Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

VI. kapitola – zvyšok

 1868 Oklahoma

Nuragset-Thi dychčal námahou. Hnal sa za stopou, no už nevládal, pretože putoval dlho a nohy sa mu jednostaj zabárali do snehu. Na chvíľu zastavil a rukou sa oprel o zasneženú nízku borovicu. Hrom do všetkého, pomyslel si. Aj do tejto nádhery! Odpľul a s námahou opäť vykročil vpred.

Nuragset-Thi bol mladý Indián z kmeňa Čejenov. Mohol mať okolo dvadsaťpäť rokov, no nemal ženu, ani žiadne deti. Pred siedmimi rokmi sa rozhodol vstúpiť do americkej armády. Takmer neuspel, no mal šťastie. Nuragset-Thi vždy vedel dosiahnuť svoje, pretože mal výborné presviedčacie schopnosti a dokázal veľmi nenútene klamať, a to klamať kohokoľvek. Nevzdelaný mešťan, čo nemá žiadne skúsenosti s divou zverou by mu kľudne uveril, keby sa Nuragset-Thi rozhodol vtĺcť mu do hlavy, že kojot je zviera, čo má dve nohy a koliesko.

Bieli muži napokon uznali, že by sa im mohol zísť ako zved. A to, aby pri vyzvedaní neklamal si poistili vyhrážkou, že ak zaklame v armádnych záležitostiach, okamžite ho stihne poprava. Nuragset-Thi však nemal v úmysle podvádzať milíciu. Pod vlajkou americkej zástavy bol predsa chránený a Indiánmi zabudnutý, čo aj chcel pred siedmimi rokmi dosiahnuť. Totiž v posledný deň, ktorý Nuragset-Thi strávil ešte ako Čejen sa stalo nešťastie. Aspoň to tak malo vyzerať, aby potom mohol v tichosti a intimite nerušene zradiť.

Nuragset-Thi a jeho priateľ, ktorého prezýval Ban-Up-Yo  sa spojili, pretože aj Ban-Up-Yo chcel z kmeňa Čejenov ujsť. A tak spoločne zinscenovali Nuragset-Thiho smrť. Pod rúškom dokonale premysleného plánu si vytypovali skupinu vlastných mužov, ktorá bola práve na love v horách. Ban-Up-Yo sa obliekol do medvedej kože, ktorú už dávno pred tým precízne stiahli z uloveného zvieraťa a zošili priam na nepoznanie. Na vŕšku hory potom medveď predstieral súboj s Nuragset-Thim. V zápale „boja“, ho však veľkým ostrým pazúrom zaškrabol do tváre a nechtiac mu urobil obrovskú jazvu cez ľavé oko. Nuragset-Thi zvreskol od bolesti, čo upútalo pozornosť loveckej skupiny. Muži sa mu okamžite ponáhľali na pomoc. Keď boli tesne pri nich, Nuragset-Thi a Ban-Up-Yo to zahrali tak, akoby Nuragset-Thi padol cez skalnatý previs do rokliny. Ten hodil sa cez previs a skotúľal sa na plošinu pod ním, kde sa stiahol do malej jaskyne a čakal.

Medveď Ban-Up-Yo za ten čas, kým sa bojovníci spamätávali zo šoku, utiekol. Jediný dôkaz, čo lovci našli, bola kaluž krvi z Nuragset-Thiho rany cez pol tváre a telo, čo sa nikdy nenašlo. Akonáhle sa potom vytratili, aby do osady priniesli smutnú správu o jeho tragickej smrti, Nuragset-Thi vyliezol zo skrýše a ukryl sa v horách.

Ban-Up-Yo si nachytro vyzliekol medvediu kožu a zhodil ju z útesu, aby ju nik nenašiel a ďalej hral svoju úlohu – rozbehol sa v ústrety loveckej skupine, zhrozil sa nad tou strašnou novinou a spolu s nimi sa krytý vrátil do dediny.

Keď však malo neskôr dôjsť na lámanie chleba, Nuragset-Thimu sa to prestalo páčiť. Veď ten hlupák by vlastne mohol všetko pokaziť, pomyslel si. Keby Ban-Up-Yo z osady len tak zdrhol určite by ho muži šli hľadať a plánovať ďalšie náhodné nešťastie by trvalo pridlho!

