Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 11. Hra v slepej uličke

Izba v hoteli na okraji mesta bola malá, ale útulná. Potešilo ma, že som narazila na takú lacnú garsónku, v ktorej som mala vlastne všetko, čo som potrebovala, až na tú samotu – tá bola nazvyš.

Takže som prišla do Chicaga, podarilo sa mi nájsť hotel, ale nemala som poňatia, čo budem robiť v ďalší deň a v deň potom a ešte potom… až kým sa konečne dopracujem ku kastingu v Chicago Theater, teda aj ku Chrisovi. Len som sedela na posteli a uvažovala, či je toto všetko pravda, alebo len sen. Ale bola to pravda, lebo aj Chris bol Chris, nie Marťan z jedného z Jupiterových mesiacov!

Spravila som nepatrný pohyb, keď vtom posteľ výhražne zavŕzgala. Z hrdla sa mi vydral vzdych a hneď na to som sa bez ohľadu na nesúhlas starej rozgehanej postele celou váhou zvalila do perín. Chcela som spať, no akosi to nešlo. V hlave mi vírili myšlienky o tom, čo asi bude zajtra, napozajtra, či vôbec Christiana uvidím. Mala by som sa ísť osprchovať, naozaj som túžila po sprche, ale pravdupovediac viac som túžila po spánku a viem, že sprcha by mi k nemu nepomohla… Zhasla som svetlo a znova som sa za protestu postele vyvalila do svojho hniezdočka. Bolo mäkké, určite ma ráno bude bolieť chrbát, alebo si pri najmenšom zaležím krk!

Zavrela som oči. Uvedomila som si, ako osamelo sa cítim… hrôzostrašne osamelo. Aj cez zavreté viečka som vnímala, ako izbu zvonku osvetľuje striedavé, mihotavé svetlo nejakého bilboardu… ja neviem čo to bolo, ale išlo mi to na nervy! Chýbali mi nepatrné ľudské hlasy niekde na ulici, Diana, Bruce, i mama s ocom, aj keď som si to nechcela priznať. Nikdy neutíchajúce vrčanie motorov ma vytrhávalo z driemot a následná nespavosť vo mne umocňovala úzkosť. Akoby som bola nejaká sirota, akoby som proste nemala svoju minulosť – Chicago bolo miesto, kde som nič nepoznala a nikto nepoznal mňa. Cnelo sa mi za Bridget. Bolo to zvláštne, ale naozaj mi prišlo ľúto, že teraz nemôžem byť s ňou a ani sa jej nemám ako ozvať. No neustále mi behala po rozume. Aj s tou svojou záhadne silnou empatiou, s akou som sa ešte nikdy nestretla. Musím však priznať, že vo svojom živote poznám fakt len chabú skupinku ľudí, u ktorých som sa s tým nikdy nestretla, takže nie som rozhľadená a môjmu „nikdy“ netreba prikladať dôraz…

Čo budem robiť zajtra? Čo len zajtra podniknem? Premýšľala som. A vtom som si povedala, že sa ráno pôjdem pekne krásne rozhliadnuť po meste. S vedomím, že mám na zajtra aspoň aké-také poslanie som už ľahko zaspala.  

 

Snívalo sa mi čosi s Chrisom. Už si presne nepamätám, čo to bolo, no pamätám si ten pocit, keď som sa zobudila. Bola som plná energie, akoby mi obraz jeho tváre vdýchol nový život. Vstala som z postele ako raketa a poobliekala sa do čo najkrajších šiat, aké som mala. Nahodila som na seba celkom solídnu čiernu sukňu, béžový, bavlnený svetrík, hnedé čižmy a tmavohnedý kabát s elegantným golierom a veľkými gombičkami. Bolo to ozaj to najkrajšie, čo som kedy zdieľala vo svojom šatníku a túto kombináciu oblečenia som si väčšinou obliekala len vo sviatky.

