Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Žil raz rytier

Žil raz rytier menom Fajo,

čo robil všetko správne, tak sa zdalo.

Jeho výsadou bolo stať sa výnimočným,                                             

nuž čo ja biedna, čo si počnem,

rozpoviem vám iba ódu,

ako dve postavy istému zvodu

podľahli. 

 

V dobe ťažkej, neľútostnej,

kde hrdinom je zrazu zlodej,

kde z kohútika tečie piesok,

kde priateľ priateľovi stane sa sok,

kde sa ryba sladí a torta solí,

kde sa pani slúžky bojí,

pár slovami:  tam kde vládne samý zmätok,

odohráva sa náš príbeh. 

 

Fajo rád sedával pred svojou chatrčou

a pozoroval poddaných, zahrnutých otročou

s vedomím, že jeho sa to netýka.

Žilo sa predsa tam, kde nemá miesto kritika…

Krajine vládol Bystrý Baltazár Omámený,

vždy len pekným menom oslovovaný:

Pupuško,

čo sedí na tróne a aj to mu je zaťažko.

Hlavu má už dlho v smútku, dumá,

ako by sa zachránila,

jeho ctená kráľovská koruna.

Na rozptýlenie staví v kancelárii Fortuna.

Ťah to bol zlý, lebo zvedi-

-nepriateľskí vyzvedeli

jeho slabosť na hazardné stávky,

v snahe prilepšiť si sociálne dávky.

Vravím, je to pomiešané,

tu je totiž všeobecne známe,

že králi sú na podpore

a Fajo si nohy hore! 

Bystrý však Baltazár Omámený,

(trochu paranoidný a večne otrávený)

nezvláda už žezlo svoje,

politiku, krivdy, boje,

neúspechy v sexuálnom živote,

problémy s močením – gate furt na plote…

nuž premýšľa do pretrhnutia,

no v mysli sa mu len vody mútia.

Som už starý, nač’ táto neprajná hojnosť?

Pôjdem ja sám do vojny, ako rytier, zbrojnoš!

Dvojník kráľa sa ale ťažko hľadá,

no Bystrý Baltazár má eso – svojho brata.

A tu prichádza ten veľký zvrat,

že práve Fajo je kráľov brat! 

 

Čižmičky čierne, v nich nohy na stole,

Fajo má siestu, keď ktosi mu zaklope.

Obzrie sa ku dverám zachmúrene ,

iba kráľ – odvracia oči otrávene.

„Po čo si prišiel?“ Pýta sa znudený,

„Na pohár mlieka, ako inokedy…“

Fajo sa postaví – je celkom vo forme,

detailných 30 kíl nesie si na korme.

Z pohára vyleje – tresol ním pred kráľa,

Ten sa však okúňa, očividne zaháľa,

lebo to nie je vec pre ktorú sem prišiel.

„Fajo! Si môj brat!“ Zrúkol a odišiel.

Fajo nestihol cez to svoje „cimburie“,

kráľ už bol dávno preč, kým vyšiel na nádvorie.

Spozornel prvýkrát za posledných 40 rokov

a došlo mu, že by sa tak zbavil rytierskych okov.

Preto hneď na druhé ráno dal prichystať voz,

čo 200 metrov k palácu vliekol sa s ním deň! – no dosť…

Ku kráľovi prvýkrát,

vtrhol mu do komnát.

„Pane! Rád ti budem dvojníkom

a ty buď za mňa zbojníkom!“ 

 

Bystrý Baltazár Omámený,

teraz už nadobro rytierom povolaný,

v panike precitol, načisto sa rozohnil,

aby do výpravy zbroj lesklú si pripravil.

Fajovi posledné pokyny formálne,

vysvetľuje v skratke, ako sa vládne.

Ten uchom dnu a druhým hneď von,

máva už kráľovi – sám si budem pán. 

 

Možno pár mesiacov, no tisíc míľ vzdialený,

bojuje Baltazár proti zvedom vinným.

Bitka zúri v svojej sile a hrdina tasí meč,

nabudený všetko zvládne a spojencov ženie preč.

Tu však do päty zradný šíp ho pichne,

rytier sa k zemi rúti, kľakne a povzdychne,

že ho to len obyčajný žoldnier zasiahol,

že pod slávou kohosi známeho nepadol.

Verní však nesú ho meravého z bojiska

v bolestnom kŕči, rana hnusná, ohyzdná,

Baltazár skvíkne a zrazu šíp je vonku!

Marš naspäť do vojny, bojuj za slobodu!

