Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

V tieni Barbakaru

Kráčal som chladnou nocou naprieč mojím panským lesom. „Konečne som doma.“ Povedal som si, keď sa predo mnou zjavilo moje panstvo na brale. V mesačnom svite pôsobilo síce mierne desivo, no ja som sa už tešil na teplo a pohodlie, ktoré ponúkalo. Najviac som sa však tešil na moju milovanú Sáru.

Majestátna drevená brána vŕzganím pántov dávala najavo svoju prítomnosť. Za normálnych okolností by ma čakalo služobníctvo, ale v týchto ťažkých časoch, keď som prišiel takmer o všetko, ma sluhovia opustili. Zostala len chyžná Rút, ale aj to len preto, lebo nemala kam ísť.

Veru, postihli nás ťažké časy. Obdivujem Sáru, že zostala so mnou a že tiež neodišla k svojej rodine.

„Sme mladí a plní síl. Určite sa z toho dostaneme.“ Povedala, keď som jej to prvý krát navrhol. Dokonca ma neopustila ani vtedy, keď som ju od seba sám odháňal. Koľko síl sa len ukrýva v takej krehkej osobe.

Vytiahol som z vrecka mohutný kovaný kľúč, odomkol som si bránu a vošiel som na nádvorie. Vánok okamžite ustal. Na celom nádvorí bolo absolútne bezvetrie.

Vítal ma pustý zámok Carandur, sídlo rodu Dariovcov – môjho rodu. Kedysi tu všetko prekvitalo a aj v chladnej noci od všadiaľ vyžarovalo teplo, ale dnes aj tmavé lesy pôsobili vľúdnejšie.

Len jediné mi dávalo odhodlanie. Len jediné ma hnalo ďalej dovnútra. Moja Sára a naša útulná spoločná komnata.

Z priestrannej haly som veľmi rýchlo vybehol na poschodie a ponáhľal som sa k Sáre. Potom som sa náhle zastavil.

„Sára určite spí.“ povedal som si: „Nebudem ju rušiť. Ráno je múdrejšie večera.“ Ovládol som túžbu nazrieť, aby som ju nezobudil.

„Ešte pár hodín to vydržím. Vyspím sa v jednej z trinástich hosťovských komnát. Už to mám! Poviem Rút nech mi pripraví horúci kúpeľ. No, síce… Radšej si ho pripravím sám.“

 

Po kúpeli som mierne zahnal únavu. V poslednej dobe mi aj tak na spánok stačilo pár hodín a tak som si povedal, že ešte zájdem do otcovej pracovne.

Bola to veľká miestnosť, pretože slúžila zároveň ako zámocká knižnica. Sára tu dokázala presedieť hodiny. Veľmi rada čítala. Jej rodičia sa často báli, či si pre svoje záľuby nájde manžela z vhodnej partie. Aká irónia.

Keď som ich žiadal o jej ruku, Gareth Fawceth – jej otec žiaril nadšením. Ale to bolo ešte predtým ako ma rody lancreátu označili za heretika. Mizerný lord Andvar! Vždy si robil zálusk na Carandur a bohatstvo Dariovcov, no nikdy by som o ňom nepovedal, že zájde až tak ďaleko.

Keď som prišiel o postavenie, Fawcethovci sa odo mňa odvrátili. Gareth, ten nikto, obyčajný mešťan, mi div nenapľul do tváre.

Ale Sára bola úžasná. Stála pri mne celý čas. Nezľakla sa ani chudoby. O to viac ma bolelo, že som jej nedokázal zabezpečiť ani taký život na aký bola zvyknutá.  

Z ťaživých myšlienok ma na chvíľu vytrhol pohľad na knihu letopisov nášho rodu. Dariovská Kronika. Začal ju písať ešte Ronald vnuk zakladateľa nášho rodu – Dariusa. Kniha stará skoro tisíc rokov. A posledný, kto do nej písal bol môj otec. Ja som sa nikdy necítil hodný takého činu. Musel som si to znovuprečítať.

