Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Obyčajný príbeh zlomeného muža – 5.časť – White Club

„Ach! Vôbec sa mi tam nechce.“ Zafrflala Romana, keď sme spolu večer kráčali po Športovej Ulici do White Club-u.

„Len sa nerob! Ako náhle tam vojdeme, začneš sa predvádzať.“ Podpichol som ju.

„Hovoríš, akoby sa ti to nepáčilo. Ako ti chalani závidia… …takú babu ako som ja.“ Odsekla a predbehla ma a zavrtela bokmi.

Ha-ha-ha-ha-ha! Musel som sa nahlas rozosmiať, ale rýchlo som k nej priskočil a pevne som ju zovrel v náručí.

„Ale moc to nepreháňaj! O.K.? Ja viem, že si výnimočná, ale ja potom musím byť výnimočne ostražitý.“ Odvetil som a pokrivil obočie.

Teraz sa zasmiala ona.

„Neboj! Ja som len tvoja.“ Povedala a obaja sme sa pobozkali. Boli to zázračné slová, ktoré mi do žíl vliali obrovskú energiu.

V objatí sme potom dokráčali až k White Club-u, pri dverách ktorého stál Ervin, taký tučný cigáň, ktorý robil vyhadzovača, no bol tiež veľký kamarát s Andrášom, čo ma mierne znepokojilo. No koniec koncov, Andráš mal narodky, takže som to chápal.

„Nazdar!“ Pozdravil som ho mierne zamračene a keď mlčky prikývol, vpochodovali sme s Romanou v objatí dnu do club-u.

Vnútri bolo pomerne tesno a dusno. Podnapitá, shulená a sfetovaná mládež z celého okolia sa tisla na seba v dymovom opare, pričom obrovské repráky hlasným technom a disco music rozochvievali celú budovu. 

„Čaw Duški!“ Zrúkol na mňa Igor, no i tak ho bolo počuť len slabo. Už bol riadne naprášený. Oči mal ako veverička riť a sálal z neho štipľavý dymový pach.

„Čaw brácho!“ Odzdravil som, na chvíľu som pustil Romanu a objal sa s ním. „Počuj, kde je Miki?“ Opýtal som sa pričom som mu otázku kričal do ucha.

„Separé!“ Zrúkol na mňa odpoveď a keď som prikývol pustil ma a privítal Tomáša, ktorý práve prišiel aj s Patríciou, svojou babou.

„Som mal ešte obavy, či tu bude dosť ľudí, ale teraz… Som zabudol, že keď si niečo vezmú pod palec Andráš či Tiborovi chalani, tak to stojí zato.“ Povedal Tomáš, keď mi podával ruku.

„Je to tu narvaté jak v pi*i!“ Poznamenal Igora potiahol nosom akoby ho mal plný.

S Tomášom sme sa len zarehotali a šli sme aj s našimi babami do davu.

„Zabav sa trochu, ja idem ešte za chalanmi do separé.“ Povedal som Romane do ucha keď sme sa spolu vlnili na jednu príjemnú pomerne pomalú tranze melódiu.

„Ale nebuď dlho, lebo si tu niekoho nájdem miesto teba!“ Povedala a lišiacky sa zaškerila. Opäť som ju zovrel v náručí a náruživo pobozkal.

„Neopováž sa!“ Povedal som a keď sa usmiala, nechal som ju v dave tancovať.  

Separé bola taká menšia, no slušne veľká, miestnosť s veľkým stolom, plná kresiel a sedačiek. Išlo sa do nej po schodoch rovno z parketu ale mala východ aj na rozsiahly balkón.

Pomaly som vošiel dnu.

„Čáwe!“ Pozdravil som skupinku chalanov, ktorý sa spolu družne bavili. Boli tam Miki, Andráš s päticou svojich chalanov, Tibora jeho dvaja bodyguardi, Máté a Gergely zo Šamorína a ešte nejaký chlapík z kozou briadkou v koženej kombinéze. Typoval som ho na Andrášovho bratranca z Bratislavy.

„Alách Akbar!“ Vyštekol jeden chalan od Andráša, zjavne pod parou, pričom sme sa všetci zarehotali.

„To je Pulky!“ Povedal Andráš.

„Zacha mucha ibcha, le džihád!“ Zakrochkal „Pulky“ v svojej akože arabčine a všetci sme sa znovu zarehotali.

