Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

VIII.kapitola

Oklahoma, územie rieky Washita

Pred osamelým náčelníkom sa zjavil obrovský biely pes. Mal ostrú strapatú srsť, veľké vystupujúce tesáky a z vyplazeného jazyka mu kvapkala napenená krv. Jeho vrčanie pripomínalo skôr mrmlanie medveďa, než zvyčajné zvuky, aké vydáva psovitá šelma. Okolo Čierneho Kotlíka nebolo nič, len široko sa rozprestierajúca pláň prérie a za chrbtom mu viala americká vlajka pevne zasadená do zeme.

Pes sa ctibažne približoval ku svojej koristi. Kotlík cúvol o dva tri kroky, až mu divo vejúca vlajka švihla sprava cez pol tváre. Zviera sa však naďalej blížilo k nemu s nepríčetným pohľadom v žltých očiach. Čierny Kotlík by sa aj ubránil, veď napokon ako Indián mal s divokou zverou dostatok skúseností, no vo svojom sne bol bez zbrane. Žiaden luk, puška, či dýka zastrčená v čižme, na zemi nebol jediný konár, ktorým by sa zahnal. Zmocnil sa ho skľučujúci pocit. Jediné čo mal poruke a v čo dúfal, že by ho možno mohlo ochrániť, bola americká vlajka, vytŕčajúca zo zeme. Kotlík ju vytrhol a pevne uchopil v dlani. Čakal, že pes cúvne, že ho nechá na pokoji, no ten akoby sa rozbesnel ešte viac, zadnými nohami sa prudko odrazil od zeme a z výšky plecnatého chlapa – do ktorej vyskočil – sa bezhlavo vrhol na náčelníka. Čierny Kotlík pocítil, ako mu silné čeľuste zovreli úplne celé hrdlo a za pálčivej bolesti sa vryli pod kožu. Tvár mu obstriekala jeho vlastná krv a vzápätí skonal s americkou vlajkou v dlani.

Čierny Kotlík sa strhol zo sna. V túto noc spal veľmi nepokojným spánkom, akoby vlastne ani nespal. Jednostaj sa len prehadzoval na svojich kožušinách a nadránom sa dokonca radšej vykradol z típí, lebo by svojím hrmotaním čoskoro zobudil manželku. Zúfal, či ten zvláštny sen nebola vízia od Veľkého Ducha.

Náčelník zamieril k zamrznutej rieke. Nad osadu padla hmla, osvetlená slabým modrastým svetlom úsvitu, ktorá sa plazila najmä po hladine snehobielej Washity. Čierny Kotlík si kľakol do snehu, roztrasenými rukami z neho nabral do dlaní a sneh si potom roztrel po tmavej, zamračenej tvári. Pár stromov a kry rastúce na brehu dodávali scenérii a Kotlíkovej pochmúrnej nálade ešte úbohejší nádych. Boli celkom zasnežené, bez akejkoľvek ozdoby, len umŕtvené mrazom stáli a pozorovali deje pri rieke. V lete, kedy sa košaté stromy plné zelene pohupovali do strán a jeden k druhému nakláňali svoje koruny, pôsobil celý ten obraz dôstojnejšie.

Čierny Kotlík neobľuboval zimu. Tohto istého mesiaca presne pred štyrmi rokmi napadol osadu istý brutálny vodca Coloradských dobrovoľníkov, John Chivington. Jeho opití vojaci vyplienili takmer celú dedinu na Kotlíkovom vlastnom území, ktoré mu právom patrilo a ktoré mu priznala aj americká vláda na základe zmluvy z Fort Laramie, čo podpísal. A predsa sa jeho ľuďom dostalo smrti a utrpenia. Sám Čierny Kotlík už vtedy len o chlp unikol smrti! Snáď po celý život sa usiloval o mier medzi Indiánom a bielym mužom, za čo ho i ostatní náčelníci pokladali za blázna. Vrchol vrcholov však bola ďalšia mierová zmluva spred roka, ktorú sa Čierny Kotlík opäť rozhodol podpísať, tentoraz v Medicine Lodge. Vláda tak Čejenov vyhnala do dvoch menších rezervácii v Oklahome, kde boli podmienky pre život viac než úbohé. Čierny Kotlík sa pre to ani nečudoval, že väčšina jeho ľudí sympatizuje s náčelníkom Orlím Nosom, ktorý nepodpísal.