 

Roku pána 1813

Moja milovaná manželka – lady Elain, grófka Barbakaru a pani Caranduru dnes nad ránom porodila syna.

Som veľmi šťastný.

Môj prvorodený syn – dedič Caranduru – sa stal aj novým pánom Barbakaru.

Lancreát šľachticov tak definitívne stratil nárok na Čadičový trón v Brasenhalle.

Rod Dariusovcov má šancu opäť vládnuť.

Som šťastný.

Mám syna.

Narodil sa Damian Darius I. – vykupiteľ nášho rodu.

 

„Ach otec! Ako si sa len mýlil. Nie vykupiteľ, ale kat a hrobár. Nebol som dosť silný ani ostražitý. Ešte šťastie, že si sa toho nedožil. Ale keby si bol pri mne, možno by bolo všetko celkom inak… Preklínam deň, keď nám lord Andvar skrížil cestu.“

Po líci mi stiekla horúca slza. A s ňou ma pohltila náhla únava. Bol čas ísť spať.  

 

„Takže si si istý, že za tým všetkým stojí práve on?“ Opýtala sa ma Sára vážne, na druhý deň, keď sme sa zhovárali v salóne.

„Áno. Úplne.“ Odvetil som a odvrátil som sa od veľkého okna so zelenými závesmi k Sáre. Slnečné svetlo svietilo na jej bledú tvár lemovanú ryšavými vlnitými vlasmi, ktoré dali vyniknúť jej obrovským večne prekvapeným žiarivým očiam farby septembrového neba.

„Ale čo s tým urobíme?“ Opýtala sa ma znovu.

„My?“ Ozval som sa a nadvihol som obočie, aby som zvýraznil svoj postoj.

„Nepozeraj sa tak na mňa! Sme v tom spolu. Ako si sám kedysi povedal, vybrala som si. A teraz nehodlám len tak vycúvať, kvôli nejakým malým problémom.“ Povedala Sára veľmi rozhodne.

Tú rozhodnosť som mal z jej vlastností asi najradšej. Nebola ako iné ženy, ktoré som pred ňou poznal. Nerozhodné a prieberčivé – v šatách, jedlách i v mužoch.

„Sára…“ povedal som a pritom som ju chytil za plecia: „Nechcem aby sa ti niečo stalo. Teraz asi nejde o nejaký malý problém. Vieš, že Andvar nie je žiadny gentleman. Ak proti nemu niečo podnikneme, bojím sa, že sa nebude štítiť zneužiť proti mne ajteba.“

„Viem sa o seba postarať. Nemusíš sa báť. Dobre vieš, že som bola samostatná aj pred tým než som ťa stretla.“ Odvetila Sára, odula spodnú peru a odvrátila sa odo mňa.

Musel som sa usmiať, moja pevná tvár nevydržala. Objal som ju a pomalým nádychom som vychutnával jej vôňu. Voňala ako lesy navôkol.

„Máš pravdu, teba dobre poznám, ale Andvara nie. Znepokojuje ma, že neviem, čo od neho môžeme očakávať.“ Povedal som a mierne som povolil zovretie.

„Myslíš až príliš dopredu. Ostaň v prítomnosti. Ostaň so mnou.“ Povedala Sára a opäť sa ku mne otočila.

„Kiež by to bolo také jednoduché.“ Vzdychol som si.

„Potrebuješ sa uvoľniť. Si veľmi napätý.“ Povedala a rukou mi nežne prešla po vlasoch až k brade.

Usmial som sa a urobil som to isté, ale prstami som zastavil pri jej uchu.

„Máš nejaký nápad?“ Spýtal som sa potichu a ukazovákom som jej prešiel po lalôčiku. Mierne sa zapýrila a odvetila: „Možno by nás niečo napadlo hore v spálni.“

Jej žiarivé oči ma načisto vytrhli z reálneho sveta. Vrúcne som ju objal a pobozkal a už som ju nikdy nechcel pustiť.