Zablahoželal som Andrášovi a podal som mu malý darček. Keď ho otvoril s obdivom si prezeral postriebrený boxer s vygravírovaným menom „A-N-D-R-A-S“.

„Ďakujem!“ Povedal s nepredstieranou radosťou a ponúkol mi miesto vedľa neho, pričom si nasadil boxera na pravú ruku.

Sadol som si teda k Andrášovi hlavou rovno oproti Mikimu, ktorý sa tváril akože je nad vecou a pobavený, ale ja som vedel, ako ho škrie, že on si k Andrášovi sadnúť nemohol a ja som sotva prišiel a už ma k sebe usadil.

Ale veď ho predsa mohlo napadnúť priniesť Andrášovi nejaký darček. Určite doniesol ako všetci nejaký drahý chľast. Ešte dobre, že ja mám zásadu, vyberať darčeky na mieru.

„Čo si dáš?“ Opýtal sa Andráš, lebo som zatiaľ sedel nasucho.

„Čo piješ ty. Veď si pripijeme nie?“ Odvetil som a zaškeril som sa.

„To sa mi páči!“ Povedal Andráš a nalial mi do pohára Jägermeister-a.

„Na zdravie!“ Zvolali sme všetci a pripili sme si.

„Na Andráša!“ Predbehol som všetkých svojou reakciou a opäť sme si pripili.

„Alách Akbar!“ Vyštekol Pulky, na čo sme sa znovu zarehotali a opäť sme si pripili.

Potom sme kecali a kecali o živote, o tom aké ma kto problémy a chľast tiekol potokmi. Keďže Andráš práve dosiahol plnoletosť, bavili sme sa chvíľu o tom, čo plánuje do budúcna. Trochu sa posťažoval, že ho kšefty moc nebavia, ale moc sme to nerozoberali. Chvíľu síce vládlo napätie a ostražitosť, ale potom sme si celkom vychutnávali, že sme sa takto všetci zišli.

Neskôr ma napadlo, že sme mohli byť budúcnosť miestneho podsvetia. Smiešna predstava, ale nie až tak nereálna.

„No dobre! Idem dole, trochu sa zabaviť.“ Povedal som a pomaly som kráčal k dverám.

„Jasné! Dobrý nápad. Poďme všetci! Nech sa rozbehne oslava!“ Zvolal Andráš a nasledoval ma, čo ma prekvapilo, ale aspoň sa to trochu rozprúdilo.

Chvíľu mi trvalo, než som našiel Romanu, ale napokon som ju uvidel ako sa nádherne ohýba v zeleno-žlto-červených laserových lúčoch, do rytmu hudby.

Veľmi oduševnene tancovala s kamarátkami rovno pod D.J.-ovým mixpultom. Podišiel som k nej. Vrhla sa na mňa so smiechom.

„Koľko si toho vypila?“ Opýtal som sa a zvraštil som obočie. Teraz na ňu budem musieť dozerať celý večer.

„Len málinko.“ Odvetila pričom palcom a ukazovákom naznačila koľko. Jej kamošky sa zarehlili a napokon aj ja.

Potom sme sa aspoň dve hodiny od seba neodlepili. Neustále sme chodili na čerstvý vzduch a potom zase dnu do club-u, a potom znovu.

Ja som toho veľa nepil ale Romana si nedala pozor, ja som ju v tomto tiež nedokázal ustrážiť, a keď sa začala potácať a trochu omdlievať, rozhodol som sa, že ju zoberiem do druhého separé, ktoré malo byť prázdne, aby si tam trochu oddýchla.

„Nazdááááááár!“ Zrúkol na mňa Igor, ktorý sedel v druhom separé po tme a bol taký shúlený, že naozaj len nehybne sedel a chichotal sa.

„Postráž mi ju, dobre!“ Povedal som Igorovi a Romanu som položil na starý gauč, ktorý bol pri stene.

„Ale ja ešte chcem tancovať.“ Povedala Romana rozospato, ale už o sebe poriadne ani nevedela.

„Len si pospi trochu!“ Povedal som a pobozkal som ju.

„A ty my ju budeš strážiť, lebo inak si mŕtvy chlape.“ Povedal som Igorovi, ktorý len prikývol a obrovským úsmevom vyceril snáď všetky svoje zuby.

