Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Judáš verzus Mesiáš 2.časť

Bartolomej sa s rukami zloženými na prsiach trochu znudene prechádzal záhradou. Akosi si nedokázal vychutnať jej krásy. Všetko bolo preňho sivé. Stále sa zapodieval tými okolnosťami jeho smrti. Odbachli ho ako prašivého psa, nuž čo sám to tak chcel… Lenže tá sebaľútosť! Vždy si prial zomrieť dôstojne, nie ak prasa ktoré sa zrútilo rovno do bahna! Jednostaj si to v mysli premietal a prehrával stále dookola; sivá obloha a mraky z ktorých sa mu padajúce dažďové kvapky trieštili na tele, potupne mu zmáčali tvár a vlasy pritískali k pokožke. Jeho zrýchlený dych raz a navždy umlčal… Výstrel.

Pre svoju obetu, ktorá mu vlastne vadila si nedokázal vychutnať čerstvý vzduch rajskej záhrady, furt cítil len ten strašný smrad spáleného mäsa, čo sa táborom niesol deň čo deň!

Spomínal, ako ho vybrali z tej masy ďalších mužov a dopriali mu tak vlastne pár mesiacov života, ktorý stál za veľké prd a bol možno ešte horší ako okamžitá smrť.

 „Lekári, vystúpte dopredu!“ Vyzval mužov zoradených vedľa seba mierne pupkatý oberscharführer s prísnym výrazom tváre. Nikto sa však nehol, preto zdrapol prvého mladíka z kraja, pritiahol si ho k sebe a bez mihnutia oka mu vystrelil mozog. Vyzval mužov druhýkrát a lekári vystúpili dopredu. Tým sa začala Bartolomejova púť po Osvienčimskom tábore smrti. Bol nútený prispôsobiť sa režimu a prestať vnímať ľudí ako ľudí, ale brať ich len ako zvieratá, ba horšie, ako niečo ešte oveľa menej.

Vždy keď mal prísť nový transport, celý tábor bol ako na ihlách. Bartolomej neraz sledoval tváre vystupujúcich zmätených mužov, matiek a vystrašených detí, tískajúcich sa k mamám a kŕčovito zvierajúc ich sukne. Niektorí sa počas štvordňového cestovania bez jedla a pitia pomiatli. Bartolomej sústredene sledoval ako sanitárne vozidlo s červeným krížom mizne za pohrebným sprievodom nič netušiacich obetí. Teraz už Bartolomej dostal nový pohľad na túto smutnú scenériu. Vedel, že sanitka nepreváža žiadne lieky, ani nemocných, ale zelené plechovky plné cyklónu B pre plynové komory.

Obete sa tlačia v miestnosti určenej na „kúpeľ“. Zvonku zhasne svetlo. V tej chvíli zvyčajne prichádza automobil so znakom červeného kríža a z neho vystupuje dôstojník SS a poddôstojník zdravotníctva, ktorý nesie štyri zelené plechovky. Pristupuje k malým komínom na vyvýšenine pokrytej zemou a do plechových stĺpov sype kryštáliky smrtiaceho fialového prášku, ktoré sa hneď po kontakte so vzduchom menia na plyn – takýto obraz Bartolomej videl už neraz a bol voči nemu imúnny… iba zaprial ľuďom vo vnútri rýchlu smrť, nič viac sa urobiť nedalo. Nikdy však sám nevedel, v akých strašných mukách títo ľudia umierajú. Až raz…

Bartolomej bol zo začiatku často volaný do šatní pred plynovými komorami aby pomáhal odpratávať šatstvo z vešiakov a všetku dobrú obuv a oblečenie nakladať do vozidiel, ktoré „tovar“ hneď po splynovaní obetí odvážali do skladov v Nemecku, kde odev pripadol ľuďom v núdzi, zastihnutých vojnou.

V ten deň sa strhol akýsi rozruch. Vojaci pobehovali ako splašení a volali na maďarského doktora Mikuláša Nyizsliho. Našli vraj dievča, ktoré pri plynovaní neumrelo. Bartolomej horel zvedavosťou a nazrel dnu cez pootvorené hrubé dubové dvere. Obraz, ktorý sa mu naskytol, ho mátal vo dne v noci, ešte dlho potom. Uvidel obrovský prepletenec dvoch tisíc nahých ľudských tiel natesnaných na sebe až po strop. To pre to, lebo plynom bola spravidla nasýtená najprv vrstva vzduchu nad betónovou podlahou a do vyšších vrstiev sa smrtiaci plyn dostával až postupne. Tak boli obete nútené bojovať o vyššie miesta.