 

… O niekoľko dní neskôr…

 

Srdce mi tĺklo ako o život. Na dvore sa ozývali výkriky brániacej sa Sáry. Andvar ju unášal preč.

Predtým než som vybehol na dvor som ešte rýchlo schmatol spredo dverí svoju šabľu a pištoľ. Na dvore však už stál len Sárin zlato-hnedý žrebec Gasparin, ktorý bol veľmi nervózny z jejvzďaľujúcich sa výkrikov.

Bez rozmyslu som naňho vysadol a popchol som ho do slabín. Gasparin sa dal do cvalu. Uháňali sme za krikom. Čochvíľa som už na čistinke jasne videl Andvara na čiernom žrebcovi ako unáša moju Sáru. Vytasil som teda svoju kresadlovku a strelil som na Andvara.

Guľka ho tesne minula, to preto, že z cválajúceho koňa sa len ťažko mieri. V pištoli som však mal ešte jeden náboj. Snažil som sa vystihnúť ten správny moment.

Pod nohami som cítil ako sa žrebcove svaly napínajú v cvale a sústredil som svoje zmysli ako ma kedysi učil Erwin veliteľ našej bývalej gardy.

Opäť som vystrelil a tentokrát som Andvarovi odstrelil tmavý cylinder z hlavy. Ale vtom sme vcválali do lesa.

Môj zelený kabátec drali konáre stromov, no nevzdával som sa a cválal som ďalej. Len s námahou som sledoval vzďaľujúceho sa Andvara. A Sárin krik ma mučil v hrudi.

Zrazu sa však Andvar nečakane otočil a vystrelil na mňa z pištole. Uhol som hlavou pričom mi konár stromu zrazil z hlavy šedú parochňu. Pocítil som ľadový chlad na spotenej hlave, no napriek tomu som Gasparina hnal ďalej.  

Andvar strelil opäť, tentoraz z inej pištole a trafil Gasparina rovno medzi predné nohy. Žrebec sa zrútil k zemi a priľahol mi chodidlo.

Jeho zlato-hnedá srsť pod hlavou bola celá zaliata krvov. Gasparin chvíľu trpel a potom skonal. 

Kým som sa stihol postaviť, Andvar mi zmizol z dohľadu. Našťastie som nemal nič zlomené a dobre som vedel, kam Andvar smeruje.

Práve tam, kde sa to všetko začalo.

Nerozmýšľal som dlho a hneď som sa rozbehol. Bežal som, čo mi sily stačili, aby som sa dostal k jazeru pod horou, z ktorého sa vynárala stará kamenná zrúcanina – prekliaty Barbakar.

 

Slnko začalo klesať a pri jazere sa neuveriteľne schladilo. Pľúca ma od behu strašne pálili, no musel som ísť ďalej.

K Barbakaru viedol cez jazero drevený most na pilieroch so zábradlím, za ktorým sa mohol ktokoľvek ukrývať. Mal som veľmi zlý pocit a srdce, ktoré mi splašene bilo som sa snažil upokojiť. Tušil som totiž, že sa blíži chvíľa, kedy budem musieť znovu vydať zo seba všetky sily. Sáru som však nepočul a to ma desilo viac.

Vkročil som na most cez kamennú bránu a keď som prešiel pár krokov, zoskočil za mňa z kamennej brány Andvar s nabitou pištoľou.

„Teraz sa rozlúč so životom – Darius!“ Povedal a vystrelil. No namiesto hlasného výstrelu sa ozvalo slabé šťuknutie kresadla.

Až teraz som si uvedomil, že Andvar je celý mokrý.

V momente som vytasil šabľu a vyrazil som ňou Andvarovi pištoľ z rúk. Zaraz som ho kopol pričom sa takmer zrútil do jazera. Nečakal som však, že tak rýchlo vyskočí na nohy a vytasí meč.

Nebo bolo už oranžové a my sme za zvuku rinčiacich čepelí postupovali po moste k Barbakaru.

