Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Judáš verzus Mesiáš 1.časť

Na lavičke uprostred záhrady sedel muž oblečený v obyčajnom bielom rúchu. Bol mĺkvy a stále zamyslený. Bol v zúboženom stave – na kosť vychudnutý, vyhladovaný a vysmädnutý… šťastie, že tu už nič z toho prakticky necítil, len spomienky ho akosi trápili a boleli. Poobzeral sa okolo. Bol tu nový, cítil, že by nemal odchádzať z čakárne. Lavička v zemi, obkolesená mäkkou, sýtozelenou trávou, sedelo sa na nej príjemne. Alfonz naradostene šúchal bosé nohy o zem a vychutnával jej blažený hebký dotyk. Záhradou plnou zakvitnutých stromov sa niesli najrôznejšie vône. Všetky boli natoľko príjemné, až ho ovládla neskutočná túžba sa ich chytiť, alebo ich dokonca ochutnať, aj keď to bolo nemožné. Nič také nepocítil už ozaj dávno – radosť z obyčajnej vône.

Záhrada bola prekrásna, vsadená pod zvláštnu oblohu bez slnka, predsa však žiarila teplým denným svetlom. Noc sem neprichádzala, nikdy. Za ostrovčekom živej zelenej trávy a skupinou košatých jabloní a hrušiek sa z vrchov valili prekrásne dlhé vlasy modrastých vodopádov. Alfonza úplne očarili, zhypnotizovali… aj by a k nim priblížil, no zadali sa mu byť nedosiahnuteľné a priveľmi vzdialené. A potom tu boli tie dvere, priamo pred ním. Masívne zdobené nádhernými ornamentmi a výjavmi, nad ktorými by sa dalo hlboko zamýšľať, stáli len tak, bez okolitých stien, bez obmedzení. Dvere akejsi slobody. Alebo spútania?

Alfonz čakal už hodiny. Dúfal, že niekto dvere otvorí, pretože nemal kam inam ísť. V záhrade bol sám ako kôl v plote, celkom nechtiac preto začal spomínať…

Alfonz Bartuda bol usilovný a pracovitý človek. Aj keď občas trochu odmietavý… Nadovšetko si vážil to, čo od Boha dostal – svoju manželku, deti, domov, prácu ktorá ho živila a párkrát do roka sa zjavil aj v synagóge. Nebol však ako Bartolomej, jeho sused… Ten sa v dedine stal kazateľom číslo dva (povolaním bol inak lekár a aj vo svojej brandži sa vyznal priam dokonale). Alfonz a Bartolomej sa nepoznali natoľko dokonale, aby mohol Alfonz posudzovať jeho pomery. Neodvážil sa nikoho súdiť… v Biblii je predsa napísané nesúď, lebo budeš súdený…

Bartuda sa vždy snažil správne po kresťansky žiť, aj keď mal pocit, že mu to občas celkom nejde. Niekedy si to vyčítal, hlavne keď mal slabé chvíľky, inokedy to zas nechal plávať – párkrát plávať v alkohole, no hneď na to sa v duchu úprimne kajal, pretože mu prišlo ľúto že urobil takú zbytočnú hlúposť a jednoducho sa opil. Neustále sa s Bartolomejom porovnával. Nieže by nemal čo robiť, to nie. Sám vlastne ani nevedel prečo… Možno ho k tomu akosi podvedome donútila jeho vlastná manželka, ktorá o jeho susedovi rozprávala vždy tak vášnivo. Bartolomej sem, Bartolomej tam, Bartolomej spravil hen to a potom pomohol tam tej… Bartolomej tak krásne rozpráva až má sama občas chuť vrhnúť sa mu okolo krku… A tichá závisť. Ja viem, opakoval si Alfonz v duchu, závidieť by som nemal. To nie je správne… upozorňoval sám seba.

Alfonz si nerušene vykračoval z práce domov. Tušil, že už to takto dlho trvať nebude. Všetko však bolo rovnaké ako vo všedné dni, dokonca mal po dlhej monotónnej dobe akejsi vnútornej odmlky dobrý pocit. Článok sa vydaril, redaktor osobne ho šiel vychváliť do nebies.

