Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 14. Kto si, Evelyne?

„Kto si, Evelyne?“ Zašepkala som takmer nečujne.

„Obyčajná žena, nič viac.“ Odvetila Evelyne utrápene a vzápätí sa na mňa skúmavo zahľadela. „Čo si čakala?“ Opýtala sa podozrievavo.

„Fakt neviem.“ Dodala som a na chvíľu sme obe zmĺkli.

„Kam to vlastne ideme? Už mi to môžeš konečne prezradiť?“ Ozvala som sa znovu ako prvá.

„Do nášho sídla.“ Vysvetlila mi Evelyne stručne.

„Ktoré je…?“

„Stačí do nášho sídla.“ Zaklincovala to.

„Mne… Evelyne mne stále vŕta v hlave, ako si sa vôbec k takýmto darom dostala…“ Zamyslela som sa nahlas. Evelyne sa mierne zachechtala.

„Je to neobvyklé, stretnúť človeka so zvláštnymi schopnosťami, viem si predstaviť ako sa cítiš…“ Zasmiala sa a ja som sa v tej chvíli musela smiať tiež. Bolo to ako pokušenie, či nutkanie!

„Áno, premýšľala som nad výskumným centrom a kozmickou loďou…“ Prehodila som len tak zo žartu. Odrazu akoby mi celým telom preletel chlad. Evelyne zvážnela.

„S tým výskumným centrom nie si až tak ďaleko… len v trochu inom význame.“

Tentoraz som zvážnela ja. „Čože…?“

„V prvom rade musíš vedieť, že nie len ja mám dar. Aj Duncan a Chris…“ Na chvíľu sa zamyslela, ale vzápätí hneď pokračovala v rozprávaní. „Duncan je veľmi charizmatický a svojím pôvabom na ľudí pôsobí. Dokáže ich natoľko oslniť, že by mu boli ochotní doslova ležať pri nohách, alebo skrátka urobiť všetko, o čo by ich požiadal. Môže tak ľuďmi manipulovať, no veľakrát sa premáha, aby to nerobil. Túto svoju schopnosť sa panicky snaží zatlačiť do úzadia, lebo sám je názoru, že je nesprávne ovplyvňovať vôľu ľudí okolo. Využíva ju len vo výnimočných situáciách aj to poväčšinou vtedy, keď… sa stretneme zoči-voči… ľudom ako sú napríklad Lucien a jeho stúpenci.

No a Chris… ten je na tom horšie. Často sa mu smejem, že jeho chorobou je to, že je multitalent, ale pravdou je, že Chris má z nás troch najsilnejšiu schopnosť. Dokáže mnoho vecí, no tou najnezvyčajnejšou je, že hýbe vecami okolo bez toho, aby sa ich musel dotknúť. Často mu to šlo na nervy, hlavne ešte keď bol mladší a nevedel sa poriadne ovládať. Mal podobný problém ako ja, s udržiavaním si kamennej tváre pri toľkých emočných návaloch, čo sa na mňa sypú v spoločnosti. Keby sa prezradil – a párkrát sa teda skoro prezradil – mal by veľké problémy…

A ako s tým všetkým súvisí Lucien? Ach…“ Vzdychla a na mne sa odzrkadlila jej vnútorné rozpoloženie. Bolo pre ňu očividne ťažké o tom hovoriť. Po vlastných skúsenostiach, ktoré som s Lucienom za tých pár mesiacov nadobudla sa jej ani nečudujem, že o ňom nechcela rozprávať. Veď kto by si chcel pripomínať taký zlý sen, škaredý ľudský tieň akým bol on?

„Je to starý príbeh,“ začala, „s koreňmi siahajúcimi ďaleko do minulosti. Lucienov pra-pra-pra a bohvie, možno ešte aj pra-pra starý otec, bol kňaz. Volal sa Gaston… Gaston Chienquier a pôsobil v malej dedinke niekde na juhu Francúzska. Viedol v celku obyčajný, sivý život – chápeš, ako to kňazi majú vo zvyku. Jeho jediným problémom bolo, že cirkvi zapredal dušu. Navonok to bol zbožný muž, ku ktorému sa chodila vyspovedať hriešna pospolitosť. Každému odpustil, každému dal požehnanie… no nie z božej vôle ale často krát z vlastnej iniciatívy a ešte častejšie za peniaze. Netuším, čo na ňom ľudia toľko zbožňovali a čo presne urobil, aby im tak zaslepil oči, no určite to bola dlhoročná mravčia práca, pretože naňho nik nedal dopustiť. Doma si však Gaston viedol vlastný úchylný život.