Vojaci tú zmesku mŕtvol zakliesnených do seba doslova odliepali a rozoberali ako puzzle! Mŕtvi mali na hrudi modré škvrny, mnohí boli dodriapaní a rany rozryté a rozdrásané vlastnými nechtami im ešte stále krvácali. Tváre mali modré až modrofialové a z úst a z nosa im tiekla krv. Naspodku honosného ľudského stĺpu boli najslabší jedinci, teda starci, malé deti a ženy, pričom tí najsilnejší sa po vlastných manželkách, dcérach a synoch vydriapali až na samý vrch, kvôli dvom minútam života navyše. Nikto vtedy nerozmýšľal. Dalo sa vôbec v takej situácií myslieť? A keby aj, načo by to bolo dobré? Všetkých čakala len smrť.

Čo však to mladé dievča, okolo ktorého sa robil toľký rozruch? Mohlo mať tak 15 – 16 rokov. Doktor Mikuláš Nyizsli sa k nej ponáhľal so svojím lekárskym kufríkom. Telo, ktoré sa ešte nepatrne hýbalo uvoľnil od ostatných mŕtvol a v náručí odniesol mladú ženu do miestnosti, ktorá bola určená na prezliekanie. Položil ju na lavicu a prikryl ťažkým kabátom. Vpichol jej za sebou tri injekcie a ona sa začala pomaly preberať. Pľúca zmučené plynom sa zotavovali pomaly, kým sa injekcie nevstrebali. Chvíľu na to dievča otvorilo oči a strnulo sa dívalo na strop. Postupne prichádzala k sebe.

Doktor Mikuláš Nyiszli sa ju pokúšal zachrániť pred osudom istej smrti. Prosil oberscharführera Mussfeldta, aby dieťa zachránil. Navrhol mu, aby dievča nechal pracovať so skupinou žien na stavbe cesty. Lenže ten odmietol. Vraj prvé, čo by pri svojej naivite urobila, by bolo, že by všetkým ženám porozprávala kde bola, čo videla a zažila. Taká správa by sa rozšírila a spôsobila by ich skazu, čo nesmú dopustiť. Preto dievča popravil výstrelom do temena hlavy.

Kde je v tomto Boh?! Pýtal sa Bartolomej sám seba a sčasti aj kohosi tam hore, i keď strácal vieru, že tam hore vôbec niekto existuje.

Neskôr prišla iná úloha, v ktorej sa podľa dôstojníka konečne mohol realizovať ako lekár. Do tábora prichádzalo mnoho tehotných žien a žien, ktoré boli tesne pred pôrodom. Bartolomej dostal rozkaz pomáhať ženám pri pôrodoch a novorodeniatka okamžite vraždiť. Ako náhle sa Bartolomej dozvedel podstatu svojej novej práce, takmer skolaboval. Vraždiť deti! Tak kde si Bože?! Kričal v duchu a bol plný hnusu voči nebu, i voči sebe. Tuho premýšľal nad tým, či by nebolo lepšie uškvariť sa na elektrickom plote, no tú myšlienku zavrhol takmer ihneď, pretože umrieť sa mu ešte nechcelo.

Na miesto za pôrodným stolom si zvykol. Nebolo to vlastne až také strašné, pokiaľ si to nepripúšťal a priveľmi nad tým nerozmýšľal. Akoby sa tomu poddal…

Obyčajne mal pri nohách položené vedro s vodou. Čerstvo narodené dieťatko zdrapil za nohy a hlavičku mu ponoril do vody, až kým sa neudusilo. Vzápätí telíčko vyhodil von na kopu tých ostatných, kde po deťoch behali potkany a matky sa tomu museli nemo prizerať. Následne ženu krátko po pôrode vyhnal do práce, lebo také mal sám rozkazy.

Inokedy deti hádzali zaživa do pece a našli sa aj beštie, ktoré ich s úškrnom rovno pred očami ženy oplieskali o stenu. Krik, plač, nadávky, prosby… nič matkám nepomáhalo v ich bolesti za stratou, ktorej sa im dostalo.

