Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Obyčajný príbeh zlomeného muža – 4.časť – Predbežný deň

„Čo chceš Ľuba?“ Vyštekol som ako starý pes na Ľubicu, ktorá si ku mne prisadla na lavičku pred kultúrnym domom. Hneď sa zarazila ale primne vždy svoju hrdosť niekam zahodila.

„Prečo si na mňa taký odporný?“ Opýtala sa a zalesklisa jej oči.

„A prečo ty za mnou stále doliezaš? To nemáš ani štipku hrdosti?“ Nadhodil som veľmi drsne pričom sa Ľubica prerývane nadýchla a zavzlykala.

„Keby som vedel, že vzlykáš úprimne, možno by som sa aj ospravedlnil. Ale jediné čo chceš je aby nás spolu videli, Romana začala žiarliť a nechala ma.“ Poznamenal som.

„To nie je pravda!“ Vyhŕklo z Ľubice.

„Ale je.“ Povedal som pokojne a dokonca som nahodil úsmev.

„Nie je. Ja ťa ľúbim viac než Romana. Ona ťa nikdy nebude mať tak rada ako ťa mám ja.“ Povedala Ľubica a trochu jej vynechával dych. Možno na tom bolo aj čosi úprimné.

„Tieto tele-novelové praktiky na mňa neskúšaj. Vždy dolezieš, keď s niekým chodím. Mala si možností viac než dosť. Ale ja už o teba vôbec nestojím.“ Povedal som znovu a Ľubica sa rozplakala.

Sedela vedľa mňa a plakala.

„Si idiot!“ Precedila medzi zuby.

„Hm? Takto o mne zmýšľaš? To je pekné.“ Povedal som s ľadovým kľudom. Posledný rok som nadobudol priam titánové sebavedomie a ani som si to neuvedomoval.

Postavil som sa, že odídem. Mrhať čas s Ľubicou sa mi už dávno nezdalo príjemné ani zábavné.

„Prepáč tak som to nemyslela.“ Vyhŕkla Ľubica a ovinula sa mi okolo pásu. Priam sa prilepila a vzlykala.

„Bože prečo ma takto trestáš?“ Pomyslel som si v tej chvíli, no musel som uznať, že Ľubicino objatie malo zvláštne čaro. A strop môjho sebavedomia bol už dávno v nedohľadne.

„Prestaň!“ Povedal som rázne a odtisol som ju od seba.

„Už mi to viac nerob! Rozumela si? Ja ťa neľúbim a nikdy nebudem. Tak mi prestaň robiť zo života kovbojku, aj na to tu mám iných. Preorientuj sa na niekoho iného. Čo tak Laco? Ten po tebe poškuľoval.“ Povedal som a odvrátil som sa na odchod.

Ľubica len hystericky zavrčala a rozplakala sa.

Priznám sa celkom jedno mi to nebolo, ale najmä posledné mesiace som nahadzoval takú kamennú tvár pri všetkých hlbších citoch.

Kráčal som od kulturáku tak rýchlo ako to len šlo. Čierne voľné rifle značky Johny Blaze a čierny pulóver s kapucňou tvorili moje brnenie pred svetom.

Nemal som dobrú náladu. Ľubica mala aspoň jeden dar. Dokonale ma rozladiť až som si ničím nebol istý, ale aj tak som musel vystupovať sebaisto. Hlavne dnes.

Ti ti tí ti, ti ti tí ti, ti ti tí ti, tííí! – zazvonil mi mobil.

„No, čo je?“ Ozval som sa. Bol to Igor a povedal kde sa stretneme. Okraj mesta, stará tepláreň.

„Dobre Igor, hneď tam budem. Nadhoď im nech nestresujú, ok? Musím si len trochu prečistiť hlavu. Čáwe brácho!“ povedal som a mobil skončil opäť vo vrecku mojich riflí.