Mal syna, matka ho pomenovala Marc, pretože jeho otec sa o výplod svojej hriešnosti‛, ktorému dával za vinu Marcovej matke – bosorke, nemienil zaujímať. Bola to udalosť, ktorú úspešne vytlačil zo svojho života tak, ako tú chuderu so synom z mesta. Nikdy by sa k nim dvom nepriznal, pretože by to zničilo jeho starostlivo vypiplanú masku.

Čas plynul, Marc rástol a Gaston starol. Božie mlyny však melú pomaly, ale isto a každému sa všetko vráti. Aj Gaston na staré kolená zažil svoje vlastné peklo. Totiž ľudia ako my…“ Zdôraznila slabiku „my“, snáď aby jej dodala ešte väčšiu vážnosť, „existovali aj v minulosti, XY rokov pred nami! Gaston o takých dovtedy len počul, až mu raz cesty preťal slepý žobrák sediaci na rohu špinavej ulice. A ako tam sedel, vykrikoval na ľudí svoje videnia budúcnosti. Bol to len chudák, sám tomu predsa poriadne nerozumel. Nevedel čo sa s ním deje! Vieš si predstaviť ten pocit, keď… ach!“ Evelyne na chvíľu zmĺkla a zovrela si hrudník.

„Ty to cítiš?“ Opýtala som sa prekvapene. „Cítiš to čo ten úbožiak?“

„Nie. Ja viem ako mu bolo, lebo na mňa sa predsa taktiež kedysi začali sypať veci, ktorým som nerozumela a veľmi dobre si pamätám tú bezbrannosť a úzkosť! Nevedela, čo sa so mnou deje, no nemohla som sa na nikoho obrátiť, a tak som robila rôzne veci… tĺkla som sa do hlavy kameňmi až do bezvedomia, lebo som si myslela, že som psychicky chorá a… radšej o tom nehovorme. Nechcem na to spomínať.

Gaston dal toho chudáka upáliť na hranici, pričom naňho pred ostanými veľkým prstom ukazoval ako na výjav posadnutý diablom. Keď sa mu žobrák snažil vysvetliť, že svoje videnia má už od narodenia, teda to nie je jeho vina, Gaston mu protirečil tým, že sa mal úprimne obrátiť k Bohu, aby to prestalo. Pravdou však bolo, že ten otrhaný muž z ulice bol vo viere možno silnejší ako sám Gaston! Trest ho napriek tomu neminul a on zhorel.

Vtedy to prepuklo. Po jeho smrti sa Gastonovi začali diať divné veci. Žobrák ho navštevoval v snoch, kde vystupoval ako svätec v bielom rúchu, a aj vo svojej slepote bol viac osvietený, než vážený farár. To Gaston nevedel zhltnúť, modlil sa za žobrákovu skazu… koľká irónia! A potom akoby sa všetko ešte zhoršilo a Gaston ochorel. Mal dva zvláštne duševné syndrómy naraz. Samozrejme, ešte vtedy nik netušil, že čosi ako psychické choroby vôbec existujú…

Prvou z nich bol Capgrasov syndróm. Spočíva v tom, že sa človek nespoznáva v zrkadle. Zvláštne, však?“ uhla pohľadom ku mne. „Prejavuje sa pri nedostatku spánku, alebo poranení hlavy. Človek trpiaci týmto syndrómom vidí svoju tvár v zrkadle úplne bez emócií a myslí si, že je mŕtvy. Dokonca môže nadobudnúť pocit, že je dvojník nejakého svojho známeho a ten s ním len hrá nekalú hru.

Druhý je Cotardov syndróm. Je to vzácna duševná choroba, pri ktorej si postihnutý myslí, že mu chýbajú všetky telesné orgány, pretože si ich vôbec necíti a vydedukuje si, že asi umrel. Toto všetko prežíval aj Gaston. Lekári by jeho kombináciu duševných chorôb určite označili za magicky neobvyklú. Hotové peklo, ale taký podliak ako on…! Zaslúžil si to!“

A čo sa stalo potom?“ Pýtala som sa dychtivo ďalej.

„Gaston sa utiahol, preč od ľudí. Jeho preludy však neprestávali. Ani nevedel, čo si priať, lebo mal pocit, že mŕtvy už je…! Vtedy preklial všetkých tých, čo sú ako my. Všetkých, čo majú dary. Preklial nás ako posadnutých diablom, no jediný posadnutý bol on vo svojom puritánskom počínaní.