„Ty si si vravel kresťan?“ Smial sa jeden z vojakov, keď Bartolomej vyrozprával svoj príbeh. Tlupa chlapov (mierne pripitých) sedela v kruhu okolo stola a snažili sa nejak odreagovať, rozptýliť a utiecť od skutočnosti. Každý by najradšej utiekol a nemuseli si to ani priznať, no bolo to tak. Pre každého z vojakov, to bolo svojím spôsobom ťažké.

Bartolomej sa s touto skupinou príslušníkov SS zblížil už v období, keď chodil vypomáhať k šatniam a koniec koncov bývali v jednom bloku. Je dobré mať priateľov, pomyslel si a ich spoločnosť si užíval. Často pili. No nie len oni, pili takmer všetci vojaci, poddôstojníci a niektorí dôstojníci, aby vydržali tieto podmienky. Iným to zas nebolo treba, lebo celou svojou bytosťou akceptovali a vyznávali súčasný nacistický režim. Do podvedomia si jednoducho vtĺkli, že židia nie sú ľudia, že je potrebné nastoliť v Európe poriadok a vyhladiť nečistú rasu. To, že sami boli podaktorí v nových rasových merítkach „nečistí“ ich už asi natoľko nezaujímalo.

Bartolomej ani nevedel ako, podvedome sa prispôsoboval tomuto režimu. Jeho osud ho zlomil a prinútil k práci, za ktorú sa nenávidel. Boh ho opustil. Nie… Boh vlastne ani neexistuje.

„No áno. Bol som veriaci. Dokonca som dávno pred 39-tym sám hlásal božie slovo… Ale to len tak pomimo.“ Odvetil Bartolomej na kamarátovu štipľavú poznámku. Vojaci vybuchovali do rehotu, až sa chytali za bruchá.

„Počuli ste to?“ Smial sa Karol, jeden z mladých esesákov. „Božie slovo! Páni, Bartolomej, ty si nebol chlap ale baba!“ Chichúňal sa. „Ako keby som počul rozprávať moju starú mamu!“ A zas ten rehot…

Bartolomej sa na nich trochu neisto pousmial.

„No áno chlapci, máte pravdu. Bolo to smiešne obdobie v mojom živote a zbytočne som mrhal svoj čas a energiu. Už som si to uvedomil…“

„Božie slovo…Cha! Chaaa!“ Kvílil Karol a päsťou trieskal do stola.

Zas iný – volal sa Oliver – nastolil v miestnosti vážnu atmosféru.

„Je ti veľmi do smiechu, Karol, si ešte mladý.“ Oslovil ho. „Keď som ja začal pracovať tu v Auschwitze , asi pri druhom, treťom transporte čo som zažil sa mi stala taká zákerná príhoda. Vyháňal som ľudí z vlaku, ako zvyčajne. Občas som musel použiť aj hrubú silu a sem tam som niekoho zmlátil, ženu, dieťa… A v jednom vagóne… ach.“ Oliver sklopil zrak a zhlboka sa nadýchol. „Bola tam moja vlastná matka. Plakala nad mŕtvym telom mojej sestry, ktorá počas prepravovania umrela na následky hladu, smädu a vyčerpania. Nechcela sa od nej odtrhnúť… A ja som musel… Dostal som príkaz.“ Po líci mu stiekla slza, ktorú si zotrel akoby zaháňal tú zlú spomienku. „Poklepal som ju po pleci, zvrieskol som na ňu, akoby som ju nepoznal. Ona sa na mňa len prekvapene zahľadela. Ani sa nepohla, len na mňa čumela!“ V jeho hlase zaznelo mierne podráždenie, lebo sa v ňom miešala ľútosť so zlosťou. „Dôstojník mi prikázal okamžite ju dostať von. Vedel som čo to bude znamenať, ak sa na mňa naďalej bude len tupo dívať! Prikázal som svojmu oddielu, aby telo mojej sestry vyhodili medzi ostatné. Snáď už potom pôjde… ale ona nie. Proste zízala s tou svojou výčitkou v tvári. A tak som namieril… zastrelil som ju.“

 V izbe nastalo hrôzostrašné ticho. Bol to smutný príbeh.

