Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 10. Life is a highway (Život je hradská)

Ešte v ten deň som si to namierila rovno do internetovej kaviarne. Ak mal Lugley v niečom pravdu tak možno v tom, ako mi naznačil, že je čas začať so svojím životom robiť poriadky.

Obrázky Chicaga mi nahnali hrôzu! Už len na fotkách mesto vyzeralo ako 50 Atlantis Beach Tower v kope! Vysvietené parky a chodníky, tisíce, ba až milióny malinkých okienok mrakodrapov a nespočetné množstvo podnikov, barov a kaviarní popri ceste. Tam by som sa nevedela vymotať ani zo slepej ulice!

Ale vráťme sa do googlu. Takže sága Protiklady, hľadá sa Cecil – druhá polovička hlavného hrdinu. Kasting v Chicago Theater 28. Novembra začína o ôsmej ráno.

Chicago Theater som videla tiež len na fotke, no už len z pohľadu na to miesto ma prepadla tréma. Nie, toto je nereálne… Lenže ten, čo ma do toho „namočil“ bol Christian a Christian je taktiež jediný, čo mi bude vedieť poradiť. Svet je však veľký a na nejaký kasting sa inak môžem vykašľať, no ja sa potrebujem poradiť… s Chrisom a bodka!

Bola som si vedomá toho, že nemám ani fuka, ale ak by som to teraz neriskla a neriešila problém, zanedlho by som si na znečistenie planéty mohla ponadávať asi už len z hrobu, keď by mi predčasne zhnila truhla! V hlave som mala toľko myšlienok a katastrofických scenárov, že by som o nich mohla napísať smutný príbeh tisícročia. Napriek tomu som však poslala prihlášku. Povzdychla som si. Čo iné mi ostávalo? Mohla som len dúfať, že robím správnu vec.  

 

Všetko som vyzvonila Suzie. Bola viac než láskavá. Podľa mňa by mala Suzie dostať medzinárodné ocenenie za dobrosrdečnosť! Nechala som u nej deti, teda Dianu s Brucom, aby boli v bezpečí a ona mi pred odchodom požičala čiastku, ktorú budem splácať snáď do konca života, spolu s vďačnosťou – tú taktiež neviem, ako jej odplatiť.

A potom? Strávila som šesť hodín sedením v autobuse, sledujúc, ako okná bičuje silný dážď. Kvapky sa trieštili na sklenených tabuliach a v prúdoch rýchlo stekali kamsi dostratena. Pripomínali mi slzy…

Cítila som sa ako malá puberťáčka! Uši som si zapchala slúchatkami z Dianinej ružovej barbie mp3-ky. Človek by si myslel, že je to len atrapa, no čuduj sa svete, tá vecička fakt fungovala! Až na chrčanie rozmlátených slúchatok, ktoré som sa snažila ignorovať, no po dvoch hodinách jazdy mi už prestávalo byť ľahostajné. Vlastne mi šla  na nervy aj sama hudba. Totiž Dianina mp3-ka sa okrem „príťažlivého dizajnu“ mohla popýšiť akurát tak dych vyrážajúco nedostatočnou pamäťou, čo znamenalo, že dokopy sa do nej vmestilo asi tak dvanásť piesní a pamäť bola „full“! Hádajte koľkokrát som si stihla prehrať všetky tie skladby? Nepoviem vám, nerátala som to…

Na vysvetlenie – nemyslite si, že som poruchové indivíduum zaťažené na ten známy hlas, čo nadšene škrieka: „I‘m a barbie girl…“! Zdá sa to byť neuveriteľné, no my doma máme počítač… teda som si stiahla pár takých piesní, ktoré sa mi páčia. Barbie ružový je len obal.

Keď tak nad sebou premýšľam, vychádza mi, že som strašný tragéd. Zrátajme si to ako v Denníkoch princeznej…:

1.   Keby ste ma uvideli ráno, čo i len z diaľky, ako kráčam do práce, voľky-nevoľky, určite by ste ma obišli ulicou o dva bloky ďalej.

2.   A keby ste ma stretli cestou z práce domov – závrat, náhla žalúdočná nevoľnosť, štípanie v očiach – to všetko pri tak zastrašujúcom zjavení ako som ja.

3.   No a pohľad na mňa za tých posledných pár mesiacov by vás nenechal chladným… pravdepodobne už ani psychicky zdravým!

