Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Malá Marcová nočná inšpirácia

Hľadím do neba

neuhádneš…

zas myslím na teba

duša moja bez tela

bez teba umieram

túžba z plameňov

páli ma pod nebom

len prosím anjelov

nech vezmú ma za tebou.

stojím sám na autobusovej stanici

čakám…

ako väzeň na popravu vo väznici

deň s tebou bol radostný

a predsa tak plný bolesti

no ja som tu a ty si tam

ty už spíš…

kým ja ešte nocou blúdim sám

a jediné o čo Boha prosím

je aspoň jedna známa tvár

nechcem tu byť tak deprimujúco sám

hľadím na mesiac a túžim po objatí

túžba sa však v kriku ožranov rýchlo stratí

je to riziko cestovať v noci

kedy pocit lásky zo mňa vysajú lační bezdomovci

a všetky pocity nahradí jeden – strach

z nášho neexistujúceho vzťahu je razom prach

trpím…

nie však viac než ty

nie ja som ten hlavný trpiaci

som síce neľúbený,

no aj tak ľúbiaci

potrebuješ ma vôbec k životu?

cítim len chladnú temnú ničotu

možno som ti celkom zbytočný

ako púpave motýľ nočný

možno ti nie som ľahostajný

ja ale potrebujem cit naozajstný

chcem cítiť niečie teplo

úprimné ľúbim ťa,

so všetkým by seklo

ale to je priodvážne prianie

odvážne ako samo milovanie

nie srdcu nedá sa kázať

človeka neprinútiš sa viazať

no ja napriek tomu

cítim nevybitú silu hromu

ktorá vo mne vnútri drieme

a myslí si, že sa milujeme

ako jej mám povedať,

aby prosto zabudla?

ak raz pravdu pochopí

takú búrku rozpúta

že nik ju už nezastaví

že nik ju nazad nespúta

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

16 Responses to Malá Marcová nočná inšpirácia

  • Krásna báseň:D Úplne ma to chytilo za srdce:)Kopla Ťa fakt kvalitná múza:D Prajem veľa takých:D

  • Ďakujem pekne. Som rád, že ťa to oslovilo. Tak dúfam, že aj na budúce príde kvalitné dielko 😉

  • Tlieskam

  • 1.) Veľmi veľmi veľmi pekná báseň;)
    2.) Momentálne to prežívaš alebo to ťa všetko len tak napadlo?
    3.) Ak som drzá tak pardon:)

  • Nie si vôbec drzá. Pýtať sa je ľudské, takže kedykoľvek aj nabudúce. ;D

    1. Napadlo ma to všetko len tak, na základe toho, čo momentálne prežívam.

  • Už sa ti to niekedy predtým stalo?

  • Ano. Proste bol som v takej situacii a pocity sa zmenili na myslienky, myslienky na slova a vzniklo toto dielo. ;D

  • Tvoja básnička (ináč, celkom dobrá, všimli si to tu i viacerí) ma vyprovokovala k pár poznámkam o živote. Jasné, že nie sú o Tebe osobne, týkajú sa všeobecne toho, čo voláme láska. (Väčšina básničiek všetkých čias sa týka lásky, … a alkoholu, teda najmä vína, zvlášť odporúčam čínskych básnikov:) Ale k veci:
    **************************
    Vždy ma fascinuje (v živote i v knihách), ako dokáže krehká žena (nemusí byť ani mimoriadne krásna, ani nijak zvlášť inteligentná, ani osobitne charakterná) zo sebavedomého, úspešného, vzdelaného muža, ktorý doposiaľ bral život s nadhľadom a humorom, schopného projektovať mrakodrapy, viesť do boja armádu, riadiť továreň s 3.000 zamestnancami alebo nadzvukovú stíhačku či liečiť chorých … urobiť za pár dní úbohú trstinu klátiacu sa vo vetre, ležiacu pri jej nohách a žobrajúcu o jej jediný pohľad.

    Kvôli predstave, že mu bude patriť (povedzme to rovno – že bude chcieť s ním spať), je niekedy muž v krajných prípadoch schopný opustiť rodinu aj svojich 6 detí, zničiť si kariéru vrátane prezidentskej či kráľovskej, porušiť všetky sľuby a záväzky, defraudovať peniaze, brať drogy, dokonca vraždiť alebo si i siahnuť na život. Stačí, ak ho napr. jeho múza odmietne a začne náruživo komunikovať napr. s taktilným erotomanom Ferom zo susednej kancelárie…

    A pritom ide len o to, aby mal každý Janíčko tú svoju Marienku. Tragédia je v tom, že v tomto stave si tento chudák neuvedomuje, že okolo neho krúžia celé kŕdle láskychtivých Aničiek, Chuanít, Amáliek,… on ich nevníma, on skrátka „nemôže žiť“ bez tej svojej Marienky! Je na nej psychicky (ale často i fyzicky) závislý. Presne tak, ako narkoman na heroíne.

    Rozumiete tomu?