„Je mi to ozaj ľúto…“ Vyriekol Bartolomej a potľapkal Olivera po pleci. Ten sa zachcechtal.

„Odvtedy som sa stal zverom. Cítim sa ako nejaký mor, ktorý si berie všetko čo musí len aby mohol existovať ďalej! Ja už ani neviem čo je svet. Život, čo som žil pred tým mi teraz pripadá ako rozprávka, tak kde je pravda? Niekedy premýšľam nad tým, či toto všetko nie je len zlá nočná mora. Nezdá sa to, ale aj život obyčajného vojaka, príslušníka SS je každodenný boj o krk, pretože ak nesplníme rozkazy, skončíme úplne rovnako, ako naši väzni.“

Tak teda takto sa tomu poddáva? Takto sa človek zmieruje zo skutočnosťou, že pracuje pre netvorov, čo z ľudských kostí vyrábajú mydlo a z ľudských vlasov látku, ktorú predávajú nič netušiacim nemeckým paničkám a gentlemanom tam vonku?!

Po tom jednom večeri Bartolomej veľa premýšľal, ako rýchlo sa aj z neho stalo zviera. Ani nie pár mesiacov dozadu v synagóge dvíhal ruky a na plné hrdlo volal hallelujah a teraz? Zavrhol Boha, zavrhol sám seba, všetko to, čím kedysi bol a čím ešte chcel byť.

Toto nemá význam, pomyslel si a rozbehol sa naprieč celým komplexom Birkenau až k bráne, aby si strážnici mysleli, že chce utiecť.

Vo veži práve držal stráž Karol a pozoroval pomätenca utekajúceho k bráne. Veď to je Bartolomej, pomyslel si a udivene zízal s otvorenými ústami. Dôstojník stojaci vedľa neho si všimol Karolov zaskočený výraz a bol by židovského lekára zastrelil aj sám, no zo škodoradosti k tomu radšej donútil svojho mladého podriadeného.

„Na čo čakáš?!“ Vyštekol naňho. „Strieľaj už!“ Karol bol v šoku a mierne roztrasený. Nedokázal sa pohnúť.

„Tak bude to?“ Vrčal dôstojník a ruku si položil na vlastnú pištoľ, pričom sústredene zavŕtaval ostrý pohľad do Karola. Ten nabil a zamieril. Ešte chvíľu váhal, ale vtom… bum!

 Alfonz si netrpezlivo mädlil ruky. Už čakal dlho. Obzrel sa okolo seba a videl, ako k nemu zľava kráča zamyslená postava. Nebola oblečená v bielom rúchu, tak ako on. Naopak, mala na sebe dotrhané smradľavé šaty, neustále mokré a zašpinené od blata. Muž sa jednostaj díval na zem, akoby si rátal kroky. Čo tu nie je dosť krásnych vecí, ktoré sa dajú obdivovať, že si musí hľadieť na staré, ošúchané topánky? Alfonz v duchu zavrtel hlavou. Chcel si toho chlapa prestať všímať a aj by sa odvrátil, keby odrazu nezastal tesne pri lavičke. Konečne zdvihol hlavu. Alfonz v tej zmučenej tvári kohosi spoznával.

„Bartolomej?“ Zhíkol udivene a vyskočil na rovné nohy. Bartolomej zdvihol zrak a mierne sa pousmial.

„Smiem si prisadnúť?“ Spýtal sa.

„Samozrejme, budem rád, už tu čakám dlho sám…“

„Kde to sme?“ Vyzvedal Bartolomej a skúmavo sa zahľadel Alfonzovi do tváre a na jeho jednoduché, no čestné oblečenie bez šmúh, škvŕn, bez krvi. Boli úplne odlišní, akoby predstavovali protiklady.

„V čakárni.“ Odvetil Alfonz.

„A na čo čakáme?“

„Ja neviem…“ Zaševelil Alfonz zvonivým hlasom a usmial sa. Nastala chvíľa ticha. Bartolomej si svojho bývalého suseda prezeral a dumal nad tým, prečo je taký iný. Lepší… Veď on, Bartolomej, bol kedysi oveľa vrúcnejším kresťanom! A zase mu to len dokázalo, že Boh neexistuje, lebo toto je predsa nespravodlivosť! Niekto si chybne zapísal údaje…

„Je mi zima.“ Prehodil Bartolomej len tak mimochodom. Alfonz sa zamračil.