Aktuálnejšia však bude správa, že je to nezákonné, tobôž autorstvo úspešného úryvku v novinách, ktorý dokonca verejne vystupuje proti súčasnej nemeckej politike! Všetko čoho sa dotkol žid bolo akoby nečisté a patrične aj odsúdené na neúspech, no pokým to bol len osobný neúspech, prakticky sa vlastne nič nedialo…

Alfonz znervóznel, zavrtel hlavou a zahľadel sa pod nohy na míňajúci sa chodník. Čas sa vliekol, cesta domov bola nekonečná. A ešte aj tá žltá hviezda napevno prišitá k rukávu jeho kabáta, ktorá ho jednostaj len iritovala. Čo je toto za výmysel?! Rozhorčoval sa v duchu.

Židia chodili označení ako nejaké úbohé prasce a patrične sa k nim svet aj choval. Neustále bolo v rádiu počuť o masových deportáciách židov do iných krajín, do pracovných táborov – kamufláž. Čo to len mohlo znamenať? Mnohí známi odchádzali a skrývali sa, ale on a jeho rodina sa predsa skrývať nebudú! Sú predsa ľudia a nie špinavé krysy.

Len čo otvoril dvere bytu, spozornel, pretože vnútri zaregistroval neobyčajný ruch. Elza, Alfonzova manželka, pobehovala sem a tam, brala do rúk najrôznejšie predmety a kládla ich do pootváraných kufrov.

„Elza čo to dopekla robíš?!“ Skríkol do neutíchajúceho zmätku.

„Balím. Si slepí? Nestoj tam a urob niečo užitočné! Pomôž mi, o chvíľu sú tu.“

„Kto je tu? O čom to táraš?“

„Alfonz, spamätaj sa! Sme žida, deportujú nás! Vlak príde v noci… dostali sme aj list. Máme si zbaliť to najnutnejšie. Vraj nás presťahujú…“ Alfonz si znechutene vyzliekol kabát a zavesil ho na vešiak vedľa dvoch detských, taktiež označkovaných žltou židovskou hviezdou. Potom rázne vošiel manželke do cesty k otvoreným kufrom a chytil ju za plecia.

„Čo sme si povedali, hm?“ Obrátil sa na ňu s nežným tónom. „Nebudeme predsa utekať, no nie?“ Elza prevrátila oči stĺpkom a vytrhla sa mu zo zovretia.

„Nebuď naivný! Chceš byť hrdina? Poďme kým môžeme… aj Bartolomej s rodinou odchádza.“

 „Takže tak!“ Zrúkol Alfonz.

„Bartolomej? Fajn! Choď si teda s nimi!“ Elza sa k nemu obrátila so zúfalstvom v tvári. Povedala to zle a zle to aj vyznelo, no v skutočnosti to tak vôbec nemyslela. Už dlho mala pocit, že Bartolomej je pre Alfonza akýsi tichý vzor, ideál… a teraz to vyzeralo, akoby mala so susedom niečo rozrobené.

„Miláčik, prosím…“ Stíšila hlas. Alfonz sa k nej otočil s tvrdým výrazom, ktorý mu však vzápätí zmäkol, pretože zbadal, ako z dverí vedľa chodby vykúkajú jeho prekrásne dve deti, Frederik a Angelika. Frederik mal 7 rokov a ponášal sa viac na mamu, kým päťročná Angelika sa podobala Alfonzovi. Mala tmavé vlasy a prenikavé zelené oči, zatiaľ čo Frederik sa črtami tváre približoval skôr k matkinej strane a jeho oči boli hnedé. Alfonz si kľakol na zem a roztvoril náruč. Deti pribehli k nemu a obe sa naňho zavesili v tom istom okamihu. Angelika na pravé plece a Frederik na ľavé. Nedokázal si predstaviť, že by sa niečo zlé prihodilo týmto dvom malým anjelikom.

„Ste zbalené, deti?“ Šepol. Frederik sa naňho zahľadel a iba mlčky prikývol.

„Neviem kde mám hľadať Malvínku, moju obľúbenú bábiku. Nechcem ju tu nechať samotnú… bude jej smutno.“ Štebotala Angelika skormútene.

„Bež si ju ešte pohľadať. Popozeraj sa všade, ale ponáhľaj sa, pretože len čo s maminkou dobalíme veci, odchádzame.“ Angelika mlčky prikývla a hneď na to rýchlosťou blesku odbehla späť do izby. Alfonz vstal a kývol na Elzu. Tá sa rozbehla do kuchyne a v amoku habala všetko, čo si myslela, že ešte niekedy bude potrebovať.

