Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 15. V sídle

Sídlo bolo ukryté ďaleko od civilizácie. Možno by si niekto pomyslel, že to bude provizórna chatrč bez sociálneho zariadenia, alebo zanedbaný tehlový dom, obrastený divým brečtanom… A možno by niekto tipol správne, keby si bol pomyslel, že sídlo Mairquiovcov bude noblesný palác.

Ja by som to teda nikdy nebola tušila a pravdupovediac som sa nad tým, ako bude vyzerať ich sídlo ani nezamýšľala. Tým sa dá vysvetliť môj prekvapený výraz, keď som prvýkrát uvidela dvor a za ním dom, právom nazývaný sídlo.

V strede okrúhleho nádvoria pózovala fontána. Bol to zhluk vavrínových konárikov na vysokom podstavci a pomedzi ne sa tenkými prúdmi valila priezračná voda. Na nich sedeli dve holubice zo svetlého kameňa. Ich črty boli dokonalé a každý záhyb tela prepracovaný do posledného detailu.

Okrúhle nádvorie obkolesoval nízky plot z úhľadne ostrihaného, večne zeleného krovia. Cestičku pokrýval štrk, ktorý bol trochu navlhnutý a stmavol, pretože v poslednom čase dosť pršalo. Oproti príjazdovej ceste narúšala polkruh živého plota široká medzera pre päť schodov, čo viedli na chodník, ktorý priamo spájal okrúhle nádvorie s palácom. Po pravej aj ľavej strane stáli tesne pred výstupom na prvý schod dve mohutné sochy veľkosti dospelého muža. Boli to anjeli. Z chrbta im krídla vyrastali tak prirodzene ako človeku z ramien ruky. Obaja mali kučeravé vlasy s tým rozdielom, že anjel s peknou chlapčenskou tvárou ich mal krátke a dievčaťu oproti nemu siahali pomedzi krídla až po pás. Ruky mali mierne vystreté s dlaňami galantne natiahnutými k sebe, jeden k druhému, akoby si chceli týmto jemným gestom navzájom vymeniť lásku, čo im sálala z postoja aj z tváre.

Bola som ohúrená! Ani som si neuvedomila, kedy Evelyne vystúpila z auta. Pravdupovediac mi to došlo až vtedy, keď sa dvere na mojej strane otvorili a prepadol ma chladný vánok. Moja noha sa zdráhavo dotkla štrku, ktorý vzápätí zapraskal.

„Len smelo,“ pousmiala sa Evelyne a dodala mi tým odvahu vykročiť. Keď som tam tak vonku stála a ešte stále sa udivene obzerala okolo, čoraz viac a viac ma napĺňal pocit, že som na inom svete. Že toľko krásy sa jednoducho nemôže skrývať len tak v lese! Podišla som ku soche anjela. Opatrne som sa jej dotkla a na končekoch prstov som ucítila chladný kameň. Bola skutočná…

Vystúpili sme po piatich schodoch na ďalší, dlhý chodník. Tento už nebol lemovaný živým plotom, a tak som si mohla všimnúť dokonale upravený trávnik v celom areáli. Siahal ďaleko, akoby až do hustého lesa, čo sídlo obkolesoval.

Potom som sa zahľadela pred seba, aby som si obraz domu vryla do pamäti. Robila som to podvedome, neviem, možno som sa bála, že toto celé je naozaj len sen a nič ako sídlo Mairquiovcov neexistuje…

Chodník viedol len jedným smerom a ústil ďalšími schodmi. Tieto boli neobvyklé. Prvé dva boli rovnako široké ako chodník, postupne sa zužovali a vyústili v malý okrúhly ostrovček obkľúčený v zovretí mohutného živého plota, veľmi podobného tomu pred tým. No plot pokračoval ešte ďaleko doprava a doľava, takže pripomínal skôr hrádzu, nejaké obrnenie na kopcovitej vyvýšenine tiahnucej sa po celej dĺžke pozemku.