Plná elánu a napodiv aj peňazí v peňaženke, (čo bola Suzieina zásluha) som svižným krokom vyšla na ulicu. V tej chvíli som ďakovala Bohu, že som si ešte dávnejšie mohla dopriať jedny poriadne čižmy, pretože na uliciach bolo vody ako po povodni!

Vykročila som na chodník, keď vtom ma zozadu ošpliechalo auto! Našťastie to nebolo nič vážne a nemusela som sa vracať späť do hotela, no pochopila som, že v meste ako Chicago a spol. (teda aj v ostatných mestách ešte od neho väčších) sa ľudia bez auta majú viac než mizerne. Smola, auto si nevyčarím, preto som cestu obchádzala z čo najväčšej diaľky, až tak, že som viac než často narážala do smetiakov a brala so sebou črepníky pred reštauráciami, či stoličky vyložené na terasách. Občas som hrozné motovidlo!

Po dvoch hodinách bezcieľneho krúženia pomedzi mrakodrapy som konečne zahla do uličky, ktorá ma vyviedla z toho bludného štvorca. Neznáme veľké mesto je pre osoby s tak chabým orientačným zmyslom, akým som bola prekliata ja, doslova nebezpečné.

Konečne sa mi naskytol pestrejší pohľad ako ten, na ktorý som sa dívala dopoludnia. Zošednuté budovy v tejto uličke zažiarili pestrými farbami, kaviarne lákali interiérom, ktorý bolo vidno cez presklené okná, vône jedál z luxusných reštaurácii sa niesli po okolí, obchody s drahým značkovým odevom priťahovali zrak a ľudia sa pri výkladoch pozastavovali. Chicago bolo iné, ako mestá, ktoré som doteraz videla. Ani to naše zas nebolo tak príšerne malé, aby som mohla povedať, že sa tam každý s každým pozná. Nepoznal sa tam takmer nikto s nikým, no tu v Chicagu ešte aj to nepoznanie nadobúdalo inú, novú atmosféru. Po uliciach sa premávali rôzne typy ľudí. Niektorí vynikali moderným oblečením, iní boli odetý len skromne, ďalší zas avantgardne, až zastaralo. Všimla som si jedného starého pána, ktorý mal na hlave čierny klobúk, pripomínajúci cylinder. Pred chladom ho chránil elegantný dlhý kabát, spod ktorého sa mihali nohy v čiernych nohaviciach z obleku, poltopánky a na rukách mal kožené rukavice. Hľadel dohora a ráznou chôdzou sa hrnul vpred. V tvári pri tom nemal pýchu, ale skôr pokoj. Zvláštne, pomyslela som si a uľútilo sa mi, že nie som ako on. Že nemám svoj cieľ a moja budúcnosť je neistá…

Ktosi ma schytil zozadu za rameno. Preľaknuto som sa zvrtla a oproti sebe som uvidela stáť ženu v otrhaných špinavých šatách. Jej oblečenie bolo staršie než ja sama! Vedľa nej postával Nemecký ovčiak, vyzeral celkom pokojne, no ja som vždy mala pred psami rešpekt, aj keď zvieratá milujem. Žena na mňa vrhla prosebný pohľad a natiahla ruku v rukavici, z ktorej chýbali končeky na prsty. Musím priznať, že tá osoba prenikavo páchla, a to bolo jediné, na čo som sa vtedy dokázala sústrediť. Sprvu som teda ani nezaregistrovala, že si vlastne pýta peniaze.

„Nie, prepáčte, nie ste na správnej adrese, ja naozaj nemám nazvyš, aj keď tak možno vyzerám…“ Povedala som rýchlo a hrnula som sa preč. Čakala som, že za mnou tá žena niečo zakričí, že ma prekľaje, ako to zvyknú bezdomovci robiť, ale ona nič! Nevyriekla ani slovka, len za mnou smutne pozerala. Všimla som si, že ma pozorovala ako v tranze… snáď až kým som jej nezmizla z dohľadu! Čudné… 

 

Zase som zablúdila! Dočerta aj s mojou hrošou navigačnou schopnosťou!!! Netušila som, kde sa nachádzam. Odhadovala som to na okraj mesta, keďže budovy okolo neboli zďaleka také vysoké ako tie, čo som cez deň videla na horizonte, a dokonca ich bolo aj badateľne menej. Navôkol neboli žiadne reštaurácie, len krčmy a zopár barov. Narazila som aj na nevestinec… brr!

