Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 3. Atlantis Beach Tower

Let lietadlom je fakt čosi príšerné! Lugley ma vysmial. Samozrejme, on zarába viac na rozdiel odo mňa a cestu lietadlom si môže dovoliť častejšie, je teda zvyknutý… Vo mne sa však z lietadiel už asi navždy zakorení pocit odporu. Keď sme konečne vystúpili a obzrela som sa po našom Boingu, dostala som závrat a v nose ma zaštípal hnusný zápach sáčku, cez ktorý som dýchala počas celého letu! Fuj… brr…

A hotel Atlantis Beach Tower mi privodil ďalší závrat! Jakživ… ani len vo filmoch som ešte nevidela tak obrovský komplex! Bolo to ako sen… akoby som videla stáť palác na vode. K hotelu sme dokonca museli priplávať loďou. Teda… chrám v Karnaku je kolos… ale toto… to bolo čosi neopísateľné! Masívne stavby marhuľovej farby mali na vrchu romantické vežičky s ostrými špicmi a z budov na nás zízali tisícky tmavých očí. Je to na neuverenie, ale vyzeralo to, akoby mala každá lóža dymové sklá… Priestranstvo okolo hotelu bolo celé zaplnené palmami, popod ktorými sa kľukatilo a krížilo mnoho dokonale upravených chodníkov. Trávnik bol mäkší ako vodná posteľ, bez váhania by som si naň ľahla, tak ma lákal; a okolo ostrovčekov s občerstvením a miniatúrnych parčíkov, čo ponúkali vytúžený tieň sa rozprestierala pokojná hladina mora. Voda bola priezračne čistá jej kanáliky vytvárali okolo hotela hotové mestá!

Budovy spájal s týmto „waterlandom“ širokánsky most, ktorý sa neskôr napájal na rovnako širokú terasu farby piesku. Rovno v strede sa mohla svojou nádherou popýšiť fontána taká veľká, ako celý náš dvojizbový byt! Bola vykladaná mramorom a mozaikovým serpentinitom, pričom tenké prúdy vody presvietené slnečným svetlom vystrekovali nepravidelne a do rôznych tvarov. Za fontánou chodník pokračoval ďalej až k obrovskému oválnemu bazénu.

Lugley, prefackajte ma – takmer som vyriekla a v poslednej chvíli som sa zachytila jeho saka, lebo som sa od údivu skoro prevrhla dozadu. Ľudia, čo do hotela vchádzali popri nás vyzerali, akoby niečo takéto mali doma, takže ich to vôbec neprekvapovalo… jasné! Snobi! Tí nevedia čo je to ponížene si pýtať večerné šaty od svojej bohatšej kamošky! Fajn, len nezabudni dýchať, Amanda…

Nedá sa! Neznášam snobov a teraz som sa ocitla medzi nimi, rovno v osom hniezde! Budem si na to musieť zvyknúť, znášať to, ako na mňa budú všetci civieť a dávať si pozor, kde a kedy si na hotelovej izbe prdnem! Bola som vyvedená z miery. No ako náhle ma ovial klimatizovaný vánok zvnútra hotela na prízemí, súčasne odfúkol aj všetky moje mrzuté muchy. Včely sa vrátili a v ušiach mi zaznela melódia, ktorú som počula len ja. Poznáte to… ako keď dvaja milenci bežia oproti sebe na pláži, alebo sa vo filme proste stane nejaký pozitívny dejový zvrat. Presne takú hudbu som počula ja, keď som vchádzala do hotela Atlantis Beach Tower! Jednu z tých víťazoslávnych starých melódii, ako chytľavá Viva Las Vegas od Elvisa Preslyho.

Interiér ma tak ohúril, až som sa znovu musela pridržať Lugleyho saka. Jeho manželka Elsa na mňa trochu znepokojene pozrela. Takmer som si ju ani nevšimla, ako udivene na mňa gáni, lebo som práve s otvorenými ústami sledovala nablýskaný pult recepcie. A snobi okolo sledovali s otvorenými ústami mňa, ako sa tomu všetkému čudujem. Tak, len zízajte! Pomyslela som si a suverénne som pokračovala v ceste. Nezašla som však ďaleko, lebo mi rovno pod nohy vletel poslíček. Skoro som sa cez neho prekoprcla, hlupák jeden! Vrhla som naňho rozhorčený pohľad.

„Dívajte sa prosím pod nohy, slečna!“ Vyštekol na mňa a odbrázdil červený koberec tým svojím pozláteným vozíkom plným cudzích kufrov až k výťahu. Aha… tak zrejme nemôžem byť až taká suverénna. Ktovie, ako to funguje? Mykla som plecami a pripojila sa k rodine Lugleyovcov, ktorú som nevedomky nechala pozadu.