No Omámený krivká, členok celý čapce,

„Nebudem viac bojovať“ – zrazu sa mu zachce.

„Ty nie si kráľ a nebudeš si vyberať,

čo ti poviem poslúchneš, toť pôjdeš bojovať!

Pozri tam napravo, bezruký tne hlavy,

skrvavený trhá nepriateľské zástavy.

Tak sa trochu vzmuž a konečne sa stopor!“

Zavrčí dôstojník. „Neklaď mi odpor.“ 

 

Za ten čas krajina Fajova rozvrátená,

povinnosť neplní si figúrka pohodlná.

Tým čo je najlepšie, tí sa pohoršujú,

iní z pláce do úst – potichu pracujú.

Kde to ten svet speje? Fajo sa zamýšľa,

odpovede hľadá pod znamením kríža,

tam však mlk. Snáď preto, že nie je kráľ,

snáď pre to, že všetko na ľahkú váhu bral. 

 

Baltazár, bratu, vráť sa mi domov,

bol som taký blbý ako vagón volov! 

 

Ach Fajo, braček, čo som to za somára,

že som ťa ustanovil na miesto vladára?

Premýšľa Baltazár:

Sám pred sebou som bol klamár.

Nemôžem byť hrdina a Fajo nie je panovník,

osud svojho života zvládneme my, iný  nik! 

 

Po bojoch ukrutných, po vláde nezdarenej,

pripletie sa do toho rola princeznej.

Návšteva zďaleka, palác hore nohami,

pre krásnu paniu horí prípravami.

Z kuchyne jedla závan, na nádvoriach VPP,

Fajo sa fintí z vrchu, z boku – tu hrmot koča – konečne!

Vystupuje mladá deva, vlasy – zlatý závoj

vyslali k Fajovi žiadostivý náboj.

Sebaisto víta návštevu nezvyčajnú

a dych mu berie pohľad na Prekrásnu.

Povečerať s takou dámou, poprechádzať pri hviezdach,

rozprestrieť jej krídla pestré, spoločne si zalietať…

Fajo v snení povečeria, v snení sem-tam názor nejaký,

vtom však príde rana sečná ako úder mečom veľkým!

Princezná je prisľúbená Vladárovi Večných Vojen,

presne tomu s ktorým teraz Bystrý kdesi zvádza boje.

Do Faja zlosť, vstane prudko od stola,

vytiahne nôž, tou dýkou pod krk – márne by sa bránila.

Mieša sa hnev, ľútosť, smútok s radosťou,

sklamanie z princeznej, kryje sa s pomstychtivosťou.

„Vydám ťa tomu, komu si súdená,“ vraví,

„ak mi ten výmenou brata navráti.“

„Kto je tvoj brat?“ Pýta sa princezná splašene.

Fajo sa rozčúli: „Čo ho tam po mene?

Boje musia skončiť, veď len ničia krajinu,

vydám ťa keď vzdá sa ten, čo srdce tvoje patrí mu.“

 

Vladár Večných Vojen Vlado dopočul sa o princeznej,

urýchlene stiahol vojsko v nezmyselnej správe nemej,

iba vlajkou bielou mávol ponad hlavy.

Potom z kraja odtiahol, ako kážu mravy. 

 

A Bystrý Baltazár krivkajúc už vracia sa,

zašpinený, zablatený, späť do svojho paláca.

Na Faja úsmev vďačnosti vycerí:

„Truhlicou zlata, poriadnou ťa odmením!“

Fajo však zosmutnie: „Nechcem nič.“ Hovorí,

zvesí hlavu medzi plecia poberá sa z nádvorí.

„Dovoľ mi však otázku,“ kričí za ním Baltazár.

„Či by si tu nechcel ostať a byť so mnou druhý kráľ?“

Fajo zmrzne. Otočí sa,

chvíľu hľadí, zaškerí sa:

„Žeby mala naša zem napokon dvoch kráľov?“

„Nuž si trochu pohneváme farárov a zemepánov…“

Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Žil raz rytier

  • Toto je genialne. 😀 Super sa to cita, ozaj pekna slovna zasoba. 😀
    Kde sa to len v tebe berie?
    Od zaciatku do konca perfektne a to celkom objektivne. 😀

    Nech ta muza kope!

  • To som nečakala toľkú poklonu. Nuž múza je múza, takže to asi jej môžem ďakovať 🙂 a všetkým, čo mi prajú aby ma kopala :D. Nuž som zase netopierovala a do 3 ráno som písala… ani som sama poriadne nevedela čo 😀 ďakujem 😉
    Nech nás múza kope 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button