Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Viem, že Boh existuje

Sára sedela v pohodlnom kresle prázdnej kancelárie dosť strnulo a čakala. Blížil sa jej prejav, posolstvo ktoré mala predniesť ľuďom. Spomienky na minulosť, úzko sa dotýkajúce jej dnešnej súčasnosti boli bolestivé až ponižujúce a behal z nich po chrbte mráz. Opísať tú časť jej života, o ktorej sa chystala hovoriť, si vyžadovalo najprv oprášiť svoje staré ja. Pre Sáru to znamenalo opäť sa preniesť do tých stratených čias… 

 

Hluk, noc, stanovačka. Celá partia sa opila, dievčatá bez výnimky. Sára naopak nepila priveľa, chcela sa udržať „pri vedomí“ kvôli Braňovi. Pobláznil jej hlavu už v prvom ročníku, dokonca hneď v prvý deň… Teraz by si nemohla nechať ujsť takú prvotriednu príležitosť, akou bola stanovačka s ním. Urobila by preňho čokoľvek, urobila by čokoľvek, aby si ju všimol. No on si ju všímal, len Sára o tom nevedela a stále dúfala v niečo, čo mala prakticky už dávno vyhraté. Svojím spôsobom však bolo to čakanie napínavé a vzrušujúce.

Smiech narúšajúci ticho lesov navôkol, ktosi pustil pomalú hudbu. Plechový zvuk reproduktorov z mobilu tomu nepridávali na romantike, no v tej chvíli to Sáre absolútne neprekážalo. Bola omámená napätím a štrngotom krídel malých motýlikov v bruchu. Ani jej nebolo celkom jasné, ako sa s Braňom dopracovali k tomu, že ležali v tráve jeden na druhom a vášnivo sa bozkávali. Ruch, ktorý sa k nim niesol takmer nevnímali. Vychutnávali si vzájomnú blízkosť, črty ich tvárí im osvetľoval pukajúci ohník a tá romantika prišla akosi sama, aj bez sladkej hudby. Sáre od túžby oťažievali viečka a cítila, že je zraniteľná svojím odhodlaním nechať sa Braňovi viesť až dostratena nehy, za hranice svojich snov.

Vtom sa ozvali náhlivé kroky v nepravidelnom tempe. Boli ťažké a s veľkou pravdepodobnosťou tento človek dnes toho vypil viac než dosť, lebo nohy kládol očividne pomimo priamej trasy, ktorou chcel pôvodne kráčať.

„Ty sukin syn!“  Vyprskol zachrípnutý chlapčenský hlas, ktorý oboch milencov prebral z extázy. Sára ten hlas poznala. Bol to Viktor, jej bývalý priateľ – pôvodne vôbec nemal byť na tejto stanovačke. S Viktorom sa rozišla už takmer pred rokom, no on si na ňu neustále robil nároky!

Braňo sa postavil a v tom istom momente ho Viktor zdrapil za golier do pol hrude rozopnutej košele. Hneď na to dostal Braňo pravý hák rovno pod oko, zatackal sa a spadol na zem. Sára duchaplne zasiahla a skočila Viktorovi do ďalšej rany, ktorú chcel Braňovi uštedriť, lenže Viktor mal vypité a to poriadne. Celou silou sotil do Sáry a odhodil ju takmer na meter od seba. Vzápätí sa Sára potkla o kameň a spadla…Toto nie! To bolo posledné, čo si stihla uvedomiť pred tým, než sa zrútila tvárou rovno do zúriacich plameňov v ohnisku.

Oheň je bleskurýchle zožral vlasy. Chcela zvriesknuť, no akonáhle otvorila ústa, vohnal sa jej do pľúc a spálil dýchacie cesty. Bola to len stotina sekundy, no už vtedy mala Sára pocit, že umiera. A tá ukrutná bolesť! Páľava bola tak silná, že sa dokonca ani nepodobala na páľavu, bola to nadprirodzená bolesť, horúčosť tak silná, až sa akoby zmenila na šok z mrazu. Sára sa začala metať a vymanila sa z ohniska. Kotúľala sa po zemi a strašne kričala, až sa z toho obracal žalúdok. Právom, keď začal pribúdať smrad spáleného mäsa, ľuďom ostávalo na vracanie.