„Duški? Vieš koho obdivujem? Tých, čo maľovali túto miestnosť. Pozri na tú výzdobu. Geniálne. Ako ich to len napadlo?“ Rozplýval sa Igor nad obyčajnou prskanou bielou omietkou, na ktorej jedinú výzdobu tvorili staré praskliny.

„Dobre Igor, tak sme sa dohodli. Počuješ? Keby dačo, si mŕtvy. Ja sa hneď vrátim.“ Povedal som aj keď som dobre vedel, že to veľký význam nemá.

„Nemyslím si, že som mŕtvy. Ešte nie.“ Povedal Igor a vzápätí dodal: „Ja žijem! To je úžasné!“

S rehotom som vyšiel von. Nerobil som si starosti o Romanu, lebo som dobre vedel, že druhé separé poznali len domáci a bolo to nyvaše naše separé.

„Kde si bol?“ Ozval sa zrazu za mnou Miki a okrem toho, že bol ožratý, bol tiež riadne nasratý.

„Čo sa deje?“ Opýtal som sa a podvedome mi adrenalín mierne vyjasnieval zmysli. 

„Nerob sa, že nevieš. Čo to malo byť tam hore? Prečo si mi nepovedal, že mu dáš darček?“ Vyštekol na mňa a mračil sa.

„Si zdravý akože? Čo ti zasa sadlo na nos? Ty si mu snáď nedal darček?“ Povedal som a patrične som pri tom zvýšil tón.

„Toto bol od teba podraz.“ Povedal Miki.

„Čo? O čom to trepeš? Obyčajný darček to bol.“ Odvetil som. Aj keď si nás nikto nevšímal, lebo všetci boli na parkete a pri schodoch do separé sme boli len my dvaja, bolo mi to nepríjemné.

„Chceš ma vyšachovať čo? Najskôr tam v Mederi, teraz tu u Andráša…“ Dostal zo seba napokon.

„Tak toto ťa žerie. Nebuď smiešny.“ Povedal som a chcel som pokračovať, no Miki sa na mňa už vrhol.

Bol opitý, nemalo to zmysel, akurát mi ukázal, čo ho trápi furt. Keďže som bol fyzicky silnejší aj triezvejší, rýchlo som ho chytil pod krk a pritlačil k stene.

„Počúvaj ma! Si ožratý. Preberieme to neskôr. Ja ťa nechcem vyšachovať. Počuješ? Nechcem.“ Opakoval som to až kým sa neprestal vzpierať a neuvedomil si, že jednak je momentálne bezmocný a zároveň, že som to predsa ja. V hĺbke duše ma celkom slušne poznal. Teda aspoň natoľko, aby vedel, že ja také ambície nemám. Aspoň som vtedy dúfal, že ma natoľko pozná.

„Pusti ma!“ Vykríkol, no ešte som ho chvíľu držal.

„Okamžite ma pusti!“ Zopakoval a ja som ho pustil. Už asi mierne vychladol ale stále bol vnútri viac než rozzúrený.

„Sory!“ Povedal, obišiel ma, pričom som sa rýchlo otočil,v obave, že by ma napadol, ale napokon skutočne odišiel.

„Slabé nervy má… …ten Miki.“ Ozval sa zrazu spoza mňa Andráš.

Bolo to ako v nejakom zlom filme. Žeby nás celý ten čas sledoval? Miki mi spomínal, že chce odtiaľto odísť a niekomu prepustiť svoje miesto „na scéne“, ale nenapadlo ma, že je to takýto intrigán. Hoci logiku to malo, chcel si vybrať toho najlepšieho náhradníka.

„Je iba opitý.“ Povedal som na jeho obranu.

„To som už aj ja.“ Povedal Andráš a začal sa rehotať, no mňa to skôr zamrazilo.

„Pôjdem za chvíľu domov. Už je neskoro.“ Poznamenal som stroho a cítil som akoby všetok alkohol zo mňa vyprchal.

„Jáj, celkom som zabudol, že si ešte decko.“ Povedal Andráš a zarehotal sa až krochkal. „Dobre, tak čaw.“ Dodal ešte a podal mi ruku.

Neviem prečo ale bol som ako obarený. Cítil som sa až moc vnímavo a tak som si povedal, že si dám ešte jeden pohárik.

Vybehol som bez najmenšieho problému po schodoch do väčšieho separé, v ktorom spal len Máté. Čiže, akoby som bol sám.