Pár mesiacov sa Nuragset-Thi ukrýval v horách ako divá zver a čakal len na jediné – na posledné stretnutie s Ban-Up-Yom…

Začínalo radostne a priateľsky. Ban-Up-Yove plány o veľkej budúcnosti v osade bielych mužov ho však znervózňovali už aj pred tým. Keď potom túto tému na ich stretnutí vytiahol ako prvú Nuragset-Thiho to značne vykoľajilo. V nestráženej chvíli vytiahol dýku a svojho priateľa dobodal na smrť. Hneď na to mu vzal skalp a vytratil sa. 

 

Oplatilo sa mi, zahundral Nuragset-Thi v duchu, a vytiahol z vrecka hrubý, zoschnutý a zošúverený šesť rokov starý kus Ban Up Yovej kože s chuchvalcom pevných čiernych vlasov. Zovrel ho v dlani. Ty si bol mojím posledným, konečným oslobodením, Ban-Up-Yo, pomyslel si v duchu a strčil skalp znovu späť do vrecka.

Náhle sa mu vybavila spomienka na masaker pri Sand Creek. Belosi vtedy napadli ich Čejenskú dedinu a úplne ju zdevastovali. Nuragset-Thimu až naskočila husia koža! Ešte šťastie, že v tom čase už nebol Čejenom. Mierové zmluvy náčelníka Čierneho Kotlíka sa mu aj tak nikdy nepozdávali. Niečo tam  akoby smrdelo… prečo práve on so svojou manželkou vyviazol z masakru ako živý? Nebolo to len divadielko?

„Pche! To je jedno!“ Vyprskol Nuragset-Thi nahlas. „Teraz už neunikneš.“ Dodal pološeptom a zachmúril sa v tvári. Telom sa mu prehnala palina nenávisti k smradľavej Indiánskej autorite!

Ako tak kráčal ďalej a ďalej, hodiny sa zmárajúc len vo svojich vlastných myšlienkach, pomaly ho začali opúšťať sily. Sústredene sledoval stopu Indiánskeho tábora a premáhal sa, aby ani na chvíľu nezastal. Bol hladný a vyčerpaný, no nechcel sa zložiť, a oddýchnuť si, pretože by určite zadriemal. To si nemohol dovoliť.

Začínalo sa zvečerievať a Nuragset-Thiho sa zmocňovala úzkosť. Hrozilo, že keď tábor nenájde už dnes, vietor v noci stopy  zaveje a Čejenov už nevysliedi. To by ho v pevnosti nevítali s nadšením…

A až teraz si uvedomil, že sa vlastne ocitol na šírej zasneženej pláni. Zastal a s povzdychnutím sa zviezol na kolená. Zatúžil zvaliť sa do snehu, no uvedomil si, že ak to urobí, únava ho premôže.

Musím vstať! Šepkal si v duchu. Musím ísť! No len na chvíľu zavrieť oči… Nie!

Prudko sa postavil zo zeme a silný závrat, ktorý ním vzápätí zmietol ho takmer zase posadil. Nebo už nadobudlo farbu plukovníkovej košele, zhrozil sa v duchu. Som stratený! A vtom, keď zdvihol hlavu k nebu, uvidel na obzore slabú čiaru sivastého dymu, stúpajúceho z típí. Neveril vlastným očiam! Celý zažiaril a rozbehol sa k svojmu cieľu.

Kým sa Nuragset-Thi konečne dostal k táboru Čejenov, úplne sa zotmelo. Vykukol sponad nízkeho kopca a uvidel oheň svetielkujúci v típí a okolo neho mnoho detských a ženských tieňov. Mužov bolo v osade málo. Zrejme preto, lebo sa zase vydali niekam hľadať obživu. Vy hlupáci, zaškeril sa Nuragset-Thi. Keby ste neboli takí zaslepení a neprispôsobiví, mohli ste pracovať pre armádu, ktorá by vám zabezpečila všetko. Ale vy nie! Tak si tu hladujte v divočine. S Čiernym Kotlíkom a jeho mierovými zmluvami! Tlmene sa zasmial.

Vtom spozornel. Dedinou prechádzala zhrbená stará žena. Nuragset-Thi ten hrb poznal. Taký mala medzi ženami Čejenov jedine jeho matka.

Aj ty tak pevne držíš s nimi! Odfrkol sám v sebe s pohŕdaním. Akoby bol tvojím synom Čierny Kotol a nie ja! Veď počkaj, ešte budeš prosiť o milosť… alebo skapeš. A snažil sa nahovoriť si, že si vlastne jej smrť praje. Nechápal, čo má znamenať ten pocit bodnutia pri srdci.