Prehrabol som si vlasy a pohodil som ofinou doprava. Môj typický tik, ktorý mnohým pripadal ako frajerina, no mňa to pomaly začínalo otravovať.

Bol som zvedavý, čo nám prichystal Miki tento krát. Minule to bolo fiasko. Boli sme vo Veľkom Mederi, lebo tam sa dali zohnať aj šištičky aj hubičky aj čokoľvek. Ale ten chlapík bol nejaký nový a nik ho nepoznal.

Miki to posral. Zabŕdol do osieho hniezda, to už boli drsní chlapi. To neboli pouliční díleri. To boli ľudia, čo chceli spraviť dílerov z nás. Miki nikdy nevedel dobre vyjednávať. Ešte že som tam bol. Chalani mali plné gate a nevykoktali by toho zo seba veľa. Ani mne nebolo vtedy všetko jedno, ale mňa ten stres poháňal napred. Priam k hereckým výkonom.

Uhral som to. Prevzal som malú škatuľku a rovno som za ňu zacvakal desať litrov. Boli to prachy z posledných dvoch kšeftov, čo som s Mikim podnikol.

Ten čo mi ju dal, volal sa myslím Gyula, bol trochu prekvapený. Čakal, že si vezmeme na dlh ale ako vravím moje sebavedomie už nemalo hranice. Povedal som, že ak budeme spokojní tak sa ozveme, ale že inak je toto výnimka.

Podali sme si ruky a ja som sa vrátil k chalanom. Ako mi len odľahlo, keď Gyula so svojimi odišli.

Vtedy som prvý krát vynadal Mikimu pred chalanmi. Nepáčilo sa mu to, ale všetci uznali, že mám pravdu. Poskladali sa a vrátili mi prachy, ktoré som za škatuľku dal. Tú som podal Mikimu a vôbec ma nezaujímalo, čo je v nej. Mal som tušenie, ale do tvrdého biznisu som sa zapliesť nechcel.

Vo víre myšlienok som dokráčal až ku starej teplárni, nášmu neoficiálnemu hniezdu. Rád som tomu hovoril hniezdo, alebo brloh. Vnútri bolo príjemne a sucho v každom ročnom období a nik normálny sa tam neodvážil.

Dokonca aj miestni bezdomovci si držali odstup, no mám taký pocit, že za tým stál Igor. Vraj nejakého podpálil samozrejme s patričnou dávkou vyhrážok a ten chudák to rozšíril ďalej.

„Nazdar Duški!“ Vyhŕkol Igor len čo som vliezol dnu do teplárne.

„Nazdar!“ Podali sme si ruky a bratsky sme sa objali. Potom som sa zvítal ešte s Petrom a Tomášoma vtedy nováčikom medzi nami, Oskarom.

„A Miki?“ Opýtal som sa hneď.

„Skočil ešte dačo vybaviť. Hneď bude tu. A ty si sa kde táral?“ Opýtal sa Peter.

„Zdržala ma Ľuba.“ Odvetil som odmerane.

„Chlape mal by si ju riadne…“ Začal Igor a päsťou si pobúchal po dlani.

„Možno by ti konečne dala pokoj.“ Zarehotal sa Tomáš.

„Myslím, že to by som sa jej už nezbavil. Ale na Ľubu kašlem. Romane nesiaha ani po päty.“ Vyhŕklo zo mňa.

„Óóóó!“ Vydralo sa z Oskara a všetci sa zarehotali.

„Máš nejaký problém?“ Mrkol som na Oskara a ten preglgol. Pričom sa Peter a Tomáš opäť zarehotali.

„Veď preto.“ Pokrútil som hlavou a vložil som si do úst ručne šúľanú cigaretu.

„Dnes si nejaký nabrúsený.“ Poznamenal Igor.

„Čuduješ sa? Som zvedavý, do čoho nás ten mantinel zase dostane.“ Odvetil som a vypustil som do vzduchu dávku štipľavého dymu.