Nalial som si, už ani neviem čo a sadol som si chrbtom k dverám. Kopol som do seba pohárik a na chvíľu som privrel oči.

Zrazu som pocítil dievčenské ruky na mojich ramenách. Ako ma masírujú. Pozrel som sa hore a zbadal som Ľubicinu usmiatu tvár.

„Ľuba!“ Skríkol som, až sa aj Máté prebral, a už aj som bol na nohách.

Ľubica sa iba usmievala, nemal som už silu zase jej vynadať a poslať ju niekam.

„Tak dosť! Čo je veľa to je veľa.“ Povedal som, čo ju mierne zarazilo, schmatol som fľašu džúsu a vybehol som von do druhého separé.

Romana tam nebola. Prebodol ma taký stres až som dnes po druhý krát v momente vytriezvel. „Neboj sa! Išla sa len vyšabliť a sú s ňou Magda aj Eva. Pred chvíľou sem došli.“ Povedal Igor, ktorý sa teraz pažravo napchával tortilami a chipsami.

Odľahlo mi a tak som rýchlo vybehol von.

Romanu som našiel rovno za rohom ako sa podopiera navzájom s Magdou a Evou, pričom s Evou striedavo hádzali tyčku k zemi.

„Uf! Dobre že si došiel.“ Privítala ma Magda.

„Ukáž, vezmem si ju.“ Povedal som s úsmevom a oprel som Romanu o seba, no dával som pozor, nech ma neobhodí.

„Je mi zle.“ Vydralo sa z Romany. Trochu som prikrčil nos, ale statočne som to zvládol. Dal som sa jej napiť džúsu. Ešte raz ju naplo, tak som chvíľu počkal ale potom som s ňou odkráčal k jej sesternici.

 

„No, a to bola vlastne prvá taká vážnejšia potýčka s Mikim.“ Povedal som Šimonovi, ktorý na mňa zamyslene hľadel.

„Takže budúcnosť podsvetia, čo?“ Opýtal sa napokon s úsmevom.

„Prosím ťa, boli sme len parta hlúpych deciek, čo si mysleli, že im bude patriť raz celý svet.“ Odvetil som skleslo.

„Nechápem, ako si sa z toho dostal von. Dá sa to? Dá sa vôbec oslobodiť od takéhoto života?“ Opýtal sa zamyslene Šimon.

„Viem, kam tým mieriš. Nebudem ti klamať, je to ťažké, ale dá sa to. Navyše ti vravím, boli sme len decká. Škoda, že cena za oslobodenie bola taká vysoká a nehľadela na to.“ Odvetil som a sťažka som preglgol.

„Nemusíš mi o tom hovoriť ak nechceš.“ Povedal Šimon ustarostene.

„Nie, poviem ti to. Keď som už začal, tak to aj dokončím. Takže tu, od tejto party vo White Club-e sa náš vzťah s Mikim začal rúcať.“

Šimon sa trpezlivo započúval a ja som pokračoval v rozprávaní.       

 

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

25 Responses to Obyčajný príbeh zlomeného muža – 5.časť – White Club

  • Tvoj príbeh je fakt viac než deprimujúci. Boli to sračky… teda! Páči sa mi no – nie že páči, nech si nezainteresovaní nemyslia, že holdujem drogám a podsvetiu. Len viem, ako tento príbeh končí a vypočuť, alebo resp. prečítať si jeho podrobnosti… to je pre mňa niečo ako vidieť film po prečítaní knihy. navyše, keď čo to už o tebe viem.
    Úprimne? som zvedavá ako sa dá dostať z takého života. nepochybne je to ťažké, ale určite sa to dá. ja som sa už tiež oslobodila od istých vecí (nebudem klamať, čo to som poskúšala a mala som s tým aj chvíľu problém) no dnes som čistá, lebo som si povedala, že to jednoducho nechcem, neskončím ako vandrovník a som tu. živá s zdravá, myslím aj s celkom normálnym úsudkom! DÁ SA TO!
    Čo sa týka samotného písania, nemusím opakovať, že sa to dá zhltnúť! si predsa profík 🙂 takže nech… ťa múza dokope až do konca. držím palce 😉

  • Len pripominam:
    Ze tento pribeh je len inspirovany skutocnymi udalostami. ok? ;D

    PS:Dakujem za koment.
    Nech nas autorov neopustaju muzy!

