Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 5. Pozvánka z iného sveta

Precitla som vďaka studenému obkladu, čo mi práve k čelu prikladala Lugleyho manželka. Posadila som sa ako strela, no ten prudký pohyb mi privodil len ďalší závrat a pripútal ma späť k lôžku. Elsa ku mne starostlivo vystierala ruky a snažila sa ma upokojiť. Lugley sedel na konci mojej postele.

„Čo sa…? Čo sa stalo? Ako som sa sem dostala?“ Vyhŕkla som ako z rýchlika. Elsa sa pousmiala.

„Omdlela si.“ To som vedela aj bez nej. Viac ma zaujímala moja druhá otázka. „Našli ste ma?“ Pýtala som sa dychtivo ďalej.

„No… dá sa povedať, že ťa našiel skôr jeden veľmi milý a pekný mladík…“

„Elsa! Nehovor tak o ňom!“ Ohriakol ju Lugley. Vzápätí sa s očarujúcim úsmevom, aký som u neho nepoznala otočil ku mne. „Dievča, ako sa ti podarilo zhrabnúť si takého týpka?“ Vyzvedal užasnuto.

„Prepáče pán Lugley, ale ja naozaj neviem…“ Nedopovedala som. Lebo som tušila.

„Tak teda… naša Amanda a slávny herec Christian Glatson? Ha! Ha! Neuveriteľné.“ Srdečne sa zasmial. V tej chvíli mi pripadal akoby bol môj otec. Cítila som sa zvláštne a nechápala som tie priame súvislosti. Amanda plus Christian… ako v škôlke. Zrejme vedeli viac než ja.

„O čo tu ide?“ Bola som načisto zmätená. Vôbec som nevedela, čo sa so mnou za tých pár hodín dialo.

„No keď si odpadla na terase, Christian ťa objavil a zavolal pomoc.“ Túto časť som poznala trochu inak. No bola som rada, že pán Lugley nevie podrobnosti. Pokračoval: „Strhol sa rozruch. Ešte šťastie, že som sa tam šiel pozrieť. Uvidel som ťa na zemi a chcel som ťa vziať do izby, no on sa ponúkol, že to urobí sám… Zvláštne.“ Pán Lugley sa opäť zasmial a neveriacky pri tom pokrútil hlavou. Bola som priveľmi v šoku na to, aby som čokoľvek povedala. William… teda Christian ma držal v náručí a ja som to ZMEŠKALA! To snáď nie! Ale nechcem povedať, že sa mi šťastena otočila chrbtom, lebo je pravda, že sa na mňa v mnohých smeroch práve obrátila.

„Priniesol ťa až sem…“ Podotkla Elsa zasnene. No nie, mal ma nechať na chodbe… zafrflala som v duchu. Vŕtalo mi v hlave, prečo to asi urobil.

„Koľko je hodín?“ Spýtala som sa trochu znepokojene. Vôbec som nemala pojem o čase, a to ma mierne frustrovalo.

„Tri ráno, zlatko.“ Odvetila Elsa nežne. Uvoľnila som si napnuté svaly a cítila som, ako sa moje telo pomaly vpíja do postele. Ani som netušila, že som vlastne taká unavená… Zavrela som oči a výdych čo nasledoval ma takmer sám uspal.

„Oddychuj, my už ideme.“ Cítila som, ako sa Lugley zdvihol z mojej postele. Nepovedala som nič, len som prikývla. Už som nevnímala svet okolo seba. Mala som pocit, akoby sa točila izba, aj napriek tomu, že som ju nevidela. Vtom sa mi zazdalo, že som opäť na lodi, ktorá sa so mnou kýve sem a tam. Zaspala som.

Viete, som len obyčajná žena a či chcem alebo nie, túžim a snívam. Nedokážem tomu zabrániť a potom, keď sa v mojom živote za jeden deň zmení toľko vecí… Neviem čo si mám myslieť. Láska, alebo to krásne poblúznenie, keď chcete, sa dá vykresliť len jedným spôsobom. Žiaden originálnejší neexistuje, lebo práve láska je element tak starý a otrepaný, ako zároveň nový a svieži. Dá sa naň pozerať z rôzneho uhla, no nakoniec aj tak každý sám príde na to, že je to len a len jeden a ten istý pojem.

