Komentáre

16 Responses to Malá Marcová nočná inšpirácia

• 

  Sara on 9. apríla 2009 at 18:52

  Krásna báseň:D Úplne ma to chytilo za srdce:)Kopla Ťa fakt kvalitná múza:D Prajem veľa takých:D

  Odpovedať
• 

  Dušan Damián on 9. apríla 2009 at 20:01

  Ďakujem pekne. Som rád, že ťa to oslovilo. Tak dúfam, že aj na budúce príde kvalitné dielko 😉

  Odpovedať
• 

  slovenak on 10. apríla 2009 at 16:22

  Tlieskam

  Odpovedať
• 

  Freya.Babel on 12. apríla 2009 at 18:51

  1.) Veľmi veľmi veľmi pekná báseň;)
  2.) Momentálne to prežívaš alebo to ťa všetko len tak napadlo?
  3.) Ak som drzá tak pardon:)

  Odpovedať
• 

  Dušan Damián on 12. apríla 2009 at 19:07

  Nie si vôbec drzá. Pýtať sa je ľudské, takže kedykoľvek aj nabudúce. ;D

  1. Napadlo ma to všetko len tak, na základe toho, čo momentálne prežívam.

  Odpovedať
• 

  Freya.Babel on 13. apríla 2009 at 19:31

  Už sa ti to niekedy predtým stalo?

  Odpovedať
• 

  Dušan Damián on 13. apríla 2009 at 21:09

  Ano. Proste bol som v takej situacii a pocity sa zmenili na myslienky, myslienky na slova a vzniklo toto dielo. ;D

  Odpovedať
• 

  fiamme on 13. apríla 2009 at 22:10

  Tvoja básnička (ináč, celkom dobrá, všimli si to tu i viacerí) ma vyprovokovala k pár poznámkam o živote. Jasné, že nie sú o Tebe osobne, týkajú sa všeobecne toho, čo voláme láska. (Väčšina básničiek všetkých čias sa týka lásky, … a alkoholu, teda najmä vína, zvlášť odporúčam čínskych básnikov:) Ale k veci:
  **************************
  Vždy ma fascinuje (v živote i v knihách), ako dokáže krehká žena (nemusí byť ani mimoriadne krásna, ani nijak zvlášť inteligentná, ani osobitne charakterná) zo sebavedomého, úspešného, vzdelaného muža, ktorý doposiaľ bral život s nadhľadom a humorom, schopného projektovať mrakodrapy, viesť do boja armádu, riadiť továreň s 3.000 zamestnancami alebo nadzvukovú stíhačku či liečiť chorých … urobiť za pár dní úbohú trstinu klátiacu sa vo vetre, ležiacu pri jej nohách a žobrajúcu o jej jediný pohľad.

  Kvôli predstave, že mu bude patriť (povedzme to rovno – že bude chcieť s ním spať), je niekedy muž v krajných prípadoch schopný opustiť rodinu aj svojich 6 detí, zničiť si kariéru vrátane prezidentskej či kráľovskej, porušiť všetky sľuby a záväzky, defraudovať peniaze, brať drogy, dokonca vraždiť alebo si i siahnuť na život. Stačí, ak ho napr. jeho múza odmietne a začne náruživo komunikovať napr. s taktilným erotomanom Ferom zo susednej kancelárie…

  A pritom ide len o to, aby mal každý Janíčko tú svoju Marienku. Tragédia je v tom, že v tomto stave si tento chudák neuvedomuje, že okolo neho krúžia celé kŕdle láskychtivých Aničiek, Chuanít, Amáliek,… on ich nevníma, on skrátka „nemôže žiť“ bez tej svojej Marienky! Je na nej psychicky (ale často i fyzicky) závislý. Presne tak, ako narkoman na heroíne.

  Rozumiete tomu?

  Odpovedať
• 

  Dušan Damián on 14. apríla 2009 at 6:41

  Viem presne o com hovoris, ale ze by som tomu rozumel? :D:D:D
  Tazko povedat preco to tak je. Ked sa na to divam
  biologicky tiez to nema velku logiku.
  Ale kazda zavislost je len niekde v hlave podla mna, takze i laska alebo pocit lasky, bude niekde tam mozno v podvedomi postradajuci akukolvek ovladatelnost.
  Osobne som vsak zatial nestretol taku zenu, pre ktoru by som bol ochotny takychto radikalnych zasahov do zivota.
  Mozno to bude tym ze si stale tie Anicky, Chuanity a Amalky uvedomujem, i ked tuzba po Marienke tu niekde je. ;D

  Inak dakujem za pochvalu basnicky. Potesilo ma to.

