Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

V.kapitola

„Musíme bojovať, nevidím iné východisko, Sediaci býk.“ Rozhodne vyhlásil Štyri Rohy, náčelníkov brat a Hunkesniho strýko. Bol to výbojný muž, spravodlivý, nebojácny a múdry. Sediaci Býk dával často na jeho rady, najmä keď sa jednalo o boj. Malý Hunkesni sa od neho taktiež veľa naučil. Štyri Rohy ho často brával pod svoje krídla, učil ho strieľať z luku aj z pušky, často sa po šírych pláňach prérie pretekali na najvrtošivejších a najrýchlejších koňoch… Práve vďaka nemu si Hunkesni vybudoval k týmto zvieratám tak vášnivý vzťah.

„Neunáhlime sa, braček,“ Sediaci Býk stíšil hlas. „Vraní Indiáni sú nevypočítateľní a jeden nikdy nevie, čo má od nich čakať.“

„V tomto s tebou nemôžem súhlasiť. Chceš vyčkávať? A načo? Ženy a deti nemajú čo jesť. V ich zemi je všetko, čo Indián potrebuje – bizóny, pevné stromy, ktoré poskytujú materiál na výrobu zbraní a nových típí. Krajina je tam prevažne lesnatá, ponúka výborný úkryt, ba čo viac, nachádza sa tam posvätná hora! Náčelník Vraních Indiánov Železný Býk je slaboch, ktorý by pokojne celý ten kraj predal do rúk wašiču.“

„Tak teda navrhuješ, aby sme zaútočili?“

„Jednoznačne! Kvôli nášmu vlastnému prežitiu. Tak či tak sa územie Čiernych Hôr dostane do niečích rúk a buď tie ruky budú naše a budú chrániť a ctiť si Matku – prírodu, alebo padne do nemilosrdných rúk belochov, ktorí ju zdevastujú a premenia na svoje sídla ako na východe.“

„Od vekov táto zem patrila Indiánom. Ak si necháme belochmi vziať pomaly aj to najposlednejšie, čo nám zostáva, teda pôdu, na ktorej sme sa narodili, sme nehodní ďalej sa nazývať Indiánmi.“ Skonštatoval Sediaci Býk a na chvíľu sa kamsi zahľadel. Vyzeral veľmi zamyslene. „Máš pravdu, brat môj. Zaútočíme zajtra v noci…“ Dodal tajnostkársky.

V ďalšie ráno bola celá osada ako na ihlách. Muži a bojovníci tancovali a modlili sa k Wakan Tankovi, aby stál v boji na ich strane a ochraňoval ich. Aj Hunkesni sa pridal do tanca. V podvečer začali prípravy na boj. Muži si čistili zbrane a pripravovali svoje kone.

Zlatý kôň Rek nervózne pobehoval v samostatnej ohrade. Okolo neho sa zoskupili muži, čo sa ho pokúšali chytiť, ale márne. Zviera sa vrtelo, uskakovalo, kopalo a nervózne pohadzovalo hlavou, akoby chcelo všetkých odohnať. Vtom medzi nich vbehol Hunkesni. Rek okamžite skrotol a s ľadovým kľudom sám od seba pristúpil ku chlapcovi. Za ten rok sa mnohé zmenilo. Od udalosti pri vodopáde, ktorá takmer vyústila v tragédiu sa Rek a Hunkesni stali nerozlučnou dvojicou. Chlapec sa zo zranení úplne zotavil až po niekoľkých mesiacoch a potom začal mohutnieť. Reka neskôr opäť chytil a odviedol si ho do osady, no keď videl, ako bez svojho stáda trpí, pustil ho zase na slobodu. A pár dní na to sa stalo čosi, čo by nikto nečakal. Rek sa vrátil a odvtedy už ostal po Hunkesniho boku ako jeho zlatý strážca.

Hunkesni mal štrnásť rokov a pred sebou svoj prvý boj. Bol mierne nervózny, lebo vedel, že dnes bude zabíjať.