  • Ja som len chcela poznamenať takú jednu vec, vlastne to, čo si myslím, teda: ža minulosť nemusí hneď človeka poznačiť na celý život. Keď sa niekto vzoprel, tak sa vzoprel! A odpísať niekoho podľa toho, koľko vecí v živote posral sa mi zdá tiež dosť krátkozraké.
    Ako v jednej časti Námetu; veľmi často sa stáva, že kohosi odpíšeme ani nie pre to ako vyzerá, ale pre naše vlastné rázne škatuľkovanie. a potom sa stane, že sa karta proste obráti a všetky tie predsudky sa stratia. dovtedy však často niečomu uškodíme. stáva sa…
    Robíme chyby, sme LEN ľudia. asi toľko. ale to nie je útok, ani kritika k dielu 😀 len moja poznámka.

  • Podľa mňa totiž užívanie drog (akýchkoľvek) myslím tým aj cogarety a alkohol – človeka poznačí.

    Predovšetkým zanecháva doživotné poškodenia na organizme. Každá jedna cigareta je navždy „zapísaná“ v našich pľúcach. Poviete si, že to poškodenie je také malé, až je zanedbateľné. Zanedbateľné poškodenia však neexistujú. Nikdy nemôžete vedieť, ktorá chorá bunka vo vašom tele sa rozhodne preorientovať sa na kariéru rakovinovej bunky. Jedno je isté: čím je ich tam viac, tým je riziko väčšie. Nijaké poškodené časti nezregenerujú úplne, budú vás ohrozovať až do vašej smrti – ktorú, mimoochodom, môžu celkom ľahko spôsobiť.

    Ono sa to ale prenáša aj do psychiky. No, sú ľudia, ktorí s niečím skoncujú tak, že by ste to na nich nikdy nepovedali, že niečo také brali. Poznám viacerých takých, napríklad jedného veľmi príjemného človeka, pri ktrom mi až sánka padala od úžasu, keď mi hovoril o svojej „temnej minulosti“. Dnes je na úplne v pohode, ale stále cítim v hlave také výstražné svetlo, keď ho vidím. Pretože človke, ktorý sa raz dá na drogy, prekročí, úplne zlomí istú hranicu a je náchylnejší urobiť to kedykoľvek znova. Prečo zatvárame vrahov do väzenia a nenechávame ich voľne behať po slobode? Nie je to len kvôli ich trestu alebo pomste, ale aj kvôli tomu, aby neohrozovali ostatných občanov.

    Taký je môj názor. Nepotrebujem nič skúšať, mám odpor voči učeniu sa na vlastných chybách. Chcem zostať čistá, taká čistá, ako človek, ktorý raz skúsil drogy a potom s nimi prestal, nikdy nebude.

    Ehm, ani toto nebola kritika diela. Proti dielu nemám nič, číta sa pomerne dobre, až na tie gramatické chyby sem-tam. 🙂 Len sa mi nechce veriť, že je to fakt podľa skutočných zážitkov. Prepáčte za názor, ale doteraz som bola v tom, že tí, čo berú drogy, sú hlúpi, obmedzení a necitliví ľudia s narušeným pudom sebazáchovy (ale už v otm nie som ;-)).

  • Len toľko by som chcel povedať, že každý čin, ktorý v živote urobíme v nás nechá následky.
    Samozrejme záleží aj na tom, akého typu dané následky sú.
    Ale podľa mňa z každej jednej situácie, existuje východisko. Ak sa človek rozhodne a stojí si za svojím cieľom, dá sa to.

    A čo sa týka ľudí s pohnutou minulosťou, na to vravím jedno: „Kto si bez viny, prvý hoď kameňom.“

  • Ono je to podľa skutočných zážitkov, ale značne zveličené. Nech si to zase niekto nevykladá ako čistú autobiografiu. 😀 

    Skôr by som povedal, že ide o konštrukt, zakladajúci sa na mnohých pravdivých a mnohých primyslených elementoch. ;D 

     