„Ten mantinel má dnes dobrý nápad!“ Ozval sa od vchodu Miki, ktorý práve vošiel dnu.

„Nazdar!“ Opäť sme sa všetci zvítali, pričom bolo jasné, že najbližšie má ku mne.

„Tak čo máš na pláne?“ Potiahol som si z cigaretky.

„Dnes pôjdeme do White Club-u. Popreháňať čajočky a trochu sa zabavíme. Budú tam aj Tiborovi chalani, myslím že aj Andráš a aj chalani zo Šamorína.“ Odvetil Miki.

„To znie drsne.“ Poznamenal Igor.

„Pokoj Termix! Dobrá šanca vymeniť si kontakty. Aj tak sme sa už dávno nevideli.“ Nadhodil Miki.

„Ale oči majme na stopkách. Bude to tam zas ako v plynovej komore. Postačí iskra a…“ Načal som.

„Netreba to preháňať. Bude to skôr pohoda. Neviem či Andráš nemá náhodou narodky. Určite bude pokoj.“ Dodal ešte Miki.

„Dobre! Idem. Doma to nejako uhrám. Vezmem aj Romy. Čo vy na to?“ Mrkol som na chalanov.

„Super! A ja vezmem Paťu.“ Pridal sa Tomáš a dodal: „Paťa dotiahne aj ďalšie baby. Nech tam nie sme samé párky.“

„Dúfam, že Ľuba sa tam neukáže!“ Vzdychol som si.

„Pohoda! Sme dohodnutí?“ Opýtal sa teda ešte raz Miki.

„Jasné.“ Bola naša zborová odpoveď.

 

 

„Dosť krutý si bol na tú Ľubicu.“ Poznamenal Šimon, ktorý ma stále trpezlivo počúval.

„Hm, tak to si teraz uvedomujem aj ja. Občas rozmýšľam, aké by to bolo, keby som sa s ňou dal predsa len dokopy. V podstate bola fajn.“ Odvetil som a vzdychol som si.

„Keby…“ To je najhoršie slovo a najhorší spôsob myslenia aký poznám. Mňa to zožiera už pekne dlho.

Zrazu do čakárne vykukla sestrička Milada Nagyová: „Pán Damián, doktor Stanko vás už čaká.“

„Tak choď. Ja ťa počkám ak chceš. Zaujíma ma, čo sa stalo vo White Club-e. Myslím, že to bude stáť za to. “ Povedal Šimon a usmial sa.

„Dobre, tak zatiaľ.“ Kývol som hlavou a nervózne som zmizol vo dverách psychiatra, doktora Milana Stanka.

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Obyčajný príbeh zlomeného muža – 4.časť – Predbežný deň

  • Ja zomriem! mňa tento príbeh už dávno dostal! čakanie na pokračovanie bolo trýznivé! a konečne je tu! s perfektným štýlom… Príbeh zlomeného muža sa vracia! ja by som to dala aj na bilboard 😀 no dobre, výborne, myslím, že je to veľmi dobré, fakt super 😉
    Nech ťa múza kope, alebo ako verdel01 hovorí: Piš piš piš, nebo tě sní myš! 😀 šup šup s pokračovaním;)

  • Pokracovanie sa chysta.
    Dufam ze uroven bude len stupat zarovno s napatim. 😀

    Dakujem za koment!

  • No tá Ľuba je fakt riadna vtierka:D Zase nemám čo dodať, super štýl písania:D Taký osobitý:D Celkom úprimne!:)))

  • Tak diki, ani ja nemam co dodat. 😀 Tesi ma ze pokracujes v citani.
    Inak Muze zdar! :D:D:D

  • ľuba je síce vtierka, ale Dušan sviňa ako vyšitá. Ten si o sebe čo myslí?! :DD hnusný ku všetkým, no dobre, že šiel na tú psychiatriu…:DDDD

  • Ale toto…!
    Som zvedavý čo povieš na ďalšie časti. ;D
    Múze zdar!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button