Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 7. Náklonnosť šepká more

„Je to celé tak neuveriteľné!“ Prehodila som akoby mimochodom. Sedeli sme na pláži, na ktorej už v podvečer nikoho nebolo. Vyzula som si nohy zo šľapiek a vnorila ich do hebkého piesku. Ešte stále bol teplý, aj keď slnko už celkom zapadlo.

„Čo také?“ Opýtal sa Christian ponuro.

„Kde začať?“ Položila som otázku skôr sama sebe ako niekomu inému. „Je úžasné šťastie byť teraz tu. A mohla by som povedať, že to je v skratke všetko, ale klamala by som. Keď som hovorila, že nemáme HBO, myslela som tým, že si bol pre mňa úplne neznámy, lebo nemám možnosť pozerať filmy. Prvýkrát som ťa spoznala ako Williama aj ako Christiana včera. Cez deň som videla film a o pár hodín na to som odpadla, lebo si mi podával ruku…“ Nechala som tú vetu doznieť. Christian sústredene hľadel na more, ktoré pred našimi očami sčernelo, presne ako obloha. Vzápätí mierne nadvihol kútiky, usmial sa, no akoby sám pre seba.

„Uznávam, tvoj dôvod na omdletie, bol ozaj vážny.“ Zasmial sa, no ďalej len mlčal. Aj ja som zmĺkla, ale bolo to krásne ticho.

Vtom sa Christian znenazdajky postavil. Sledovala som, ako kráča k nepokojnému moru. Cestou zdvihol zo zeme kamienok a šmaril ho – sám nevedel kam presne do diaľky. Zadul vietor a na okamih sa mu pohral s neposlušnou medenou hrivou. Podišla som k nemu.

„Pochádzam z farmárskej rodiny.“ Prehovoril odrazu. „Mám jedinú sestru, je odo mňa staršia, má už cez tridsať. Oboch nás vychovával otec, pretože moja matka zomrela na rakovinu, keď som mal päť… Takmer si ju nepamätám.“ Zadíval sa na mňa. V očiach sa mu zableskla horkosť a hneď na to pohľad opäť uprel do zeme, akoby tam hľadal silu na oživenie spomienok. „Otec ma donútil k divadlu. Povedal, že ak nevyštudujem hru, tak nič. Dodnes neviem, prečo to tak chcel. Mal som len úbohých pätnásť, čo som mohol? Pokúsil som sa s tým vyrovnať, no javisko ma ubíjalo! Znenávidel som ho. Všetkým som bol len na posmech, hra mi vtedy jednoducho nešla, myslel som, že ju nemám v krvi… to len otcov rozmar ma donútil ísť na takú stupídnu strednú školu! Tiež som mal v živote iné sny… Lenže potom, tri, štyri roky na to prišlo zlé obdobie a o farmu nás obrali. Skončili sme na ulici.“ Vyvalila som oči, až mi takmer vyskočili z jamiek! Nechcelo sa mi veriť…

„Áno, dobre počuješ.“ Sprízvukoval, no nepozrel na mňa. „Žili sme o žobrači niekoľko rokov. Otec sa síce snažil, no práca, ktorú si našiel bola poväčšinou vždy plytká, len na dva, tri mesiace. A tak sme sa každú chvíľu sťahovali. Boli sme rodina bez zázemia a bez domova. Ponižujúce!

Ak otec našiel prácu na pol roka, bol to úspech. Nevládali sme. Nikto z nás, ani ja, ani on, ani moja sestra. Tiež som si vravel, že musím niečo zmeniť, bol som na tom rovnako, ako ty. Až raz prišla moja šanca. Do mestečka, v ktorom sme práve bývali zavítal cirkus. Chopil som sa príležitosti a oni ma vzali… cestoval som s nimi po celej Amerike! Videl som svet, posielal domov peniaze, ale chýbala mi rodina. A vtom, keď som už všetkého začínal mať nad hlavu, keď som mal pocit, že nikam nepatrím, že som ešte väčší bezdomovec, ako som bol… Na jednom z vystúpení som padol z koňa a škaredo som si zlomil ruku. Vykopli ma, samozrejme. Nebol som natoľko úžasnou atrakciou, aby ma museli chvíľu strpieť aj ako invalida. Dotklo sa ma to, lebo cirkus bol vtedy mojím útočiskom, ibaže aj to sa už vtedy začínalo rúcať, takže skôr či neskôr by som určite odišiel sám.