Zúfalstvo, vresk a oheň ktorý Sáru požieral až extrémne rýchlo. Jej bezhraničná bezmocnosť ju hnala až do šialenstva. Popri tom bolesti neustále pribúdalo… Nie! Nie! Nie! Žobronila v duchu, no plamene sa k nej naďalej chovali nanajvýš nenásytne a na celom jej tele nechávali strašnú spúšť.

Ľavou rukou neustále zvierala žeravé uhlíky, lebo hánky prstov sa jej zasekli a ona sa vôbec nevedela prinútiť ich pustiť. Cítila, že jej pleť praská ako papier! Oheň oblizoval chrbát jej ruky a trhala kožu, ktorá sa vzápätí menila na očerneté zošúverené kusy a odpadávala kade tade po zemi. Svaly pod pokožkou jej spieklo ako prasaťu, pripadala si doslova ako zviera!

V tom na ňu padla mokrá deka a pomaly prestávala horieť a začínalo sa z nej dymiť, čo ešte väčšmi roznieslo pach spáleniny po okolí.

Ktosi k nej pristúpil a kľakol si vedľa nej na zem. Sára videla len ľavým okom. Pravé jej vytieklo a pokožka sa zlepila v hornatých jazvách. Musela vyzerať odpudzujúco… a ten strašný zápach! 

Braňo na ňu hľadel a v očiach sa mu leskli horké slzy. Jedna z nich padla Sáre do zohavenej tváre a v tej chvíli mala pocit, akoby jej do rany kvapla kyselina. Táto mi ostane do konca života, pomyslela si a potom zavrela spálené viečko. Už nemala silu dívať sa, ako na ňu Braňo hľadí – so súcitom, ale i s hnusom. O zvedavcoch prikrývajúcich si ústa rukami a o omdlievajúcich Sáriných kamarátkach nie je ani reč…

Potom začula sirénu záchranky. 

 

„Láska…“ Prehovoril nežný mužský hlas. V tomto rozjímaní o vlastnej minulosti sa zdalo, akoby to ani nepatrilo jej. „Láska… Sára!“ Sára sa strhla. „Si v pohode?“ Opýtal sa jej manžel Gabo. Sára sa zahľadela na jeho peknú tvár.

„Áno, som v pohode, už musím ísť, však?“

„Už je čas, miláčik.“

„Uhm…“ Zašomrala a neprítomne sa postavila z kresla. Chcela sa pobrať do prednáškovej miestnosti, no Gabriel ju schytil za rameno a pritiahol si ju k sebe. Vrúcne ju objal a na čelo (po toľkých rokoch ešte stále nezhojené), jej vlepil úprimný bozk.

„Ľúbim ťa.“ Povedal a vážne na ňu pozrel.

„Aj ja teba. Vieš predsa, že bez teba, by som dnes nebola nikde.“

„No prinajmenšom by si nebola tu…“ Zažartoval a znovu ju tuho objal. „Budem ti držať palce. Vlastne ti držím palce, už odkedy sme sa spoznali.“

„Ja viem, veľmi si to vážim a aj keď som ti poďakovala už najmenej stokrát, stále neviem či to stačí na to, aby som vyjadrila svoju vďaku.“ Sáre sa až zaleskli oči. No bola nútená to predýchať. Zanedlho sa bude musieť postaviť pred masu zvedavo poškuľujúcich ľudí a tam nesmie plakať. Plakala už predsa dosť, za celé tie roky…

Zo zákulisia vyšla neistým krokom. Postavila sa k mikrofónu a nesmelo sa predstavila.