Nuragset-Thi odvrátil tvár a snažil sa dívať niekam inam, aby nemusel sledovať, ako jeho matka mizne v skromnom malom típí, ktoré mali od jeho detstva pre seba len sami dvaja. Nuragset-Thiho otec totiž umrel už keď mal chlapec sedem rokov. Zahynul pri šarvátke so susedným kmeňom. Táto spomienka vnukla Nuragset-Thimu ďalší námet na to, ako hľadať v živote Indiánov medzery.

„Šarvátky…!“ Frflal. „Neustále šarvátky! Medzi ľuďmi vlastného druhu, medzi tými, čo by mali držať pokope! Nenávidím to tu.“ Syčal krotiac sa, aby nevykríkol od zúrivosti.

Za ten čas žena konečne zmizla za plátenou stenou stanu. Nuragset-Thi sa pozviechal zo zasneženej zeme a tichými krokmi, tak, aby jeho obuv na snehu priveľmi nevŕzgala sa vytratil cez šíru pláň naspäť do lesov. Spokojný si rozostlal lôžko z bizónej kože, čo nosil so sebou ešte z indiánskych čias a založil si malý ohník. Krátko na to ako sa ohrial, zaspal. 

 

Joel Elliot sedel mierne podnapitý za stolom a rukou si podopieral hlavu. Bolo už neskoro večer, no generál Custer sa ešte stále nevrátil z porady s vrchným generálom Philipom Sheridnom.

Joel ospalo prechádzal ukazovákom po ryhe pohárika od whisky. V teplej chatrči nebolo nikoho, všetci sa už totižto na Custerovu poradu vybodli aj napriek rozkazu, že majú ostať a počkať na správy o vojenskom ťažení. Chystal sa totiž útok. Nejaká zimná kampaň proti všetkým nepriateľským Čejenom. Pred pár dňami generáli dokonca vyslali zveda, aby zistil, kde sa náčelník Čejenov Čierny Kotlík so svojou osadou práve nachádza.

„Teraz, v novembri. Fakt skvelý nápad! Výborný čas na útok.“ Zahundral si Elliot popod nos a hlava mu s buchotom kvecla na tvrdý drevený stôl. Mal v sebe zmesku rôznych druhov alkoholu, bola už takmer polnoc a ledva držal viečka otvorené, no musel čakať. Aspoň on…

Dvere salóna sa rozleteli a dnu vstúpili bok po boku generáli George Armstrong Custer a vedľa neho nižší Philip Sheridan. George bol mladý, dvadsaťštyri ročný muž, ktorý svojím výzorom a vystupovaním pôsobil veľmi sebavedomo, ba v istých chvíľach až nebezpečne. Mal zlatisté, kučeravé vlasy, ktoré mu siahali po plecia, husté fúzy nad hornou perou a neprirodzene zelené oči. Oblečení boli obaja vo veľmi podobných plášťoch s čiernym lemom na golieri a na rukávoch. Ich kabáty boli preplnené zlatistými gombíkmi a navrch ešte aj rôznymi odznakmi.

Generál Sheridan zas vystupoval viac priateľsky ako Custer, aj keď, čo bolo zvláštne, popri mladom Custerovi menej autoritatívne. Bol len o malý kúsok nižší ako George, no bol jeho úplným protikladom, výzorom i povahou. Mal tmavohnedé, takmer čierne vľúdne oči, zatiaľ čo tie Georgove boli až priveľmi živé a nepokojné. Jeho krátke tmavé vlasy boli taktiež opakom tých Custerových svetlých, kučeravých. Zo Sheridanovej tváre mu sálala rozvaha, ktorá pomáhala vojakom v boji. 

Obaja generáli boli na počudovanie tichý. Zrejme sú taktiež unavení, pomyslel si Joel, keď sa snažil zodvihnúť vlastnú hlavu, ťažkú ako balvan zo stola, aby vyzeral aspoň trochu dôstojne. Prebral ho obrovský biely pes, ktorý vstúpil do miestnosti spolu s Georgom Custerom. Elliot si pretrel oči, lebo mal pocit, že halucinuje. Jakživ totiž nevidel tak obrovského psa! Dospelému mužovi siahal kohútikom po bedrá (Sheridanovi dokonca po pupok), mal výraznú a na prvý pohľad akoby drsnú srsť, dlhočizný chvost a pokojné oči, ktoré však sami hovorili, že sa môžu každou chvíľou rozzúriť.

Custer odmeraným krokom prešiel k stolu a usadil sa. Zadíval sa na Joela skúmajúc jeho udivený výraz.

„Nežný keď ho hladia, besný, keď ho dráždia.“ Prehovoril tichým syčavým tónom. „Sadni Mat.“ Dodal a obrovský pes sa poslušne posadil tesne vedľa Custerovej stoličky.