Chvíľu sme zase treli biedu. Potom som sa zotavil a šiel som naspäť na javisko – robiť to, čo som vyštudoval. Natočil som pár filmov, dobre sa na tom zarába…“ Zasmial sa sám sebe. „A čo ti dnes povedia noviny? Že mám za sebou umeleckú školu a už od útleho veku som sa dal na hereckú dráhu… Nik však netuší, ako som herectvo zo srdca nenávidel! Ako som so sebou musel bojovať a jednostaj sa premáhať. Hra je celá o predstieraní, no predstav si, že by si predstierala predstieranie!

V článkoch sa nespomína, čo sme si s otcom a Rebecou vytrpeli. No my ani nechceme, aby sa to niekde rozširovalo. Snažíme sa tváriť, akoby to obdobie ani neexistovalo a priamym otázkam sa vyhýbame. Papparazzi nám tak nemôžu ublížiť… Bieda nie je kazenie imidžu, o ten tu vôbec nejde. Ach… Neviem ti to vysvetliť.“ Vzdychol.

Len sme tam tak stáli a nechali sa ovievať nočným vánkom. Vlny sa v pravidelných intervaloch vrhali na breh a vzápätí mizli opäť v tom kvante vody. Mala som nutkanie, túžbu dotknúť sa ho, no napriek tomu, že stál hneď vedľa mňa mi pripadal až beznádejne vzdialený.

Som taká hus! A takto ostane prekvapený človek, ktorý v živote niečo odsudzuje a ľutuje sa. Čo za sprostú poznámku som to hodila? Hm… Sú ľudia, ktorí jednoducho majú vždy to, čo si zaprajú? Tým som narážala na zazobancov… ešte pred pár hodinami teda aj Chrisa… A zakrátko na to predo mnou stojí muž, rovnako krásny ako aj inteligentný a prachatý – tak kto by o ňom povedal že sa vyškriabal z chudoby?! Prečo sa musíme v živote toľko mýliť? A práve pri ľuďoch, na ktorých nám záleží? Asi pozmením svoje osobné príslovie z: Čo pracháč to idiot, na: Nie je pracháč ako pracháč.

„Prepáč.“ Ozvala som sa placho. Chvíľu bolo ticho.

„Plakala si, lebo si si myslela, že som snob…“ Prehodil Christian napokon. Odhadol to celkom presne, nemala som čo viac k tomu dodať, bola som otvorená ako kniha, z ktorej si on dokázal prečítať čokoľvek!

„Áno.“ Pripustila som potichu.

„Nikdy by som si nebol pomyslel, že raz pocítim dôveru k žene, ktorú takmer nepoznám. Sám neviem, prečo som ti toto všetko vlastne povedal…“ Nesmelo som natiahla ruku, chcela som sa ho dotknúť, no zháčila som sa a ruku som stiahla späť. Asi nebola vhodná chvíľa. Zmohla som sa len na:

„Tak sa už netráp.“ Otočil sa ku mne a nespúšťal zo mňa oči. Myslím, že hľadal slová. V jeho tvári som videla, ako mi chce toho toľko povedať a rovnako toľko toho nemôže vysloviť. Bolo na tom čosi zvláštne, záhadné.

„Amy, chcem ťa volať Amy… môžem?“ Prikývla som. „Amy, už za to čo vieš by ťa mohli… ale nič.“ Čosi sa snažil vysvetliť, no očividne nenachádzal slová a to ma vyľakalo. Chris tiež zneistel. Videla som ako rýchlo odbočil pohľadom a horúčkovito sa snaží myslieť čisto.

„By ma mohli čo? Kto by ma mohol? O čo tu vlastne ide?“ Mala som priveľa nejasných nápadov, až ma striaslo, preto som ich zahnala do úzadia. Vrhol na mňa až zúrivý pohľad.