Ozvalo sa rázne klopanie na zostarnuté drevené dvere Bartudovie bytu. Elze tak podskočilo srdce, až sama vyskočila a rukou si prikryla ústa. Aj Alfonz ostal v pomykove. Až keď klopanie zaznelo druhýkrát a natoľko rázne, že mal človek pocit, akoby mali ťažké drevené dvere čochvíľa vypadnúť z pántov, Alfonz pristúpil bližšie a nesmelo sa opýtal kto je.

Vojaci s rachotom vpadli dnu.

 

Frederik a Angelika kŕčovito zvierali kabáty rodičov, aby sa v tej tlačenici nestratili. Vojaci pchali ľudí do vagónov ako dobytok. Postrkovali ich hlavňami pušiek a výhražne pri tom vrčali nejaké nezrozumiteľné nadávky. Do jedného vagóna natlačili toľko národa, až na to bola hrôza pozerať.

Neďaleko Alfonz zazrel Bartolomeja s rodinou. Jeho manželka hystericky plakala. Bartolomej sa ju zúrivo snažil utíšiť a práve v tom momente sa Alfonz stal svedkom toho, ako jej jeden z vojakov príkro priložil zbraň k hlave a bez váhania chladnokrvne stlačil spúšť, rovno pred Bartolomejovými očami a očami jeho detí. Manželka sa mu zviezla z náruče rovno na zem a jemu ostali na kabáte purpurové krvavé škvrny. Roztriasol sa, no neodvážil sa ani muknúť, pretože by zastrelili aj jeho a potom by jeho dve dcérky ostali napospas osudu úplne bez ochrany.

Počas nakladania rodín do vagónov pre zvieratá zaznelo ešte pár výstrelov, výkriky do tmy, voči ktorým museli byť ostatní hluchí a zvuk buchnátov a kopancov, po prípade ešte drsný mužský smiech.

Nik nevedel, ako dlho budú cestovať. Či dva dni, dva týždne, alebo dva mesiace. Ľudia vo vnútri sa tak tesnali, že nebolo človeka, ktorý by sedel. Ak si chcel niekto oddýchnuť, len sa oprel o hlúčik postáv okolo seba, tak ako sa celý ten hlúčik opieral oňho. Horšie to bolo s deťmi. Elza a Alfonz na seba vôbec nevideli. Elza mala deti niekde pri sebe… Teda aspoň Frederika. Celé to bolo na nevydržanie. Chladný marcový vzduch prevŕtaval škáry dobytčích vagónov a hrýzol svoje obete pod kabátmi až do kostí. S močením a ďalším vykonávaním potrieb si nik nerobil starosti, počas cesty nemali kam inam, ako do nohavíc, takže pribudol ešte aj neznesiteľný zápach.

Alfonz bol jeden z tých nešťastlivcov, ktorí stáli takmer pri samom kraji, tam, kde mráz štípal najviac. Pri živote ho udržiavala len túžba nenechať svoju rodinu bez otca. Túžil ich ešte aspoň raz vidieť viac ako čokoľvek iné na svete. Bolo to primitívne prianie, také, ako sa nám, čo máme svojich blízkych každučký deň pri sebe, zdá byť úplne samozrejmé a prirodzené. Alfonz hlboko dumal nad tým, ako sa v priebehu pár hodín do detailu zmenil jeho osud a osud celej rodiny. Pár hodín a cudzia vôľa stačili na to, aby stratil svoj doterajší blahobyt a ocitol sa v boji o holý krk!

„Elza?“ Ozval sa hlasom, ktorý akoby mu ani nepatril. A keď Elza odpovedala čo i len nepatrným mrnknutím, vedel že žije, bol spokojný a mal naďalej o čo bojovať.

Kúsok od seba zazrel Bartolomeja. Stál so sklonenou hlavou, nevedno či živý, alebo mŕtvy a rukami zvesenými pozdĺž tela čosi meravo zvieral. Dve detské rúčky, ktoré už mohli byť taktiež studené.

Alfonzovi sa natískali do očí slzy a keď si chcel hlavu oprieť o muža stojaceho vedľa, udrel sa, pretože ten už na kosť zmrzol. Alfonz sa trochu strhol a zahľadel sa chlapovi do tváre. Bradu a fúzy mal oviate studeným vetrom a začínali sa mu na nich tvoriť malé cencúle. Zvláštne, že mŕtvy krčil kriedovo biele čelo, až mu v tej polohe zamrzli vrásky. Sklenené oči upieral na jediné miesto kdesi pred sebou. Alfonz ta nazrel a vzápätí zbadal zmrznutú ženu. Umreli dívajúc sa na seba. Vzdychol a znovu sa len oprel.