Ani ja, ani Duncan, či Chris nemôžeme za to, akými sme sa narodili. Boh sa rozhodol, že nás tak stvorí, nevybrali sme si to my – nikto z nás. A preto nás nemá právo nik ani odsúdiť, akurát tak stvoriteľ. Totiž dary má mnoho ľudí, možno vôbec netušíš, koľkí okolo teba to je. Rozhodujúce je, ako s nimi naložia. Je to ako keď sa niekto narodí s talentom na kreslenie. Môže vytvárať úžasné obrazy hodné miest v galériách, alebo sprejom znehodnotiť pol mesta. A čo tak obyčajný rečnícky talent? Môžeš vystúpiť a presvedčiť ľudí aby si ctili jeden druhého, alebo môžeš zhodiť prezidenta, či zosmiešniť Paris Hilton, pričom ostatní ti budú tlieskať, lebo máš proste talent. Uviedla by som mnoho príkladov a príkladov, neskončili by sme do večera…“

„Čo sa potom stalo s Gastonom? Umrel?“ Vyzvedala som.

„Gaston si tesne pred smrťou pozval k sebe svojho syna a so všetkým sa mu zdôveril. Marc pri otcovi strávil posledné dni života, počas ktorých ho Gaston stihol poučiť o hriešnosti ľudí s takýmito darmi. Marc vtedy prisahal, že ich  bude prenasledovať. Že svet zbaví démonov.

Lenže to by sa musel zbaviť seba!“ Vyštekla Evelyne nahnevane. „Po Gastonovej smrti nastala vojna. Nenávisť toho prašivého starého fanatika sa niesla z generácie na generáciu. Otcovia ju vštepovali synom a tí synovia potom vlastným synom, či dcéram! Vytvorila sa organizácia – tajný spolok, ktorý existuje dodnes a do ktorého sa nemá odvahu zamiešať ani polícia. Začali nás stopovať, vyhľadávať a unášať. Ľudí zatvárali do svojich výskumných centier, kde ich najprv pozorovali a potom sa z nich pokúšali vyhnať démonov tými najrôznejšími spôsobmi. Aj exorcizmom. Umreli mnohí nevinní… Preto sa skrývame a najlepšie sa dá ukryť tam, kde si všade známa, aby si nemohla len tak zmiznúť. V biznise.

S týmto nápadom vyrukoval Chris. My s Duncanom sme prišli z Francúzska len nedávno. Najprv ja a potom on.“

„Tipnem si. Aj Christian a Duncan sú len krycie mená, však?“

„Áno. Ale ich mená ti neprezradím.“

„Prečo?“

„A načo?“ Oborila sa na mňa.

Opäť sme zišli z diaľnice a tárali sme sa po malých mestečkách, tentoraz však oveľa rýchlejšie ako pred tým. Mne osobne táto trasa nedávala žiaden zmysel, no zdalo sa, že Evelyne veľmi dobre vie, kam smerujeme. Až teraz som si vlastne spomenula, že nás naháňa Lucien a telom mi otriasli nepríjemné zimomriavky. Evelyne sa zas striasla za volantom. Mestečko, ktorým sme prechádzali bolo pusté, akoby neobývané. Všimla som si len dva malé obchodíky a matku s dieťaťom na chodníku. Domy boli bez života, na ceste žiadne autá. Okrem jedného…

Stálo oproti nám, bolo pomerne luxusné a malo dymové sklá. Nevenovala som mu pozornosť, aj keď v tej Bohom zabudnutej diere svietilo ako diamant na kope hnoja.

Evelyne pohľadom skontrolovala, či mám pás a zvyšok mestečka sme preleteli kozmickou rýchlosťou. Terigali sme sa zanedbanou, napol rozbitou cestou a ja som si všimla, že smerujeme do stále väčšieho zapadákova, priam do divočiny.

„Dočerta!“ Zahromžila Evelyne a skontrolovala spätné zrkadlo. Tiež som sa pozrela a uvidela som to auto s dymovými sklami. Bolo nám v tesnom závese a na streche mu blikal policajný maják.

„Asi sme šli priveľmi rýchlo…“ Skonštatovala som sucho. Evelyne nepovedala nič, no ani nespomalila.

„Zastav…“ Ozvala som sa znepokojene. Evelyne trhlo ľavou rukou – chcela si zovrieť hrudník, no ovládla sa.

„To nie sú policajti.“ Zasyčala potichu. Zhlboka som sa nadýchla, aby som potlačila nutkanie striasť sa, no nepodarilo sa mi to až tak, ako by som si želala a na predlaktí mi opäť vyskočili zimomriavky. Došľaka s tým!

„Mám byť ticho?“ Opýtala som sa placho.

„Za každú cenu.“ Odvetila Evelyne a pridala. Ocitli sme sa v lese, odkiaľ prirodzene nebolo úniku. V podvedomí som cítila, že táto cesta vedie len jedným smerom…

„Naše auto mi to bude musieť odpustiť – Duncan ma zabije!“ Zvolala Evelyne a strhla volant na čistinku, ktorá sa náhle vynorila spoza stromov. Rukami sa pevne zapierala o volant, no mnou hodilo dopredu a rozbila som si hlavu o palubnú dosku. Chvíľu som mala pocit, že omdlievam, prebralo ma však hádzanie nerovného terénu pod pneumatikami.