„Za chvíľu odchádzame, kamarát.“ Šepkal Rekovi do nastražených uší. Kôň zafŕkal a zvesil šiju. Hunkesni ho nežne pohladil a nasadil mu ohlávku s uzdou. Potom sa náhle odrazil od zeme a vyšvihol sa mu na chrbát.

Bojovníci sa zoskupovali na konci osady. Niektorí mali na chrbtoch tuľajku šípov a v rukách luky, iní sa pýšili puškami, čo si kúpili od obchodníkov pri rieke Mississippi. Zhromaždilo sa tu najmenej päťsto mužov, čakajúcich na rozkazy náčelníka.

Sediaci Býk so svojím bratom Štyri rohy sa ešte radili v típí. Chvíľu na to, ako sa šíky bojovníkov skompletizovali, vystúpili bok po boku zo stanu. Obaja nasadli na svoje kone, ktoré im pridŕžali dvaja muži. Potom náčelník prehovoril pár povzbudivých slov o tom, že idú bojovať nie len za svoje vlastné prežitie, ale aj za pôdu, ktorá im patrí. Následne začali jazdcov postupne miznúť v lese.

Hunkesni a Rek postupovali zakliesnení v mase tiel ostatných koní a bojovníkov. Chodník v lese nebol veľmi široký a tak sa všetci tlačili natesnaní jeden na druhom. Náčelník a jeho brat Štyri Rohy sa niesli na čele skupiny. Hunkesni sa k nim chcel dostať, no nemohol sa predrať cez haldy bojovníkov pred sebou a tak  len počkal, kým sa nedostanú z lesa na širšie priestranstvo.

Cesta lesom, kde sa mužom do vlasov zachytávali konáre stromov a na plecia im padalo zostarnuté jesenné lístie, nebola našťastie príliš zdĺhavá. Kone sa rozklusali a hunkpapovia mali problém si ich udržať, aby sa nerozbehli naplno. V chladnom nočnom vzduchu sa belel dych bojovníkov ako nespočetné množstvo bielych fliačikov stúpajúcich smerom hore, preč od zamračených tvárí.

Hunkesni mierne pošteklil Reka pätami. Kôň na povel zareagoval priam okamžite a vystrelil dopredu nekontrolovateľne rýchlo. Všetci sa po dvojici obzreli, niektorí zanadávali, lebo sa ich vlastné kone začali blázniť, iní uznanlivo otvárali ústa.

Hunkesni a jeho mustang predbehli celý pochod až s apatickou ľahkosťou. Spomalili vedľa náčelníka.

„Čo tu robíš, synu?“ Spýtal sa Sediaci Býk, keď v tme vedľa seba zaregistroval svojho syna.

„Chcem bojovať po tvojom boku.“ Odvetil Hunkesni s neskrývaným vzrušením v hlase.

„Hunkesni, ty ešte netušíš aký je ozajstný boj. Zbíjať ľudí nie je ako zabíjať bizóny.“

„Viem, otec, no predsa nejaké zručnosti mám. Štyri Rohy ma učil bojovať! Narábať s puškou aj s lukom…“

„Budeš predsa bojovať, synu.“ Skočil mu do reči Sediaci Býk.

„Ale nie s tebou.“

„Takému  nebezpečenstvu ťa nemôžem vystaviť.“ Ukončil debatu náčelník. Stále sa sústredene díval pred seba, zrejme premýšľal, alebo sa v duchu  modlil. Hunkesni prudko zatiahol Rekovi uzdu a ostal stáť. Trucovito sa díval za svojím otcom na samom čele kolóny. Potom sa spolu s mustangom zaradili medzi ostatných.  