Z okrúhleho ostrovčeka sa potom schody naspäť rozširovali a za sprievodu ďalších sôch anjelov na podstavcoch nás vyviedli na nádvorie pred domom, ktoré pokrývala mozaiková dlažba. Niečo na tomto mieste bolo veľmi zvláštne. Všetky tie sochy a mŕtvy pokoj… Nevedela som si predstaviť, že niekde tam, vnútri ozrutného paláca je akýkoľvek život. Vyzeral tak opustený… Čo pre Boha robia Mairquiovci na tomto krásnom, ale predsa Bohom zabudnutom mieste?

Dom sa zdal zblízka ešte kolosálnejší ako keď som ho videla z diaľky. Mal dve poschodia. Prvé bolo napohľad obyčajné – poznáte to, dvere, okná… a tak ďalej. Na druhom poschodí ma však upútal obrovský balkón v tvare poloblúka. Izba za ním mala presklené balkónové dvere, vyduté do úmerne s oblúkom balkóna. Na okrajoch som zbadala zvlnený tmavý záves, ale dnu som nevidela nič, lebo od skla sa odrážalo denné svetlo. Zabilo by ma, keby som nemohla do tej miestnosti nazrieť aspoň raz! Už teraz ma premáhala zvedavosť opýtať sa na ňu Evelyne.

Balkón podopierali štyri hrubé stĺpy a medzi nimi sa núkala medzera k dverám.

Vošli sme. Rovno oproti nám stálo ohurujúce schodisko skryté pod červeným kobercom so zlatými pruhmi tam, kde sa naň napájalo jednoduché, no zároveň veľmi elegantné zábradlie. Schodisko bolo rozdelené na dve časti spájajúce sa na druhom poschodí. Vyleštená podlaha, drahé lustre…

Zo zamyslenia ma vytrhol mužský hlas.

„Ach Bože! Evelyne! Kde si bola?!“ zvolal. Vykukla som spoza Evelyne, za ktorou som sa vliekla ako nešťastná kôpka zo sirotinca. Uvidela som okúzľujúco krásneho mladého muža. Mal hnedé vlasy, sem-tam popretkávané svetlejšími pramienkami, ktoré mu vyťahalo slnko. Pod pekným obočím mu svietili tmavomodré oči. Črty tváre mal viac než prekrásne! Rovný nos, plné pery, mierne vystupujúca brada, nepatrne zarastená svetlým strniskom. Jeho postava mi pripomínala sochu gréckeho bojovníka! Plecnaté ramená, štíhly driek a svaly… ach! Už len pomyslenie na to, že ich ukrýva niekde pod oblečením mi rozprúdilo krv v žilách. Čo je to so mnou dopekla?! Pýtala som sa sama seba v duchu.

„Prepáč Duncan…“ Ozvala sa Evelyne ospravedlňujúco a ja som si oneskorene spomenula, že je tu aj ona a mohla by zacítiť… moje pocity, čo by mi nepadlo vhod.

„A kto je toto…?“ Prekvapene si ma premeral pohľadom, ktorý mi roztriasol kolená. Zahanbene som uhla pohľadom na zem.

„Amanda, Duncan. Duncan, Amanda.“ Predstavila nás. Uvoľnene mi podal ruku, no ja som s tou svojou váhala. Rýchlym pohľadom som preskúmala ako sa tvári a keď som zistila, že sa usmieva, nesmelo som mu ňou potriasla. Uškrnul sa. Zrejme mu moja tréma pripadala smiešna. A v tej chvíli mi došlo, že moja tréma aj je smiešna! To ma nazlostilo a spolu s Duncanovým úškrnom naštartovalo, aby som zdvihla hlavu a prestala sa správať ako malá hanblivka! Ďalší pohľad naňho však razom zmenil môj pôvodný zámer a zase som len hľadela do zeme.

„Vieš ako som sa o teba bál?!“ Zašepkal vyčítavo a zovrel Evelyne v mohutnom náručí. Pocítila som zvláštny príval šťastia, ktorý – ako mi hneď bolo jasné – neprichádzal z môjho vlastného vnútra. Evelyne bola v jeho objatí vo vytržení! Pripadalo mi to zvláštne, no nevenovala som tomu pozornosť. Potichu som jej závidela, ale len máličko… Vtom som si spomenula, že niekde po dome určite pobehuje aj Chris a do žalúdka sa mi skotúľal ťažký kameň. To zas pocítila Evelyne a reagovala otázkou na Duncana.