Iskra. Výpad. Iskra. Krycí manéver. Výkop. Iskra. Tak prebiehal náš boj.

Napokon som Andvarovi vyrazil meč z ruky a on sa skotúľal až k drevenej bráne na konci mosta.

„Prehráš tak, či tak!“ Vykríkol Andvar so zlovestným výrazom a potiahol akúsi drevenú páku pri bráne. Pod mostom sa vtedy ozvalo hlasné čľupnutie niečoho veľkého a ťažkého. V panike som sa pozrel z mosta.

Spod hladiny sa vynorila Sárina tvár. Nadýchla sa a niečo ju stiahlo pod hladinu. Opäť sa vynorila, ale potom ešte rýchlejšie zmizla pod hladinou.

Niečo ju ťahalo pod hladinu. Chcela sa nadýchnuť ešte raz. Už bola takmer pri hladine. Zatajil som dych. Bol som biely nehybný ako mramorová socha.

Len čo sa jej pery dotkli hladiny akoby ju niečo veľkou rýchlosťou stiahlo ku dnu.

Nečakal som, strhol som zo seba kabáteca skočil som pod most priamo do vody do miesta odkiaľ sa Sára vynárala. Pod hladinou som odkopol svoje čižmy, pričom som však z jednej vytiahol nôž. Doplával som k Sáre, ktorá sa nehybne vznášala vo vode priviazaná za nohu k neveľkému kameňu. Bez väčšej námahy som lano rýchlo presekol.

Sára bola nažive, len čo sa uvoľnila vyplávala k hladine a ja som ju nasledoval. Zrazu ma však obklopila červeň a pachuť krvi. Sárine telo bezvládne plávalo na hladine.

Rýchlo som sa vynoril a zbadal som, že má reznú ranu na hrdle.

Na plytčine stál Andvar s krvavým mečom. Nikdy v živote som nebol taký rozzúrený ako v tomto okamihu.

Obyčajným nožom, ktorý som držal v ruke som mu vyrazil jeho meč z rúk až padol do vody za veľkého čľupnutia a potom som ho dobodal do brucha. Akoby som to ani nebol ja. Akoby sa moje telo hýbalo len zo zotrvačnosti a zároveň tak energicky. Nemohol som sa zastaviť. Keď Andvar odpadol, viac som si ho nevšímal.

V tej chvíli, vôbec neviem ako, ale vedel som, že Sára ešte žije. Rukávom som prekryl jej krvavé hrdlo. Ona naozaj žila, chcela sa nadýchnuť, no cez ranu na krku jej unikal vzduch.

„Neboj sa láska! Nenechám ťa zomrieť, mágovia v Brasenhalle nám pomôžu.“

„Ľúbim ťa.“ Povedala šeptom a v jemnom úsmeve sa jej viečka na tvári zavreli.

Zostal som tam s ňou až kým ma neprekryl tieň kamenného Barbakaru.

 

„A tak sa začala moja púť.“

 

 

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

9 Responses to V tieni Barbakaru

  • Toto je úvodný príbeh môjho hi-fi románu /historical-fiction/.

    Komentáre by ma veľmi potešili. Prajem príjemné čítanie!

  • Nie je to zlé, len ma trochu sklamala tá jeho parochňa 😀 ale inak je to smutný úvod, aj keď pekný, no ďalšia vec, ktorá mi trochu nesedí je, že zase neviem o čo kráča… ale ja verím, že sa to časom objasní, len dúfam, že to bude čoskoro 🙂 pokračuj, neskôr sa vyjadrím určite trochu presnajšie, teraz to nejde. potrebovala by som si ešte niečo prečítať, no už sa teším čo z toho vylezie 🙂

    Nech ťa múza kope.

  • Ta parochňa, je symbol šľachty, hlavný hrdina ma pod ňou hnedé vlasy. 😀

    No dúfam, že čo najskôr príde pokračovanie, ale to zavisí aj od času, ktorého je teraz pomenej k dispozícii. 🙂

    Ďakujem.