„V prvom rade, by som chcela poďakovať každému, kto sem dnes zavítal pre to, aby si ma vypočul. Môj príbeh je zdĺhavý, na jednej strane smutný a na druhej zas tak radostný, že chváliť sa ním rovnako ako ja by nemohla hociktorá žena.“ Sára mierne zaváhala. V sále bolo hrobové ticho a ona si prezerala všetky tie krásne dámy, vyobliekané v parádnych kostýmoch, ovešané najrôznejšími módnymi doplnkami. Tváre mali bez jaziev, nepoznačené plastickými operáciami. Zachvátil ju pocit nespravodlivosti a ľútosti.

Ľudia sa začali na svojich stoličkách hemžiť a Gabriel na ňu zvedavo vykúkal spod pódia. Sára sa zhlboka nadýchla a pokračovala.

„Keď som mala sedemnásť rokov, stala sa mi nehoda. Dovtedy som bola obyčajné dievča s horou nápadníkov. Mala som krásne vlasy, z ktorých mi dnes už neostala ani polovica a pamätám sa,“ trochu sa pousmiala a sklopila zrak. „Ako som sa rada líčila. Dnes by som to už nerobila, lebo to pleti škodí a ja by som mala rada tvár ako kedysi, no čas sa nedá vrátiť. Preto ženám okolo seba tak trochu… ticho závidím…“ Priznala.

„Mala to byť obyčajná týnedžerska  akcia. Môj vysnívaný chlapec sa pobil s mojím bývalým priateľom. Viktor si na mňa vždy nárokoval. Nepáčilo sa mi to a keď sa začala tá roztržka, vtrhla som medzi nich dvoch a…“ Na chvíľu si vybavila ten moment, privrela ľavé viečko a z oka sa jej na líce vykotúľala slza. Pravé oko mala zakryté ako pirát… To bohužiaľ nemohla dať dokopy ani plastická operácia. „…a on… ma sotil. Spadla som tvárou do ohňa.“

Zúčastnení zhíkli. Dámy vpredu si súcitne zakryli ústa, niektorým dokonca vypadla nejaká tá slzička. To však Sáru akoby obrnilo a posilnilo v ďalšom rozprávaní. Vedela, že keď začne, ľudia ju budú ľutovať. No ona by rada všetkým dokázala, že je stále silná žena a nie je o nič ukrátená. Možno o výzor, ale akú úlohu bude výzor zohrávať v nebi?

„Absolvovala som mnoho operácií, kým ma prvýkrát pustili domov…“ 

 

„Chcem ísť do svojej izby.“ To boli Sárine prvé slová vôbec. Od tej udalosti nerozprávala. Doktori si dokonca chvíľu mysleli, že bude mať do konca života poškodené hlasivky, lebo ani im sa neobťažovala odpovedať na otázky, len krútila hlavou.

„Nechám ťa samú?“ Spýtala sa mama, keď vozík vytlačila do Sárinej detskej izby. Sára opäť len prikývla a mama zavrela dvere.

Všetko pôsobilo tak zvláštne. Nič sa nepohlo odvtedy, čo odtiaľto naposledy odišla a to bolo ešte vtedy, keď bol život krásny. Dokonca aj denník, do ktorého si písala o Braňovi ostal tak, ako ho nechala ležať na stole. Pero bolo stále položené na ňom pri nedopísanej vete.

Sára by sa najradšej hodila na posteľ a poriadne sa vyplakala, no nemohla, lebo bola na vozíku. S veľkou námahou sa presunula k zrkadlu oproti posteli. Pohľad na svoju poobväzovanú tvár jej privodil nevoľnosť. Vo svojom vnútri naplno kričala protest proti svojmu osudu, proti tej strašnej nespravodlivosti. Veď predsa nespravila nič zlé. Ona nespravila nič nesprávne!