Nevedno koľko hodín, či ďalších dní cestovali. Vo vagónoch monotónne pribúdalo zápachu a mŕtvol, až to ľudia zobrali za súčasť terajšej situácie a tá absurdita sa pre nich stala vlastne normálnou. Alfonz bol ospalý, no nútil sa bdieť. Pravidelne (aspoň on mal pocit, že pravidelne) ako imbecil vyvolával Elzine meno. Elza už bola na pokraji všetkých síl a tak jej hlas znel unavene a vyčerpane. Alfonza veľmi mrzelo, že nemôže byť teraz pri nej…

Vlak začal spomaľovať.

Alfonz horúčkovito nazeral pomedzi škáry vagóna. Vonku bolo sychravo a dokonca asi aj mrholilo. Najprv nevidel dokopy nič, až keď sa priblížili, zazrel siahodlhé betónové stĺpy, na ktoré boli pripevnené dočervena svietiace lampy, olemované ostnatým drôtom. Bol v ňom prúd, Alfonzovi to bolo hneď jasné. Vlak definitívne zastavil.

Keď sa dvere vagóna uvoľnili, sprvu hneď na zem povypadávali mŕtvoly, ktoré na krajoch umrzli. Alfonz dopadol medzi ne, no pozviechal sa. Ktovie, čo za silu ho to držala pri vedomí a nútila ho prežiť. Určite to bola sila od Boha, pomyslel si a v tej chvíli by to možno vyznelo až ironicky, no nie ak to bolo myslené, z úprimného srdca. Všetci mali natoľko zmeravené nohy, že nim hýbali len ledva.

Vlak bol nahusto obkolesený príslušníkmi SS so psami, čím vlastne vytvárali stenu, nepreniknuteľný múr rozdeľujúci ľudí vystupujúcich z vagónov od okolitého sveta. Mnohí boli zmätení a pýtali sa strážnikov navôkol, kde to sú, kam sa dostali… Odpoveď znela Auschwitz a opytujúcim sa na tvárach zjavila hrôza.

Keď Elza vyskočila z vlaku, kolená sa jej podlomili a celá sa doudierala. Alfonz k nej ihneď pribehol a pomohol jej postaviť sa. Spoločne potom vytiahli Frederika.

Z vagónov sa valili ľudia a pri každom sa zväčšovala hŕstka mŕtvych tiel, ktoré vojaci hádzali na kopu.

„Kde je Angelika?“ Spýtal sa Alfonz splašene. Aj Elza sa vyľakala.

„Ja… ja…“ Jachtala. „Neviem, myslela som, že je s tebou…“

„Bol som predsa sám!“ Zahromžil Alfonz plný strachu a vtom zbadal ako telo jeho nádhernej malej princeznej jeden z tých vojenských grobianov vyhodil na kopu premrznutých mŕtvol. Elza si prikryla ústa a zrútila sa na zem. Plačom sa zadúšala pomaly až do zadusenia a nasledoval hrdelný výkrik. Alfonzovi zovrelo srdce. Ponáhľal sa k dcére… chcel si ju vziať poslednýkrát do náručia, no ktosi mu strčil dlhú hlaveň pušky pred nos a donútil ho cúvnuť. Alfonz sa zadíval na toho muža. Vojak mal v sebe toľko bezdôvodnej nenávisti…

„To si nemôžem ani objať vlastné mŕtve dieťa?!“ Obrátil sa naňho vyčítavo.

„Môžeš,“ odsekol vojak. „Môžeš sa s ním aj nechať upáliť!“ Zazubil sa nepriateľským úškrnom.

„Upáliť?“ Zopakoval Alfonz neveriacky.

„My židov nepochovávame. Nikoho nepochovávame! A teraz zmizni!“ Alfonz nastolil v tvári hnus, no napriek tomu, mu vojaka vlastne prišlo ľúto.

„Nech ti Boh odpustí…“ Nestačil dopovedať, zacítil, ako mu hlaveň pušky zasiahla čeľusť a vzápätí vypľul čosi na zem.

„Aha! Tento má zlaté zuby!“ Vykríkol nejaký z vojakov. Spolu s dvoma ďalšími narušili múr a už aj brali Alfonza per pazúch kamsi od ostatných.