  • Väčšina je obmedzená a nevzdelaná, proste vymetená… výnimiek je málo. Ale dá sa odtrhnúť, len to som vlastne chcela, a inak súhlasím, zdravie je nenahraditeľné. a drogy sú hlúposť. mám spolužiakov, ktorí húlia, fakt fest. a jedného som sa pýtala, čo bude robiť ďalej, lebo ja verím, že chuť na jointa sa dá ovládať – sama som sa jej zbavila a úspešne – lenže čo potom, keď si ten človek bude chcieť založiť rodinu? povie manželke a deťom: "Prepáč, ja mám strašnú chuť… idem si zahúliť…" Veď to nejde! mňa odradilo aj to, ako hrozne by som sklamala svoju rodinu, keby sa to dozvedeli. oni si to fakt nezaslúžia! a ďalšia vec, čo ma odradila, bolo, že som nechcela skončiť ako totálny vandrovník bez vzdelania, alebo ako moja alkoholická… no dobre, to sú osobné záležitosti. jednoducho je to zosun osobnosti a ja by som ozaj svojím nepríčetným správaním (ešte k tomu správaním kvôli drogám) raz nechcela raniť ostatných tak ako mňa neraz ponížila a ranila… tá alkoholom posadnutá osoba. a neboli to ľahké veci. drogy sú proste nezmysel.

  • Nedá sa mi inak, len sa pripojiť.

    Dnes sú drogy fakt svinstvo, ktoré sa veľmi zneužíva. 

  • Ale vážne ma fascinuje, že je to príbeh inšpirovaný skutočnými zážitkami, hoci aj zveličenými. Keby som ja mala napísať príbeh inšpirovaný svojimi zážitkami, ľutujem všetkých, ktorí by sa to podujali čítať. Najvzrušujúcejšou udalosťou roka je pre mňa totiž väčšinou letná dovolenka s rodičmi.

  • Len to nezakríkni… Ale ak nemáš zlé zážitky, nemáš čo ľutovať. A čo ty vieš, čo ťa ešte v živote stretne a to ťa toho stretne ešte mnoho, veď sme tu mladí 😉

  • Tak prečo si sa tým vôbec začínala? To je to, čo nikdy nedokážem pochopiť. Prečo ľudia začnú užívať drogy. Chceli to vyskúšať? A prečo si rovno nevyskúšali prejsť žeravou žehličkou po hlave? Keď už chcú skúšať nebezpečné veci.

    Prestať je samozrejme chvályhodné, ale… ešte chvályhodnejšie je nikdy nezačať.

  • Nechcem povedať, že dnes je to iné, ako bolo inokedy, lebo neviem aké to bolo inokedy. Ale viem, že u nás sa balia špeky a drobí tráva už aj na hodine pred profesorom. Čo som si myslela? Nič. Robila som to, lebo som ja chcela, lebo som chcela vedieť aké to je, keď o tom každý toľko vravel. Tak som vyskúšala. Viem aký majú názor ľudia… ako ty napríklad, ja sama som nedala do huby cigaretu, lebo sa mi to strašne hnusilo a nechápala som ľudí, čo fajčia. Zas nie že budeš mať o mne predstavu, že som sa v tom viezla roky :D:D to zas nie! to bolo pár mesiacov, viac to nebudem rozoberať. Ja neľutujem, že som si dala, lebo teraz presne viem, že to nechcem. Mala som silnú vôľu a drogy k životu nepotrebujem.

  • Zlé zážitky mám, ale čítať o nich by nikoho nebavilo. Po prvé, v reálnom živote (minimálne v tom mojom) nič nie je také „akčné“ ako v knihách. Udalosti sa, aspoň v mojom prípade, odsýpajú po zrnkách a neprichádzajú hromadne v takých kusoch ako v knihách (alebo nedajbože vo filmoch, kde sú základné životné udalosti postavy väčšinou zhrnuté do jedného dňa). Problémy sa vlečú celé roky a zostávajú stagnujúce, neriešiteľné. A navyše sa v mojom príbehu nezjavil ani ani nijaký princ na bielom koni, ktorý by mi ukázal, čo všetko sa dá prekonať láskou (alebo ňou aspoň uľahčiť). Moja mama tvrdí, že bez lásky nemá literárne dielo nijaký komerčný úspech. A po tretie, moje problémy sú tak extrémne odlišné od tých, čo väčšinou riešili či riešia ľudia v mojom veku, že by mi zrejme nikto nerozumel, nedokázal by sa so mnou stotožniť… ale dala som si záväzok, že ak aspoň jedna z týchto prekážok pominie (buď sa veci dajú do pohybu, alebo príde ten princ na bielom koni), tak to zapíšem. Pre podobných ľudí, aby vedeli, že nie sú sami, nech by ich bolo akokoľvek málo…