„Amanda ty ani netušíš do čoho sa namáčaš… Do čoho ťa ja namáčam, keď sme spolu.“ Z toho čo povedal ostal sám zaskočený a vedel, že už toho prezradil priveľa.

„Chceš sa ma zrazu zbaviť? Nerozumiem!“ Zvýšila som hlas. Moja otázka nebola k veci, v tej chvíli, nech by som sa opýtala čokoľvek, nič by som sa k veci nedozvedela. Chrisa obkolesovalo akési tajomstvo, niečo, čo človeka nútilo pátrať a vypytovať sa a ja som tušila, že za jeho nepriamym upozornením sa skrýva viac.

„Nechcem sa ťa zbaviť, čo to táraš?“ Vybuchol. Nastalo ticho, no vzápätí ho opäť prerušil s miernym povzdychnutím. „Ale viem, kto som a viem, že ťa ohrozujem už len dôverou, ktorú k tebe mám…“ V jeho tvári planulo zúfalstvo. Pravé, nefalšované. Nerozumela som tomu.

„Ako to myslíš?“ Chrisova úzkosť sa začínala prenášať aj na mňa.

„Tss… Amy toľkým veciam vôbec nerozumieš!“ Sykol utrápene, no mňa to neschladilo.

„Nie, nerozumiem, nie som veštica, Chris!“

„Tak sa ani nesnaž nič dozvedieť, chcem ťa len chrániť.“ Ďalší krok vedľa.

„Chrániť pred čím?“ Spýtala som sa chladne. Podráždene zdvihol jedno obočie a na hodnú chvíľu všetko totálne zmĺklo.

„Pred papparazzmi predsa…“ Zakryl a pousmial sa. Už sa o tom nechcel baviť, nejak sa snažil uvoľniť napätie.

„Ahaaa…“ Tvárila som sa, akože som pochopila a on sa konečne opäť upokojil. Prižmúrila som oči.

„To ti trvalo tak dlho?“ Rypla som doňho. Zagánil na mňa a vtom sa veci zbehli rýchlo! Priskočil ku mne a odrazu som cítila, že mám nohy vo vzduchu, zdvihol ma, akoby som bola pierko.

„Čo to robíš?!“ Kričala som. On sa len šibalsky smial tým svojím anjelským hlasom a mieril do mora.

„Chris neopováž sa!“ Zrúkla som panicky.

„Stavím sa, že si sa na Bahamách ešte nekúpala…“ Cítila som, ako mu pod nohami špliecha voda rovno na môj chrbát. Zašiel čo najhlbšie a čím viac som sa metala, tým viac sa on smial, pričom ma držal v železnom zovretí. Vtom ma pustil, ale keďže som ho pevne oblapila rukami okolo krku, spadli sme do mora spolu. Škodoradostne som sa rozosmiala a bavila som sa ešte viac, keď som videla, ako sa zadýchaný vynára…. Voda, ktorá mu siahala nad prsia mu veľmi nedovolila držať rovnováhu. Ja som sa stihla dopotácať viac k brehu a mala som tak výhodu – bola som namočená iba po kolená.

Chris si rukou nešikovne poutieral tvár a pokúšal sa čo najrýchlejšie dostať ku mne, zatiaľ čo ja som stála so založenými rukami a nemo ho tak provokovala. Kým sa približoval ako nejaký lovec, nespúšťal ma z očí. Trochu som sa zachvela… Mokré tričko sa mu prilepilo na telo a odhalilo tak rysy jeho božsky dokonalej postavy. Myslela som, že sa na mieste roztopím, alebo rozplyniem ako pena spolu s vlnami, čo narážali o breh! Celkom som onemela a akoby som prirástla k tomu kúsku morského dna – vôbec som sa nedokázala pohnúť. Ani som si neuvedomila, zrazu stál rovno predo mnou.