Spoza chrbta začul, ako sa k nemu približujú ľahké kroky vŕzgajúce v snehu. Na pleciach pocítil jemné ženské ruky a vzápätí mu do nosa vošla známa vôňa, akou mohla voňať len jeho vlastná manželka. Kvokla si k nemu. Vzal jej ruku do dlaní a nežne pobozkal. Otočil sa k nej.

„Prečo nespíš?“ Spýtal sa trochu vyčítavo.

„Celý čas som ťa pozorovala, nevedela som spať, keď si nespal ty.“ Odvetila tichým, citlivým tónom a objala ho. „Niečo ťa trápi?“ Čierny Kotlík vzdychol.

„To nič, len som mal zlý sen.“

„O čom?“ Náčelník zvesil hlavu.

„Videl som psa. Bolo to zvláštne… zabil ma aj napriek tomu, že som podpísal mier s bielym otcom. Mám zlý pocit, Hun-Ami. Orlí Nos už usporiadal radu nájazdov na farmy v Kansase. Nie som si istý, či to americká vláda nechá len tak…“ Hun-Ami si povzdychla.

„Ani mu to nezazlievam, Moke Tav A To. V rezervácii, do ktorej nás poslala tvoja mierová zmluva niet lovnej zveri, ani úrodnej pôdy. Z čoho máme živiť naše deti?“

„Vôbec mi to neuľahčuješ!“ Rozčúlil sa Čierny Kotlík, prudko sa zdvihol zo zeme a uprene sa zadíval svojej žene do tváre.

„Čakal by som, že ma podržíš! Ja si nepotrebujem nič dokazovať, len chcem aby sa mal môj ľud dobre! Aby naň nik neútočil… kvôli tomu som schopný obetovať všetko!“

„Naozaj všetko!“ Sykla Hun-Ami a taktiež sa postavila.

„Pche!“ Odfrkol Čierny Kotlík a zlostne rozhodil rukami. „Čo…? O čom to tu teraz vlastne hovoríme?“

„Ja len neviem pochopiť, prečo jednoducho tým psom nevyhlásiš vojnu! V jednom kuse im dôveruješ. Akoby si už zabudol na masaker pri Sand Creek! Napadli nás práve tí, ktorí ti prisľúbili mier. Pozri sa na nich! Sami žiadajú od nás niečo, čo oni nedodržujú… akoby sa ich dohody s Indiánmi netýkali. Lenže my nie sme lovná zver, Moke Tav A To!“

„Práve preto to všetko robím. Myslíš, že neviem, ako o mne všetci hovoria, že som blázon?“

„Tak prečo sa potom na bielych mužov toľko spoliehaš?“

„Ja už sám neviem na koho sa mám spoľahnúť! Bojovať sa nedá donekonečna… A niekde to zrnko mieru zasadiť musíme.“ Hun-Ami výraz v tvári zmäkol. Pristúpila k svojmu mužovi a schúlila sa mu na hrudi. Čierny Kotlík si ju privinul a pery jej pritisol k čelu.

„Si dobrý muž,“ povedala. „S veľkým srdcom. No keď si spomeniem na všetky tie zmárnené životy… Tváre sivé ako sychravé nebo, skrvavené telá detí a žien, ich kamenné pohľady, ich srdcia, ktoré už nikdy nezabúchajú pre vášeň, či radosť, už nikdy ich šťastný a spokojný smiech! Toľko zverstva čo na nás biely napáchali… Je to až neznesiteľné pomyslenie. Videla som ich!“ Hun-Ami sa rozplakala a celá sa pri tej hrôzostrašnej spomienke plnej smrti, strachu a nešťastia roztriasla. Manžel ju objal tuhšie.