Bojovníci na svojich koňoch popohnali svoje kone do pomalého klusu. Zem sa otriasala pod silou koní a vo vlhkom nočnom vzduchu sa dupot kopýt niesol široko ďaleko. Adrenalín začal stúpať a v pätách sprevádzal obrovskú skupinu mužov ako zakrádajúci sa tieň. Niektorí sa mračili, iní sa uškŕňali…

„Blížime sa!“ Zreval ktosi z davu. Hunkesni stále krotiac svojho koňa aby nevyrazil vpred priveľmi skoro zazrel, ako sa kdesi vpredu rovina začína prudko zvažovať dole. Potom sa ozval hlboký mužský smiech. Hunkesni nechápal, čo na tejto situácií môže byť smiešne, no zbadal neskôr, keď si bojovníci začali za jazdy skladať pušky z pliec. Päťstovka mužov sa takmer naraz prikrčila k svojim koňom a divo vyrazili dopredu. Dupot sa zmenil na viac než ohlušujúci, pripomínal skôr tresk vody silného a strmého vodopádu! Kone boli ako zdivené a ich jazdci tiež, úplne sa nechali uniesť rýchlosťou. Hunkesni to sledoval s otvorenými ústami, ešte stále sa držiac s Rekovi čo najviac pozadu.

Zlatý kôň sa šiel zblázniť. Trhal sa a skákal, nedočkavý bažiac po poriadnom behu. Hunkesni nechal celú jazdu precválať a až potom povolil Rekovi uzdu. Ten sa mierne vzoprel na zadné a vzápätí vystrelil ako diabol. Rýchlosť bola závratná, Hunkesnimu neostávalo nič iné, len dôverovať jeho nohám a dúfať že nestúpi niekde, kam by nemal.

Postupne začali jazdu predbiehať. Muži dvojicu pozorovali, niektorí zdvihli svoje luky alebo pušky na pozdrav a usmievali sa, ďalší sa snažili s ním pretekať, no márne. Rek ich všetkých postupne nechával za sebou. Aj Hunkesni sa uškrnul. Zložil si svoj luk z pleca a pevne ho zvieral v dlani.

Lúka sa odrazu strhla prudko dole . Kone a bojovníci v tej rokline mizli ako mravce a naspodku sa hneď na to púšťali do plienenia. Ženy a deti, ktoré už tušili že sa niečo blíži a započuli hluk, začali utekať do lesov navôkol, ostatní Vraní Indiáni brali do rúk zbrane. Hunkpapovia zapaľovali típí a tak detaily bojiska osvetlil oheň. Muži Vraních Indiánov sa ešte nestihli spamätať. Mnohí práve iba v panike vybiehali zo stanov a v zmätku hľadali svoje pušky.  

Hunkesni a Rek sa vrhli do rokliny šialeným tryskom. Chlapec pustil uzdu a pridŕžal sa mustanga čisto len nohami. Vytiahol z tuľajky na chrbte šíp a napol tetivu. Vzápätí zasiahol muža šmátrajúceho po zemi za svojou zbraňou rovno do ucha . Schytil ďalší šíp a s hurónskym krikom vyrazil naprieč horiacou osadou. Niekoľko hunkpapov sa hnalo za ním, taktiež výskajúc a rad radom vyťahujúc šíp za šípom.

Vľavo Hunkesni zbadal nepriateľského bojovníka ako mieri odzadu na jedného jeho druha. Reakcia bola priam okamžitá – Vraný Indián sa ocitol s tvárou v zemi a šípom zakliesneným medzi rebrami. Chvíľu sa bolestivo zvŕtal na zemi ako červ a následne na to skonal.

To už mal ale Hunkesni ďalšiu prácu so šípom, ktorý sa mu škrabol o svalnaté rameno. Nedal sa však odradiť a pálenie po rane, čo mu ostala si vôbec nevšímal. Namieril a protivníka poslal na cestu k Wakan Tankovi. Horšie to bolo s puškami. Výstrely bolo počuť všade, dokonca aj tam, kde v skutočnosti vôbec neodzneli, pretože z nich ozvena urobila strašidelnú pascu. Hunkesni, ako mnohí iní, sa nevedel zorientovať odkiaľ vlastne rana prišla a jediné, čo mu ostávalo bolo modliť sa, aby ho žiadna nezasiahla.  