„Všetko ti porozprávam neskôr. Kde je Chris?“

„Asi hore… nie ste hladné?“

Evelyne na mňa pozrela. Prikývla som a Duncan nás previedol domom až do jedálne. Z kuchyne vybehlo mladé dievča a keď jej Duncan nadiktoval chody, ktorých názvy som si ani nedokázala premietnuť ako sa asi píšu, opäť v nej zmizla.

„Rozprávaj!“ Povzbudil Evelyne a potom sa obrátil na mňa, taktiež s povzbudzujúcim úsmevom.

„Amanda… Ona je v tom s nami.“ Vysvetlila mu v krátkosti.

„Ako v čom?“ Opýtal sa neurčito, lebo si zrejme nebol istý, či mi Evelyne všetko vytárala, alebo ich schopnosti ostali utajené.

„Povedala som jej všetko. Lucien… ju skoro dostal. Ani neviem ako sa jej podarilo uniknúť…“ Obaja sa na mňa zahľadeli.

„Noo…“ začala som nesmelo, „mala som šťastie.“ Zhodnotila som svoju situáciu z cintorína.„Čo sa stalo?“ Duncan na mňa neprestajne hľadel. Jeho pohľad mi plietol jazyk, až mi bol ten pocit nepríjemný!„Ja… no… Lucien,“ to bolo prvýkrát, čo som si uvedomila, že vyslovujem jeho meno. Akoby mi v tej chvíli niečo zhorelo v ústach! Fuj! „Prenasledoval ma. Neviem prečo, naozaj! Nič som neurobila, ani nemám nijaké schopnosti… okrem toho, že sa mi smola lepí na päty, na to som fakt magnet, ale inak…“ Sústrastne som pokrútila hlavou a Ducnaca zjavne odrovnalo, že som naňho dokázala sústavne hľadieť bez toho, aby som vyzerala omámene. Nemala som však z neho pocit, že by bol nahnevaný, alebo dotknutý. Skôr ho to zarazilo.

„Netuším, čím by som preňho mohla byť zaujímavá.“ Dodala som, lebo ticho, ktoré v jedálni nastalo mi rezalo uši, aj keď to bolo len obyčajné ticho. Zadívala som sa von oknom, no po chvíli som sa znovu obrátila k stolu. Duncan zvieral Evelyne ruku a ustarane jej hľadel do očí.

„Strašne som sa zľakol, keď si nebola tak dlho doma…“ Šepkal jej. Aj by som sa vyparila, aby som ich nechala o samote, ale dom som nepoznala, ani som nemala čo robiť. No napadla ma jedna vec…

Evelyne…“ Prerušila som zdráhavo Duncanov monológ. „Pôjdem si zobrať veci…“ Navrhla som. Evelyne mi bez slova podala kľúče od auta, trochu sa na mňa pousmiala a ja som sa vyparila.

Keď som vyšla pred dom, mala som pocit, akoby zo mňa spadlo železné brnenie. Bolo priam neznesiteľné znášať to napätie medzi nimi, ktoré by si normálny človek asi ani nebol všimol, len ja som mala tú smolu, že sa Evelynine pocity prenášali aj na mňa! Celou cestou k autu som premýšľala nad ich zvláštnym vzťahom. Potom som odomkla a snažila sa otvoriť kufor mercedesu, aby som si odtiaľ vybrala kufor, keď odrazu vystrelil a takmer mi oplieskal tvár. Len tak-tak som sa stihla uhnúť.

S cestovnou taškou som sa doterigala naspäť a ostala som stáť pred dverami. Jeho zamatový hlas som počula až von, hoci dvere boli dosť hrubé… Omámene som ostala stáť a ten zvuk som vychutnávala ako hlboký nádych po mučivo dlhom dusení.

„Evelyne! Kde si stratená? Prečo si nepovedala, že odídeš? Vieš si vôbec predstaviť, aký sme o teba mali s Duncanom strach?“ Hovoril.

„Áno, Chris, viem…“ Evelyne sa očividne pobavila. Fakt je vrchol, aby jej niekto niečo rozprával o pocitoch.