4.   Mám dilemu z výletu do Chicaga, ktorý je teraz nenávratne predo mnou… a…

5.   Vlastne by som mohla pokračovať do aleluja a ešte vždy by sa vyskytlo čosi, čo by som mohla ofrflať. Napríklad rodinu, chudobu, súčasnú situáciu, prácu za mizerných pár dolárov, šaty, súrodencov, malý byt v nevhodnej štvrti…

Ja však nie som samoľúba chudera, ktorej nič nie je po vôli. A inak, len tak mimochodom, vôbec nevyzerám natoľko zle, to tie otrhané šaty zo mňa robia strašiaka. Ako teraz – mám na sebe silno modré džínsy z roku raz dva (opäť po mame) a starý, vyťahaný sveter so vzorom úzkych farebných pásikov. Neposedné čierne kučery dávajú jasne vyniknúť črtám mojej tváre a hoci tvár mám jemnú, pri takých divokých vlasoch i tá vyzerá, akoby som na všetko šla zostra.

Oči majú ozaj zvláštnu, sivozelenú farbu, nie takú fádnu, skôr naopak. môžem s hrdosťou povedať, že moje oči sú živé a iskria – hlavne keď šomrem… čo bude tým, že sa mi v hlave rodí vždy až priveľa nápadov a štipľavých komentárov. Takže dámy a páni, nie šaty robia človeka, to by som sa potom mohla radiť rovno k bezdomovcom.

Autobusy sú dobré len na jednu vec – môžete sa nerušene ponoriť do vlastných myšlienok, inak má cestovanie nespočetne veľa nevýhod.

A práve vo chvíli, keď som rozjímala nad svojím dočasne pokojným svetom ma z tranzu vytrhol ženský hlas. Môj výraz bol určite viac než prekvapený, keď som sa začala zmetene obzerať, odkiaľ vlastne ten zvuk išiel.

„Ahoj,“ pozdravila ma neznáma osoba. „Mohla by som si prisadnúť?“ Spýtala sa mladá baba spoza mňa. Bola veľmi pekná, mala ohnivo červené vlasy, tmavé, planúce oči a na perách jej pohrával šibalský úsmev. Aj ja som sa usmiala a prikývla som. Privalila sa ako veľká voda s ruksakom prepchatým batožinou. Už z uličky mi podávala ruku.

„Volám sa Bridget.“ Zaštebotala, pričom na mňa celý čas hľadela žiarivými očami. Priznám sa, nebola som spočiatku priveľmi nadšená, to viete, nikdy si nemôžete byť istí, čo za blázna sa vám prihovára. A Bridget mi pripadala ako blázon hlavne preto, že o mňa vôbec zakopla. To bola taká priateľská, pojašená alebo naivná?

„Amanda.“ Odvetila som trochu stroho a rukou som jej potriasla.

„Tak? Kam cestuješ?“ Opýtala sa rovnako nadšene ako pred tým.

„Chicago.“ Vzdychla som. „A ty?“

„Vážne? Aj ja cestujem do Chicaga!“ Zvolala naradostene. Pousmiala som sa, aby si o mne naozaj nemyslela, že som totálny pesimista alebo nejaký paranoidný psychopat.

„Ideš na výlet?“ Spýtala som sa.

„Nie…“ Zatvárila sa trochu kyslo, no vzápätí sa rozosmiala nad mojím začudovaným výrazom. „Ja tam bývam… heh!“ Dodala cez smiech. Stíchla som. Pripadala som si trochu hlúpo, akoby v Chicagu nemohli bývať ľudia len preto, že ja vôbec ani netuším, ako to v takom veľkomeste chodí…

„Ehm… prepáč.“ Zháčila som sa.

„Neospravedlňuj sa, preboha…“ Bridget zvraštila čelo a nahodila pohoršenú tvár. „A ty?“ Opäť sa akoby vyjasnilo a na perách jej zas pohrával povzbudivý priateľský úsmev. „Na návštevu?“

„Áno, na návštevu…“ Nechcela som sa priznať, že idem na kasting, tobôž nie nejakému cudziemu dievčaťu, o ktorom nič neviem. Pripadalo mi to trápne. Chvíľu bolo ticho.

„Na kasting?“ Spýtala sa Bridget pološeptom. Jej otázka mi vyrazila dych. Čo to mám napísané na čele alebo čo?! Splašene som sa na ňu pozrela, no ona vyzerala, že si z toho nerobí žarty, ale že to myslí seriózne. Bola som zmätená, no necítila som sa nepríjemne…  

„Ako si vedela?“ Odvetila som jej na otázku otázkou. Bridget sklopila zrak, pričom sa jej úsmev z peknej tváre nevytratil ani na sekundu.