Ani som si nestihla uvedomiť kedy sme sa dostali znova na cestu. Uháňali sme smerom späť k mestu a medzitým nás minulo policajné auto, ktoré vlastne ani nebolo policajné…

Musíme ich zmiasť!“ Povedala Evelyne skôr sama pre seba. „Sme blízko sídla…“ Dodala šeptom a jej hlas znel panicky.

„Hajzli!“ Zahromžila vzápätí. „Máme v aute plošticu!“

„Ako to vieš?“Evelyne sa zhlboka nadýchla a priložila si na pery ukazovák. Zahľadela sa pred seba, no pohľad mala neprítomný – nesledovala cestu. Premkol ma strach, ale pokúšala som sa ho ovládnuť.

„Je pod tebou.“ Zašepkala. Strhla som sa a začala šmátrať rukou pod sedadlom.

„Nie tam!“ Štekla po mne. „Ukľudni sa.“

Chvíľu trvalo, kým sme sa opäť dostali na diaľnicu a tam už Evelyne zahriala motor. Krajinu okolo som vnímala len ako rozmazané šmuhy najrôznejších farieb a autá, ktoré sme míňali akoby cúvali, nešli dopredu.

„Sú ďaleko?“ Spýtala som sa nerešpektujúc svoj sľub, že budem čušať.

„Sú dvaja. Lucien vo volve a jeho banda v tom policajnom aute, no len jedni majú radar na plošticu. Musíme sa jej zbaviť! Ale áno… sú pomerne ďaleko.“

„Ako sa ich chceš zbaviť?“ Takmer som od napätia nedýchala.

„Hneď uvidíš.“

Zakrátko na to Evelyne odbočila na úplne neznámu vedľajšiu cestu. Prešli sme pár menších miest – zvykla som si, že tie, na ktoré sme doteraz narazili boli vždy len maličké, neporovnateľné so Chicagom, dokonca ani s mestom, odkiaľ som prišla. Pripomínali skôr farmárske dedinky, alebo… ani neviem, k čomu by som ich prirovnala.

Zastavili sme na rohu až nehanebne ošarpanej ulice. Evelyne vystrelila z auta ako strela a vrhla sa k mojej strane auta. Splašene som sledovala ako zmizla pod podvozkom mercedesu. Keď sa opäť vynorila, v ruke držala čosi malé a ani som si poriadne nestihla všimnúť tvar tej vecičky, Evelyne ju spokojne spustila do škáry kanála. Potom nastúpila a vyrazili sme-

 nerušene do ich sídla. 

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Námet 14. Kto si, Evelyne?

  • Tak som tu… Mno, dúfam že to nie sú až také halute, lebo som sa snažila dať tomu nádych reálnosti, ale myslím, že to istý nádych tej reálnosti má. na svete proste existujú veci, ktoré nedokážeme vysvetliť.
    Takže dúfam, že sa kapitola páčila. posnažím sa poponáhľať, v ďalšej už zase bude Chris, dievčatá ;)… a chlapec… chlapci… :D:D:D a Dušan teda :D:D:D

  • Tak ako vravim, je to lepsie nez ufoni. :D:D:D
    Uz to chyta nadych mojho zanru, takze som viac nez spokojny.

    Odporucam kazdemu, nech si to precita od zaciatku, je to tak ovela zaujimavejsie s tymi zvratmi.

    Nech ta muza dalej zahrna napadmi! 😀

  • Veľmi sa mi páči, že ten začiatok príbehu je taký realistický a teraz postupne odkrývaš jeho tajmostvá:)
    Ale fakt verím, že existujú ľudia, čo majú nejaké zvláštne schopnosti:D Napr. moja mama sa raz stretla so ženou, ktorá vidí duchov a vie kedy zomrie… mi to tak pripomenulo, keď som čítala o tom úchylákov Gastonovi:)Fakt strhujúci námet:D Teším sa na pokračovania!:)Pozdrav svoju múzu, nech si švihne:) Neviem sa dočkať, kedy sa už konečne Amanda stretne s Chrisom:)))A na jeho schopnosti!

  • Som naozaj rada, že sa ti to páči, si moje povzbudenie, tak ako mnoho ďalších, čo s chuťou "hlcú" tento príbeh. fakt sa teším 😉 a ďakujem za podporu 🙂 vďaka vám všetkým vlastne tento príbeh vzniká a rozvíja sa. lebo vzniknúť mohol rýchlo a rovnako rýchlo mohol zapadnúť prachom…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button