Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Námet 2. Bahamy?

Vtrhla som do kancelárie a neohrabane hodila kabelku na pracovný stôl. Bola som predsa zamyslená a ako za posledné dva roky myslela som, že si ma nik nevšíma. No pán Lugley bol tam… v pracovni. Divné, že prišiel tak skoro, takmer pred ôsmou. Vždy do práce mešká, jeho osobný rekord bola deviata hodina. Prekvapil ma jeho príchod a prameň kučeravých čiernych vlasov som si neohrabane uhladila za ucho, aby mi nepadal do očí. Chcela som sa tváriť, že pracujem, ale bola som v rozpakoch, lebo pravdou je, že keď prídem, nikdy najprv nepracujem. Do deviatej si vykladám nohy na stôl, popíjam kávičku, ktorú som si nemohla dopriať doma, lebo moja pracovná doba začína až prehnane skoro, a dívam sa von oknom. Tesne pred deviatou mi potom do očí začne prudko svietiť slnko a tak sa radšej zdekujem a pustím sa do roboty.

Pán Lugley na mňa spod mihalníc vrhal akýsi nepokojný pohľad, taký… nechcem byť nechutná, ale pripadalo mi to, akoby mal na niečo chuť. Je to slizké, veď Lugley má rodinu a je pristarý… a tučný. Až ma striaslo a začala som premýšľať nad výpoveďou. No ten nápad som vzápätí hneď aj zamietla, pretože moja rodina je na mne finančne závislá. Práca sa dnes nehľadá ľahko. Hlavne nie dievčaťu bez vysokej!

„Deje sa niečo, pán Lugley?“ Opýtala som sa trochu nesmelo. Lišiacky sa pousmial

„Mám pre nás dobrú správu, milá malá Amanda…“ Oh môj Bože! Ešte nikdy ma tak podliezavo neoslovil…

„Akú?“ Vyzvedala som a snažila som sa precítiť tón svojho hlasu, aby mi zhltol, že ma to ozaj zaujíma.

„Prišla naša veľká príležitosť…“ Naša! Pche! Začínal sa mi obracať žalúdok.

„Počúvam…“ Zatiahla som neurčito a snažila som sa sústrediť na papiere na stole, no v skutočnosti by som v tej chvíli nedokázala rozoznať ani stravný lístok od trestného registra!

„Tento víkend cestujeme na Bahamy, dievčatko, takže sa pekne zbaľ a zajtra o šiestej ráno sa vidíme na letisku.“ Ostala som stáť ako obarená. Dorazil ma jeho sebaistý tón a vlastne ma dorazilo všetko čo povedal! Bahamy… Ja a Bahamy? Padla mi sánka a jeho to očividne pobavilo. Rozosmial sa. Áno, Bahamy… krásna predstava, no horšie bolo pomyslenie na to, že by som s ním strávila víkend sama niekde v hotelovej izbe. To ma desilo.

„Bahamy?“ Zopakovala som neveriacky.

„Áno. Časy sa menia, povýšili ma a ja si ťa beriem so sebou do vyššej triedy, lebo si spoľahlivá a ešte si ma ani raz nesklamala, Amanda. Poznala si toho Johna Blooda, čo u nás pracoval?“ Takmer sa mi do očí natískali slzy.

„Áno, poznala.“ Odvetila som ako v tranze.

„Dnes ráno ho majiteľ vyhodil. Prečo, to už neviem, ale ani ma to nezaujíma. No a John mal na starosti jedno obchodné jednanie na Bahamách. Myslím, že je to šťastie, pretože lós mohol padnúť prakticky na hocikoho. Vidíš, dievčatko, šťastena sa občas obracia aj na chudákov…“ Zasmial sa hlbokým, zvučným hlasom. Nemohla som tomu uveriť… šťastena sa občas obracia aj na chudákov… možno sa na mňa moja šťastena ozaj obrátila. Lenže príjemný dojem z pobytu na Bahamách mi stále kazila myšlienka na to, ako s Lugleym strávim dva dni osamote! Nedalo mi to… musela som sa spýtať.