Rada by som sa niekoho opýtala na cestu, no indivíduá, čo sa premávali v riedkych skupinkách na druhej strane cesty vyzerali na môj vkus priveľmi podozrivo. Stačila mi dnes tá žobráčka, čo ma možno v duchu prekliala. Nechcela som sa zapliesť ešte aj s narkomanmi, či ožranmi a štetkami!

Horšie však bolo, že sa pomerne rýchlo zvečerievalo a na mesto začalo sadať šero. Intenzívne som hľadela pred seba a snažila sa ničím neupútať, keď vtom som sa zrazu potkla! Murphyho zákon! Podťalo ma ako spílený strom a nepekne som si oškrela koleno. Sukňa to vydržala a napodiv sa neprederavila, no jasne som zacítila, že cez látku mi presakuje krv. Viac ma však vyľakal ten hlúčik pochybných postáv naproti. Boli tam štyria mladí chlapi, mohli mať zo dvadsať, dvadsaťpäť a tri ďalšie dievčatá, oblečené ako… no veď vy viete. Môj pád bol zrejme komický, lebo sa všetci oduševnene zabávali, až sa zajakávali od smiechu.

„Fakt vtipné…“ Zašomrala som si a čo najrýchlejšie som sa pozviechala zo zeme. Vyrazila som vpred, no bolesť v kolene mi nedovolia kráčať takým, tempom, akým som chcela. Krivkala som asi pätnásť metrov, keď som za sebou začula ťažkú chôdzu. Obzrela som sa uvidela som tie štyri gorily s postavami vyhadzovačov a potmehúdskymi úsmevmi na tvárach! Opäť ma striaslo a tento raz som pridala aj napriek pichľavej bolesti v nohe. Vtom som však zmrzla. Zbadala som, že táto ulica je slepá! Nebolo východiska!

Spomalila som, no nezastala. Žmúrila som do prítmia na plot z tenkých, čiernych železných tyčí, kombinovaný s múrikom, vysokým asi tak 50 cm. Železo tyčí sa pri koncoch točilo a vyústilo v hrot, pričom viaceré tyče dokopy vytvárali jednoduché obrazce, čo pozostávali len z kruhov a vlniek.

Za plotom sa týčili holé rozkonárené stromy, ktoré lemovali akýsi chodník. Pomedzi ne bolo zasadených zopár tují a kroviny. Prižmúrila som oči ešte viac a zbadala som, že zo zeme vytŕčajú náhrobné kamene. Och Bože!

Nemala som na výber! Priskočila som k bráne z čiernych železných tyčiek a dúfala, že bude odomknuté. Bolo a ja som bez rozmyslu vkročila na cintorín. Počula som, ako sa chlapi za mnou neurčito zachcechtali.

„Ja tam za ňou nejdem!“ Sykol jeden z nich. Nechcela som sa obzerať, no zdalo sa mi, že už ma nesledujú. Napadli ma len dve možnosti. Buď sú poverčiví, alebo vedia niečo, čo ja nie.