„Ja viem, Hun-Ami. Aj ja som ich videl…“

 

Generál George Armstrong Custer pyšne hľadel na zasnežený svet z chrbta svojho žrebca Falmoutha. Pred chladným novembrovým ránom ho oblečenie priveľmi nechránilo. Pod tmavým kabátom mal na sebe zvyčajnú vojenskú rovnošatu pozostávajúcu z tradičnej modrej košele a úzkej červenej kravaty. Konce teplých béžovo bielych nohavíc mal starostlivo poskrývané vo vysokých jazdeckých čižmách s ostrohami a na rukách mal svoje obľúbené biele rukavice, siahajúce až po lakeť. Nosil ich rád, pretože si v nich pripadal majestátne. Hlavu mu samozrejme pokrýval neodmysliteľný klobúk, ktorý ho taktiež sprevádzal pravidelne. Custer si zakladal na svojom výzore, bol mierne samoľúby a rád si predstavoval sám seba, ako muža najvyšších hodností so svojím špecifickým štýlom. Pomaly sa vystrel v sedle a nohy ešte väčšmi zatlačil do strmeňov, pričom mu päty padali takmer kolmo. Bolo to patrné gesto a akoby malo pripomínať výstrahu pred týmto výnimočne zručným jazdcom. George sa na chvíľu zamyslel.

V roku 1851 Čierny Kotlík podpísal vo Fort Laramie mierovú zmluvu, ktorá Indiánom prideľovala obrovské územia v západnom Kansase a východnom Colorade. V 1859 však bolo v Colorade objavené zlato, preto sa Čierny Kotlík – aj napriek svojej večnej zmierlivosti a plánom, ako byť priateľom bielemu mužovi – stal tŕňom v oku a prekážkou v ceste za drahým kovom.

Osud ti zrejme nepraje, Čierny Kotlík, uškrnul sa George a predstavil si plieniacu armádu opilcov Johna Chivingtona na Sand Creeku spred štyroch rokov. Pod jeho heslom: „Z hníd sa rodia vši“ jeho vojaci vraždili hlava-nehlava. Bolo to však neľudské. Vojaci odsekávali deťom ruky a nohy a ženám vyrezávali prirodzenie. Výsledkom bolo asi 150 mŕtvych. To sa odohralo po uzavretí prvej mierovej zmluvy z Fort Laramie.

Pred rokom Čierny Kotlík opäť uzavrel mierovú zmluvu, tentoraz v Medicine Lodge. Mala mu definitívne zaručiť mier, prisudzovala mu takzvané Indiánske teritórium, nedotknuteľné americkou armádou, no to Custera v tejto chvíli ani najmenej nezaujímalo. Za chrbtom mal Siedmu kavalériu s červeno-čiernou zástavou v tvare lastovičieho chvosta a niekde tam pred sebou tábor plný Indiánov.

Pluky sa napriek zlým poveternostným podmienkam pohybovali svižne. Úplne vpredu si poklusával Custer na svojom dokonale drezúrovanom žrebcovi Falmouthovi a vedľa neho sa na neosedlanej bielej kobyle viezol zved Nuragset-Thi. Mužom do tvárí vrážal mrazivý chlad. Akoby ich chcelo opustiť šťastie spolu so slnkom, ktoré zapadlo krátko na to, ako vyrazili z tábora a do rána sa ešte k tomu aj poriadne zdvihol vietor. Vzduchom začali poletovať snehové vločky a neustále sa zväčšovali, pričom narúšali pohľad na pokojnú krajinu rozprestierajúcu sa navôkol. To vojsko trochu spomalilo. Generál ich však neustále nútil udržiavať tempo.

„Ako ďaleko to ešte je?“ Sykol na Nuragset-Thiho vedľa seba.

„Sme blízko.“ Odvetil zved rovnako stroho, bez záujmu ďalej debatovať s generálom.