„Prepáčte pane, to tam budeme len my dvaja?“ Nechcela som byť nezdvorilá, no natoľko ma to frustrovalo, že som sa nevedela ovládnuť a svoju otázku som doslova vyštekla. Opäť sa zasmial, tým svojím, vlastne sympatickým, smiechom.

„Nie, drahá. Dovolil som si zobrať so sebou ešte manželku a deti. Hotel Atlantis Beach Tower je ozajstný luxus. Mrzelo by ma, keby sme prepásli takúto šancu. Za jeden deň pobytu v takom hoteli vyvalíš 4 500 dolárov! Také niečo si môže dovoliť fakt len Brad Pitt, alebo David Backham.“ Pobavene rozhodil rukami a zadíval sa von oknom. Odľahlo mi, že tam s ním nebudem sama a vôbec, že môj šéf nie je úchylný mamľas. Zároveň však vo mne vzrástlo napätie… 4500 dolárov! To je ale suma.

„Hm… nevedela som, že náš podnik je na tom tak dobre.“ Prehodila som.

„Ani ja som to nevedel…“ Vyvalil na mňa tie svoje ľadovo modré oči. „Vlastne je to celé zvláštne a prekvapivé, ale ako sa hovorí, darovanému koňovi na zuby nepozeraj.“ Prikývla som. Musela som sa posadiť. Zajtra na letisku… nemám si ani čo obliecť, Bože môj! Lugley sa postavil od stola a zberal sa preč. Na dnes si už zrejme dovolil finito… vo dverách sa však ešte zvrtol ku mne. Videla som, ako mu na perách pohráva spokojný úsmev.

„A… Amanda…“ Oslovil ma nežne. „Oblečte si niečo veľmi pekné, aby ste urobili dojem.“ Akoby počul moje vnútorné zúfalstvo! Nemám čo na seba a nemám ani peniaze na to, aby som si niečo mohla dovoliť.

„Samozrejme.“ Pritakala som však. Budem musieť zájsť za Suzie. Ona bude mať isto niečo pekné.

Lugley sa stratil za dverami našej spoločnej kancelárie a ja som bola v tej chvíli stratená. Vôbec som netušila, čo budem ďalej robiť. Hlavou sa mi mlelo toľko myšlienok, až som strácala dych a nebola som schopná na čokoľvek sa sústrediť. Bahamy, Suzie, moja rodina, práca, sny a predstavy. Šťastena sa teda obrátila? Hmm…

Dokopy som za celý deň neurobila nič. Netrpezlivo som čakala do štvrtej a potom som ako raketa vystrelila do ulíc. Nemala som peniaze na to, aby som si vzala taxík, a tak som v podpätkoch a dlhej kaki sukni utekala dusným júnovým podvečerom k Suzie. Uznávam, moja sukňa nebola žiaden skvost, ale viac som si nemohla dovoliť. Bola nemoderná a obnosená, dokonca viackrát zašívaná. Patrila mame. Práve som toho všetkého začínala mať plné zuby… žiadne oblečenie, žiadne peniaze, nič pekné na mojej situácii. Akurát to, že idem na Bahamy do hotela, kam možno za celý svoj život nezavítala ani sama… dajme tomu J.K.Rowling! Na druhej strane som však mala strach. Bála som sa, že keď sa vrátim z dovolenky, hoci je len krátka – víkendová, nebudem sa vedieť včleniť naspäť do môjho pôvodného života. Do tejto biedy…

Zastavila som pred Suzieným domom celá upachtená a pripadala som si ako hrozné prasa, lebo až teraz som si uvedomila, aká som vlastné spotená. Bolo mi to seba zle. Akoby nestačilo, že vyzerám ako Divá Bára vyhrabaná zo smetiska! Dobre teda, vzdychla som a uhladila si neposedné kučery, čo mi lietali okolo hlavy. Vyšla som po schodoch. Viete, sú to také tie schody ako vídať v komédii pred domom Bila Cosbyho… také, aké by si pravdepodobne predstavoval každý turista, čo zavíta do Ameriky. Nik ani netuší, že baráky, z ktorých opadáva omietka a vchodové dvere sú úplne zdevastované vandalmi, existujú… a to ešte nebývam v úplne najhoršej štvrti…

Pod oblúkom z tmavých tehál sa nachádzali masívne drevené dvere s neobyčajnými ornamentmi. Z celého tohto miesta sa šírila domáca atmosféra. Človek mal pocit, že to tu dôverne pozná, aj keď nepoznal. Zazvonila som. Suzie mi okamžite otvorila, nepýtala sa kto je, lebo vedela že prídem, už som jej totiž volala.