No a čo s Christianom? Možno si tú otázku ani ja nebudem môcť nikdy zodpovedať. Nech mi však nik nevraví, že Boh je len výmysel. Moje šťastie je už teraz takmer dokonalé a k tomu muselo šťastenu určite dokopať aj pár anjelov. Je v tom totiž viac, ako len obyčajná, sprostá náhoda. Tak napríklad:

1. Ešte včera som blúznila pred televízorom a rozplývala sa nad Williamom, hrdinom z filmu. Tak mi povedzte, aká je pravdepodobnosť, že tento herec, mamička moja herec!-, ktorý sa mi zapáčil vo filme je ubytovaný v tom istom hotely, v ten istý víkend ako ja? Rozprávková!

2. A aká je šanca, že sa stretneme na rovnakom večierku a dokonca sa s ním dám do reči? Mizivá!

3. Čo za nádej mi dovolí namýšľať si, že ho možno ešte niekedy v živote uvidím? Fakt, že ma v náručí odniesol do hotelovej izby… to je moja nádej.

Vraví sa, že náhoda je blbec. Bojím sa… bojím sa, že sa dnes prebudím a na čele nebudem mať studený Elsyn obklad, alebo ešte horšie, keď znovu otvorím oči, neuvidím hotelovú izbu v Atlantis Beach Tower, ale svoju starú ošúchanú komoru, do ktorej som sa nasťahovala, len aby som mala aspoň aké také súkromie. A z vedľajšej izby začujem hluk. Brucov plač, vzlyky malej Diany a na maminom hlase budem opäť počuť, že je v inom svete. Otvorím dvere a do nosa mi vojde známy pach alkoholových výparov z takmer úplne bezzubých úst môjho otca. Zmätok, bodrel, zúfalstvo, každodenná snaha o útek. Myslím, že presne takto to bude, keď sa opäť prebudím, lebo možno láska existuje, ale rozprávky nie. A potom, keď sa zmierim s tým, že všetko toto bol len sen, pôjdem sa liečiť, pôjdem za lekármi, aby mi našli lieky, po ktorých sa mi už nikdy, nikdy neprisnije žiaden sen.

Ktosi klopal na dvere. Prebralo ma to z driemot, no oči som nechala zavreté. Najprv som sa čudovala, prečo nik neotvára, kde je Elsa s Lugleym? Aha, jasné… som opäť doma. Pravdepodobne som zaspala do práce a všetci sú už preč. Bruce s Dianou v škole, mama u svojich feťáckych kamošov, otec na ulici.

Klopanie sa nesmelo ozvalo znovu. Neochotne som vstala z postele. Pre istotu som sa snažila nevnímať nič. Mala som na sebe čosi hodvábne a z mojej komory sa nevychádzalo tak ako inokedy. Dvere boli na opačnej strane… Och pane Bože! Suzieine šaty… Atlantis Beach Tower!

Rozchľapila som dvere svojej izby a uvidela luxusne zariadenú obývačku, v strede ktorej stál na podstavci plazmový televízor. Všetko mi to v tej chvíli pripadalo tak dôverne známe! A nebol to sen!

Mala som chuť rozbehnúť sa a vyletieť ako labuť, čo na tom, že mi nejaký poslíček klopkal na dvere, sú aj dôležitejšie veci! A čo je dôležitejšie ako môj sen? V tejto chvíli nič…

Schytila som ovládač od telky, pripadal mi ako môj najlepší priateľ. Znovu to zaklopanie. Trochu naštvane som šla otvoriť.

To čo som uvidela ma totálne zmiatlo. Nebol tam poslíček. Stál tam Christian, jednou rukou opretý o zárubňu, druhú mal vo vrecku nohavíc. Takých tých čiernych, elegantných nohavíc, aké si napríklad Lugley včera obliekol na večierok, Christianove však boli, samozrejme, omnoho krajšie! V nich mal trochu neohrabane zastrčenú košeľu… ktovie, či vôbec v noci spal, vyzeral, akoby celý čas prebdel. Keď som tak prudko roztvorila dvere, trochu sa preľakol, no jeho prekvapený výraz hneď vystriedal srdečný úsmev. Pobavene si ma obzeral. Zahanbila som sa a napravila som si čierne šaty.

„Dobré ráno…“ Povedal priam nečujne, pričom mi hypnoticky hľadel do očí. Spomenula som si na tú masu make-upu, čo som si včera natrela na tvár a preľakla som sa. Určite sa celý rozmazal… Och Bože! Ja som taký motoh!

Skúmala som, ako sa na mňa díva… čosi mi v tej chvíli došlo a rozčúlila som sa.