„Neviem, len tak ma to napadlo…“ Neurčito obrátila pohľad do stropu a pokrčila plecami. „Ale koniec koncov môj brat tam hrá jedného z hrdinov.“Zamrazilo ma. Matne som si spomínala na to, ako Chris hovoril o svojej sestre, no nevedela som si vybaviť jej meno. Zdá sa mi však, že to bolo niečo na R… ale aj tak… srdce mi bilo ako splašené!

„A koho hrá?“ Vychrlila som dychtivo? Bridgetina odpoveď akoby ku mne prichádzala cez celý vesmír!

„Ale… takého pojašeného Francúza…“ Usmiala sa. Poriadne mi odľahlo. Aj Bridget si všimla, ako som sa naraz uvoľnila.

„To vie tak dobre po francúzsky?“

„Žije v Paríži, no hra mu ide a keď sa dozvedel o tejto role, úplne ho to zobralo. Je ako maniak…“ Zasmiala sa. „Celé dni sedí doma a učí sa scenáre.“ Ja hlupaňa! Napadlo ma v tej chvíli. Úplne som zabudla na nejaký scenár… veď vlastne ani neviem o čom ten film je!

„To je milé,“ tvárila som sa pred Bridget prívetivo, ale v skutočnosti mi nervy zvierali žalúdok. Ona akoby to nejak vycítila a spýtala sa ma, čo mi je. Normálne som začala uvažovať, či to dievča nemá nejaké zvláštne schopnosti…

„To nič, som v pohode, ja len… ja nemám žiaden scenár…“ Priznala som. Aj tak som začínala mať pocit, že pred Bridget je strata času niečo utajovať.

„Ach…“ očividne ju to pobavilo. „Netráp sa, Amanda, veď ty tú rolu predsa nemáš istú. Ak ťa vezmú, scenár dostaneš. Dovtedy sa budeš musieť naučiť len pár trápnych viet, čo prednesieš pred porotou… A inak? Aká je to rola… o ktorú sa uchádzaš?“

„Noo… myslím, že tá ženská sa volá Cecil…“ Prehodila som len tak mimochodom. Bridget sústrastne zasŕkala.

„Úúú… to nie je veru ľahký oriešok.“ Skonštatovala.

„Prečo?“ Vyletela som bez rozmyslu. Moja otázka vyznela viac než primitívne. Totiž normálny človek, ktorý sa uchádza o nejakú rolu by o nej mal čo to vedieť. Ja som nevedela ani princíp celého filmu. Hanba… Aj Bridget sa trochu pozastavila.

„Prečo mám taký pocit, že tam ideš kvôli niečomu inému, nie kvôli filmu?“ Opýtala sa tlmeným hlasom.

„Prečo mám ja taký pocit, že si veštica?“ Podpichla som ju a zaškerila som sa, no zároveň som tak chcela túto tému nejak zahovoriť. Bridget sa však nenechala oblbnúť.

„Najprv odpovedz ty a potom príde rad na mňa.“ Dostala ma a ja som nemala náladu vymýšľať si historky o tom, prečo som sa vlastne dala na tento šialený nápad. Vopred som sa rozhodla, že jej poviem pravdu.

„Je v tom muž…“ Začala som trochu nesmelo. No vo vnútri som k Bridget cítila dôveru, ktorú si u mňa za tú chvíľu stihla získať svojou priateľskosťou a hlbokou empatiou. „Spoznali sme sa na Bahamách, no jedného dňa zmizol a…“ Zbrzdila som. Časť o mužovi v čiernom som mienila vynechať, prirodzene a mojím pobláznením zo slávneho herca som ju taktiež netúžila zaťažiť. „Veľmi by som ho chcela opäť vidieť.“ Dokončila som. Teraz som síce vyzerala ako bezhraničná naivka, no keby Bridget, alebo vlastne ktokoľvek poznal celú pravdu, určite by si o mne pomyslel, že som šialená!

„Nájdeš ho, neboj.“ Posmelila ma, akoby vedela, že som to naozaj potrebovala počuť. A v tom ma napadla opäť tá otázka, či Bridget náhodou nie je veštica.

„Veštica?“ Zasmiala sa, keď som sa jej na to opýtala. „Nie… mám len taký dar. Viem sa veľmi dobre vžiť do pocitov iných ľudí. Je to užitočné, každému by som priala takú schopnosť. Vieš ostatných odhadnúť, pri niektorých si tak dať pozor na jazyk a pri iných zas vieš, či sa môžeš smelo pustiť do debaty…“

„Aj pri mne si to vedela?“ Bridgetina záhadne silná empatia ma zaujímala.