„A kde si bola? Čo si robila?“ Vyzvedal Chris ďalej. Evelyne bola v pomykove, zrejme tušila, že Chrisova reakcia na mňa môže byť všelijaká.

„Ja… ehm… nooo…“ Koktala.

Bolo by zbytočné dlhšie to naťahovať. Proste som vošla dnu. Neviem ako som nabrala odvahu siahnuť po kľučke namiesto toho, aby som sa zvrtla, zutekala do auta a čakala tam, kým by neprišla Evelyne. Potom by som jej proste oznámila, nech ma okamžite odvezie preč!

Ani vo sne, ani v spomienkach som si nedokázala tak dokonale vybaviť jeho nádhernú tvár, ako keď som ho naživo uvidela. Nezmohla som sa na slovo, len som stála vo dverách a čumela. A čumela a mlčala. V miestnosti bolo také ticho, že by som sa z neho kľudne mohla najesť!

V Chrisovi sa striedali pocity a podpísali sa na výraze jeho tváre jeden za druhým. Kútikom oka som zbadala, ako si Evelyne jednou rukou zviera hrudník a druhou miesto nad ľavou kľúčnou kosťou. Duncan k nej priskočil a podoprel ju, aby nespadla, lebo videl, že sa jej priťažilo. Aj ja som túžila ísť k nej, ale Chrisov uprený pohľad mi nedovolil pohnúť sa. Medené vlasy mal trochu strapaté, no stále rovnako príťažlivé ako v lete, keď som ho videla prvý a zároveň vtedy posledný krát. Na brade a lícach mal mierne strnisko, rovnako ako Duncan, ale pre to jeho som mala väčšiu slabosť. Pery zvieral v záchvate pocitov, čo s ním lomcovali, pričom sa jednostaj díval len na mňa. Všimla som si, že jeho oči potemneli. Neboli zlaté, či lieskovo hnedé. Boli hrdzavé! Nepreháňam, nikdy som také oči nevidela. Fascinovali ma a zároveň mi naháňali strach, keď tam len tak stál… úplne bez pohnutia. Nik nemohol predpokladať, čo asi urobí.

Všimla som si, že ruky zaťaté v päsť sa mu nekontrolovateľne roztriasli a vzápätí do vzduchu vyletela váza na druhej strane predsiene. Letela cez celú halu až sa náhle rozbila o protiľahlú stenu.

„Ach nie! Chris, čo ti hrabe? Tá bola od babky!“ Zrúkol naňho Duncan a vyzeralo to, akoby sa Chris trochu uvoľnil z napätia. Konečne zo mňa spustil oči a venoval krátky pohľad Duncanovi.

„Ospravedlňujem sa…“ Povedal neurčitým tónom a na chvíľu sa zadíval do zeme. Potom vrhol obviňujúci pohľad na Evelyne.

„Ako si mohla…!“ Zašepkal tak utrápene, až som mala pocit, že sa rozplače.

„Čo…?“ Nechápala Evelyne.

„Ja… ja som ju opustil, aby bola v bezpečí a ty ju privedieš sem?!“ Zvýšil hlas.

„Nebola v bezpečí…“ Oponovala mu Evelyne, no Chris si ju nevšímal a znovu zablúdil pohľadom ku mne.

„Bola, kým ma nestretla!“ Hovoril to rázne, ale hľadel na mňa, až som mala v tej zvláštnej chvíli pocit, že túži podísť bližšie a aspoň ma objať.

„Prenasledoval ma odkedy si odišiel.“ Povedala som nevýrazne.

„Ako ťa toto napadlo, Evelyne?!“ Pokračoval a odtrhol odo mňa zrak.

„Stretli sme sa v autobuse. Bola to náhoda…“ Evelyne už takmer ležala na zemi a ledva dýchala. Duncan sa tváril veľmi prísne a škaredo po Chrisovi zazeral. „Určite,“ pokračovala, „určite by ju zabil! Už sa to takmer stalo…“

Vzápätí sa nad nami rozhojdal luster a Chris zase zvieral ruky v päste. Atmosféra bola príšerná!

„Chris, okamžite prestaň!“ Okríkol ho Duncan, stále objímajúc Evelyne okolo ramien. Lenže Chris sa roztriasol ešte viac a honosný luster nad nami sa čoraz viac nebezpečne kýval zo strany na stranu.