„Nevyspím sa s vami!“ Vyhŕkla som a hneď v tom okamihu som si takmer strelila facku. Vyletelo mi to… ja neviem ako… veď som si to len myslela! Teraz ho určite odplaším! Povie si, že som vadná malomeštianka, s ktorou sa nedá baviť! Ja by som si to o sebe teda pomyslela… Čakala som, že sa zvrtne a odkráča preč, no on sa len rozosmial tým svojím zvučným, harmonickým smiechom. Dobre, že sa nezačal chytať za brucho. Ani to by som mu nezazlievala…

„Oh môj Bože…“ Hovoril cez smiech. Teraz som nevedela čo presne to znamená. Mohol povedať „Oh môj Bože“ ako: Oh môj Bože! S tebou by som predsa nikdy v živote nespal… alebo: Oh môj Bože, na akú trafenú ženskú som to ja narazil?! Bola som v rozpakoch a právom… ale vlastnou vinou.

 „Nechcem… Ja… s vami nechcem spať!“ Smial sa ďalej. „Chcel som… Heh! Prišiel som vás len pozvať von.“ S námahou dokončil vetu.

„Von ako… von?“ Pýtala som sa horšie než neandertálec! Ako keby som nevedela čo to slovo znamená! Sú chvíle, kedy sa správam ozaj čudne.

„Na vzduch, nie do spálne…“ Snažil sa zvážnieť, no zjavne sa mu nedarilo, lebo sa na mne dobre bavil. „Ehm… prepáčte…“ Dodal potichu.

„Nie to vy… ja… ospravedlňujem sa. Nejak mi to vyletelo, mala som pocit že taký človek ako vy predsa nemôže… s človekom ako ja…“

„Hlavne sa znovu neplašte.“ Zmierlivo sa usmial. „Takže si vás tu vyzdvihnem. Ak teda smiem…“ V jeho nádherných medovo-hnedých očiach sa zračila otázka.

„Samozrejme.“ Chcela som, aby to znelo rozhodne, no takmer mi preskočil hlas.

„O hodinu?“ Pritakala som a on sa stratil. Zanechal po sebe len svoju vôňu, ktorú som v tej chvíli túžila vdychovať donekonečna.

„Takže som sa ešte nezobudila…“ Zahundrala som si v izbe už sama pre seba a pobrala som sa do kúpeľne. Môj odraz v zrkadle mi skoro privodil srdcový infarkt a mozgovú príhodu zároveň! Vlasy mi stáli v každom smere, pričom na vrchu hlavy boli totálne sčapené – kvôli obkladu. Aj make-up bol na tom viac ako žalostne, horšie, než som predpokladala. Z rozpustenej špirály, a vôbec, z celého toho kvanta čiernej farby, čo som mala včera na očiach sa mi linky roztiekli po lícach do veľkých machúľ. Čudujem sa, že ma Christian niekam pozval. Keby som ja bola chlap, zaklopem žene na dvere a objaví sa predo mnou takáto obluda, zmohla by som sa len na útek za strašného vresku!

Sprcha ma prebrala a dodala mi chuť do nového dňa. Bola som svieža, psychicky pripravená na fakt, že strávim deň so svetoznámym hercom. Kým som si sušila vlasy, zapla som rádio, aby mi hudba trochu navodila náladu a stres vyfúkla z hlavy. Vystihla som to v správny čas, totiž staré hity, ktoré práve hrali sú moja špeciálna srdcovka. Napríklad Elvis Presly. No poskúste sa tvrdiť, že slávna Pretty Woman nie je skvelá muzika a zistím si vašu adresu! Alebo taký Johny Cash a jeho I walk the line, či Folsom prison blues. Úplne ma to dokáže uvoľniť.

Pridala som volume a poskakujúc po izbe oblečená len naľahko, v obyčajných, rifľových kraťasoch a fialovom tielku som si vyspevovala známu melódiu. Práve som si šla do kúpeľne po hrebeň, keď som zbadala, ako sa otvárajú dvere Lugleyho spálne. Zmrzla som. Predo mnou sa zjavila malá, strapatá Rose a nálada mi o čosi klesla. Rýchlo som k nej priskočila.

„Rose? Čo tu robíš?“ Spýtala som sa tónom, ktorý mal tendenciu prerásť v hystériu.

„Ja tu bývam a ty?“ Odvetila mi ospalo na otázku otázkou s celkom vážnym výrazom v nevinnej detskej tvári.

„Aj ja tu s vami bývam, zlatko. Počuj, kde je ocko s mamou?“ Vyzvedala som.