„Zima? Ako ti môže byť zima? Veď je tu akurát…“

„Neviem, asi to bude tým, že mi nechce uschnúť oblečenie…“ Znechutene požmolil zabahnenú látku, z ktorej cvŕkala voda.

„Chceš moje rúcho?“ Ponúkol sa Alfonz, lebo mu bolo ľúto toho, že jemu nie je zima a Bartolomejovi áno. Boli by si odev aj vymenili, keby sa v tej chvíli neotvorili dvere len tak vsadené do zelenej trávy bez toho, aby ich obkolesovala stena. Bartolomeja oslepilo ostré svetlo, až si musel prikryť oči oboma rukami. Alfonzovi sa naopak vôbec nezdalo byť také prudké. Bolo počuť hlas.

„Alfonz Bartuda…“ Zaznelo.

„Áno?“ Ozval sa Alfonz a vstúpil do dverí. Tie sa už-už chceli zavrieť, keď vtom ich zastavil Bartolomej.

„Hej! A čo ja?!“ Skríkol.

„Kto si? Teba nepoznám.“ Povedal ten hlboký dunivý hlas šíriaci pokoj.

„Volám sa Bartolomej!“ Oboznámil ho Bartolomej trochu rozčúlene.

„Uhm… myslím, že tvoje dvere budú oproti.“

„A kto si mimochodom ty, že mi rozkazuješ?“

„Som Boh.“ Oboznámil ho ten hlas.

„Boh? Boh neexistuje.“ Protestoval Bartolomej.

„To hovoríš ty…“ Odbil ho Boh a chcel konečne zatvoriť dvere.

„Počkaj! Ak si predsa Boh, musíš si ma pamätať… Som Bartolomej. Ten Bartolomej čo hlásal Tvoje slovo…“

„Hovorím ti, človeče, neznám ťa!“

„Si očividne hlupák a máš krátku pamäť… Neverím ti, ty nie si Boh.“

 „Pre teba predsa neexistujem, Bartolomej, tak prečo sa neobrátiš ku svojim dverám? Tam nájdeš priateľov.“

„Díky za radu.“ Bartolomej sa Bohu zvrtol chrbtom a skúmal masívne dvere oproti týmto, vsadené do zeme v tieni. Boli omnoho krajšie! Ornamenty zdobili celú ich zárubňu a taktiež samotné dvere. Celé boli zo zlata a matne sa leskli. Na rozdiel od Alfonzových dverí, kde musel človek čakať, kým mu otvoria, tu bola kľučka. Bartolomej vstúpil do tmy, ktorá bola jeho očiam príjemnejšia ako oslepujúce svetlo na druhej strane… Alfonz v žiarivom svetle uvidel svoju rodinu a dokonca i Bartolomejove dve dcéry a manželku, zatiaľ čo on nevidel nič.

„Prečo si môjho suseda nepustil dnu?“ Opýtal sa Alfonz Boha.

„Nebol dôvod.“ Odvetil Boh celkom pokojne.

„On bol kedysi naozaj dobrým mužom…“

„Vieš Alfonz, nie je dôležité vo viere ukazovať svoju veľkosť a nadradenosť. Milšie mi je, keď sa zavrieš v tichu do komôrky svojho srdca a tam o mne budeš premýšľať, tam sa budeš modliť. Vtedy to budú modlitby venované mne a nie ľuďom z ulice, pred ktorými Bartolomej dvíhal ruky k nebu a hlasno vykrikoval moje meno! Nakoniec na mňa aj tak zabudol. Zavrhol ma, lebo mu to viac vyhovovalo. Keď ma totiž odmietol, mohol sa hlbšie ponoriť do vlastnej sebaľútosti. Ty si však v skúške obstál. Zlo si nehodil na môj krk, ako to robia mnohí iní a vo svojej zaslepenosti ešte dlho robiť budú. Radšej si sa pred svojou smrťou pomodlil.“

„Možno Bartolomej nemal na výber…“ Polemizoval Alfonz.