„Chris prosím…“ zaúpela som potichu. Vydral sa z neho bolestný vzdych a vtom priskočil ku mne. Ani neviem, ako som sa ocitla v jeho náručí, viem len, že ma objímal veľmi silno. Bol to ten najkrajší pocit, aký som si mohla priať. Bol to ten pocit, ten jediný, ktorý som chcela zažiť za posledných pár mesiacov počas nikde nekončiaceho trápenia a samoty.

Ovinula som si ruky okolo jeho pása a pritískala sa k nemu ešte bližšie. Mala som chuť plakať od šťastia… Nežne mi pohládzal chrbát. Opatrne zahrabol rukou do mojich vlasov a odtiahol si ma od seba.

„Nechcel som… prepáč!“ Zašepkal, pričom mi zmučene hľadel do očí.

„Za čo sa ospravedlňuješ?“ Nechápala som. Neodpovedal.

Ďalšie príspevky

Komentáre

11 Responses to Námet 15. V sídle

  • Vyčerpávajúce opisy… ale je tu Chris!!! Hurá huričká :D:D:D príjemné čítanie 😉

  • Dočítala som to o tretej ráno, ale koment som ti už nepísala, lebo som si to chcela nechať odležať v hlave:) Takže tvoj príbeh sa mi páči na 90 percent:) V tých zvyšných 10 percentách sú niekedy trochu presladené scény a tie zvláštne schopnosti Evelyn, Duncana a Chrisa:) Čo sa týka tých presladených scén, ale iba niektorých! tak je pravda, že kedysi som to strašne žrala, lebo so bola neskonale romantická duša, ale potom som z toho nejak vyrástla a už mi to moc nesedí. No a tie paranormálne javy, tak ja som teda skôr za veci zo života:) Je pravda že v Reflexe na Markize každý deň dávaju jasnovidky, veštkyne, že vidia duchov a rozprávajú sa s nimi a vedia prechádzať zo života živých do života mŕtvych či ako sa to volá, ale ja tomu moc neverím, si myslím že sa chcú len zmedializovať. No ale chcem zdôrazniť, že som nepovedala, že sa tieto veci do tvojho príbehu nehodia:) Len mne to tak nesedí ako všeobecne, je jedno aký príbeh by som čítala:) A vtých 90 percentách tak tam je najmä vtipnosť hlavnej postavy, dynamická dejovosť a musím ti povedať, že si Majsterka opisov:) Klobúk dole. Som zvedavá na ďalšie časti a určite to budem čítať až do konca:)

  • áno, presne maria (alebo majka? ako ťa môžem volať?:D), je tu chris!!! A nie je to žiaden mimozemšťan…:DDD
    Skôr mi trochu pripomína Edwarda z Twilightu:P A pridávam sa k Freyi, až na to, že ja som z presladených scén ešte nevyrástla, takže sa mi to páči na 95%…:)))
    len tak ďalej, je to ozaj super.

  • Konečne, že sa objavil Chris:D Pripájam sa k Nicky:D Ani ja som z romanticky ladených príbehov celkom nevyrástla, takže sa tešim, že Chris do tohoto skvelého príbehu opäť vnesie kúsok romantiky :)A áno, skvelé opisy!:)

  • Opäť super čítanie. Smile Ide to ako po masle, má to takú "Twilight" atmosféru, ale hodí sa to k tomu. Wink

    Takže toľko. Teším sa na pokračovanie. Laughing

  • Áno, sú tam sladké scény, veľmi dobre to viem 🙂 ja osobne som toho názoru, že príbeh by mal mať zo všetkého rožku trošku, ale to som ja, každý môže mať samozrejme iný názor 😉 a takisto sa nemôže páčiť každému, pretože každý má iný vkus a keby to bolo na ňom, určite by ste tu mnohí urobili veci inak. Ty by si tam vniesla trochu reality, Dušan pár mimozemšťanov, Sara by do toho možno zamontovala viac postáv, alebo by sa viac vyrečnila pri opisovaní Anandiných pocitov… neviem 🙂