Joel Elliot celou cestou premýšľal. Bolo to únavou a aj jeho vnútorným rozpoložením, ktoré ho vyčerpávalo rovnako ako akákoľvek fyzická námaha. Už druhý deň sedeli vojaci nevyspatí v sedlách svojich koní. Utáborili sa totiž len neskoro večer a vyrážali zavčas rána. Ako pred každým bojom, Joel rozmýšľal, či aj po tomto ešte niekedy zazrie svoju rodinu. Či ešte okúsi chuť tequily, alebo whisky, či chuť obyčajného suchého chleba a zacíti vôňu masla. A čo napríklad Xavier, mladý francúzsky desiatnik, bol mu ako syn – stroho sedel na svojom nízkom ryšavom valachovi, akoby primrzol k sedlu a do chrbta mu niekto vrazil tyč. Ten snáď doposiaľ neokúsil ani ženu a ktovie, možno sa zajtra budú vracať do tábora bez neho. Možno sa však milícia vráti do tábora aj bez Elliota…

Podobné úvahy sa hmýrili mysľou každého vojaka. Čo iné zostáva v stereotypnom pochodovaní za zvukov kvíliaceho vetra a pocitu chladu zo studených vločiek, roztápajúcich sa na ich tvárach?

Georg prudko zastavil celý prápor a zahľadel sa kamsi pred seba. Za obzorom nízkych kopčekov sa odkiaľsi valil dym.

„Čejeni.“ Nečujne si zamrmlal popod fúzy. Zvrtol svojho temperamentného žrebca smerom k armáde a popchol ho. Pobehol od jedného konca k druhému. Medzi vojakmi vládlo prirodzene napätie a taktiež túžba po hrdinstve.

„Vpred!“ Zreval a ako sa Falmouth zrazu prudko odrazil zadnými nohami od zasneženej zeme, stihol z puzdra vytiahnuť kolt. Besnejúca Siedma kavaléria divo vyrazila dopredu a do posledného jazdca sa stratila v hmle, ktorá sadala nad dedinu Čierneho Kotlíka. Dobre vyzbrojené vojsko sa nebezpečne približovalo… už-už bolo na malej vyvýšenine nad osadou a vtom sa to strhlo!

 

Hun-Ami sa na chvíľu započúvala tomu zvláštnemu tichu pred búrkou. Vtom sa jej zreničky rozšírili natoľko, až jej oči celé sčerneli. Čierny Kotlík ju popustil z objatia a taktiež sa započúval, no nestihol sa spamätať skôr ako ona.

Hun-Ami sa mu ako zmyslov zbavená vytrhla a utekala do dediny so šialeným krikom. Bol to príšerný vresk, plný zúfalstva a beznádeje. Kričala a kričala, žiadne slová, len tie hrôzostrašné zvuky! Na slová sa nezmohla, krik ju zadúšal. Ženy s deťmi vybiehali zo svojich típí a zmätene sa obzerali. Hun-Ami začala každému spiacemu stanu trieskať na steny, pričom stále tak nepríčetne kričala. To dedinu dostatočne vyľakalo a začala sa preberať. Čierny Kotlík ostal stáť a dúfal, že sa mu to len sníva, že je to len ďalšia časť jeho nočnej mory! Nie! Toto nie je pravda. Je to predsa nemožné!

 

Pach spotených koní, vystrašené tváre detí a žien. Padol prvý výstrel a doznieval akoby celkom spomalene. Ten prvý výstrel patril generálovi a signalizoval šialenstvo, ktoré sa armáda chystala rozpútať. Strhol sa neutíchajúci huriavk rán z koltov a strašný zmätok. V osade nebol takmer nik, len ženy, deti a starci, pretože muži boli na love – rovnako ako pred štyrmi rokmi!

George spomalil svojho žrebca a nechal Siedmu kavalériu, aby ho predbehla. Zadíval sa na americkú vlajku vejúcu nad típí Čierneho Kotlíka, ktorá mala osadu v prípade problémov chrániť. No ani pohľad na poctivo vyvesený, vejúci symbol podriadenia sa americkej vláde neodradil Custera od účelu pre ktorý sem prišiel. Nemal však v pláne plieniť výlučne podľa Sheridanových pokynov. Prišiel si sem po vlastnú slávu a obdiv, ktorého sa dočká, keď tých pár vší a hníd pripraví a život. Už dávno nebojoval víťaznú bitku. Čo na tom, že Čierny Kotlík dodržoval mier?