Z recepcie sa poslíci sypali ako korenie z koreničky. V Atlantis Beach Tower bol taký rozruch, že som si nestihla zapamätať ani len pár zábleskov tvárí, čo prichádzali a odchádzali. Dokonca ani tváre personálu! Jeden poslíček sa pristavil aj pri nás a odprevadil nás do izby. Číslo 2603, deviate poschodie.

Ako som predpokladala, okná a balkóny mali tmavé sklá, aby hosťom nesvietilo slnko do tvárí priveľmi vtieravo. Lugley a jeho žena Elsa sa šli ihneď vybaliť do spoločnej spálne. Hneď vedľa bola ďalšia izba, tú venovali svojim dvom deťom. Mne prischla hosťovská, do ktorej sa vchádzalo cez obývačku. No fajn, aspoň nebudem v blízkosti Lugleyho spálne, zaradovala som sa. Izba bola útulná. Vlastne bola nádherná, taká, po akej som vždy túžila, keď som bola malá. Pripúšťam však, že ako dvadsaťdvaročnej by mi už trochu nestačila, no aj tak som bola celá nadšená. Konečne veget!

Lugley sa ani neprezliekol z obleku – keby sa náhodou objavila nejaká nečakaná návšteva, čo i len ďalší poslíček. Bol presvedčený, že musí zotrvať vo svojom váženom maskovaní…

Práve pyšne prechádzal obývačkou. Neviem o čo konkrétne sa snažil, asi trénoval snobskú chôdzu. Pravdupovediac ma to nezaujímalo. Objavila som totiž televízne kanály, na aké by som u nás v štvrti signál nechytila, ani keby som si kúpila desať satelitných prijímačov! Áno, je to žalostné, ale my sme nemali HBO! A HBO2 už vôbec! Bola som nadšená a zabratá prepínaním, keď sa ku mne znenazdajky Lugley prihovoril.

„Ehm… Amanda… to stretnutie…“ Stretnutie! Takmer som zabudla! Okamžite som ubrala volume a vrhla som naňho skúmavý pohľad.

„Áno, pane?“ Ozvala som sa len tak teoreticky, aby si bol istý, že som pripravená ho vypočuť.

„No vieš, tá schôdza… Bude dnes večer, tak buď v strehu.“ Mrkol na mňa jedným okom. Ešte stále som v pohode. Ešte stále som vlastne nepostrehla čo mi práve povedal. Spokojne som prikývla a opäť zovrela v ruke ovládač.

Schôdza… ČO? DNES?

„Ako? Čo ste to?… Dnes?“ Spanikárila som.

„Neplaš sa, Amanda. Je len…“ A odhrnul rukáv saka. Chcel sa pozrieť na hodiny, ktoré nemal. „Ehm… doobedie.“ Dodal rozpačito. „Do večera máš čas.“

„Kedy presne sa to začína?“ Uznávam, že môj tón bol trochu pritvrdý.

„O deviatej.“ Venoval mi krátky studený pohľad a vytratil sa z izby. Zakrátko sa ale vrátil, priniesol kľúče a potom zase zmizol. Tento raz s Elsou. A ich deti nechali na starosti komu? No samozrejme, že mne… ale tvárila som sa, že mi to nevadí.

Zapla som telku a Emmet s Rose sa vrhli ku mne na gauč. Neskôr som si uvedomila, že sú to vlastne veľmi milé deti, slušne vychované. Potichu sedeli okolo mňa – jeden na jednej strane, druhý na druhej – až som mala stiesnený pocit, ako vo zveráku… no postupne sa atmosféra uvoľnila a keď Rose začala rozprávka o Petrovi Panovi nudiť, lebo ju už videla určite najmenej tisíckrát (to len ja som tak pozadu, že neviem, kto je Peter Pan), oprela si o mňa hlávku. Prepla som teda na iný kanál. Na HBO2 bežal nejaký celkom zaujímavý film, ale bol práve asi tak v strede, čiže sme z neho nemali veľa. No možno deti nie… ja som si však našla objekt záujmu, ktorý ma úplne zamestnal. Hral tam herec menom William. Ako sa volal v skutočnosti, to mi nebolo známe, veď vravím, že HBO doma nemáme, takmer neviem, čo sa deje vo svete… uchvátila ma Williamova anjelská tvár. Vyzeral ako Zeus! Teda… nieže by som videla, ako vyzeral Zeus, len viem, že Zeus musel vyzerať dobre, lebo bohovia vždy vyzerajú dobre. Inak by ich ľudia neuctievali… nie?