„Vždy máš na výber. Len on si vybrať nechcel. Uspokojil sa s tým čo mal, vtĺkol si do hlavy, že to čo robí je prirodzené a že sa naňho predsa nik nemôže hnevať, lebo len bránil svoj vlastný život. Ale povedz, za čo stál ten pozemský život? Nie je život v nebi vzácnejší?“

Ďalšie príspevky

Komentáre

14 Responses to Judáš verzus Mesiáš 2.časť

  • Je to silny pribeh. Pekne napisany. V tomto sa neda nic vytknut.
    Ale odporuje Biblii. Mne osobne to nevadi. Ale ak si precitas pribeh, v ktorom Boh odmenuje robotnikov za ich pracu, tak tam by sa taketo cosi nestalo. Boh by odpustil a pustil k sebe aj Bartolomeja.
    Ale paci sa mi ako si to napisala, pretoze je to velmi expresivne. A je to vlastne pisane akoby skrz Bartolomejov pohlad.

    Nech ta muza kope!

  • ďakujem za komentár.
    Áno, našla som to 🙂 Ev.sv.Matúša 20,1-19
    Mmmm… Myslím, že si to neprotirečí.
    „Tak budú poslední prví a prví poslední, lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“
    No na to si treba prečítať celú kapitolu… Len tento úryvok bol písaný v trochu inom duchu. Bartolomej sa sám cielene odvrátil od Boha, preto ho Boh nevzal k sebe. Veď to poznáš, nehádžte perly sviniam…

  • Ťažko sa píše…ťažko sa píše po tomto príbehu, miestami sa mi tlačili do očí slzy, miestami som bola celá napnutá ako to ide pokračovať…naozaj prekrásny príbeh, aj keď nazačiatku som sa nevedela celkom zorientovať v postavách, ale myslím, že to bolo mojou nesústredenosťou, ale potom ma dej absolútne pohltil a aj napriek tomu, že ja nie som veľký nadšenec literatúry, tak by som si knihu s takýmito, myslím si veľmi poučnými príbehmi ako pre kresťanom, tak aj pre neveriacich prečítala veľmi rada a určite by som ju odporučila každému koho by som stretla! 🙂

  • suhlasim. pribeh je pekny, ale neviem, trochu mi ten zaver nie je po voli.
    cakal by som od Boha odpustenie s nejakym hlbsim ponaucenim ale mozno, ze to by bolo az moc komplikovane. mohlo by to pribeh aj pokazit.
    ale zas na druhej strane, musim povedat ze napisane je to pekne a vcelku dobre sa to cita.

  • Asi mas pravdu.

    To bude tim, ze tu bibliu zliepali po stovky rokov a ked nemas spravny vyklad, rychlo sa v tych textoch stratis, alebo ich pochopis inak. 

    Nech ta muza kope! 

  • Áno, možno by sa od záveru očakávalo Božie odpustenie, ale mojou obľubou je nerobiť veci tak, ako by to niekto predpokladal 🙂
    Ale to samozrejme nie je dôvod na to aby bol záver taký aký je. Ja som veriaca a čo to o Bohu viem. Teda myslím si, samozrejme sa tu nechcem vyťahovať ako nejaká premúdrelá kresťanka. Námet tohto príbehu mal vyplývať z môjho osobného pocitu a názoru na istých kresťanov, o ktorých Boh v Biblii sám hovorí. Sú totiž také prípady ľudí, ktorí si o sebe MYSLIA VEĽA a majú sklon posudzovať a odsudzovať iných, čo by sa možno zdali byť „horšími“. Dôležitejšie však podľa mňa je, ako človek k „myslí“ svojim srdcom a ako koná. Preto tam sám Boh povedal: Človeče ja ťa neznám, lebo aj v´Biblii sa píše, že mnohý budú za ním chodiť s tým čo počas života urobili a bla bla bla… a on im povie práve toto.
    Áno Boh odpúšťa a ja to tu nechcem rozvádzať, lebo to vie len on sám komu odpúšťa a komu nie, ale pozor, nie je to vždy pravidlom, že ja sa s prepáčením vykašlem na všetky morálne zásady, lebo si poviem, že veď mne Boh odpustí… Veď on musí, však to povedal! Omyl, Boh nie je bábka s ktorou sa dá vyjednávať a naťahovať ju za uská a za ňufáčik, takže z toho dôvodu tento záver, možno aby sa niektorím otvorili oči.
    A heretic, prosím neber to ako nejaký môj útok 🙂 ja som naozaj vďačná za komentár, len sa obhajujem 🙂 a aj tak som rada, že si mi dal príležitosť vyjadriť sa, takže naozaj ďakujem a prosím, nie je to žiadne vynadanie alebo čo :D:D:D len môj názor. Každý môže mať iný samozrejme…

  • máš to v hlave pekne usporiadané. To je dôležité aby mal príbeh hlavu a pätu. Akurát smutné trocha.

