som rada, že už to nikomu nepripomína Twilight, ale nemyslela som si, že Chris vyznie ako schizofrenik 😀
    To bol koment za všetky drobné 😀 ale je to super, ja nemám nič proti 😀 veď sa ešte uvidí v ďalších kapitolách 😉 Tak ďakujem zatiaľ.

  • predkapotola? 😀 a ja som išla napísať, že jedna z najlepších kapitól 🙂 no proste niečo neuveriteľné 😀 to musíš zažívať 😀 (už neviem či je to v Žužulete alebo sú to Trosky, ale to bolo len tak na okraj) 😀 konečne je tam aj Chris 🙂 nemám slov 🙂 :-*

  • Žužuleta – ten výraz som už pekne dávno nepočula 😀
    No, bolo mi hneď jasné, Klaudi, že ty budeš z Chrisa načisto mimo 😀 ale tak, to sa mi páči keď sa ti to páči 😉 budem sa ponáhľať s ďalšou, lebo teraz som nemohla – som mala niečo rozrobené na súťaž 😉

  • tak sestnasta cast je super! skoda len, ze musim cakat kym pride sedemnasta ;(

    sutaz? aku sutaz? ojoj tak drzim palce 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button