Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

(Ne)splnený Sen

Bolo to nádherné ráno. Slnko sa pomaly prebúdzalo k životu. Chystalo sa zažiariť ako ešte nikdy. Šíre more chladné z dlhej noci sa túžilo nasýtiť jeho teplom a tak priťahovalo každý zlatistý lúč.

Piesok na pláži kde nebolo žiadnej stopy len čakal, kedy sa doňho zaryjú niečie chodidlá.

Osamelý domček na skalách, ktoré nápadne vyrastali z pláže akoby sem ani nepatrili, ukrýval v sebe len mňa.

Skromná posteľ, tvrdý matrac a plstená deka, to bolo jediné, čo ma objímalo. A napriek mojej samote a tichu, ktoré neprerušil ani len škrek čajok, to bolo nádherné ráno.

V mojej mysli sa usadil úžasný pocit blaženosti. V noci som mal nádherný sen. Opäť sa mi snívalo, že som viac nebol sám. Že so mnou v tomto domčeku bývala krásna dáma. A že táto plstená deka objímala nás oboch. Odkedy som našiel tú správu vo fľaši na nič iné nemyslím. Len na ňu. Ako ma listom volá k sebe… Na druhý breh.  

Musel som sa usmiať, keď som otvoril okno a hrejivé lúče pošteklili môj nos. More bolo priezračné a pokojné priam ako z kryštálu. Len nezbedné vlnky sa preháňali po hladine a tancovali na rannú pieseň vánku.

Bol som rozhodnutý. Medzi mnou a tou dámou zo sna ležal oceán. Bol som ale naozaj rozhodnutý, že ja tú diaľku prekonám. A že si ju z druhého brehu privediem k sebe.  

Do koženej tanistry som si zbalil kúsky jedla na plavbu. A vzal som si ešte rybársku výstroj a vyzbrojený odhodlaním zostúpil som zo skál na pláž a rezkým krokom som zneuctil jej panenskú piesčitú pôdu.

Kam som to kráčal? No predsa k malému mólu, pri ktorom odpočíval môj verný rybársky čln. Už ma čakal. Z jeho paluby som zacítil nedočkavosť. Aj on si túžil vyraziť na more.

Nedočkavo som naň naskočil a odviazal som ho od móla.

Absolútne žiadny vánok, žiadny prúd, nič… Čln stál na mieste. More mi nikdy takto neprialo. Sen bol určite znamením. Ak sa nevydám na plavbu dnes, tak už nikdy nedosiahnem na druhý breh.

Spustil som veslá a naslineným prstom som sa márne pokúšal odhadnúť správny smer. Nie! Ja sa musím teraz plaviť rovno za slnkom. Musím nasledovať len hlas mora a svojho srdca. Musím sa zveriť do rúk osudu a veriť svojmu člnu.

Oprel som sa do vesiel a v pravidelnom rytme som nimi krájal hladinu. Breh sa pomaly vzďaľoval a ja som len s úsmevom sledoval ten malý domček. Môj domček, o ktorý som sa chcel podeliť.

Keď brehy zmizli z dohľadu, keď sa stratil aj najmenší náznak pevniny, keď vôkol mňa nebolo nič len more, len nezbedné vlnky a vánok, ktorý mi hladil vlasy do mojej mysle prenikli obavy. Začal som pochybovať či dokážem preveslovať až na druhý breh. Či ho vôbec nájdem.

A vtom sa sčista-jasna oprel do člna vietor. A tlačil ma rovno – presne tam, kam som chcel doveslovať.

Od samej radosti som si prestal všímať jeho silu. Nemal som sťažeň ani plachtu, veslá som vytiahol na palubu a vychutnával som si, že vietor zosilnel natoľko, že ma aj tak unášal napred.

Bol som nedočkavý ale i neopatrný. Kým som dojedal sústa sušenej rybaciny, začali mocnieť aj vlnky. Pomaly za z nich stávali vlny. Na nebi sa začali zbiehať oblaky. Slnko stále nádherne hrialo, ale more akoby váhalo, či ma pustí ďalej.