Zeus-Nezeus, William bol prekrásny. Možno to bolo líčením, ale nie… myslím, že aký-taký šarm musel pestovať kdesi v sebe. Mal jasné črty tváre. Vystupujúce lícne kosti, neveľmi nápadný nos a husté, no pekne upravené obočie. Jeho oči mali zvláštnu medovo-hnedú farbu a vlasy… prisahám, že vyzerali ako meď! Nie blond, ani špinavá blond. Meď! Pery boli asi to najkrajšie, čo na ňom Boh mohol stvoriť. Stále som na ne upierala oči. Boli také jednoduché, krásne symetrické. Už na prvý pohľad vyzerali sladko a nežne, až ma prepadla túžba, dotknúť sa obrazovky v nádeji, že by som mohla niečo zachytiť. Možno nepatrný výdych… BOLO TO BLÁZNIVÉ!

Úplne ma ten neznámy muž vyviedol z miery. A ešte k tomu to bol herec! William z filmu! Mamička, čo som komu urobila? Čím to je? Že mi takto haprujú kolieska v gebuli?! Mala by som si okamžite naklásť po hlave, alebo po rukách, skrátka po nejakej časti tela, kde to bude čo najviac bolieť a zapamätám si tak, že sa nesmiem správať ako decko! Toto som nerobila ani keď som mala 12! Kam som to dospela? Dospela som vôbec? Bola som sama sebe na smiech. V duchu som sa smiala a zároveň mi bolo naplač, že sa znižujem k takýmto úchylnostiam.

V tejto neveľmi povznesenej nálade som si uvedomila koľko je vlastne hodín a splašene som zmizla v kúpeľni. Chcela som sa ešte osprchovať, zmyť zo seba pachy z lietadla, pred tým, než odídeme.

Sprcha mi vyčistila hlavu a nad svojím výstupom s Williamom som sa po nej definitívne už len usmievala. Vysušila som si vlasy a nechala si kučery voľne padať na chrbát, ktorý mi obnažili priliehavé čierne šaty. Nalíčila som sa ako som najlepšie vedela. Linka zvýraznila môj pohľad, dokonca som si ju na krajoch mierne potiahla, až moje oči vyvolávali dojem záhadnej príťažlivosti. Druhú linku som si potiahla viečkom, tesne nad mihalnicami, to môj zjav ešte viac okorenilo no a napokon špirála. Nemaľujem sa často. To nie, ale keď už mám raz na to príležitosť, stojí to za to. A parfumy si našťastie vždy vyberám len pravé a kvalitné. Vedela som, že sa mi to raz zíde.

 Hotovo. A pán Lugley práve v tej chvíli otváral dvere izby. Musím zhodnotiť, že bol mierne prekvapený keď ma zbadal. Premeral si ma od hlavy až po päty a uznalivo hvízdol.

„Ide sa.“ Oznámil nadšene. Ani sa neobťažoval vojsť hlbšie do apartmánu. Mali sme vyraziť hneď, teda ostal stáť vo dverách. No… ja som bola pripravená. Ponúkol mi rameno. Ostala som v pomykove.

„A pani Elsa?“ Opýtala som sa. „Moja manželka príde za nami na večierok.“ O čom to ten chlap dofrasa už zas hovorí?!

„Prepáčte, pán Lugley, žiaden večierok ste nespomínal…“

„Oh…“Zháčil sa. „Ale to nevadí, vy vyzeráte fantasticky, Amanda.“ To mi môže byť prd platné ty starý všivák! Dočerta prečo mi nikdy nič nepovie?!

„Aha.“ Skonštatovala som sucho. „Takže ideme na nejaký večierok, na ktorý sa neskôr pripoja ďalší ľudia?“

„Nie. Naše stretnutie prebehne na výletnej jachte. Potom sa my pripojíme k večierku v hoteli.“ Vysvetlil mi tak nadneseným tónom, akoby o nič nešlo.

JA TOHO CHLAPA RAZ ZABIJEM!!!!

„S prepáčením, pán Lugley, to ste mi mohol oznámiť! Pribalila by som si do kabelky sáčky!“ Vychrlila som zo seba podráždene. Lugley na mňa udivene pozrel.