Všetok ruch mesta akoby sa na tomto mieste rozplynul. Ešte nikdy som sa necítila tak skľúčene a opustene ako teraz. Uvedomila som si, že vlastne aj ja som poverčivá, no pred chvíľou mi to asi vypadlo alebo čo…

Placho som sa obzrela okolo. Nebolo počuť nič, len rušivý škripot štrku chodníka spod mojich topánok a môj prerývaný dych. Pohľadom som skúmala všetky náhrobky nablízku.  Boli zvláštne, nemoderné a všimla som si, že som nenašla dva, čo by sa na seba podobali. Niektoré mali pravidelný tvar, podobný dnešným náhrobkom, iné sa zas všelijako stáčali a vlnili. Videla som aj zopár masívnych, ba až pompéznych! Boli zložené z viacerých kvádrov naukladaných na sebe a pripomínali mi malé morbídne pyramídky. Ďalšie zas len tak vytŕčali zo zeme, dokonca ešte aj nakrivo a každý z tých náhrobkov bol vyrobený očividne poriadne dávno. Kamene na nich sa totiž rozpadávali a strácali svoj pôvodný uhladený tvar. Aj farby na nich boli rôzne. Biele, sivé, hnedkasté, aj uhľovo čierne, najčastejšie však zelené, lebo zelenou bol obrastený každý z nich. Najmodernejší som tu našla asi žulový kameň. Ktovie, aký musí byť tento cintorín starý?

Zo zamyslenia ma vytrhol kratučký pohyb. Čosi sa mihlo pomedzi hroby. Od strachu mi výdych celkom zastal v krku a stratený dych som nevedela nabrať naspäť! Len som strnulo hľadela do diaľky asi tak desať metrov pred seba, keď v tom som zbadala siluetu v kabáte. Pomaly prechádza pomedzi náhrobné kamene a nerušene si hmká pokojnú melódiu, akoby bola na cintoríne doma. Zrejme si ma nevšimla. Chcela som sa zvrtnúť na odchod, no keď som sa otočila, zbrzdil ma vysoký čierny tieň.

Akonáhle som si uvedomila čo, alebo skôr kto to je, do žalúdka sa mi prudko zrútil ťažký kameň a srdce na pár sekúnd zastalo.

Muž v čiernom. Hľadel na mňa z výšky, v očiach sa mu odrážal ten divoký lesk a na perách mu pohrával ironický úškrn. Začala som cúvať ako v tranze. Dívala som sa naňho s otvorenými ústami, ako tam stojí s rukami zloženými pred sebou, odetý do samotnej temnoty.

„Ale, ale, ale…“ Zasyčal mrazivo chladným hlasom. „Ktože sa nám to priplichtil do cesty?“ zaškeril sa a posunul o krok ku mne. Ja som naopak opäť o jeden krok cúvla. „Tak ty si sem prišla sliediť…?“ Urobil napätú pauzu. „Amanda?“

„Neprišla som sliediť!“ Namietla som, no on ma vôbec nepočúval a mlel si ďalej svoje. Trikrát po sebe nespokojne zatskal.

„Neučili ťa, že to sa nerobí? Je to neslušné, Amy.“ Moje meno doslova zaštekal.

„Naozaj neviem o čom to tu rozprávate…“ Bránila som sa, tentoraz trochu tichším hlasom.

„Ty si fakt koleduješ o problémy…“ Prerušil ma zamyslene. Nastala krátka chvíľa ticha.

„Vieš, myslel som,“ pokračoval, „že moja návšteva u teba doma ťa aspoň trochu vystraší a dáš si s Mairquiovými (Merkiovými) pokoj, ale ty nie…“ Svoje obvinenia syčal takmer nečujne, no zúrivo. Po chrbte mi prebehol mráz. Nemala som kam utiecť.

„Čo chcete?!“ Skríkla som hystericky. Ale to, že by si ma vypočul a nechal ma odísť bolo len moje zbožné prianie!„Už viem!“ Zase začal trochu od témy, pričom samoľúbo kýval ukazovákom.