  • Myslím, že neriešiteľné, stagnujúce problémy sú v živote pre človeka asi najhoršie. Samozrejme, že v živore to nebeží ako vo filme. Ja napríklad nemám rada tie situácie, keď neviem, čo si mám o ľuďoch myslieť, alebo horšie, neviem na koho sa mám obrátiť. Teraz nehovorím o kamarátoch, to je iná vec. Skôr to bude o rodine… taká bezmocnosť a beznádej… Preto by som raz chcela mať úplnú rodinu, aj keď neviem, ako to v takej rodine vyzerá. Možno naoko, no v takej som nežila, ale viem, že raz by som svoje dieťa chcela ušetriť toho, čo som si ako decko prežívala ja, a čo prežívajú aj iné deti z rozvedených rodín.
    Princovia na bielych koňoch sú väčšinou viac než naprd. Aj tak si myslím, že ten pravý človek príde možno nečakane a úplne v tichosti. Myslím, že tvoja mama má pravdu. No ja to ani nevnímam z hľadiska komercie, ale skôr z toho, že každý človek podvedome túži byť milovaný, aj keď si to neprizná.
    Mmm… inak, možno by si sa prekvapila, keby si raz o svojich problémoch niekomu povedala… podľa mňa by si našla pochopenie. ale do toho sa ti nechcem šprtať, lebo neviem aké máš problémy 🙁 …

  • Tiež si myslím, že by si bola možno viac než prekvapená, koľko ľudí by ťa určite viac než pochopilo.
    Aj keď je dnešný svet /hoci ja si myslím, že aj v minulosti tomu bolo tak/ komerčný, plný neviazaného sexu, drog a násilia, v skutočnosti sú to len umelo predimenzované témy. A problémy ľudí s týmto súvisiace sú len ich vlastnými konštruktami, ktoré si sami vytvárajú aby zapadli do širšieho kolektívu – spoločnosti.
    Môj život mi v minulosti často pripadal fádny a tak som si ho rôzne prikrášľoval.
    Neskôr som si uvedomil, že v živote je niekoľko podstatných vecí, o ktoré sa treba usilovať.
    Neľutujem nič, čo som v živote spravil, aj keď ma mnohé veci občas zamrzia, ale keby som si neprežil všetko to, čo som si prežil, nikdy by som dnes nebol natoľko rozhľadený ako som teraz.
    /Nemyslím to ako nejaké vystatovanie, len proste vďaka určitému životnému štýlu sa mi rozšírili obzory. :D/
    Myslím si ale, že aj keď nežijeme život ako z románu, to neznamená, že nie je akčný. 😀
    Len treba vedieť, v akej forme tú akciu môžeme nájsť. Čo si vlastne povedala aj ty /Adhara/. ;D Inak ja som taký tvoj „mierny fanúšik“. :D:D:D

    PS: Ďakujem za komenty.

  • Ste zlatí. 🙂 Je to dosť možné s tým predimenzovaním tém… síce je nad moje pochopenie, prečo si ľudia vyrábajú problémy „len“, aby zapadli do kolektívu, ale veľa vecí asi nikdy nepochopím. Inak, nudný život sa dá prikrášľovať aj fantáziou, ktorá je na rozdiel od iných aktivít úplne neškodná. I keď aj na nej sa dá vybudovať závislosť…

    Mne nevadí, že nie som rozhľadená. Veľa čítam a to mi myslím pre vytvorenie verného opisu postáv stačí. Bude mi to musieť stačiť. Za žiadnu cenu totiž nehodlám vyskúšať niečo, voči čomu mám nepredstaviteľný odpor, napríklad opiť sa, len preto, aby som o tom mohla písať. A ja koniec-koncov ako autor sci-fi (mierne aj fantasy) predsa aj tak nemôžem zažiť všetko, čo zažívajú postavy mojich kníh, takže je podľa mňa úplne jedno aj keď z toho nezažijem nič.

    Rada by som sa s Vami dvoma niekedy porozprávala o Vašich problémoch. Len tak, na porovnanie. Zvlášť Tvoj príbeh, Mária, ma zaujíma. Ale to by bolo bolo dobré riešiť súkromnou korešpondenciou, mailom alebo chatom.