  • Viem presne o com hovoris, ale ze by som tomu rozumel? :D:D:D
    Tazko povedat preco to tak je. Ked sa na to divam
    biologicky tiez to nema velku logiku.
    Ale kazda zavislost je len niekde v hlave podla mna, takze i laska alebo pocit lasky, bude niekde tam mozno v podvedomi postradajuci akukolvek ovladatelnost.
    Osobne som vsak zatial nestretol taku zenu, pre ktoru by som bol ochotny takychto radikalnych zasahov do zivota.
    Mozno to bude tym ze si stale tie Anicky, Chuanity a Amalky uvedomujem, i ked tuzba po Marienke tu niekde je. ;D

    Inak dakujem za pochvalu basnicky. Potesilo ma to.

  • áno.. túžba po Marienke.
    Ak by som mohla k tejto zaujímavej debate pridať niečo zo svojho skromného ženského pohľadu, tak by to bolo asi toľko, že:
    Ako dievča mám skúsenosti s tým, že… dobre, bol dajme tomu chlapec, po ktorom som pásla, o ňom snívala a bla bla bla, veď všetci poznáme tie keci okolo. lenže on o mňa nemal zájuem, až kým… a tu príde do čarovné – dokým som si ho neprestala všímať. totálne. potom doliezol sám a z ničoho nič mi vyznal lásku, takže ja naozaj neviem, čo to máte v tej hlave, alebo resp. niekde v sebe zakódované… 😀 keď som toto čítala (teda koment od fiamme), napadlo ma, že vy chlapi asi trpíte nejakou chorobou, ktorá sa volá „Nikdysimaneprestaňvšímať“ alebo tak nejak :D:D neviem, ale je to naozaj zvláštne. áno, je to na zamyslenie. no zas na obranu mužov, aj ženy vedia byť poriadne svine a často si vás len trofejkjú, ale koniec koncov, to robíte aj vy, takže ja si myslím, že sme si kvit 😉

  • Ach, dolce amore! :D:D:D

  • ja sa pytam ci sa ti uz niekedy stalo ze si sa nestastne zamiloval

  • Uprimne povedane, skutocne sa mi to stalo. A pomerne nedavno dokonca. Len je vela podob nestastnej lasky.

    Myslim, ze keby som v zivote nebol nestastne zamilovany, asi by som nezacal tvorit obcas mozno az hlupo posobiace basnicky. 🙂 

    Som ten typ cloveka co sa nadchne pre vec a potom byva casto sklamany. Na druhej strane vsak hlavu nevesiam.

    Treba si prezit co najviac podob zivota ku ktoremu patri aj laska a mozno raz sa mi moje nadchnutie pre vec vyplati. 😉 

  • Potrebujeme dobýjať, bojovať a trpieť pre ženy – to nás uspokojuje, zvyšuje naše ego, hladká našu ješitnosť, do farebnej nádhery rozťahujeme náš páví chvost. Pritom často vôbec neprídeme na to, že nie my sme si vybrali „korisť“, ale „korisť“ nás, len to musí urobiť rafinovane (ženy sú v tejto disciplíne majsterky sveta). (Jedna spolužiačka raz povedala na strednej škole Gottovi, že nevie spievať. Priznal sa, že dodnes si ju predstavuje v prvom rade na svojich koncertoch. Nánu jednu!)

    Naopak, muž otvorene balený ženou sa zachraňuje na stromoch a vo vode. O ľahkú korisť nijaký normálny muž (ale ani jeleň, lev či hlucháň) nestojí.

  • Tak podľa mňa je normálne že sa nadchneš, veď každý sa nadchne keď má pocit že stretol toho správneho človeka nie? Tak by to malo byť. Keď sa nenadchneš, vtedy je to signál, že asi ťa ten človek až tak nezaujal. Ja si myslím že keď budeš písať poéziu určite nájdeš svoju polovičku. Aby chlap písal básne tak to je niečo. Čo bolo v minulých storočiach  na dennom poriadku, dnes je veľmi veľká rarita. Ale rapové texty nerátam:)

  • Kiež by to bolo len o tých básniach. Tie sú totiž len takým spestrením života.

    Keby záležalo len na mne, celkom by mi stačila prvá láska. Ale žiaľ nie je to tak. Od mala som bol romantik a mojím romantickým a naivným snom bolo odjakživa mať prirodzenú dobrú krásnu ženu, ktorá by bola natoľko chytrá a zároveň hlúpa, aby so mnou vydržala pri najmenšom navždy. 😀

    A bolo pár krásnych momentov v živote, kedy som si vychutnával ilúziu, že som takú ženu našiel.

    Ako som povedal, nadchol som sa pre vec. Bol by som ochotný celý svoj svet sústrediť okolo nej. Nie, dokonca ešte viac, bol by som vnímal ju ako celý svoj svet, ale…

    Vždy v tom bolo nejaké hrozné ale, ktoré som žiaľ nikdy nepochopil. Nikdy to nemalo logiku. A jediné čo napokon zostalo boli zmätené city, ktoré som pretavil do sentimentálnych diel, často priam pubertálnych výlevov, ktoré ma však v konečnom dôsledku oslobodili a potešili aj iných empatických ľudí, či tých, ktorý na tom boli citovo podobne. 

    Dnes to beriem viac s nadhľadom, ale stále v kútiku duše naivne dúfam, že sa mi moje, vlastne stále prianie, raz splní.

    Toľko zdĺhavý obkec. 😀

    Ďakujem za záujem. Vždy sa rád porozprávam na akúkoľvek tému. ;D

    Múze zdar! 

     

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button