„Mal som to vedieť.“ Zachcechtal sa a uhol pohľadom na zem, no vzápätí ho opäť obrátil na mňa a ja som pocítila, ako ma lesk jeho očí bodol kamsi do hrude. „Bridget…! Ah Bridget… povedala ti aspoň svoje pravé meno?“ Víťazoslávne sa uškrnul „Tá veštecká špina! Dcéra tej chudery… tej žobráčky!“

„Vy poznáte… Bridget? O čo tu vlastne ide?“ Nič som nechápala, muž v čiernom očividne vedel oveľa viac, než ja a už sa nechcel hrať. Zúrivo sa ku mne načiahol, no ja som stihla uhnúť a uskočila som dozadu, keď vtom som do čohosi narazila. Srdce mi takmer vyskočilo z hrude! Muž sa po mne opäť zahnal, ale v tej istej chvíli ma akási neznáma sila odhodila nabok. Spadla som na zem a skotúľala sa medzi hroby.

„Ty?“ Začula som mužov prekvapený hlas. Odpoveď však neprichádzala. Nazrela som ponad nízky, napol zvalený náhrobný kameň, za ktorým som ležala a uvidela som ženu v otrhaných šatách. Bola to tá istá, ktorú som stretla pred pár hodinami v meste. To ona ma odstrčila! Nechcelo sa mi veriť… Čo tu robí? Aj ona má s mužom v čiernom niečo spoločné?

„Myslel som, že si… tešil som sa, že si skapala, ale ako vidím, bola to predčasná radosť. Asi budem musieť dokončiť dielo…“ Ozval sa jeho chladný, povýšenecký hlas. Žena opäť neodpovedala, videla som len, ako jej tmavé oči blčia zvláštnym hnevom.

„Ale čo ti?… nebodaj odrezali jazyk?“ Zasmial sa, až zaklonil hlavu dozadu. Ako odpoveď sa ozvalo hlasné zachrčanie. Vohnalo mi to slzy do očí. Žena tak veľmi chcela poslať toho prašivého bastarda kadeľahšie, no nemohla. Stála tam v otrhaných šatách, bez zbrane, bez moci oproti psychopatickému bláznovi, čo prenasleduje ľudí, ktorí sa zapletú do… ja neviem do čoho! Do čoho som sa zaplietla ja? Ako so mnou a s Chrisom súvisí Bridget, a ako do toho preboha zapadá táto starena? Kto sú Mairquiovci?

Pochopila som len jediné. Tento tieň, duch, či prelud, či čo to je, prenasleduje istú skupinu ľudí, ktorí majú niečo spoločné. Myslím, že je to len jedna skupina ľudí, ale je veľká. A ja, Chris, jeho rodina, Bridget a táto chudobná dáma zrejme máme niečo spoločné. Pre začiatok to, že nás prenasleduje tá istá nočná mora.

„Aaa…“ zatiahol muž posmešne. „Ako sa má dcérka?“ To sa už žena neovládla a bezhlavo sa naňho vrhla. S prekvapivou pružnosťou doňho narazila a zvalila ho na zem. Takmer sa mi z úst vydral výkrik. Dychtivo som sledovala ten krátky boj. Samozrejme, že žena bola slabšia a rýchlo podľahla. No dokázala sa mu ešte šikovne vymaniť spod nadvlády a postavila sa mu tvárou v tvár. Aj muž sa hneď pozviechal. Chvíľu len tak stáli oproti sebe a obaja dychčali. Vtom ten chlap vytiahol čosi z riflí, či z vrecka kabáta, neviem. No bola to zbraň!

„Nebaví ma, že sa vždy pripletieš tam, kde nemáš a kazíš mi plány!“ Vyštekol. Bol priveľmi vyvedený z miery, počula som mu to na hlase. „Tak zbohom… Yvette!“ Dodal a namieril.

Lenže vtedy sa naraz stalo viacero vecí. Žena z nenazdajky tleskla rukami a z krovia sa vyrútil jej pes. Vlčiak skočil na muža v čiernom, ale zbraň napriek tomu vystrelila. V tme som nevedela rozoznať, či zasiahla cieľ, alebo nie. Vnímala som krik toho šialenca a zúrivé psie vrčanie. Muž sa váľal po zemi a zúfalo zápasil so psom, zatiaľ čo sa k tomu miestu približovali úzke svetlá z bateriek.