Vtom zbadal, náčelníkovho brata Štyri Rohy, ako zápasí tvárou v tvár s veľmi dobre stavaným mužom. Bojovník ho zvalil na zem a krátkou dýkou mu ohrozoval holý krk. Hunkesni namieril, lenže v tej chvíli sa Rek splašil, lebo blízko nich zaznel výstrel a Hunkesni sa udržal len tak tak, pričom odbehli o hodný kus od zápasiaceho Štyri rohy. Ako by toho nebolo dosť, z tmy sa naňho vrhol nejaký mierne pochudnutý chlap a sotil Hunkesniho z koňa. Rek znervóznel a uhol, čím sa starcovi naskytla výborná príležitosť zasiahnuť ho sekerou, čo zvieral v ľavej ruke. Rozbehol sa k chlapcovi ležiacemu na zemi, no ako náhle sa priblížil dostatočne blízko, Hunkesni ho nohami prehodil za seba a on sa bradou zaryl rovno do zeme. Starec bol mierne v šoku, zato Hunkesni nelenila vyskočil na rovné nohy. Nemal však čas vyťahovať šíp a napínať tetivu, preto len bleskurýchle skočil po starcovi a jediným pohybom mu zlomil väzy, až to nepríjemne chruplo. Sekeru mu vzal z ruky.

„Vidíte, neoplatí sa držať diétu…“ Poznamenal a vyšvihol sa na svojho koňa. Zúrivo Reka popohnal na miesto, kde naposledy videl svojho strýka. Štyri Rohy ešte stále zápasil s tým silákom. Teraz sa zdalo že, vyhráva, no netrvalo by dlho, kým by ho Vraný Indián napokon aj tak dostal.

Hunkesni sa prihnal k nim. Naklonil sa zo svojho koňa naľavo, rozohnal sa sekerou a zasiahol nepriateľa takou silou, až mu prerazilo lebku a okamžite sa zrútil na Štyri Rohy, ktorý bol pod ním. Štyri Rohy ho znechutene zo seba odstrčil a pozviechal sa zo zeme. Kývol hlavou Hunkesnimu a obaja sa na seba mierne pousmiali. Potom chlapec odcválal.

Boj bol krvavý. Típí, ktoré sa chytili horieť bolo čoraz viac a viac. Plamene šľahali vysoko do vzduchu a načahovali sa aj za bojovníkmi, nemilosrdne nerozoznávajúc priateľov od nepriateľov. Niektorým mužom sa chytilo horieť pestro zdobené oblečenie a za strašného revu sa z nich o chvíľu stali len zúbožené uhlíky. Navôkol sa niesol hrôzostrašný pach smrti. Výkriky, piskot, dokonca Hunkesni mnohokrát začul mľaskavý zvuk skalpovania a vzápätí naradostené výkriky držiteľov trofejí. Pomaly sa schyľovalo k východu slnka. Počas boja Hunkesni ani raz nevidel svojho otca Sediaceho Býka, čo ho nemálo znepokojovalo…

Bojovníci boli vyčerpaní, najmä bojovníci Vraných Indiánov, ktorých už na bojisku ostalo len minimum. Väčšina aj tak dávno utiekla do lesov za svojimi ženami.

Brieždenie, prvé slnečné lúče a Hunkesnimu sa naskytol pohľad na zmrzačené telá. Obrazy plné mŕtvych napodobenín ľudí, povaľujúcich sa po najneobvyklejších miestach ako bolo ohnisko, či bahno, alebo neprirodzene veľké kaluže krvi mu do srdca akoby bodali dýkou a zároveň vrývali zvláštny zárodok neskrývaného odporu. Vraní Indiáni ho nezaujímali, pretože hoci to boli ľudia s vlastnými rodinami a priateľmi, on ich nepoznal. Nebolo mu ich natoľko ľúto. No nevedel si predstaviť, že by teraz jeden zo všetkých tých spálených, alebo dosekaných mužov bol jeho otec, či Štyri Rohy. Boj naozaj nebol len hrdinský a úchvatný, ako sa pred tým Hunkesni nazdával. Ani zabíjanie bizónov ho nikdy nenapĺňalo radosťou, či pocitom hrdinstva. Naopak. A bizóny boli predsa len zvieratá, lenže zabiť človeka ako zviera… Hunkesni sa striasol a zadíval sa na scénu pred sebou. Hunkpapovia zvíťazili a naradostení muži skalpovali svoje obete. Každý chcel mať čo najviac skalpov, aby sa mohol popýšiť svojim hrdinstvom. No ich zaobchádzanie však bolo niekedy také drsné, až z toho šiel mráz. Napríklad Hunkesni zbadal, ako muži celí vo vytržení skalpujú aj nie tak celkom mŕtvych. Spôsobiť človeku toľké utrpenie a bolesť kvôli jedinému skalpu… Nieže by bol samotný boj bezbolestný, no tento zvyk, či skôr zábavka už k boju predsa nepatrili. Skončilo sa to.