„Poďme chlapci, musíme to urobiť rýchlo, kým si to nikto nevšimne! Všetko ostatné aj tak pripadne Nemecku… Nik sa nebude hnevať keď si čo to necháme aj pre seba. “ Šepkal jeden z nich, vysoký esesák, ktorému spod helmy neusporiadane vytŕčali trsy ryšavých vlasov. Alfonz sa chcel tým dvom, čo ho vliekli brániť, no nemal síl vzoprieť sa, pretože bol nesmierne vyčerpaný z cesty. Zmohol sa len na to, aby nohy ledabolo sem-tam zaboril do bahna a trochu im tú cestu znepríjemnil.

Vojaci ho zavliekli za akúsi chatrč, do prítmia, kde si ich nik nemohol všimnúť. Budova bola čosi ako strážnica, úkryt, kde si títo psi hoveli a v teple si ohrievali zadky, kým tam vonku umierali ľudia. Alfonz sa im pokúšal vymaniť spod nadvlády, no na troch bol priveľmi slabý a aj keď sa metal a trhal sebou ne všetky strany, nič nezmohol. Dvaja svalnatí vojaci ho pridržiavali z oboch strán, kým ten tretí vybral z vrecka kliešte, akými sa strihá obyčajný drôt. Toto zrejme nebola jeho jediná, či prvá obeť. Zdalo sa, akoby v tom mal už prax.

Alfonz sa začal mykať ešte zúrivejšie a šalel natoľko, že bol problém čo i len sa k nemu priblížiť.

„Hneváš…“ Zasyčal ten s ryšavou hlavou a chladnokrvne kývol na chlapa, ktorý držal Alfonza vpravo. Bol to silák trochu zavalitejšej postavy. Schmatol Alfonza za zápästie a skopol ho do blata, pričom mu ruku vykrúcal za chrbát. Alfonz zvreskol od bolesti a padol na kolená, no bolesť neprestávala, až mu v ruke niečo ruplo a on len bezvládne klesol na navlhnutú zem. Ozval sa smiech a vzápätí rovnako skončila aj jeho ľavá ruka. Potom ho vojaci znovu zdvihli. Najsilnejší ho zdrapil za ramená, druhý mu držal hlavu tak silno, že nevedel ani mrknúť okom, nie to ešte pohnúť tou napoly zlomenou sánkou a tretí, ryšavý sa finálne blížil k jeho ústam s kliešťami.

Keď si zveri pre seba ukoristili päť jeho zlatých zubov, po ktorých tak bažili, odvliekli Alfonza zasa naspäť k zoskupujúcemu sa davu, ktorý sa rozdeľoval na dve skupiny a nebadane ho postrčili medzi ostatných tak, aby si žiaden zo strážnikov nevšimol, že chýbal.

Vpredu si snobsky vykračoval veliteľ v sprievode dvoch svojich ozbrojených goríl. Hovoril niečo o tom, že sa nemusia ničoho obávať a potom vykladal čosi o dezinfekcii. Tým, ktorí boli neschopní dopraviť sa do Birkenau pešo, ponúkli odvoz a tak ľudia nastupovali do nákladných vozidiel. Pred tým, než odišli, im bolo povedané, že idú do pracovného tábora. Dlhé rady rýchlo idúcich áut preplnené ľuďmi sa míňali v tme jedno za druhým. Sprievod uzatváralo sanitárne auto s červeným krížom, čo do podvedomia obetí vtĺkalo akýsi symbol humánnosti, ktorý mal za účel zbaviť ich strachu.

Potom transport v Birkenaue triedili. Napravo práceschopní muži a naľavo ženy s deťmi, starci a chudáci a každú skupinu viedli inam.

Alfonz sa ocitol v mase postupujúcej pomerne úzkou uličkou ohraničenou vysokým plotom. Lampy vrhali nehostinné červené svetlo, až si človek pripadal ako pekle. Vyskytli sa aj muži, čo sa pokúsili utiecť, no ten nápad bol viac než šialený a oni skončili buď uškvarení, alebo zastrelení, či dobytí vojakmi a dohryzení psami. Vo väzení omotanom elektrickým ostnatým drôtom nebolo kam utekať. Alfonz sa rozhliadal okolo, zatiaľ čo ho skupina ostatných tlačila dopredu. Mal vykĺbené obidve ramená a z úst neustále vypľúval krv. Za uličkou, ktorou kráčali si všimol pár budov z červených tehál. Okná mali tmavohnedý, až čierny rám a mnohé boli zamrežované. Akoby to boli oči a civeli na tlupu na smrť pochodujúcich mužov.