Možno som na chvíľu zaváhal aj sám a vtom okamihu mojím člnom otriasol náraz mocnejšej vlny. Musel som spustiť veslá, lebo vietor ma už hnal celkom iným smerom. Chvíľa nepozornosti a už som musel opäť otáčať svoj čln. A vlny nejako divočeli. Mocneli a ich nezbednosť vystriedala dotieravosť, priam drzosť. No všimol som si že pred slnkom majú veľký rešpekt. Pokiaľ na mňa svietilo nič mi nehrozilo.

Ale i to pominulo. Na obed ho prekryli mraky. Husté a šedé, ktoré len temneli a temneli. A vlny mohli naplno prejaviť svoju krutosť.

Naspäť som sa vrátiť nemohol. Ten nádherný sen ma hnal napred. Vidina brehu, vidina tej krásnej dámy s tak čistým srdcom. Jednoducho som musel pokračovať. 

Ale more malo zjavne iný názor. Asi po dlhom váhaní usúdilo, že ma predsa len nenechá pokojne ho preplaviť.

Neuveriteľné koľko sily som musel vynaložiť aby som čln udržal v kurze. Pomaly som však strácal prehľad. A more sa búrilo ako nikdy. Dnešný deň asi chcelo vyskúšať všetky svoje extrémy. Bola to skúška?

Svaly na rukách ma začali bolieť, ale bál som sa, že keď prestanem veslovať, tak stratím viac než len kurz.  

Pri nohách sa mi kotúľala fľaška zo zeleného skla, v ktorej bol ukrytý list. Zahľadel som sa na ňu a to mi dodalo síl veslovať ďalej. Obsah listu som už poznal s pamäti. Bol mi ako modlitba.

Vyznanie dámy s druhého brehu. Recitoval som si ho neustále zas a znova, až kým som s veľkým rešpektom prestal vnímať nepriateľskosť mora.

Zazdalo sa mi, že keď som sa jasne rozhodol, že keď som konečne nabral nový rytmus veslovania, že to nakoniec dokážem.

No plamienok mojej nádeje začal bezcitne kropiť ľadový dážď. Strhla sa búrka a mojím člnom hádzalo zo strany na stranu, až kým som nezamdlel po údere veslom.

Zobudil som sa celý vysušený a smädný na nové svitanie. Jedno veslo bolo preč. Tanistra s jedlom bola preč. Fľaška so správou bola preč.

Našťastie demižón s vodou, zostal neporušený a priviazaný pod lavicou. Okamžite som sa napil a začal som premýšľať.

Hlava ma zabolela. A z očí mi vyhŕkla slza. Aký nádherný sen som to len mal! Ani úder do hlavy mi ho nevymazal. Ani búrka mi ho nevzala. A ten druhý breh tam stále kdesi je. A tá krásna dáma tiež. Stále mám predsa jedno veslo musím sa plaviť ďalej. Nesmiem prestať! A tak som neprestal.

… 

Po piatich dňoch som bol vyčerpaný a prežil som si mnoho. Skrížil som trasu veľrybám, tým úchvatným bytostiam, ktoré takmer prevrhli môj čln. Hnali sa nevedno kam, smerom do severných morí. Ich spev mi vyjasnil myseľ a na chvíľu ma zbavil všetkých túžob, okrem jedinej – nájsť dámu na druhom brehu. Túto túžbu naopak ich spev posilnil.

Plavil som sa veľmi pomaly bol som hladný a vody som si usŕkal len po malých množstvách. More plné vody sa mi teraz javilo ako púšť. Po veľrybách som stretol húf delfínov, ktorých zaujal môj čln.