Custer si všimol, ako vojaci trochu pookriali, lebo si uvedomili, že v osade nie sú nijakí bojovníci. Majori Dunsman, Pershmit a Elliot naňho vrhli spýtavý pohľad, či je vôbec ľudské plieniť dedinu plnú boja neschopných Indiánov. George im na to odvetil gestom, keď koltom namieril na malé dievčatko. Ešte ani poriadne nemohlo chápať čo sa deje, prečo ju dedo tak urputne poháňa, aby utekala zo všetkých síl. A jediným chladným trhnutím prsta jej utekanie Custer zastavil. Dievčatko sa skotúľalo na zem a rozrylo sneh natoľko, až sa mu tvárička oškrela o tvrdú zamrznutú zem. Dedo sa zniesol k nej, bez záujmu ďalej niekam utekať a čoskoro aj jeho zastihla smrť, tento raz spod meča majora Dunsmana. Jeho hlava sa skotúľala rovno na vlastné vnúča.

Custer sa odvrátil a zamestnal sa zabíjaním ďalších nevinných obetí. Druhá v poradí bola bezbranná žena s bábätkom na rukách, ktorá sa snažila niekam ukryť pred masou vojakov, valiacich sa do osady na koňoch. Aby si to Georg lepšie vychutnal, vytiahol meč. Popchol Falmoutha a zo ženy si chladnokrvne spravil svoj terč! Po nej už obete nerátal.

Major Elliot bol ako v tranze. Jednostaj žmúril oči, lebo si nebol istý, že to čo vidí, ozaj vidí! A keby ho hneď na mieste niekto zastrelil, alebo prebodol, odmietal vraždiť ženy a deti. Custer nemal čas sa s ním hašteriť a poveril ho teda inou prácou. Rozkaz znel, aby Indiánom rozprášil všetok majetok. Joel tak dal povel zapaľovať típí a pozabíjať Čejenom všetky kone, ktorých bolo cez tisíc, čo jeho a jeho pluk zamestnalo na dosť dlhú dobu.

Hun-Ami sa pokúšala zorganizovať zmätok medzi ženami. Zoradila ich s deťmi do dvojstupu a prikázala im, aby sa nepozorovane vytratili po prúde rieky. Čejenský bojovníci by sa mali každou chvíľou vracať domov, nech sa teda zachránia aj so svojimi dietkami… Skupinku odprevadila k Washite a ukázala ženám smer. Hľadeli na ňu desiatky vystrašených tvárí. Aj sama Hun-Ami bola na smrť vydesená, no svojím tvrdým výrazom, za ktorým sa schovávala úplná mäkkosť a oblomnosť ženy presvedčila a ony sa čo najrýchlejšie vydali na cestu.

Hneď na to sa Hun-Ami nepozorovane prihnala do náčelníkovho típí, ktoré bolo natoľko lákavé tou svojou americkou vlajkou čo nad ním viala, že ho nesmelo prehliadnuť žiadne oko a čoskoro mohla Hun-Ami očakávať biele návštevy. Do ruky pevne uchopila luk a na chrbát si prehodila tuľajku šípov. Čakala.

Muži vbiehali do típí a ženy, čo sa nestihli spamätať znásilňovali a vraždili. Presne tak vtrhol prvý do típí Čierneho Kotlíka. Hun-Ami sa za zlomok sekundy stihla jeho tvár vryť do pamäti. Bol pobledlý a veľmi mladý. Mal husté, tmavé kučeravé vlasy, oči zvláštnej, zelenkavo-modrej farby a ružové pery. Na tvári mu zamrzol prekvapený výraz, zbraň v pravej ruke mu klesla, už na ňu nemieril, len civel s otvorenými ústami. Aj Hun-Ami zaváhala a zamyslela sa, či bude vôbec schopná niekoho zabiť. Vtom si však spomenula na všetky povraždené ľudské bytosti, krvavé deti na telách svojich mŕtvych matiek… Namierila. Lenže v tej chvíli sa čosi udialo. Strhol sa rozruch, pri ktorom niekto toho mladého vojaka odsotil z cesty.