„Neviem…“ Super, pán Lugley si s manželkou opäť niekam vyrazil a deti nechal tu. Výborne! To je ale chmuľo. A čo ja teraz? O štvrťhodinu mi na dvere zaklope Christian! Nemôžem deti nechať samé!

Posadila som Rose pred telku a šla som jej pripraviť raňajky. Myslím, že mám po rande, vzdychla som v duchu. Otvorila som chladničku, no tam som našla len šampanské. Znovu mi oneskorene doplo, že sme v hoteli a nemusím sa prpliť s raňajkami. Bezradne som si sadla vedľa Rose na kožený gauč a čakala som. Čas ubiehal mučivo pomaly. Nechcelo sa mi veriť! Práve teraz… v tej najnevhodnejšej chvíli.

Klopanie. Rýchlosťou blesku som sa prirútila k dverám, ale otvorila som miernejšie, ako pred hodinou. Christian vyzeral až bolestivo skvele. Pozeral do zeme a nohou prehraboval po koberci. Keď si zrazu uvedomil že už som otvorila, rozpačito zdvihol zrak, no hneď čo sa naše oči stretli, akoby znovu zmizli jeho pochybnosti a tá roztomilá nervozita. Doširoka sa usmial.

„Je tu háčik.“ Spustila som skôr než stihol čokoľvek povedať. Zvraštil čelo a vrhol na mňa nechápavý pohľad. Stroho som ukázala prstom dozadu k Rose uvelebenej na gauči. Christian odhalil svoj dokonalý chrup v štedrom úsmeve.

„Pôjde s nami…“ Prehodil. Zamračila som sa a vážne som sa naňho zahľadela.

„Mám ešte jedného.“ Poznamenala som kruto a podozrievavo som zdvihla obočie. On sa však len schuti rozosmial. Večný optimista ten človek… začínala som byť z neho stále viac a viac hotová. Na lopatkách! Voči jeho pohľadu, smiechu, vôni, chôdzi… som nemala najmenšiu šancu. Ako je možné, že ma tak ľahko zmohli jeho mužské zbrane?

„Mám deti rád.“ Ubezpečil ma a vtom som si uvedomila, že Emmet a Rose sú vlastne celkom zlaté decká.

„Ale musím ich obliecť a Lugleyovcom napísať odkaz. Tak poďte zatiaľ dnu.“ Oslovila som ho. Škaredo… ozaj škaredo na mňa zazrel.

„Dohodnime sa, Amanda, však? Tykaj mi, dobre? Ja nemám 60…“ A zas ten jeho smiech. Koľko má vlastne rokov? Fakt, aj to by som rada vedela. Lenže na vek je neslušné sa pýtať.

Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to Námet 5. Pozvánka z iného sveta

  • Pokracuj! Dobre je to. :D:D:D

  • Ďakujem…

  • mne sa to tak paci,ze je to az divne!!! 😀

    dufam,ze to pre amandu vsetko dobre dopadne…tesim sa na pokracovanie!

  • ááááááááááááááááááááááááááááá
    prečo tu nie je ešte 6? 🙁
    no mňa porazí asi 😀
    Božééé, ja to chcem na povinné čítanie 😀

  • :D:D:D
    Na teba som čakala, Denka, že čo by si na to asi tak povedala. 🙂 Tak to je skvelé, že sa ti to páči 😉
    strašne sa teším… ja viem že strašne sa teším je nespisovne ale sú 3 v noci 😀 môžem si to dovoliť. 🙂
    Nech náš múza kope teda… 🙂

  • Ty moja podpora… teba ľúbim, veď to vieš 😀 Ty si taký ten správny nadšenec :D:D rjadne sa mi páči ako sa z toho tešíš 🙂 dodávaš mi chuť písať ďalej. Tak ja sa posnažím teda 🙂

  • To som sa teda nasmiala:D Super! Celý čas, čo som čítala túto časť som sa musela usmievať:D

  • Ja sa fakt teším, Sára, lebo viem, že ty píšeš perfektne, takže je to pre mňa akoby lichôtka 😀 ale vlastne všetky komenty čo dostávam sú pre mňa lichôtky 😉 a ja dúfam že ty budeš v Denníkoch pokračovať, lebo je to myslím tvoja parketa a je to niečo, čo by sa podľa mňa na slovenskom trhu uchytilo.
    P.S. práve idem uverejniť 8 kapitolu, doporučujem, na tej som sa naREHOTALA aj ja sama :D:D

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button