„Čo je to za zviera? V živote som tak veľkého psa nevidel!“ Čudoval sa Elliot. Custer sa trochu uškrnul.

„Je to írsky vlkodav. Snáď najväčší pes aký existuje. Dal som mu meno Mat.“ Začal nenútene. „To je taká príhoda, viete, pán Elliot… Keďže som v dobrej nálade, tak vám ju rozpoviem.“ Custer síce nevyzeral, že by bol nejak zvlášť veselý, no Elliot nenamietal. Aj tak ho tá obluda zaujímala čoraz viac a viac…

„Stalo sa to asi keď som mal šesť. Chcel som jednému protivnému Írovi zastreliť kravu, ale trafil som otcovho obľúbeného poľovníckeho psa. Volal sa Mat. S mojím Matom sa síce porovnávať nemohol, lebo to bol len obyčajný prašivý bastard. Dal som však svojmu psovi toto meno, pretože je to pre mňa samého akési odčinenie toho, že som vtedy netrafil svoj cieľ. Dostal som ho inak od  mojich vplyvných priateľov z New Yorku… šteňa bolo dovezené dokonca až z Európy. No ale pochváľte sa vy, major Elliot. Kde je vaša čata?“

„Ehm…“ Joel ostal mierne v pomykove. „No viete, poslal som ich oddýchnuť si. Aby boli svieži do najbližšieho boja. Namiesto nich som tu ja.“

Custer a Sheridan si vymenili pohľady. Potom sa chcel Custer opäť chopiť slova, keď vtom sa rozleteli dvere a do vnútra chatrče zvonku zahvízdala snežná metelica. Muž vo dverách sa otriasol z hrubej vrstvy snehu, čo mu sedela na pleciach a vstúpil dnu. Bol vonku minimálne celý deň. Ešte že sa dnes v noci vrátil, lebo túto smršť by do rána zrejme neprežil. Tvár mal zahaleú akousi zvieracou kožušinou. Celý bol vlastne obvešaný zvláštnymi kusmi odevu…

Ako pristupoval ku Custerovi a Sheridanovi, sňal si z tváre tú zvieraciu masku, čo mu zakrývala pol tváre a odhalil obrovskú jazvu cez ľavé oko. Bola celá červená, akoby to bola tepna, v ktorej pulzuje krv.

Custer so Sheridanom vyskočili zo svojich stoličiek tak prudko, až mal človek pocit, že ich oboch naraz do zadku pichla ihla. Philip vyzeral prestrašene, zatiaľ čo mladému Custerovi sa oči zaleskli víťazoslávnym výrazom a kútikmi úst mu šklblo do úškrnu.

„Nuragset-Thi!“ Vyhŕkol Sheridan prestrašene a ponúkol mužovi stoličku. Potom rukou švihol na jedného z vojakov, čo sa ešte ponevierali salónom, aby priniesol teplú šálku čaju.

Premrznutý muž sa trochu zamračil a sňal si celú pokrývku hlavy. Elliot si až teraz všimol, že je to vlastne Indián! Bol to mladík, asi tak starý ako generál Custer. Musel mať však obrovskú výdrž a vôľu, keď sa dostal naspäť do tábora v tomto otrasnom počasí. Tvár mal ošľahanú vetrom a snehom a dlhé vranie vlasy, čo mu vytŕčali spod zvieracej prikrývky mu na koncoch úplne premrzli a ovísali ako tenučké cencúle.

„Mysleli sme, že ste mŕtvy,“ pokračoval vrchný generál. „Už sme chceli vyslať Billa Hickoka…“  

Nuragset-Thi dobre vedel kto je Bill Hickok. Legenda! Divoký Bill, ktorý narába s koltom s chladným prehľadom a dokonale presne. Výborný vojak, strelec, preukázal sa aj ako užitočný armádny zved. Nuragset-Thi by však radšej umrel, ako by mal prísť o svoju pozíciu stopára!

„Nemuseli ste sa obávať. Pošťastilo sa mi.“

„Našli ste ju?“ Vyštekol Custer nedočkavo, nehľadiac na jeho zúbožený stav. „Našli ste osadu Čejenov?“

Generál Sheridan sa zamračil a zagánil na mladšieho Custera.

„Ohrejte sa, Nuragset-Thi, vypite šálku čaju a oddýchnite si. Zajtra sa o tom porozprávame.“ Povedal.