Je ozaj nepríjemné ísť k svojej najlepšej priateľke pýtať si niečo na oblečenie. Ona však nevyzerala, že by jej to vadilo.

„Prepáč, Suzie, že ťa takto otravujem… fakt ma to mrzí, to tie Bahamy… keby som vedela…“ Habkala som už vo dverách. Suzie ma umlčala prívetivým úsmevom.

„No tak Amanda, netráp sa už toľko. Som rada, že ti môžem niečím poslúžiť. Veď vieš, že som ti vždy bola nápomocná…“

„Áno, viem,“ pachtila som. „A práve toho sa bojím, Ty si ku mne vždy taká milá, ale ja ti nemám čo ponúknuť.“ Vyčítala som si. Suzie pohoršene prevrátila oči stĺpkom.

„Ty si neuveriteľná! Tak poď už, veď máš predsa naponáhlo.“

Viedla ma domom (mne pripadal skôr ako palác) až do svojej izby. Až teraz som si uvedomila, ako dávno som nebola u Suzie… jej spáleň mala béžovo ružový nádych a cez hodvábne závesy na oknách dnu prenikali teplé slnečné lúče. Posteľ v strede miestnosti bola veľká, manželská, no pritom som vedela, že Suzie sa ešte nechystá na vydaj, lebo predsa študuje. Alebo som zase niečo zmeškala? Uf…

Nočné stolíky po oboch stranách postele boli biele a mali oblé zlaté úchytky. Na svojom mala Suzie rozložené ženské časopisy, ako prestížnu Woman, alebo katalóg so značkovým oblečením Dolce & Gabbana. No trochu ma šokovalo, keď som si i na druhom stolíku niečo všimla. Podišla som bližšie a zistila som, že sú to obchodné noviny. Žeby mala Suzie predsa len priateľa? Ja som ale koza… dobre, nebudem sa jej na to pýtať, asi by mi to sama povedala, keby chcela…

Zaviedla ma k šatníku a ja som takmer omdlela. Bez opýtania vytiahla uhľovo čierne večerné šaty bez ramienok a ponúkla mi ich na vyskúšanie. Sama som ostala prekvapená, ako mi padli. Neboli príliš dlhé, akurát nad kolená. Šaty boli na vrchu pevné, ale spodok nebol zarovnaný, práve naopak, vlnil sa ako more… Hebká látka ma hladila na pokožke. Keby som mala takéto šaty, tak v nich asi aj spím. Nepochybne práve toto bol najlepší kus oblečenia, aké som si kedy obliekla.

Suzie sa samozrejme pozdávalo, ako mi padli a ihneď mi ich poskladala do tašky. Už len tá taška bola prekrásna… zrejme z nejakých zbohatlíckych nákupov, pretože sa rovno v jej strede črtala veľká značka Giorgio Armani. Nie ako moje tašky – igelitky z nákupných stredísk, čo človek dostáva zadarmo. Ach… pripadala som si tak úboho!

Potom mi Suzie ponúkla pár kostýmov, to kvôli obchodným jednaniam, na ktorých budem musieť Lugleyho sprevádzať. Jeden bol jemne fialovkastý, ale zároveň veľmi svieži. Doňho by bodla nejaká biela blúzka… alebo aj čierna a ďalší, klasický šedý. Skúšala som si aj jeden bledomodrý, no ten príliš splýval s mojou nevýraznou pleťou. A nakoniec niečo, v čom by som sa mohla nerušene ukázať aj na pláži.

