Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Rozhľad

AUTOR

Rozhlad

ODPUSŤ…

ODPUSŤ…

Kde bolo tam bolo, za tisíckami hviezd,
Kde klamstvo do očí nikomu nepovieš,
Za stovkami mliečnych súhvezdí,
Kde sladko sa správajú k neresti,
Kde skutočnosť sa stáva z povestí,
Kde všetky ženy sú šťastné nevesty,
Kde múdre sú aj Jankove, či Zuzine hlúposti,
Tam krajina mladá s duchom novým sa rozprestiera
Ako na lúke nepoznané silné zviera,
Či na zemi našej schizofrenickej zemská kôra,
Ako v našej, že vraj v čistej duši čierna diera.
Tam na lavičke v strede ružového parku,
Zapálil si dedo vševed svoju netabakovú fajku,
Posadil vedľa svojich starých kosti svoju starkú,
A rozpovedal príbeh o spojení dvoch duší.
Duša číslo jeden ja, čo ťa uchvátiť skúsi,
Duša číslo dva ty, čo to všetko v sebe tuší,
Na obrázok nás dvoch spálený hľadieť musí.

Bola si kvetom plným peľu, ja čerpajúcou včelou,
V noci ako mesiac si svietila pri mne s tvárou bledou,
S povahou tyrana a psychopata, ale stále krásne nežnou,
Bola si mojou myšlienkou každodennou, sviežou,
Jedinou pozitívnou, či akoukoľvek pre mňa zmyselnou chvíľou,
Môjho kabáta jedinou prípustnou lietajúcou moľou,
Princeznou všednou s dušičkou miernou, malou,
Bola si mojou nekonečnou, v tme žiariacou mdlou. 
No stiahli sa opony tejto, že vraj nekonečnej šou.

Jedna poľná cesta sa začína na dve rozpájať,
Vietor čo nám fúkal začína slabučko viať,
Vecí, ktorých som sa nebál sa začínam znova báť,
Na cestách prízrakom sa do očí už nemôžem smiať.
Čoho som dnes schopný, čo sa môže, nemôže stať,
Neviem od týchto chmúrnych chvíľ nazvať, pomenovať.
Na môj, na náš kar, keď ruka sa ruky pustí, chcem vás zvať,
Tvoju tvár moja K. chcem naposledy pobozkať,
Lesným vílam dobrým aj nedobrým rozkázať,
Že dôležité je tvoju milosť do skutočného karu požehnať,
A myšlienky trpké, čo sťahujú črevá, myseľ, údy zažehnať.

Nechcem vykopávať sekeru, o ktorej sme ani nevedeli,
Nechcem sa posunkami s tebou rozprávať o spoločnom žiali.
Chcem, aby sme sa na všednostiach usmievali,
Za bezprostredných priateľov sa v radostných farbách vzali.

Komentáre

9 Responses to ODPUSŤ…

  • Toto je venované jedinej osôbke, ktorú som miloval a cez všetko čo sa stalo medzi nami nikdy neprestanem, aj ked som zbabelo utiekol….niet cesty späť…

  • Človeče, súcítim s tebou.
    Inak je to aj sakra pekné dielo.
    Komenský raz povedal: „Sila pravdy je vtedy najmocnejšia, keď je sprevádzaná svetlom poznania.“

    Ja som sa tým inšpiroval a vravím: „Sila romantickej básne je vtedy najmocnejšia, keď je sprevádzaná tieňom sklamania.“

    Nech ťa múza ďalej kope – a drž sa!
    Všetko dobré do života – kolega!

    S pozdravom Dušan Damián.

  • Jednoducho povedané, smútok a sklamanie je pre umelca rôzneho charakteru tá najväčšia múza…

  • ale ste sa tu rozhovorili o živote 😀 radosť to sledovať 🙂
    Pekné dielo. Nech ťa múza kope!

  • moje…preco?…sa muselo toto stat…ja uz dalej nevladzem, nedokazem takto dalej zit v bolesti…nedokazem…preco mi chces stale takto rozpytvavat moje srdce..este aj tym cos napisal…, ak uz nieje normalnej cesty spät…milujem ta

  • je to krasna basen, niet viac co dodat…

    nech ta muza kope…

  • je tažke sa vraciať, aj keď by som chcel, ale dokázať to neviem….

  • …keď človek niečo chce a veľmi po tom túži a miluje…tak to dokáže…tak už nemám viac čo dodať…nemám slov, ani síl…

  • Tak toto dielko je krasne..najvacsie diela vznikaju za ucasti smutku ako to z tohto diela citit..zial nasa naj muza..skladam hold autorovi a verim ze vase cesty sa znova spoja..s pozdravom hore uvedeny neznamy citatel

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button