„Ty potvora!“ Rozosmial sa nežne. Tvár mal blízko mojej a ja som v tej chvíli skamenela. Aj dych sa mi zastavil. Zúfalo som sa vo vlastnej hlave snažila uloviť aspoň jedinú myšlienku, no nevedela som si spomenúť ani len na svoje meno! Chcela som premýšľať aspoň nad tým, čo asi teraz príde…

Podišiel celkom blízko. Chvíľu mi len tak hľadel do očí, opatrne mi prstami odhrnul vlasy tesne nad uchom a prezeral si detaily mojej tváre. Neviem, či by som niekedy slovami dokázala opísať a jasnejšie priblížiť jeho živelne spaľujúcu moc, akou na mňa pôsobil. Určite si to ani sám neuvedomoval. Rozprávkovo mi učaroval každučkým úsmevom, či pohľadom a jeho dotyky, hoci iba nepatrné, boli pre mňa trýzňou a zároveň najväčšou extázou. Pri nich som mala pocit, že sa rozletím na miliardy malých kúskov a vzápätí splyniem s vesmírom.

Zhlboka sa nadýchol a vtom svoju ruku bezradne spustil naspäť vedľa tela. Sklopil zrak. Nechcela som sa nič pýtať a ani som nechcela nič meniť. Necítila som sa sklamaná, alebo urazená, ako by sa možno cítili iné ženy na mojom mieste. Ja som nebola „iné ženy“ a Chris tak isto nebol obyčajný muž. Mohla som akurát ďakovať Bohu za jeho prítomnosť, za jeho dôveru, za túto rozprávku… a aj som ďakovala. Raz to všetko však možno budem preklínať.

Chris si ovinul ruku okolo môjho pásu a bez slov si ma ostro pritiahol k sebe. Bezmocne som pristála na jeho hrudi a schúlila sa mu v náručí. Nahol sa ku mne, akoby chcel vdýchnuť vôňu mojej pokožky, pričom mi nežne pohládzal chrbát. V teple jeho objatia som sa cítila tak bezpečne, nikým neohrozená… víťazka. Neviem ako dlho sme tam len tak stáli a vychutnávali blízkosť našich tiel.

Bolo už neskoro, keď sme sa pobrali späť do hotela. Cestou sme vychutnávali pohľad na romantickú nočnú scenériu Atlantis Beach Tower. Osvetlenie chodníka zospodu vrhalo svetlo na bohaté listy paliem, a tak sa nám zdalo, akoby sme kráčali popod strechu. Vysvietené klenby budov, ich balkóny a malé štvorčeky okien všade navôkol pôsobili domáckejšie, ako za bieleho dňa. Kolosálnosť sa vytratila a pohľad na pevnosť vysokých stavieb bol o čosi pokojnejší, až sa človek oproti nim prestával cítiť tak zraniteľne malý.

Strechy budov zvýrazňovali špicaté vežičky, ktoré boli taktiež impozantne osvietené. Z diaľky vyzerali ako sviečky na torte – až som sa tomu zasmiala…

Čosi za nami zašuchotalo. Mierne som sa strhla a obzrela sa. Zdalo sa, že Chris si to nevšimol. Alebo si to nechcel všimnúť? Ťahal ma ďalej, no ja som sa hystericky obzerala. Niečo som počula!

„Čo sa deje?“ Spýtal sa po chvíli môjho nepokojného otáčania sa.

„Niečo som počula…“ Odvetila som nesmelo.

„Čo také?“ Pozrela som naňho. Mračil sa.

„Mmm… nejaký šuchot.“ Chris sa zasmial.

„Amy, to mohlo byť všeličo. Aj mačka!“ Snažil sa ma upokojiť, pričom ma netrpezlivo vliekol dovnútra. Alebo som si tú jeho netrpezlivosť len namýšľala?

„V Atlantis Beach Tower chovajú mačky?“ Spýtala som sa neveriacky.

„Zopár ich tu tuším je…“ Povedal neprítomne a zrýchlil krok. Uhm… to určite, zašomrala som si v duchu. Poslednýkrát som sa zvrtla. Zazdalo sa mi, že v tieni medzi stromami stojí mužská postava. Spravila nepatrný pohyb, takmer neviditeľný a svetlo spod paliem odhalilo lesknúce sa tmavé oči. Chcela som sa prizrieť lepšie, no to už sme vchádzali do hotela. Zaháňala som svoje predtuchy, pretože som nechcela byť paranoidná, no pokiaľ viem, zrak mi ešte celkom slúži…

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Námet 7. Náklonnosť šepká more

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button