  • prva polovica sa mi zdala… hm, ako by som to opisala…ani presne neviem…
    a druhu polovicu som precitala na jeden dych…

    zacal si putavo, aj ked si opisal naozaj len minimum, ale to nas chces navnadit, aby sme citali vsetko, co z tvojho „hi-fi romanu“ vyvesis, vsak? 🙂
    tak nech to je cim skor…

    nech ta muza kope! 🙂

  • Presne tak. 😀
    Dufam, ze som vas trochu navnadil. Pokracovanie sa uz pomalicky chysta.

    Dik za koment. Aj teba nech muza kope. 😀

  • Historické romány s dávkou fantastiky sú mojou krvnou skupinou a aj tento príbeh ma zaujal. Aj keď teraz absolútne neviem, akým smerom sa to bude uberať, keďže pomsta už bola vykonaná.
    Prvá časť tohto príspevku bola takým úvodom do deja, no v druhej sa to rozbehlo a ten koniec, bol naozaj dobrý. Najviac sa mi páčila posledná veta: „A tak sa začala moja púť.“
    Som zvedavý, čo bude nasledovať a ak by ti tento príbeh vyšiel, asi by som si tú knihu aj kúpil a celkom určite si ju požičal z knižnici.
    Neplánuješ vyvesiť pokračovanie?

  • Dakujem, si ma fakt potesil.Laughing

    Samozrejme ze planujem aj pokracovanie, zatial ale mam len dalsie tri casti vo faze upravovacej. Toto ma byt inak jednodielny pribeh tak asi do 200 stran priblizne, ale aj tak casu mam malo a planov vela. 

    No budem sa snazit, cim skor to dokoncit, aby ti, ktorych to nadchlo co zaujalo mali co citat. Laughing 

    Fakt dakujem. 

     

  • Naozaj dobré dielko. Celkom sa mi to páčilo a hlavne ten príbeh ma tak akosi nalákal, že netrpezlivo čakám na pokračovanie.
    Súhlasím s ostatnými, že prvá polovica bolo také zoznamovanie sa s hlavným hrdinom, no potom sa to rozbehlo.
    Ešte by som však mal takú malú poznámočku k tej prvej časti, ale to len tak na okraj. Mne tam trochu chýbal opis prostredia. Konkrétne napríklad pritom, keď vstúpil do zámockej knižnice a čítal si tam tú kroniku. Nemyslím niečo podrobné, len menšie opísanie, aby mal čitateľ lepšiu predstavu. Možno to však bolo tvojou zámienkou, aby zapracovala čitateľova predstavivosť.
    A taká technická otázočka. Keď Andvar unášal Sáru, tak ako ju držal na koni? Pretože, či nebolo moc riskantné strieľať naňho, keď ju mal blízko seba. To len taká banalita, ktorá ma -ani neviem prečo- napadla pri čítaní tejto pasáže.
    Dúfam, že to nevyznieva ako nejaká kritika, pretože to myslím len ako malé čitateľské postrehy. Nechcem zapárať ani nič podobné, len sa snažím upozorniť na moje postrehy, aby som možno akousi trochou prispel k dokonalosti tohto diela. Laughing

  • V pohode, kludne sa v tom povrtaj. Smile

    Tu bolo mojim zamerom nechat vela na citatelovu fantaziu, nech zapracuje podla vlastneho gusta. 

    Rad by som trochu viac staval na netradicnosti pribehu. 

    Co sa tyka toho drzania Sary na koni, tak mozno som to mohol opisat trosicku, len proste drzal ju tak, ze strielat bolo bezpecne, ale na margo Damianovych streleckych schopnosti,…

    To sa dozvies v dalsom pokracovani Laughing 

    Som rad ze si si nasiel cas a zaujalo ta. Ako som povedal uz mam aj pokracovania, ale este ich budem chvilku upravovat, kym ich vyvesim.

    Takze dakujem za postrehy a Muze zdar!  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button