Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Obyčajný príbeh zlomeného muža – 2.časť – Miki

„Ty malý hajzel! Už aj poď sem!“ Zrúkol na mňa ten vysoký chalan, ktorého každý naokolo oslovoval Miki. Mohol byť tak o jeden – dva roky starší.

„Nepôjdem.“ Odvetil som mierne paralyzovaný vysokým adrenalínom.

„Najskôr provokuješ a potom sa bojíš?“ Opýtal sa Miki a zaškeril sa.

Naokolo bolo snáď zo desať chalanov, zhruba rovesníkov, niektorí nižší a útlejší než ja, ale aj tak to bolo desať na jedného. Teraz som musel byť hrdina, inak by si ma s radosťou podali.

„Vás sa báť? Poď ty ku mne ak sa nebojíš!“ Vykríkol som a len zázrakom mi nepreskočil hlas.

„Pozrime sa! Ty si nejaký bojovník. Dobre, keď to chceš takto. Ideme chalani! Nám sa nebude nikto stavať na odpor! Naučíme ťa poslúchať.“ Povedal Miki a neviem, či sa mi to len zdalo, ale zrazu som bol obkľúčený.

„Prečo som sa len ja debil, zastával tých dievčat. Keby som sa do toho nekafral…“ Prebleslo mi hlavou.

Všetko sa zbehlo strašne rýchlo.

Do uličky zrazu vpochodovali ďalší chalani, ale bolo ich o niečo viac, než tejto Mikiho bandy.

„Miki!“ Zvolal zjavne vodca tejto skupinky na Mikiho.

„Tibor.“ Ozval sa Miki a nevedno prečo, preglgol.

„Takže, teraz sa vyrovnáme, hej?“ Opýtal sa územčistý no mocne vyzerajúci Tibor. Okamžite som pochopil, že tu dôjde k bitke. Utiecť som nemohol, zostávalo mi vybrať si stranu.

Dve bandy chalanov sa na seba vrhli ako zvery. Boli to síce zhruba moji rovesníci, nejaký ten rok hore dole, ale bili sa ako starí zápasníci.

Ale čo bolo najhoršie, mňa brali ako súčasť Mikiho bandy a tak som sa musel brániť. Možno som na tom bol ešte aj lepšie než ostatní, lebo adrenalín mi už dávno prúdil v žilách.

Bol to obrovský hrmot až som sa čudoval, že to nikto nepočuje, ale boli sme na okraji mesta, takže keby aj, počuli by to asi len ďalší chalani, ktorí by sa mohli pridať do bitky.

V bitke sa používali ruky, nohy, hlavy a tiež všetko, čo ležalo na zemi.

Bolo to drsné a chvíľu som sa ani nestačil zorientovať.

Ale po chvíli som zistil, že Mikiho banda predsa len vyhráva. Toto bola moja šanca na útek, no vtom som tiež zbadal, ako Tibor mlátil Mikiho do tváre a ten by to už dlho nevydržal.

Bolo to niečo vo mne zakorenené, čo ma vtedy donútilo rozbehnúť sa a odraziť Tibora od Mikiho.

Tibor padol na zem a ešte bol v šoku.

Moja šanca vyskúšať si vraziť niekomu plnou silou. Nebol som však opatrný. Vrazil som Tiborovi tak silno, že okrem vyrazenia jeho dvoch zubov som si zároveň strašne narazil ukazovák a prostredník.

Keď Tibor padol definitívne na zem, celá jeho banda sa prestala biť. V uličke zavládol pokoj a všetci sme boli dobití a ufúľaní ako prasce. Niektorým tiekla krv z nosa, mne krvácali len narazený ukazovák a prostredník.

„Poďme odtiaľto!“ Povedal som nahlas a pomohol som Mikimu vstať.

Kým tí druhí kriesili Tibora, my sme vyšli z uličky na parkovisko, z ktorého bol výhľad na pole zarastené rôznou burinou, sem tam obilím a vlčím makom.

„Prečo si to urobil?“ Opýtal sa ma Miki.

„A nie si rád?“ Oplatil som mu otázku otázkou.