„Amanda, neboj sa, loď bude stáť, kým budeme na schôdzi…“ Ubezpečoval ma. No len aby… pomyslela som si a nemala som chuť ďalej sa s ním baviť, lebo som sa bála, čo nové sa zase dozviem! Ale nebola som si istá, mala som dilemu. Buď sa ozvem a dozviem sa niečo, na čo sa budem môcť vopred pripraviť, alebo sa neozvem a keď sa dozviem, rovno skolabujem na mieste!

Ďalšie príspevky

Komentáre

9 Responses to Námet 3. Atlantis Beach Tower

  • Paradicka, akurat spravny cas na poriadnu zapletku. Teda dufam. 😀

    Len pokracuj! Nech ta muza kope! 😀

  • už sa to servíruje. Myslím, že zápletka bude trochu šibnutá, ale pozdáva sa mi 😀 lebo ja sa bavím, ako ešte nikdy a robí mi radosť, že sa to uchytilo. nemala som totiž v pláne s týmto nápadom až tak ďaleko pokračovať. bola to len myšlienka. naozaj som prekvapená.
    Ďakujem za komentárn;)

  • tak poviem ti, klobuk dolu. neviem ako to opisat, ale je to velmi dobry pribeh, cim viac citam, tym viac som si ista:) dusan ma pravdu, a kedze hovoris, ze zapletka nasleduje, idem hned na vec…

    p.s. fakt som sa pobavila na tom, ako sa "blaznivo" sprava amanda. a to, aky si jej dala charakter je super, jej myslienky, jej nazory…ze napriek tazkemu zivotu, nestraca zdravy usudok a neutapa sa v ziali…  perfektne pohodove citanie! 🙂

  • Som veľmi rada, že sa ti to páči, tešíím sa z toho 😉 naozaj ďakujem, že ma takto podporujete 😀 teda ja viem, že často ďakujem, ale ja fakt ďakujem 😀 lebo bez ľudí, čo by mi dodali sebavedomia to jednoducho nejde. Hej, ja som taký exot, rada robim postavy svojím spôsobom bláznivé 😀 len v mojom pokuse o historický román sa to nedalo. priveľa serióznosti, tak som sa rozhodla, že si oddýchnem 😉
    Ďakujem ešte raz.
    Nech nás múza kope všetkých!!! :D:D:D

  • Fakt coolove!:)))Super si vykresila vnútorné pochody Amandy i celkovo si s ľahkosťou vykreslila pompéznosť toho snobského sveta a hlavne toho hotela:D Hneď idem čítať ďalej!:)

  • Ďakujem krásne. Celkovo opisy mi vždy dávajú zabrať, myslím, že opis je vždy ťažší ako dialógy, ale ja mám takú svoju pomôcku. neviem či môžem prezradiť svoje kulinárske tajomstvo, ale tak, nie je to zas až také tajomstvo… Keď som šla opisovať Bahamy, našla som si na internete hotely, aby som predsa len netrepala len tak, úplne od veci. Objavila som Atlantis Beach Tower (ktorý mimochodom existuje) a ten mi otvoril ústa! Bola som z neho hotová… a jeden deň v tom hoteli stojí inak fakt cez 3000 €! No a potom som len začala opisovať, ale nie úplne kopírovať, čosi som si aj vymyslela, no celkovo dojem som mala z fotiek a tak som spojila realitu s fantáziou. Dúfam že to nikto nezaráta za podvod 😀 podľa mňa je to výborná pomôcka a dobrá inšpirácia. keď som si nevedela dať rady, pozrela som na obrázky a hneď ma kopla múza 😉 takže ja osobne túto dopomoc odporučujem… no neviem…

  • Určite to nemá s „podvodom“ nič spoločné:)Dodáva to príchuť reálnosti, o to viac, že hotel aj existuje:D

  • Teraz, keď to tak čítam, rozmýšľam, čo by som asi robila na Amandinom mieste… asi nie to, čo ona.
    A žiť v takom hotely, aj keď iba pár dní, to by bolo asi ako v sne! Podľa toho opisu to skôr vyzerá ako sídlo nejakého moderného lorda (divný názov =P) než ako hotel.
    A ešte niečo k Amande: Je to ťažké, žiť v chudobe a potom zrazu toto! Áno, veľmi pekne je to opísené. =)

  • Ahoj Katka!

    Si nesmierne zlatá, že si začala čítať Amandu a som rada, že sa ti páči 🙂 je od teba veľmi milé, že mi píšeš komentáre… ale ak by sa dalo tak hádam nie ku každému príspevku, lebo potom bude celá plocha Nových komentárov zaplnená mojimi príspevkami a ja by som nerada niekoho „vytláčala“ z pľacu…

    Ešte raz ďakujem za krásne komentáre 🙂 ahoj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button