Na stolíku pred zrkadlom mala porozkladané šminky. Tyrkysové tiene ladiace s jej očami boli otvorené a trochu sa z nich vysypalo. Sáre to všetko pripadalo neskutočné, akoby žila v nočnej more a jediné po čom túžila, bolo zobudiť sa. Obviazanou rukou zmiatla kozmetiku zo stola a znovu na seba pozrela. Netušila, čo bude teraz robiť! 

Prešiel asi mesiac. Sára sa už odpútala od vozíka, ale ešte vždy nevidela svoju tvár. Mama jej síce rany preväzovala každý večer, no zo zásady nie v Sárinej izbe, kde bolo oproti posteli zrkadlo… No raz sa stalo, že ju nechala sedieť na posteli v manželskej spálni samotnú. Zvyčajne dcére rany zaväzovala hneď naspäť, lenže dnes si masť kdesi zabudla a musela ju ísť pohľadať.Sára sa postavila a mierne roztrasená zamierila do kúpeľne.

Keď zbadala svoj odraz, preľakla sa, no nevykríkla, aj keď mala na mále. Alebo skôr zbadala odraz toho, čo z nej zostalo. Nie, to nemohla byť ona! Vôbec sa na seba nepodobala! Odporné šľachovité jazvy je pokrývali celú pravú polovicu tváre. Koža sa ani nezdala byť kožou, bolo to čosi nepomenovateľné. Len zmes drsných a boľavých hrboľov a bordovo fialové fľaky. Ostal jej ale jeden kúsok, jediný kúsoček ako tak zdravej pleti. Nejakým zázrakom jej totiž nezhorelo ľavé líce. Dotkla sa ho. Bolo hebunké, také, aké ho naposledy pohládzal Braňo…

Vtom okamihu Sára všetko znenávidela; seba, svet, nespravodlivosť! Vošla do nej obrovská zlosť a nechuť. Čo iné môže pociťovať netvor bez oka, so zohavenou tvárou?! Nikto ju už nikdy nepobozká, lebo z pier jej ostali len neprirodzené ryhy! Nik sa jej nebude hrať s kedysi tak hustými vlasmi, pretože už žiadne nemá! Nik ju nebude milovať! Nedá sa milovať príšeru…

Sára to nevydržala a so strašným plačom klesla na podlahu. Matka pribehla takmer okamžite.

„Prečo si to urobila?!“ Vyčítala jej.

„To nie som ja! Mami, povedz, že to nie som ja… prosím! Mala som predsa krásne vlasy a hebkú pleť. Z toho všetkého sa mám uspokojiť s jedným okom?! Veď je to nemožné! Nikdy sa s tým nevyrovnám… Je to len sen a ten sa raz skončí, budem zase taká ako pred tým, však, mami? Povedz to!!!“

„Nesmieš si to tak brať, Sára, čakajú ťa predsa ešte plastické operácie…“

„Nenávidím sa!“ Kričala Sára nedbajúc na chlácholivé matkine slová. Ocitla sa chránená v jej náručí, no stále nechránená pred realitou, s ktorou sa musela vyrovnať sama. Aj otec pribehol a pustil sa s nimi do plaču. Otec, ten večne tvrdý chlapík. 

 

„Braňo sa neukazoval. Dávala som to za vinu prirodzene tej nehode a ani som sa mu nečudovala. Len som bola vďačná, že som s ním pár minút pred tým zažila to najkrajšie čo som vtedy mohla. Vlastne som ho už neskôr ani nechcela stretnúť, pretože som vyzerala ako obluda…

Doma som celé dni trávila stereotypne za závesom pri okne a pozorovala svojich priateľov, ako sa vracajú zo školy. Hľadala som však medzi nimi jeho hnedé vlasy ostrihané na ježka a modrozelené oči. Každý deň prechádzal našou ulicou a postrehla som, že sa vždy pozrel do môjho okna. Len ja som sa zakaždým skryla, aby nevidel moju obviazanú hlavu. Zvládla by som snáď všetko, keby som sa mohla naňho dívať aspoň tých pár sekúnd denne, keď prechádzal popred náš dom… Lenže potom prišli rodičia s návrhom, že sa presťahujeme do mesta, v ktorom mi mali robiť plastiku. V tom období som sa zložila. Takmer som nejedla a zo svojej pôvodnej váhy 57kg som schudla zhruba 13kilo. V novom meste som nikoho nepoznala. Život tam bol pre mňa spočiatku nepredstaviteľný – žiadni priatelia, len totálna izolácia v „teple domova“.