  Odpovedať
• 

  maria.mazuchova on 14. apríla 2009 at 6:53

  áno.. túžba po Marienke.
  Ak by som mohla k tejto zaujímavej debate pridať niečo zo svojho skromného ženského pohľadu, tak by to bolo asi toľko, že:
  Ako dievča mám skúsenosti s tým, že… dobre, bol dajme tomu chlapec, po ktorom som pásla, o ňom snívala a bla bla bla, veď všetci poznáme tie keci okolo. lenže on o mňa nemal zájuem, až kým… a tu príde do čarovné – dokým som si ho neprestala všímať. totálne. potom doliezol sám a z ničoho nič mi vyznal lásku, takže ja naozaj neviem, čo to máte v tej hlave, alebo resp. niekde v sebe zakódované… 😀 keď som toto čítala (teda koment od fiamme), napadlo ma, že vy chlapi asi trpíte nejakou chorobou, ktorá sa volá „Nikdysimaneprestaňvšímať“ alebo tak nejak :D:D neviem, ale je to naozaj zvláštne. áno, je to na zamyslenie. no zas na obranu mužov, aj ženy vedia byť poriadne svine a často si vás len trofejkjú, ale koniec koncov, to robíte aj vy, takže ja si myslím, že sme si kvit 😉

  Odpovedať
• 

  Dušan Damián on 14. apríla 2009 at 7:59

  Ach, dolce amore! :D:D:D

  Odpovedať
• 

  Freya.Babel on 15. apríla 2009 at 6:26

  ja sa pytam ci sa ti uz niekedy stalo ze si sa nestastne zamiloval

  Odpovedať
• 

  Dušan Damián on 15. apríla 2009 at 7:12

  Uprimne povedane, skutocne sa mi to stalo. A pomerne nedavno dokonca. Len je vela podob nestastnej lasky.

  Myslim, ze keby som v zivote nebol nestastne zamilovany, asi by som nezacal tvorit obcas mozno az hlupo posobiace basnicky. 🙂 

  Som ten typ cloveka co sa nadchne pre vec a potom byva casto sklamany. Na druhej strane vsak hlavu nevesiam.

  Treba si prezit co najviac podob zivota ku ktoremu patri aj laska a mozno raz sa mi moje nadchnutie pre vec vyplati. 😉 

  Odpovedať
• 

  fiamme on 15. apríla 2009 at 10:10

  Potrebujeme dobýjať, bojovať a trpieť pre ženy – to nás uspokojuje, zvyšuje naše ego, hladká našu ješitnosť, do farebnej nádhery rozťahujeme náš páví chvost. Pritom často vôbec neprídeme na to, že nie my sme si vybrali „korisť“, ale „korisť“ nás, len to musí urobiť rafinovane (ženy sú v tejto disciplíne majsterky sveta). (Jedna spolužiačka raz povedala na strednej škole Gottovi, že nevie spievať. Priznal sa, že dodnes si ju predstavuje v prvom rade na svojich koncertoch. Nánu jednu!)

  Naopak, muž otvorene balený ženou sa zachraňuje na stromoch a vo vode. O ľahkú korisť nijaký normálny muž (ale ani jeleň, lev či hlucháň) nestojí.

  Odpovedať
• 

  Freya.Babel on 16. apríla 2009 at 20:52

  Tak podľa mňa je normálne že sa nadchneš, veď každý sa nadchne keď má pocit že stretol toho správneho človeka nie? Tak by to malo byť. Keď sa nenadchneš, vtedy je to signál, že asi ťa ten človek až tak nezaujal. Ja si myslím že keď budeš písať poéziu určite nájdeš svoju polovičku. Aby chlap písal básne tak to je niečo. Čo bolo v minulých storočiach  na dennom poriadku, dnes je veľmi veľká rarita. Ale rapové texty nerátam:)

  Odpovedať
• 

  Dušan Damián on 17. apríla 2009 at 15:46

  Kiež by to bolo len o tých básniach. Tie sú totiž len takým spestrením života.

  Keby záležalo len na mne, celkom by mi stačila prvá láska. Ale žiaľ nie je to tak. Od mala som bol romantik a mojím romantickým a naivným snom bolo odjakživa mať prirodzenú dobrú krásnu ženu, ktorá by bola natoľko chytrá a zároveň hlúpa, aby so mnou vydržala pri najmenšom navždy. 😀

  A bolo pár krásnych momentov v živote, kedy som si vychutnával ilúziu, že som takú ženu našiel.

  Ako som povedal, nadchol som sa pre vec. Bol by som ochotný celý svoj svet sústrediť okolo nej. Nie, dokonca ešte viac, bol by som vnímal ju ako celý svoj svet, ale…

  Vždy v tom bolo nejaké hrozné ale, ktoré som žiaľ nikdy nepochopil. Nikdy to nemalo logiku. A jediné čo napokon zostalo boli zmätené city, ktoré som pretavil do sentimentálnych diel, často priam pubertálnych výlevov, ktoré ma však v konečnom dôsledku oslobodili a potešili aj iných empatických ľudí, či tých, ktorý na tom boli citovo podobne. 

  Dnes to beriem viac s nadhľadom, ale stále v kútiku duše naivne dúfam, že sa mi moje, vlastne stále prianie, raz splní.

  Toľko zdĺhavý obkec. 😀

  Ďakujem za záujem. Vždy sa rád porozprávam na akúkoľvek tému. ;D

  Múze zdar! 

   

  Odpovedať