Viem, že zomriem, Bože, prihovoril sa Alfonz v duchu. Neviem čo sa vlastne stane a čo ma ešte stretne na tejto púti, ktorá už predpokladám nebude dlhá… no prosím. Bože, prosím! Nenechaj ma umrieť v nenávisti… Veď ty vieš, že som sa vždy snažil žiť správne, aj keď som len hriešny človek a robím mnoho chýb. Vyznávam to pred Tebou, pretože ty si v mojom živote jediná vrchnosť… Žiaden dôstojník, či veliteľ, žiaden vojak čo mi zlomí ruku, alebo vybije zuby! Možno je smiešne, že sa tu teraz modlím, no… Nik ma nepočuje a ani by ma nevypočul. Jediná istota, na ktorú sa dokážem spoľahnúť si Ty a… Viem, že ma tejto bolesti zbavíš. Ochraňuj prosím Elu a Frederika, neviem čo je s nimi. A moju malú dcérku, si prosím prijmi za svoju…

Alfonz by si s radosťou utrel slzy, keby nemal nehybné obe ruky. A tak mu len bezmocne stekali po zafúľaných lícach. Načúval zvuku krokov čvachtajúcich sa po ceste vysypanej škvárou. Zhrbené chrbty mužov sa tackali kolísavou chôdzou, sprevádzané tichým mrmlaním a bručaním. Blížili sa ku schodom, ktoré viedli do podzemia. Na sivom múre nad ich hlavami bola pribitá tabuľa s nápisom v nemčine, francúzštine, gréčtine a maďarčine: Kúpeľ a dezinfikácia. Tým sa nič netušiaci úbožiaci ukľudnili a zlé tušenia zahnali do úzadia. Tlupa židov vošla do dobre osvetlenej miestnosti – do šatne, kde ich príslušníci SS vyzvali, aby si vyzliekli všetky šaty, dôkladne zviazali topánky a kabáty uložili na vešiak, pričom si majú dobre zapamätať číslo vešiakov, aby snáď po kúpeli nedošlo k zmätku. Až neskôr si nešťastníci začali uvedomovať, že sa chystá niečo hrozné, lebo úmerne s vyzliekaním a vháňaním mužov do plynových komôr padala aj maska slušnosti a zdvorilosti esesákov. Zvlášť veliteľ si vo svojich prostriedkoch nevyberal a vháňal ľudí dnu streľbou z pištole.

Muži sa natesnali do druhej dobre osvetlenej miestnosti. Táto miestnosť bola rovnako veľká ako šatňa, s tým rozdielom, že tu už neboli ani lavice, ani vešiaky, iba štvorhranné plechové stĺpy siahajúce od betónovej podlahy až po strop so stenami nahusto poprevrtávanými tak, že pôsobili ako mreže.

Zaznel hlasný povel pre SS a sonderkommando opustiť miestnosť. Rozkaz je splnený a pred dverami sa zisťuje, či sú tu naozaj všetci, čo mali miestnosť opustiť. Dvere sa zatvorili a zvonku zhaslo svetlo…

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Judáš verzus Mesiáš 1.časť

  • tuto zlatu dievcinku poznam uz niekolko rokov,je to velmi mile a inteligentne dievca…dlho som s nou nebola v kontakte,no po precitani tohto pribehu sa mi tlacili do oci slzy…a verim,ze nie som posledna,ktoru jej pribeh dostal a zaujal…Majka,drzim ti palceky,raz o tebe urcite budeme pocut ako o znamej spisovatelke,ktora to dotiahne daleko a jej romany sa budu predavat viac ako Steelova..verim,ze najdes vela priaznivcov,ktori ta podporia…vela stastia pri vydani prvej knihy,na ktoru sa uz teraz tesim…teta Inga 🙂

  • no ahoj majuška ked som si prečitala tento pribeh,tak mi vyšli slzy..pribeh bol krasny,velmi pekne si to napisala …poznam ta uz od malička a tvoje pribehy poznam,veľa krat si mi ich čitala..maš bohatu slovnu zasobu tak to využi 🙂 viemm,že v buducnosti to daleko dotiahneš a držim ti palce cmuk lauruš 🙂

  • Ďakuejm veľmi pekne 🙂 áno rada by som písala nie len od buka do buka, ale tak, aby som tým mohla ľuďom niečo dať 🙂 som rada že sa príbeh páčil, no mám ešte čo zlepšovať 🙂 ale s pomocou božou… :):):)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button