  • Ďakujem za pochvalu. Máš pravdu, v poslednej dobe toho píšem veľa deprimujúceho, ale to preto, lebo smutné príbehy sú občas silnejšie ako tie veselé. Ale posnažím sa 🙂 ďakujem.

  • Bolo to perfektné obidve časti! Úplne som sa do nich zažrala a nevedela som sa od nich odtrhnúť! Prajem ti Majuška veľa úspechov a verím že to ďaleko dotiahneš!

  • Staré časy…
    Ďakujem 🙂 aj za to, že si si to vôbec prečítala 😀 bolo to oazj mega dlhé.

  • čím ma ešte prekvapíš?
    prvú časť som nečítal, no musím reagovať
    jednak téma, nebola jednoduchá, no zaujímavo spracovaná
    celok sa mi páči
    vždy sa dá vylepšovať, trošku preosiať, zjednodušiť, aby viac vynikla myšlienka
    napr. záver ma príliš neoslovil, nie preto, že by to bolo nesprávne, no ako keď hodíš kus bravčového stehna na dosku, nedáva možnosť použiť predstavivosť, vlastné poznanie, nezanechal umelecký dojem, len holý fakt
    viem, že teraz by si to písala inak
    a chcem ťa obhájiť ( a Bibliu )máš v nej prehľad, čo dnes nie je bežné, nie je jednoduchá, ak na ňu človek ide príliš filozoficky
    ten MAT 19 kap. sa Bartolomeja netýka, poukázala si na presnejšie verše, mňa napadol LUK 16:14-31 podobenstvo o boháčovi a Lazarovi, al. LUK 18:9-14
    naozaj, ak chceme vyjednávať, nemáme šancu, Boh je láska, ale nie slepá, vidí do nás hlbšie ako mi sami; zodpovedný musíme byť kým je čas
    potešila si ma

  • Áno, máš pravdu, dnes by som to napísala celkom inak 🙂 Ďakujem za komentár 🙂 je to staré 😀 fakt staré dielko.

  • pretože odkedy som na tomto portály, vnímam tvoj talent, vidím potenciál a dúfam, že ti to vydrží,
    každým dielkom ma o tom presviedčaš, aj týmto; vravíš staré, bral som to do úvahy, je tam viacero, aj štylistických chýb, pravda, ale vidím, že sa zdokonaluješ, a to ma :)))
    a
    dôvera v Boha môže dať človeku stabilitu a vyrovnanosť pri
    hodnotení ľudí, života, smrti, budúcnosti, Biblia môže naučiť tomu, čo sa iní musia tvrdo učiť na vlastných chybách, omyloch, aj keď sa im nikto z nás nevyhne úplne; a ak sa nepoddá tendenčným vplyvom, v súkromí i tvorbe, teší ma to, zvlášť pri mladých ( ja starec 🙂 )
    aj to by som bol rád, keby ti vydržalo
    takže tak :))))

  • Ďakujem za komplimenty. To s tým talentom beriem s rezervou, lebo ja si vždy hovorím, že talent má veľa ľudí (vidz aj tu na enigme je ich nespočet :), treba skôr makať.
    Teda aj ja dúfam, že mi to vydrží. No vzhľadom na to, že písanie vnímam ako celú jednu polku môjho bytia, snáď sa mi podarí „prežiť“ 🙂 hlavné však je, že tvorím s láskou :D:D:D:D
    Biblia.
    O Bohu som si myslela, že čo to viem, no ako som staršia a viac premýšľam, viac skúmam a bádam, zisťujem, že vlastne neviem nič, že len cítim a som tomu rada, pretože filozofovať o takej SILE je zbytočné.
    A áno, vrelo súhlasím s tým, že viera v Boha dodáva človeku energiu, robí ho lepším a čistejším no a keď je človek vo svojom vnútri čistý, dokáže s nadhľadom pozorovať situácie, ľudí atď… je neporaziteľný 🙂 nedotknuteľný.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button