„Kto je tam?“ Kričal policajt za behu. Za ním sa rútila celá hliadka… niekto ich musel upozorniť. Muž v čiernom sa ešte stále snažil zbaviť vlčiaka, čo sa mu zadrapil do rukáva a súčasne aj do ruky. Svetlá z bateriek policajtov boli čoraz bližšie…

Vtom som kútikom oka zazrela, ako si muž v čiernom prehodil zbraň z jednej ruky do druhej a bez mihnutia oka ju psovi priložil ku hlave. Všetko sa zbehlo tak rýchlo…! Výstrel, krátke zaskučanie a tieň toho chlapa bol preč.

Policajti konečne dobehli na miesto. Vyplazila som sa spoza hrobu a oni hneď pribehli ku mne.

„Ste v poriadku?“ Pýtal sa ma jeden z nich, pričom ma podopieral. Bol mladý.

„Je mi fajn.“ Ubezpečila som ho.

„Nik tu nie!“ Zahromžil ich veliteľ a obrátil sa ku mne. „Je mi ľúto, slečna, ale musíte ísť s nami.“

„Ale ja som predsa nič neurobila!“ Namietla som a obzrela sa za seba. Všimla som si, že aj žena kamsi zmizla. Na mieste zostal ležať len pes, s hlavou v kaluži krvi.

„Potrebujeme vašu výpoveď. Ste svedok.“ Vysvetlil mi v krátkosti.

„Ako ste vedeli, že sem máte prísť?“ Zaujímala som sa. Veliteľ po mne nedôverčivo fľochol očami.

„Zavolali nás štyria mladí páni. Čakajú vonku. Videli vás vchádzať dnu a keďže vedeli, že cintorín nemá žiaden iný východ, zdalo sa im podozrivé, že ste tam trávili už niekoľko hodín.“

Viac som sa nič nepýtala. Pocítila som strašnú únavu a vyčerpanie. Chcela som len jedno – dozvedieť sa pravdu a nadosmrti sa zbaviť tohto zlého sna. Zbaviť sa muža v čiernom…

Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Námet 11. Hra v slepej uličke

  • Az teraz ma tento pribeh absolutne chytil.
    Ja som vedel, ze to bude nieco paranormalne. 😀
    Ale vazne musim povedat: Som skutocne zvedavy kedy uz pridu ti mimozemstania. :D:D:D

    PS: V kazdom pripade je to super. Uz cakam pokracovanie. V preklade: Uzaj ho napis! 😀

  • Opäť si ma raz pobavil :D:D:D mimozemšťania? takže savíš na mimozemšťanov, hej? 😀 ale nie… tak nechystám sa z toho urobiť sci-fi :D:D:D
    Ďakujem za pochvalu 🙂
    že užaj ho napíš! tss! :D:D:D:D no dobre, tak sa pokúsim, ale na dnes mám už vážne dosť… veľmi veľmi dosť 🙁 uf, zatvárajú sa mi oči. teraz by som nechala plynúť takú týždňovú pauzu… 😀 ale nie, to ti neurobím 😉
    Ešte raz dík.

  • No tento diel mi úplne zobral dych, také to bolo napínavé:) Už sa neviem dočkať pokračovania, takže sa pripájam k Damiánovi:)Rýchlo píš ďalej!:)))

  • to je supeeer :D:D:D dobre, oficiálne sa púšťam do písania. P.S. nebola kapitola príliš dlhá? :-O
    a ďakujem za komentár, Sara 🙂

  • nie,kapitola nebola prilis dlha…bola super,tak ako vsetky predosle…
    nabera to spad,normalne by ma zaujimalo,ako ta napadlo pisat takyto pribeh…

  • Sama neviem… bola to blesková myšlienka a zvyšok je improvizácia okolo stručného deja 🙂 rada miešam postavy a vymýšľam si zápletky 😀 asi to vidno, čo? 😀
    Ďakujem za komentár… 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button