Hunkesni si povzdychol a rozhliadol sa inam. Hľadal otca. Po chvíli neúnavného pátrania nakoniec zazrel jeho noblesnú čelenku. Pošteklil Reka pätami a vyrazil k Sediacemu Býkovi.

„Otec…“ Vydýchol s úľavou, keď už bol pri ňom.

„Hunkesni…“ Náčelník sa prekvapene otočil a v očiach sa mu zaiskrila obrovská radosť, že vidí svojho syna živého. „Štyri Rohy mi povedal, že si mu zachránil život.“ Prehodil akoby mimochodom. „Som na teba pyšný.“ Dodal.

„Áno, nemohol som to predsa nechať len tak.“ Hunkesni sa trochu pousmial. „A kde vlastne je?“ Opýtal sa. Sediaci Býk ukázal prstom na Štyri Rohy, kľačiaceho pri mŕtvom mužovi.

„Skalpuje tých Vraních psov!“ Vyštekol a vzápätí si s veľkou úľavou vydýchol. „Bojoval si statočne.“ Povedal a veľavýznamne sa synovi zahľadel do očí.

„Ďakujem,“ zamrmlal Hunkesni. „No mal si pravdu, otec. Boj je krvavý, nenásytný a zlý.“

„Preto bojuj len keď to bude nevyhnutné, Hunkesni.“ Poučoval ho Sediaci Býk pokojným, stíšeným hlasom. „Nesieš v sebe všetky štyri Indiánske cnosti. Statočnosť, štedrosť, múdrosť a silu. Sú to veľmi vážené vlastnosti a môžu z teba urobiť veľkého človeka. Musíš ich však využívať pokorne a s rozumom. Nie sú totiž večné… Nebyť štedrý nie je múdre. Sebci často končia zle. Bez múdrosti stratíš odvahu a zbabelcov nik nestrpí. Keď nebudeš statočný, nebudeš ani silný a nemyslím tým len silu, ktorou udrieš na nepriateľa. Duchovná sila a viera je často mnohokrát dôležitejšia…“

Vyrušil ich prichádzajúci Štyri Rohy ovešaný masou skalpov. Mal ich všade. Okolo krku i v rukách… V pravej ich zvieral asi päť a natešene ňou zamával Hunkesnimu. Ten sa uškrnul a vzápätí sa strýkova radosť preniesla aj naňho.

„Je čas ísť.“ Zavelil mužom Sediaci Býk a obrátil svojho koňa. Za nimi sa zoskupili bojovníci čo prežili. Hunkesni sa niesol hrdo po boku svojho otca a na tvári sa mu aj napriek všetkému čo dnes urobil a čo si uvedomil objavil úsmev.

Ďalšie príspevky

Komentáre

13 Responses to V.kapitola

  • Veľmi pekne sa to rozbieha.
    Ešte by som prial, viac sa vyzúriť na opisoch toho boja. 😀
    Ale inak musím povedať, že je to perfektne zvládnuté.
    Páči sa mi to. Len tak ďalej!