„Uhni Xavier!“ Zavrčal tvrdý mužský hlas a mieril na Hun-Ami koltom. Podcenil ju však. Hun-Ami napla tetivu a bleskurýchle vystrelila. Na tú krátku vzdialenosť šíp chlapovi prevŕtal tvár a objavil sa na druhej strane. Okolo náčelníkovho típí sa v tom okamihu začali zbiehať ďalší a ďalší vojaci, no jej šípy bez zaváhania triafali cieľ za cieľom. Bielym mužom sa to prirodzene prestalo páčiť. Odrazu Hun-Ami začula za chrbtom šušťanie a vzápätí sa po stene típí roztancovali plamienky. Preľakla sa a stratila pozornosť. Už-už by ju bol nejaký z belochov dostal, keď vtom na vojaka niekto skočil. Ten však ešte stihol poslednýkrát vystreliť, trafil Hun-Ami do kolena a ona sa s výkrikom zviezla na zem. Ktosi sa hýbal za stenami stanu a zabíjal ako tieň obyčajnou dýkou. Pod jeho rukami padali biely muži ako muchy. Hun-Ami neznámeho pozorovala, pričom si zvierala krvácajúcu ranu. Xavier ešte stále sedel v stane ako omráčený a ani sa nepohol. Nepridal sa na nijakú stranu, nebojoval s Hun-Ami, ktorou ostal taký očarený, no ani s bielymi mužmi. Hun-Ami mu neprikladala žiadnu dôležitosť a úplne ho odignovala.

Do horiaceho típí sa prihnali ďalší dvaja americkí vlastenci a keď uvideli bezbrannú ženu, oči im zasvietili chtivosťou. Xaviera zdrapili za golier a vyhodili ho. Jeden z nich následne na to schytil Hun-Ami necitlivo za nohy a za jej ohlušujúceho vresku sa ju snažil vytiahnuť von. Zrazu však len prekvapene strnul. Hun-ami stíchla, bolo počuť iba pukot ohňa šíriaceho sa po celom stane. Vojak sa na ňu znenazdajky zrútil mŕtvy a za jeho chrbtom sa objavila temná tvár Čierneho Kotlíka, pričom ďalší vojak už taktiež nebol na tomto svete.

Čierny Kotlík vzal svoju manželku opatrne do náručia a vyniesol ju z típí, ktoré sa hneď na to zrútilo a sčernelo v plameňoch aj s americkou vlajkou, s tým prísľubom dokonalosti mieru. Ponáhľali sa k rieke.

Jemne svoju ženu položil na zem a vrhol na ňu krátky starostlivý pohľad. Potom holou rukou s obrovskou silou prerazil kus ľadu na rieke a odhádzal ich, aby mohol svoju manželku občerstviť vodou.

Dym z napol vyplienenej horiacej osady sfarbil oblohu dočierna. Štípal na pokožke a v očiach, učaroval slzám na tvárach ľudí a tie im skameneli na lícach. Iba slzy náčelníka sa rinuli najviac a neustále.

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to VIII.kapitola

  • No…
    Konečne sa to rozbieha. Vzhľadom na to, že práve sedím na prednáške, len zvašujem či čítať alebo počúvať. 😀
    Ale dam ešte jeden koment keď to prečítam celé. 😀

    Nech ťa múza kope!

  • Tak na prednáške, hej? :D:D:D
    Toto ešte nie je koniec scény, len som to opäť rozdelila a zvyšok príde v deviatej kapitole (ak Boh dá, čoskoro by som ju mala dopísať). áno, rozbieha sa to 😀 ale stále čakám, kedy budem môcť v tejto neľútostnej dobe odhaliť príbeh lásky, kvôli ktorej sa vlastne deje všetko na svete. Či už je to láska k peniazom, k vlasti alebo k sebe samému (Custer:D). No sú samozrejme aj iné prípady. Dobre.. už to nejdem obkeciavať. Ďakujem, že si mi venovol pozornosť rovno na prednáške 😀 snáď si tým nikoho nepobúril… 😉

  • Musím povedať, že som našiel miesto vo svojom živote, pre tento žáner.
    Super mi to skrátilo čas medzi prednáškami. :D:D:D
    Teším sa na pokračovanie scény.

    PS:K tvojmu obkecu len toľko, že nemôžem s tebou nesúhlasiť.;-)

    Nech Boh dá,aby si dopísala. 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button