  • Veľmi rada 🙂 som potešená, ale nechcem sklamať, môj príbeh je zlý, no sú aj horšie… No ak by si chcela, kľudne mi môžeš napísať na icq, čislo je 448 366 562. A mail maria.mazuchova@pobox.sk, na e-mailovú schránku sa ale veľmi nespolieham, lebo blbne… takže… kľudne sa ozvi 🙂
    Inak som toho istého názoru, že to čo vytvorí človek nikdy nie je tak dokonnalé, ako to vytvorila príroda. ale to je moja poznámka k inému komnetáru čo si písala k tej „volebnej poučke“… ja som sa chytala za hlavu keď som to… nepoviem čítala, len preletela…

  • No a ja mam udaje v profile. Takze, ked sa ozves, samozrejme si aj ja rad pokecam. ;D

  • Brutus! Precital som si vsetky casti, ale tato sa mi zatial lubi najviac. Som cakal ale viac ze sem das. Dost skaces v deji ;-D
    No dufam ze to este dozenies. Jaj, a trochu som chcel zalobovat za seba. Kde si sakra vynechal moju rolu? =D
    PS: Ked ma tam budes pripisovat tak vyzdvihni moje kvality ok? =D=D=D
    Cawe! ;-D

  • Sory, ze som ta nezahrnul, ale to preto, ze som vypustil velku cast deja. Asi tri roky s Mikim.

    Dal som to sem len v utrzkoch, ktore najlepsie zapadnu do skratenej verzie. Ale mozno to este napravim casom. Uvidime. ;D

    Ale mas pravdu, tvoje kvality by tu bodli. 😀 

    Dik, ze si sa ozval, som ani necakal. Cawe!  

  • Aspon, ze mi to uznavas. Ale mohol by si to napravit, aby som sa dakde potom mohol pochvalit =D
    Dobre… Ucinok Orbit efektu pominul.;-D
    Cawe! =D

  • Mozno urobim dodatok, aby si bol spokojny, ok?
    Ale mozno sa na teba aj jednoducho vykaslem a necham to tak. :D:D:D
    Uvidime, ci to ludi bude bavit. ;-D
    Tak CaWe! 😀

  • práve som si prečítala ďalší diel a okrem tejto časti ma zaujal i Adharin názor. Neviem nakoľko, ale mám pocit, že som asi podobný typ človeka ako ty Adhara. Raz si mi okomentovala z môjho príbehu Miin komplex, že sa nikdy nebozkávala:)) až sme došli k tomu, že ani ty a ani ja ešte nie:D a to máme po 20! Teraz si písala, že sa nepotrebuješ opiť – a predstav si, že ani ja nie!:)) Nikdy som nebola. Veľa vecí som v živote (možno že len "ešte" – ved nikdy nehovor nikdy ) nevyskúšala, občas ma mrzí, keď mi niekedy ľudia povedia, že ty to nemôžeš chápať..že som také nezažila, keď ja mám pocit, že rozumiem aj takým veciam… neviem prečo (ale verím na reinkarnáciu, takže možno aj preto:)) Preto som Ti chcela napísať, aby si vedela, že "nás" takých ľudí je viac:)) A k tým našim problém .. myslím, že ich ma úplne každý, každý iné, v inom rozmere, smere atď… Niekedy som sama veľakrát prekvapená, keď vidím čo sa deje vôkol, ako sa správajú istí ľudia – hlavne ti naši rovesníci – a potom si človek uvedomí, že to tak robiť nechce. A ešte k Majke – myslím, že každý človek má inú cestu, niekto potrebuje zažiť, niekomu stačí vidieť:) Pozdravujem all:) Majku, Adharu, Dušana:D a všetkých koho táto téma zaujala:))

  • Ale ja si tiez vlastne myslim, ze netreba vsetko zazit a aj tak tomu clovek moze rozumiet.

    Zase tiez som vela este nezazil a pisem o vselicom. :D:D:D

    Kvalitny autor podla mna musi vediet aj kvalitne improvizovat. ;D

    Len tolko. Muze zdar! 😀 

  • okej, tak zveličené…:D a ja celý čas rozmýšľam, že čo preboha sa vlastne robí.:PPP už som ťa mala za ťažkého gangstra, dušan…:DDD

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button