„To je ďalší háčik.“ Usmiala sa a venovala mi krátky pohľad. „Ja som totiž… tak trochu magor…“ stíšila hlas, pričom sme sa obe zachichotali. „Občas keď nemám čo robiť a je mi smutno, námatkovo sa k niekomu prikradnem a začnem s ním debatiť…“

„Ty si ale šašo…“ Rypla som do nej so smiechom.

A tak ubiehala minúta za minútou, hodinka po hodinke. Celý čas sme sa s Bridget zanietene rozprávali. Čím ďalej tým viac si to dievča u mňa získavalo väčšiu a väčšiu dôveru, preto som bola stále zhovorčivejšia a ku koncu som mlela tak, že sa mi ústa ani nechceli zavrieť. Bridget mi na oplátku rozpovedala svoj príbeh. Vyrastala s bratom v malom meste. Otec umrel po nejakej prestrelke, neviem, nechcela to rozvádzať. No a mama záhadne zmizla, dodnes nevedia, či utiekla, alebo… alebo či ju niekto uniesol. A Bridget so svojím bratom Duncanom ostali na krku starým rodičom. Klasika – škola, stredná škola, momentálne aj externe vysoká škola. Normálny život, až na tie prestrelky a záhadné zmiznutia… Každý máme niečo…

Do Chicaga sme prichádzali až po zotmení. Budovy boli osvetlené snáď zo všetkých svetových strán a tak si človek ani nejak neuvedomil, že je vlastne noc. Ulice boli nádherné… ba viac než to! Kaviarne, ktorých detailné moderné zariadenie som mohla sledovať až z autobusu, ma očarili. Pôsobili veľmi pokojne a domácky, no zároveň ma celý ten ruch navôkol znepokojoval, a práve tento kontrast na mňa pôsobil magicky. Rada by som si vryla do pamäti všetky krásy Chicaga na jeden hlt, ako sa tomu hovorí, no okná autobusu ma obmedzovali a tak som si pohľad na prériu mrakodrapov a vysvietených ulíc nemohla dosýta vychutnať.

S Bridget sme sa rozlúčili na stanici. Na konečnú ju prišiel vyzdvihnúť brat Duncan. Videla som ho z diaľky a musela som priznať, že to bol poriadny kus playboya! Bolo mi ľúto, že Bridget odchádza, celkom sme sa spriatelili za tých pár hodín v autobuse, no vedela som, že teraz nastal čas, aby som sa postavila čelom betónovej džungli.

A potom som osamela… v Chicagu.  

Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to Námet 10. Life is a highway (Život je hradská)

  • Teda tá Bridget je zaujímavý ksicht. Fakt nenormálna. 😀
    Ale pri čítaní ma napadlo pár nenormálností. Som zvedavý, či niekedy vyjde najavo, že Suzie je mimozemšťan, alebo Chrisova sesternica, čož je v podstate to isté. :D:D:D
    Možno sa tu dokonca spájajú kompletne celé dejové línie. A možno za všetkým tým stojí pán Lugley, tučný poloboh, ktorý tajne rozplánoval celé stretnutie Chrisa s Amandou.
    Tie Bahamy nemohli byť náhoda. :D:D:D
    No v každom prípade je to viac než zaujímavé. Teraz čakám nejaké škandalózne paranormálne odhalenie.

    PS: Ale inak je to super. Tie reči predtým môžeš aj prehliadnuť ;D Píš Ďalej!!! Nech ťa kope múza! :D:D:D

  • Ty si teda poriadny xicht :D:D:D:D toto bol super komentár… ale som sa nasmiala. no ale nikdy nevieš 😉 o pánovi Lugleym porozmýšľam 😀 ale určite to bude nejaká mega zápletka, lebo ako tak vidím, na vás si tu treba vymyslieť niečo poriadne :D:D:D
    Ďakujem za komentár :D:D:D

  • Práve som dobehla zo školy, z maturitných písomiek – slovina:) a fakt mi Amanda aspoň na chvílu opäť pomohla zabudnúť na okolitý svet a trošku uniknúť realite. Vrelá vďaka! Myslím, že veľmi zaujímavo vedieš líniu príbehu… neuveriteľne sa teším na ďalší diel!!!!:) Nech ťa naša stará múza stále takto kope!:D

  • Veľmi pekne ďakujem za povzbudivý komentár 😉 to aby som ihneď začala písať ďalšiu časť 😀 som, rada že ti Amanda pomohla uniknúť realite, považujem to za dosť dobrý výkon, keďže je maturitné obdobie 🙂 naozaj ďakujem, za povzbudenie 🙂 dodáva mi to šťavu 🙂 budem sa snažiť nesklamať.

  • ja nekomentujem idem rovno na dalsiu cast!
    pretoze som zvedavaaaaaaaa!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
    🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button