„Žiadne zajtra! Do zajtra sa už môžu začať znovu premiestňovať! Musíme vyzaziť čo najskôr. Najlepšie by bolo, keby sme sa na to odhodlali hneď ráno.“ Chrčal Custer. Sheridan sa naňho neveriacky zahľadel.

„To snáď nemyslíte vážne? Viete koľko je hodín? Je už takmer po polnoci! Takto vyčerpaní a nepripravení na boj nič nezmôžeme.“

Custer prižmúril lišacie oči a oprel sa hlboko do stoličky. Skúmal ako pred ním Sheridan rozhadzuje rukami a rozčuľuje sa. Pomedzi to sa k stolu sa priplichtil nemotorný vojak a čumiac s vypúlenými očami opatrne predkladal pred Nuragset-Thiho šálku čaju. Indián ho pozoroval s takmer vražedným výrazom v tvári. Pritiahol si šálku k sebe a snažil sa ďalej si zvedavca nevšímať.

„Vypadnite už!“ Skríkol po vojakovi Custer, lebo len zavadzal a čo bolo horšie, obsmŕdal pri jeho stoličke. Zrejme si nestihol poriadne všimnúť Georgovho psa!

Sheridan si Georgovu podráždenosť nevšímal, nahol sa ponad stôl bližšie k nemu a potichu prehovoril:

„Budete viesť moje tri armádne pluky a vašu Siedmu kavalériu. Je nutné, aby bolo  toto ťaženie úspešné! Nemôžeme sa preto rozhodovať zbrklo.“

Custer sa postavil od stola, pričom ako sa zo zeme zdvihol a jeho psí tieň, Mat.

„Tak teda na svitaní.“ Ukončil chladne debatu a vzápätí vypochodoval z miestnosti. Sheridan si mierne povzdychol. Pohľadom preletel z Nuragset-Thiho na Elliota a taktiež vstal zo svojej stoličky.

„Oddýchnite si.“ Prehovoril ešte raz k Indiánovi a s krátkym pozdravom sa vytratil ako Custer pred ním. Nuragset-Thi chlípal čaj. Mračil sa a hľadel len na jedno miesto. Bolo vidieť, že tuho premýšľa.

Takže som tu čakal vlastne pre nič, šomral Joel Elliot v duchu. To som si mohol ísť kľudne pospať. Mávnutím ruky sa pozdravil, ani nevedel komu, či parte ožratých vojakov čo hrali poker, alebo duchom neprítomnému Indiánovi a odišiel.   

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to VI. kapitola – zvyšok

  • Možno sa niekomu bude zdať čudné, ako sa šesťročný chlapec dostal z farmy v New Rumley do Oklahomy a ešte k tomu aj do armády. Treba si však veľmi dobre všimnúť roky, pretože história sa nedá do románu zapísať rok po roku, preskakujem a kombinujem. Posledný úryvok s Goergom Custerom sa totiž odohral v roku 1845, a teraz sa píše rok 1868. To len tak na okraj, ak by sa to niekomu zdalo byť čudné.

  • Pokračuje to celkom fajn. Ma to spád a už sa vopred teším na nejakú ďalšiu akciu.
    Dúfam že príde čoskoro. 😀

    Nech ťa múza kope!

  • Si ako drak. Režeš ako píla. Obdivujem ťa, ako sa vieš zahryznúť do práce – si písaním posadnutá. Ty budeš raz slávna a ja sa preslávim tým, že napíšem o tebe báseň. Vieš o tom, že si fanatik? Si príbehofil.

  • lubo:
    Tvoj kometár ma rozosmial :D:D:D je úplne skvelý… snáď najskvelejší aký som kedy dostala. Osobne nemyslím, že to preháňam 😀 píšem len koľko mi chutí… fakt, tomuto príbehu som sa nevenovala už také tri týždne. A niekedy sa viem len ťažko do tej práce zahryznúť.
    Inak som rozmýšľala, čo to nie je nanič, že by som príbeh stiahla z obehu, ale komentáre ako tvoj… také nečakané ma vedia poriadne povzbudiť 😀
    Kľudne o mne napíš, budem rada, píšeš dobré básne, ako Dušan 🙂 aj keď musím povedať, že on je hlavne majser n a príbehy a filozofiu 🙂 – tak teda ak ma cieľavedomosť raz dovedie k tomu, že by som bola slávna, len dúfam, že nikdy nebudem namyslená. To by som bola človek o prde.
    Ďakujem za komentár 🙂 potešil. Aj to potešilo, že som príbehofil. možno som… 😀 nasadil si mi chrobáka do hlavy 😀

Napísať odpoveď pre maria.mazuchova Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button