Neskôr prišli sľúbené plastické operácie. Stavy po nich a zotavovanie, ktoré sa ešte ani dnes neskončilo, bolo bolestivé. A napokon škola, v ktorej som spoznala Gabriela, môjho manžela. Stal sa mojím záchrancom a opatrovateľom. Gabriel je veľmi pekný muž a ja som nikdy nechápala, čo na mne môže vidieť… Nemala som mu čo ponúknuť, len zohavenú tvár a rozdrásané srdce.

Gabriel mi rozprával o Bohu. Najprv som sa mu vysmievala. Mojou obľúbenou frázou sa stala otázka, kde bol Boh vtedy, keď mi horela tvár. A on vždy odpovedal, že bol tam. Vzápätí tie chlácholivé reči o tom, že som predsa mohla dopadnúť ešte horšie. Odmietala som tento jeho postoj, lebo som si myslela, že ma utešuje asi tak ako všetci ostatný – slovami, ktoré mi nikdy pomôcť nemôžu. Celý čas som si vtĺkala do hlavy, že sa s tým budem musieť vyrovnať sama, že to za mňa prirodzene nikto neurobí. No on prišiel s čímsi prevratným. Stále mi opakoval, že Boh mi môže pomôcť. Neverila som mu a Bohu už vôbec nie. Pochybovala som o tom, že nejaký vôbec existuje a Gabriela som brala ako niekoho, kto proste rád robí dobré skutky a tak sa stará o invalida akým som bola ja. Nechcela som si pripustiť, že to tak nie je, bola som prihlboko uzavretá do seba a voči zlobe ľudí, čo po mne škaredo poškuľovali som sa obrnila tým, že som si nahovorila, akí sú to všetko pokrytci.“ Sára sa zasmiala a pozrela na svojho manžela pod pódiom. Aj on sa usmieval.

„Raz však môj Gabriel spravil čosi bláznivé. Dodnes neviem, či ma vtedy chcel presvedčiť o svojej úprimnosti, alebo mi tým vyznať lásku… on ma jednoducho pobozkal. Bolo to vytrhnutie z môjho strašného trápenia. Vedela som, že toto by pokrytec teda určite neurobil. Konečne mi došlo, že to čo vraví myslí ozaj vážne, na nič sa nehrá ani so mnou nie je so súcitu. Naozaj neviem čo vo mne videl. Bola som len úbohá karikatúra – ženská napodobenina.. Ako Frankenstainova frajerka!“ Publikum sa zachechtalo.

„Lenže nastal zlom, kedy som si tie jeho reči začala brať trochu k srdcu a neskôr sa ma niečo akoby dotklo a zanechalo to vo mne stopy. Gabriel vtedy tvrdil, že sa ma dotkol Boh, ja som sa mu, samozrejme, vysmiala. No sama som pozorovala, ako sa mení moje vnútro. Aká som zrazu pokojnejšia, vyrovnanejšia. Tým, že som sa takto menila som pomohla nie len sebe, ale i mojim rodičom, pre ktorých to taktiež nebolo ľahké a moja každodenná zarmútená tvár im teda na šťastí nepridávala…

Začala som sa modliť. Boh, ktorý mi bol pred tým vzdialený sa odrazu stával mojím priateľom a väčšinou, keď som sa mu „zverila“ problémy sa odrazu stratili. Nepreháňam… V pondelok bol problém, v utorok som mohla kľudne spať…