Môj čln bol asi jediný, kto si zachoval pevné nervy, aj keď nás obkľúčili žraloky. Samotný piaty deň bol celý neskutočný. Navštívila ma morská panna, ktorá mi za hlt vody prezradila, že už nie som ďaleko od pevniny. Nech len zotrvám. Nech sa nevzdávam.
Nevedel som, či je to skutočnosť, či sen, ale môj čln mi povedal, nech si z toho nič nerobím. Vraj je to povzbudzujúce. Vraj drží so mnou. Vraj nemám prestať veslovať.

A tak som neprestal. No po pár hodinách prišiel opäť silný vietor a v kostiach som cítil, že sa blíži búrka.

A keď začali okolité vlnky znovu rásť, rozhodol som sa, že ich poprosím aby mi pomohli. A tak sme sa k nim aj s člnom prihovárali. Nepočúvali nás, len ďalej rástli.

Napokon som bol už zachrípnutý. Vypil som posledný dúšok vody z demižóna a oprel som sa cez palubu člna.

Cítil som sa podvedený. Podvedený sám sebou, morom i tou správou z fľaše. Krásna dáma bola možno vidina! Začal som sa smiať.

Pomaly som si recitoval celú správu z fľaše a nahlas som sa smial, pričom nebo temnelo. A keď som to napokon vzdal a zmieril sa s tým, že zostanem na mori, temnotu začínajúcej búrky preťalo svetlo. V diaľke bol maják!

Okamžite som ožil. Pozbieral som všetky svoje sily. Teraz to bol neúmerný zápas. Ja proti moru a búrke.

Vesloval som ako o život. Čím bol maják bližšie tým silnejšie boli nárazy vetra aj vĺn. Ale stále som dokázal veslovať silnejšie. A keď som už rozoznal celú siluetu pevniny, priam štruktúru muriva na majáku. Ovalila ma obrovská vlna. Opäť som stratil vedomie.

   

Bolo to nádherné ráno. Slnko sa pomaly prebúdzalo k životu. Chystalo sa zažiariť ako ešte nikdy. Šíre more chladné z dlhej noci sa túžilo nasýtiť jeho teplom a tak priťahovalo každý zlatistý lúč.

Piesok na pláži kde nebolo žiadnej stopy len čakal, kedy sa doňho zaryjú niečie chodidlá.

Osamelý maják na skalách, ktoré nápadne vyrastali z pláže akoby sem ani nepatrili, ukrýval v sebe len mňa a ju.

Skromná posteľ, tvrdý matrac a plstená deka, to bolo jediné, čo nás objímalo. A napriek skromnosti toho lôžka to bolo najkrajšie a najútulnejšie miesto na akom som sa v živote ocitol. V objatí krásnej dámy z druhého brehu. Dokázal som to! My sme to dokázali!

Jej správa priplávala ku mne a ja som sa priplavil k nej. V mojej mysli sa usadil úžasný pocit blaženosti a už sa z nej nikdy nevytratil. 

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to (Ne)splnený Sen

  • Je to zvlastne. Velmi sa mi to paci, ale zaroven ma v tom cosi odradza. Take zmiesane pocity to vo mne vyvolava.
    Ale tak rozhodne ma to zaujalo.

  • Je to pekný príbeh, naozaj som sa nad záverom pousmiala 🙂 ale nie je to tvoj štýl. Akoby príbehy zlomeného muža a toto písali dve rôzne osoby. ty si viac na akčné scény 😀 ale inak pekne. hovorím, že som sa usmievala 🙂 naozaj veľmi milé. páči sa mi, že to nakoniec dokázal… ten chlapík 😉

  • Dakujem za komentáre. Co sa tyka stylu… No tak pri pisani tohto pribehu som zapojil pravu hemisferu svojho mozgu. :D:D:D

  • toto bola mila,prijemna oddychovka,po akcii v majkinom namete:)

    hoci som sa trochu bala,ze to bude ozaj len jeho nesplneny sen…

    nech ta muza nikdy neopusta! 🙂

  • Dakujem, to plati aj pre teba! 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button