Poďakovala som jej a trielila som domov. Suzie som síce prisľúbila, že si vezmem taxík, no naň som nemala peniaze, takže kým som prišla domov, bolo už deväť preč. Nechystala som sa rodičom vysvetľovať, že na víkend zdúchnem na Bahamy… proste som povedala že idem preč a basta! Čo ich do toho? Mám už dvadsaťdva a koniec koncov sa o oboch starám…

Začala som si baliť veci a čím viac som sa ponárala do skutočnosti, že zajtra odlietam s Lugleym a jeho rodinou, tým väčšia panika sa ma zmocňovala. Mala som taký sprostý pocit, že si určite niečo zabudnem. Niečo ako zubnú kefku, alebo hrebeň. Vždy to tak totiž býva… som jednoducho bezhraničný zmätkár.

Suzieine veci som poskladala do škatúľ, aby sa im náhodou nič nestalo – to by som bola fakt stratená! No musela som pribaliť ešte aj nejaké moje vlastné… ako plavky, alebo pyžamo. Všetky mi však pripadali neskonale škaredé a obyčajné. Keby som mohla byť Suzieninou ponožkou, určite by som vyskočila z kože, pretože Suzie je nie len pekná a inteligentná, ale ešte je to aj žena s dobrým srdcom. Veľmi jej prajem, aby ju raz jej budúci manžel miloval a chránil. Suzie už beztak žije v rozprávke. Ale ona si to zaslúži…

V noci som takmer nezažmúrila oka. Predstavovala som si, ako ma na Bahamách postretne ďalšie šťastie a možno sa vďaka nejakej maličkosti vytrhnem z tohto nikde nekončiaceho kolobehu chudoby. Bola by som šťastná, keby som mohla zarábať viac. Mame aj ocovi by som tak zaplatila odvykaciu kúru a Brucovi s Dianou vysokú školu, na ktorú som ja nemohla ísť. Vlastne mi teraz môj výlet na Bahamy pripadal úplne zbytočný. Oveľa radšej by som ho vymenila za príležitosť pracovať viac a dostať viac, keby sa to dalo. Cítila som sa až sebecky. Ja si zajtra odlietam do luxusného hotela a rodinu nechávam tu na Wood Street. Tsss!

Únava ma zmohla. Zobudila som sa presne o trištvrte na päť, teda ešte pred tým, ako mi zazvonil budík, no už som nevedela zaspať. Vyskočila som z postele na rovné nohy a ponáhľala sa do kúpeľne. Cestou som si stihla zavolať taxi, dnes som už musela, ak som sa chcela dostať na letisko včas.

Natiahla som na seba čosi elegantné a snažila som sa, aby to bolo niečo zároveň aj pohodlné, no to som asi vyžadovala priveľa… Potom som si upravila tvár. Stála som pred zrkadlom celá zúfalá, lebo čierne kučeravé vlasy, čo mi siahali až pod lopatky vytŕčali na všetky svetové strany! No nič, Lugley to bude musieť so mnou deň vydržať.

Ťahajúc za sebou cestovný kufor som vykročila do sviežeho rána. Taxík už čakal pred domom…

Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Námet 2. Bahamy?

  • riadne super je to 🙂 …veľmi sa mi to páči, hrozne ma zaujíma, že ako to bude ďalej pokračovať :), tak píš rýchlo 😀 …naozaj je to super 🙂

  • Ďakujem… ja už píšem celý deň a poznám túto kapitolu dobreženie naspamäť, tak ani neviem či je to nudné, či aké. ale som rada že sa páči 😉
    Budem sa snažiť nesklamať.
    Ďakujem za komentár. 🙂

  • Pridavam sa.
    Perfektne oddychove citanie. Fakt mi to odsypalo ako po masle.
    Tak hura na Bahamy! 😀

    Nech ta muza neopusta!

  • vobec to nebolo nudne! je to super….
    najprv sa mi zdalo, ze mas vlastne viac „nametov“ na dielka, pretoze som to zacala citat az teraz, inak som len mrkla na vyvesky…
    si fakt talent majka, ide ti to…no a ja idem na dalsiu kapitolu 🙂

  • Jejko… 🙂 no ďakujem, fuha… talent… díky 😀 no je tu takých viac, aj ty si talent. aj dušan, no proste klub talentov 😉 nie? :D:D:D

  • Rýchla zmena, pekné.
    Čítam to povedla jednej zo svojich kníh, ale ťažko povedať, čo ma zaujíma viac… myslím, že Námet, aj keď ho nemôžem čítať celý deň. 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button