    Nech ťa múza kope a nikdy neprestáva! 😀

  • ďakujem, Dušan :D. Vyzúrim sa, toto bol len slabý odvar, no prídu ťažšie a kruťejšie boje. Zas som to nechcela preháňať 🙂 ďakujem krásne za koment. Veľmi ma potešil 🙂
    áno, nech nás múza kope 😀

  • Ja som asi zabudla poznamenať, že toto nie je celkom fiktívny príbeh… Zhodujú sa mená, roky, udalosti, postavy… Nie všetko je však celkom podľa skutočnosti – v záujme dobrého čítania som si čo to dotvorila, toreticky čo by tam mohlo byť. A obrazy scén – aj tých skutočných vytváram samozrejme sama, ale popri tom sa stále držím „osnov histórie“. to som chcela len tak pomimo povedať že čo je toto vlastne za výkvet 🙂

  • musim sa ti priznat, ze ma to chytilo, aj ked som si precitala len trosku…uz sa mesiac na tento tvoj pribeh chystam,no nemam cas…ale ja zacnem, lebo sa mi zaciatok pacil,aj ked myslim, ze som ti komentar nenapisala…
    vzdy som chcela napisat nieco, pri com by som sa mohla drzat historie, no som prilis leniva, aby som si ju nastudovala tak,aby mi to vyhovovalo;)
    drzim ti palce…hups,nie tak by si nevedela pisat!;)
    tak ti radsej prajem vela energie a nech ta muza kope! 🙂

  • Rozmýšľam inak, či to tu uverejním celé. asi radšej nie. ale inak, mylsím, že by sa z toho mohol vykľuť celkom dobrý román, pretože (čo som si naštudovala 🙂 tak mi história praje 🙂
    Áno, máš pravdu, čo sa týka tých dejín, je to ťažké, pretože máš rôzne zdroje… A vymanúvať čo všetko treba vedieť na to, aby si vôbec obsiahla tú dobu :D:D:D no hrôza, ale zatiaľ ma to baví. Hlavne ma ženie vpred, že tam ďalej to bude búrlivé 😀 a samozrejme ako v každom príbehu do toho príde láska.
    No tak to ti teda prajem príjemné čítanie 😉 som zvedavá čo na to povieš 🙂

  • no, budem sa snazit, uprimne ti povedat svoj nazor 🙂

  • ďakujem 😀 ja sa budem snažiť nesklamať 🙂

  • som rada, ze som si to prvy krat neprecitala az do konca. takto, ked som citala postupne az od zaciatku, sa mi to viac paci, dobre to do seba zapada…
    asi sa pustim aj do dalsej casti… 🙂

  • Cítim sa však dosť zvrhlo, lebo celým dejom – a to sa bude diať až dokonca – sa melie veľa rôznych bojov, viac i menej dôležitých. Tento prvý bol ten najmenej dôležitý a aj tak si myslím, že bol hnusný a krvavý. Občas sa pri písaní cítim hrozne úchylne a rozmýšľam, čo si asi myslia čitatelia, ktorí čítajú takéto krvákoviny od dievčaťa…
    Fakt si prídem čudná. Chápeš… Každý tu píše o láske, zrade, smrti, klamstve len ja o bojoch z devätnásteho storočia!
    Nie som šiši? :-O

  • ale prosím ťa, prečo by si bola čudná a šiši? nemysli si, že dievča ma pisať len o laske, zrade a podobné
    – nikdy nekonciace zle- telenovely…
    na druhej strane, to ako si opisala tento boj, nebolo podla mna az take krvave, aby si to nazvala krvakom. opisujes iste obdobie z historie, kedy sa bojovalo. a vela bojovalo, urcite sa toho nevzdavaj, pretoze ti to ide velmi dobre!
    nech ta muza kope aj nadalej!!!
    🙂

  • ďakujem krásne 🙂
    Naozaj si veľmi vážim takéto povzbudenia. No toto ani nebol dôležitý boj. vlastne bol takmer nepodstatný, no prídu väčšie a horšie… bojím sa že to preženiem, ale príbeh lásky najlepšie vynikne v takomto krvavom období 😀
    Nech nás múza kope 🙂

  • Diki Denisa, ze si jej to povedala aj ty. 😀 

    Lebo jej to ide ozaj dobre.

    Len pekne pokracuj Majka! Nech ta muza kope a nperestava!

  • aha tak sem som mala napisat ten komentar, co som ti uz napisala k IV.kapitole!!! 😀
    alebo zeby nie? ehm… hi hi 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button