S Gabrielom som viedla mnohé rozhovory. O všeličom – o škole, priateľoch o hudbe alebo ja neviem… o jedle ktoré mal rád on a ktoré ja. Pomedzi to ma akosi nenútene  upozornil na to, že si mám dávať pozor, aby som s Bohom nejednala ako so šašom, napríklad konverzáciou typu: Ak sa táto moja modlitba nesplní tak v teba neverím… To by bola radikálna chyba. Boh tu nie je na to, aby plnil naše priania, alebo len na to, aby mal farár v kostole o čom kázať. Boh je môj osobný priateľ. Žije v mojom srdci a ja to viem, lebo keby nežil, nikdy by som sa nedokázala so svojou stratou vyrovnať. Stala by sa zo mňa nie len zohavená, ale ešte k tomu aj zatvrdnutá starena. A ďalej už len to, že je Gabriel so mnou. Ja jednoducho neverím, že mi ho Boh nezoslal ako anjela! Povedzte páni,“ poblúdila pohľadom po mužoch v sále. „Ktorý z vás, by si zobral ženu, ktorej by namiesto hebkej pleti hladil jazvy od spálenín? Žiaden. A práve ja som mala tú výsadu vydať sa za muža, o akom by snívala nejedna žena v tejto miestnosti… Takže čo som stratila? Svoj výzor? Svoje telo, ktoré aj tak raz hrobár zahádže hlinou? Záleží na ňom vôbec? Lebo ja som si istá, že keby som neuverila v Boha, stratila by som omnoho viac. To je to, čo ma drží nad vodou. Viera v neho a potom istota, ktorú mi ponúka. Istota, že raz to bude so mnou lepšie. Preto dnes neverím, ale viem, že Boh existuje…“

Keď Sára povedala, čo cítila, že mala povedať, zišla z pódia. Ľudia sa pomaly rozchádzali, niektorí jej prišli gratulovať, hoci jej sa to nezdalo byť ani za mak dôležité… Medzitým ju Gabriel poriadne vyobjímal a vybozkával.

Vtom sa Sáre za chrbát postavil ešte niekto. Zrejme ďalší gratulant, nezáležalo jej na gratuláciách… Obzrela sa. Oproti nej stál pekný vysoký muž, mohol mať tak okolo štyridsať rokov, o tri viac ako ona. Podal jej ruku a horlivo jej ňou potriasal. Vyjadril všetku svoju ľútosť nad tým čo sa jej prihodilo… Sára ho poriadne ani nevnímala. Náhle ju však zarazila jeho poznámka:

„Tak dlho som ťa túžil opäť raz uvidieť, Sára…“ Sáru oblial studený pot.

„Braňo?“ Braňo mlčky prikývol a potom ju silno objal.

„Krátko na to ako si sa vrátila z nemocinice som ťa chcel navštívíť, ale tvoja mama ma za tebou nepustila.“ Povedal.

„Viem, ja sa nehnevám.“ Jachtala Sára a skúmala jeho pohľad. Bol presne taký ako pred dvadsiatimi rokmi, vtedy na stanovačke. Akoby sa nič nezmenilo… Akoby videl Sáru s rovnako hebkou pleťou, ako vtedy, keď jej bral tvár do dlaní a obsýpal ju nežnými bozkami. Teda som sa vlastne trápila zbytočne, pomyslela si a narástla v nej radosť. V ich vzťahu videla bohaté priateľstvo, ktoré mohlo pretrvávať naveky. Takže ho predsa nestratila… Usmiala sa.

„Toto je môj manžel Gabriel,“ predstavila ich.

„Áno, rozprávala si o ňom veľmi pekne.“ Podali si ruky.

„Máš šťastie, že je Sára tvojou manželkou.“ Povedal Braňo.

„Ja viem, vďaka.“ Odvetil Gabriel. Sára sa k nemu pritúlila. Konečne mala definitívne dobrý pocit.