    Ale ako som spomínala v jednej kapitole to bolo. napíšem sem celý ten úryvok. takže:

    Viete, som len obyčajná žena a či chcem alebo nie, túžim a snívam. Nedokážem tomu zabrániť a potom, keď sa v mojom živote za jeden deň zmení toľko vecí… Neviem čo si mám myslieť. Láska, alebo to krásne poblúznenie, keď chcete, sa dá vykresliť len jedným spôsobom. Žiaden originálnejší neexistuje, lebo práve láska je element tak starý a otrepaný, ako zároveň nový a svieži. Dá sa naň pozerať z rôzneho uhla, no nakoniec aj tak každý sám príde na to, že je to len a len jeden a ten istý pojem.

    Myslím, že práve tento úryvok hovorí o tom, že lásku medzi dvoma ľuďmi proste nie je ako inak opísať. Láska je láska a väčšinou všetci zamilovaní ľudia prechádzajú podobnými "stupňami". 🙂 Toľko z mojej strany k láske.

    Čo sa týka veštíc a podobných blbovín, sama nie som zástanca takýchto taľafatkov. Viem, že existujú veci, ktoré človek nedokáže vysvetliť ale tie veci nemusia byť konkrétne jasnovidectvo. skrývajú sa aj v prírode.

    Ďakujem za toho "majstra opisov" 🙂 to mi naozaj ešte nikto nepovedal. Ale som rada, že sa vám príbeh páči na 90 a 95 % 😀 to  je super 😀 vážne sa teším a ďakujem. Takže… pokračujem potom 16tou kapitolou 😉

  • kľudne Majka, nie som starena :D:D:D mám len… no to je vlastne jedno koľko mám rokov. bola by som zvedavá, koľko by ste mi tipli :D:D:D

    Mrzí ma, že Chris vyzerá ako Edward 😀 ale vlastne… to nie je až tak na škodu. ale nie je to Edward 😀 žiaden strach 🙂

    A inak, ja som raz videla babu, ktorá mala hrdzavé oči. FAKT!!! to bolo neuveriteľné, tiež som od nej nevedela odtrhnúť zrak…

    Z presladených scén som asi nevyrástla asi ešte ani ja :D:D:D nič si z toho nerob. ale ja som všeobecne dosť romantický typ…

  • to s tým Edwardom nebolo myslené negatívne…len mi to tak napadlo, keď som to čítala. Ale je to ozaj výborné, ešte aj tie "vyčerpávajúce opisy" (ako si ich nazvala), sa mi páčili. Krásne sídlo…už im závidím…Wink

  • tak toto je paradicka…romantika? no a co ine nam zostava? z coho by sme sa asi tak mali tesit, ked nie z lasky a z romantiky? ja som asi uz dost stara,a mozno som z presladenej romantiky vyrastla, no toto je ine, je to „normalne“ 🙂
    tesim sa na dalsiu kapitolu!!!
    och…a opisy…su dobre, mohla si to kludne aj vacsmi rozpisat, hlavne z „klasickeho amandovskeho pohladu“ ten jej realisticky pohlad na svet plny humoru a ironie a sarkazmu sa mi paci…no ale inak to bolo super, ine ti uz asi ani nepoviem Majka 🙂 paci sa mi ako pises, to je jasne 🙂 len tak dalej….

  • Ďakujem. Nooo k tým opisom prostredia – ja osobne nemám veľmi rada priveľmi zdĺhavé opisy, len čo je nutné a možno pár emócií 🙂 toť vše.
    Tiež som premýšľala nad tým, že mi tam pomaly začína chýbať Amandine „ja“, ale keď som nad tým tak premýšľala, došlo mi, že situácia, v ktorej sa teraz nachádza mi nedovoľuje priveľa iroických poznámok. Premietla som sa do jej postavy a samej by mi pri takomto „vývoji deja“ asi nebolo do smiechu.
    ďakujem za kometár 🙂 si milá… a nehanbi sa 🙂 aj ja mám rada romantiku, keď je jej primerane 🙂

  • k tym opisom-mas pravdu, uvedomila som si to vsak az potom,co som ti poslala komentar a uz sa mi nechcelo vracat a prepisovat to…ehm… uz sa tesim na pokracovanie!

    🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button