„Ty sa nezdáš. Vyzeral si ako ťuťmák, tam pred tými dievčatami. Nikdy by som nepovedal, že sa vieš takto biť.“ Povedal Miki.

„Ale bol dobrý.“ Ozval sa jeden z chalanov, ktorý mi neskôr prezradil aj svoje meno. Volal sa Peter.

„Hej, to bol.“ Uznal Miki a opýtal sa: „Ako sa voláš?“

„Dušan.“ Odvetil som a usmial som sa.

„Do riti! Čo to máš s rukou?“ Opýtal sa ďalší chalan – Tomáš, keď zbadal ako mi ruka zmodrievala.

„To je dobre.“ Odvetil som hrdinsky, ale pravdou bolo, že ma ruka pálila jak šľak.

„Dlžím ti ospravedlnenie.“ Povedal Miki a podával mi ruku.

Opatrne mi ňou potriasol a obaja sme sa usmiali.

„Mali by sme sa dať do poriadku.“ Poznamenal Miki.

„Tak poďme ku mne. Dneska nie sú naši doma.“ Povedal Peter a všetci sme sa pobrali smerom k neďalekému sídlisku.

„Nechceš ganju?“ Opýtal sa ma Miki.

„Čo?“ Opýtal som sa nechápavo.

„Marišku.“ Odpovedal Miki, zarehotal sa a vytiahol pokrkvaný joint.

„Jasne. Vždy som to chcel skúsiť.“ Odvetil som, vzal som si joint do úst a pripálil som ho vlastným zapaľovačom akoby som to robil denne.

„Ty sa vážne nezdáš.“ Povedal Miki a uznanlivo pokýval hlavou.

„Díki.“ Odvetil som a po chvíľke som sa už napriek bolesti v ruke usmieval ako slniečko na hnoji.

A takto dramaticky sa pred šiestimi rokmi začalo naše priateľstvo.

Moje a Mikiho.

 

„Tak to je fakt dramatické. To by sa dalo aj napísať.“ Povedal mi Šimon uznanlivo.

„Ja viem. Možno raz, keď bude vhodná chvíľa.“ Odpovedal som mu.

„Na také veci treba mať skôr chuť. No ešte si mi nepovedal, ako si sa zoznámil s Romanou. Aj to bolo také dramatické?“ Opýtal sa Šimon.

„Odkedy som spoznal Mikiho, môj život bol už len dramatický.“ Povedal som s úsmevom, no hneď som dodal: „No Romana, to bola kapitola sama o sebe. Plná nečakaných zvratov.“

„Super, to chcem počuť.“ Neskrýval zvedavosť Šimon.

„Dobre, tak s Romanou to bolo takto. Zoznámili sme sa pred troma rokmi…“ A začal som opäť rozprávať.

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Obyčajný príbeh zlomeného muža – 2.časť – Miki

  • Čo povedať, Dušanko? 🙂 veľmi sa mi to páči, má to rýchly spád a aj osobne by som toho zvládla oveľa viac. Takto nás nechávaš v napätí 🙂 Zaujíma ma, čo bude ďalej, ako to dopadne. Myslím, že sa čo to dozviem z tvojho života a to ma akosi láka 🙂 ach tie tvoje večné tajomstvá 😀
    Nech ťa múza kope :)! Aj nás ostatných. Držím ti palce.

  • tak z Dusana sa nam tu stava hrdina, vetrom oslahany bojovnik za spravodlivost 😉 ktory, sa sem-tam usmieva ako slniecko na hnoji;)
    (osobne pouzivam vyraz mesiacik na hnoji a prekvapilo ma, ze niekto pouziva podobny:) )

    co sa tyka diela samotneho, u Dusana to mame znova za jedna! kvalitne odvedena praca, aspon podla mojho skromneho nazoru! 🙂

    uz sa tesim na pokracovanie!

  • Tak diki.
    Opat ma tu niektore kolegyne autorky pobadaju k cervenaniu sa. 😀
    Ale potesili ste ma. Pokracovania urcite pridu co nevidiet. 😀

  • denisa, výraz „mesiačik na hnoji“ patrí k mojim obľúbeným…:DDD a Dušan, je to fakt dobré…:D zatiaľ nemením názor, snáď ani nezmením…:P

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button