Ďalšie príspevky

Komentáre

6 Responses to Viem, že Boh existuje

  • „V ich vzťahu videla bohaté priateľstvo, ktoré mohlo pretrvávať naveky. Takže ho predsa nestratila…“
    Mária, Mária, taký zaujímavý príbeh, napätie narastajúce na viacerých miestach, pointa a aj výpoveď a taký plytký záver. Akoby sa ti už nechcelo, alebo čo..
    Ale vzhľadom na to, že ma dlhé príbehy väčšinou odradia, tvoj som si prečítala do konca. Upútal ma, aspoň na tých pár minút. Škoda toho záveru..

  • to je naozaj zaujímavé. normálne som sa nad tým záverom začala hlboko zamýšľať. Je pravda, že sa mi najčastejšie stáva, že svoje poviedky píšem v noci. ako netopier… Proste ma kopne múza (najčastejšie o jedenástej večer) a končím niekedy o druhej ráno. Najprv som túto malú poviedočku písala na papier a potom som o nej ešte premýšľala. ale záver som nemala domyslený, to bola improvizácia. Najprv som to chcela zakončiť tým ako Sára predniesla svoj prejav, no potom ma ešte napadlo zamiešať do toho Braňa. Z príbehu očividne vyplýva, že ho kedysi veľmi ľúbila, no musela odísť, oppustiť svoj vtedajší život a prišiel iný človek – ten pravý – vďaka ktorému sa vlastne pozbierala z totálneho dna. No a keď neskôr Braňa stretla po toľkých rokoch, nemohla sa mu predsa hodiť okolo krku a vysvetľovať mu čo k nemu cítila, alebo sa nebodaj vypytovať, čo cíti on. Sára už mala toho pravého muža a tým, že vo vzťahu s Braňom videla možno hlboké priateľstvo som chcela poukázať na to, že ho stále svojím spôsobom ľúbila (priateľsky) no bola to tiež žena, ktorá vedela čo chce a tiež vedela, kto jej podal pomocnú ruku a Braňo to nebol… V každom prípade ďakujem za komentár 🙂 naozaj som vďačná a za kritiku momentálne asi ešte viac, ako za pochvalu 🙂 lebo si môžem veľa vecí uvedomiť, prehodnotiť a nabudúce to napísať lepšie.

  • Suhlasim s nezaujatym pozorovatelom. 😀
    Zaver je neozaj mierne plytky az to cloveka sklame. Prva polovica diela, vlastne az po ten koniec prejavu. To bolo vyborne. Trochu zdlhave ale vyborne.
    Ten koniec by sa dal tak pekne zdramatizovat.
    Vytlacit z toho ovela, ovela viac. Mozno by tam neskor aj jasnejsie vyklicil ten dokaz Boha.
    No, ale aj tak, je to dielo so silnou myslienkou, a je napisane viac nez dobre.
    Pre mna, ak by bol ten zaver prekvapivejsi a dramatickejsi, tak absolutne vyborne.
    Nech ta muza kope!

  • čitatwľ má vžddy pravdu… takže tentokrát to nevyšlo 🙂 nevadí, prídu iné vývesky a bude to lepšie 😀 mala by som prepnúť na denný režim 😀
    ďakujem za kritiku (konečne som sa nejakej dočkala) … budem si dávať pozor. Včera som to zrejme uzavrela zbrklo. nuž čo, predsa len bolo pol tretej rano…

  • ahoj Yamayka,
    aj to sa môže stať – že na neho nikdy neprestane myslieť. a keď hovorím nikdy, tak myslím nikdy. len to nesmie prezradiť – nikdy.
    čitatelia sú rôzni, ale nik nepozná vnútro autora lepšie, ako on sám.

    nevzdávaj sa

  • napr. Braňo by mal len 1 nohu, amputované ucho a sklené oko a predával by Notabene

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button