Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Pitva psychiky

WELCOME !!!

Práve ste otvorili weblog, v ktorom musíte prestať chápať, aby ste pochopili (a možno aj tak nepochopíte:) Teraz prosím na chvíľu zabudnite na všetky racionálne princípy týkajúce sa písania príbehov… Pokúste sa nahliadnuť hlboko a zachytiť postavu. Nebude to jednoduché 🙂 ale ak niekto z Vás čitateľov poznal v živote skutočného egoistu, myslím, že mu tento úryvok nebude až taký vzdialený. Pokúsila som sa vykresliť dušu takého človeka a nie písať sci-fi. Zainteresovaným možno dojde o čo sa jedná, ale ja by som sa rada dozvedela, či by tomu porozumel aj "nezainteresovaní" 🙂 nechcem strašiť hneď na začiatok. Nie je to plytký príbeh, nie je to len dej a postavy… 🙂 je v tom trochu viac. Prajem príjemné čítanie. S pozdravom Mazúchová 😉
P.S. Myslite dvojzmyselne 😀

 

 

„Prepáčte, vy ste kojot?“Adam sa nechápavo obzeral okolo seba, no nikoho nevidel. Hlas bez tela… hrôzostrašné!

„Ja?“ Zaskočený odvetil na otázku otázkou ešte stále hľadajúc čosi v prázdnom bielom priestore navôkol.

„Áno vy. Ste kojot?“ Ozval sa zas ten hlas.

„Nechápem, kto je kojot? Ja sa volám Adam.“

„Ááá… takže Adam. A tváriš sa, že nechápeš, v poriadku. Kojot? No kojot je predsa (v ľudskom ponímaní) egoista, prašivá samoľúba karikatúra, napodobenina, pretvárka. Je to maska, niečo čo je a predsa nie je, Kojot je vlastne prízrak. Hmlistý, beztvarý, nevypočítateľný, nespoľahlivý priateľ, čiže ne-priateľ…“

Vtom mu Adam skočil do reči.

„Prepáčte, pán… Hlas, ale kto ste? Čo ste zač a kde to vlastne som?“

„Hmm…“ Hlas dumal so založenými rukami. Príkro si chlapca premeriaval a potom sa trochu povýšenecky zachechtal.

„Tak milý Adam, vitaj vo svojom vnútri…“  Hlas sa k nemu nahol s rozpaženými rukami. V tvári mal zvláštny výraz, čosi, čo vypovedalo o jeho neskrývanej škodoradosti. Vtom sa Adam prepadol kamsi pod seba. Padal dlho a padal do ničoho, do prázdna. Nakoniec sa ocitol na dne tej hlbočiznej čierňavy. Dopad ho zabolel. Keď sa trochu spamätal, poobzeral sa okolo seba a potom zdvihol pohľad hore, tam k miestu odkiaľ sa sem dostal. Žiarivo biely vrch mu teraz pripadal akoby bolo na míle vzdialený, pričom sa mu záblesk jasného bieleho svetla javil ako miniatúrna guľôčka. Ako keď v noci svieti na oblohe mesiac, len v zmenšení 100×100 a ešte pod dvoma mikroskopmi zároveň. Vstal a prášil si rozgajdané nohavice. Až teraz si vlastne všimol, že je oblečený veľmi chudobne, horšie ako bezdomovec v obnosených veciach z kontajnera.

„Čo to mám sakra na sebe?!“ Zahromžil a v rukách požmolil látku prežratú moľami. Vtom ho v doterajšom pokojnom bezvetrí ovial zúrivý víchor a keď ustal, Hlas mu prehovoril priamo pri uchu, až sa Adam strhol a uskočil o tri kroky ďalej.

„Svoje oblečenie, predsa…“ Zasyčal.

„Ale ja som sa takto nikdy neobliekal! Je to odporné!“

Hlas pokrčil plecami.

„Vo svojom vnútri sa obliekaš podľa svojich činov. Teraz aspoň vidíš, za čo tie tvoje stáli.“

„Kde to som?“ Pokračoval Adam otázkou a v tvári sa mu ešte stále zračilo znechutenie z handier, čo sa mu lepili o pokožku.

„Už som ti hovoril. Si vo svojom vnútri.“ Hlas si založil ruky vbok a rozhliadal sa, akoby dúfal, že tu nájde aspoň niečo. Aj Adam sa rozhliadol. Všade sa rozvaľovala lenivá čerň. Nečinne si hovela kamkoľvek sa pozrel. Nič vľavo, nič vpravo, nič pod ním ani vedľa neho…

„A prečo tu nič nie je?“ Opýtal sa nechápavo. Hlas nechal tú otázku doznievať až bolestne dlho.

„To sa musíš opýtať niekoho iného…“ Odvetil Hlas tajnostkársky.

„A koho?“ Nechápal Adam.

„Sám seba…“

Adam začínal mať strach a mierne spanikáril…

„Kde to som? Prečo ma takto vypočúvate? Odvliekli ste si ma do nejakého svojho výskumného centra, alebo čo?! Čo vlastne chcete? Dajte mi pokoj!“ Vrieskal do prázdneho priestoru naokolo.  

„Kľud, Adamko… veď to som ja! Ten, ktorý s tebou trávil každú sekundu po celý tvoj život a nikdy si ho nepočúval…“ Šepkal Hlas ironicky, stále mu zavesený na uchu.

„Kto vy?!“

„No ja, nespoznávaš ma?“

„Nie, nespoznávam váš hlas, nikdy som taký hlas nepočul!“ Zúril Adam.

„Nepoznáš Hlas Svedomia?“ Adam sa pozastavil. Postupne klesol na zadok, ruky sa mu zviezli pozdĺž tela. Nehýbal sa, len tupo čumel pred seba a premeriaval si Hlas Svedomia. Táto hra ho začínala vyčerpávať.

„A ďalej?“ Jachtal bezmocne.

„Teší ma.“

Adam mlčal.

„Podávam ti ruku, chlapče, ty nevieš čo sa patrí?“ Oboril sa naňho Hlas vyčítavo.

„Ale ja vás nevidím…“ Bránil sa chlapec.

„Ach drahý! Ty si tak zaslepený… Takéhoto zaslepenca som veru ešte nevidel.“

„Nie som nijaký zaslepenec!“ Namietal Adam. „Ja vidím náhodou veľmi dobre, nie som žiaden mutant, ani postihák, ale normálny človek!“

„A nenapadlo ťa, prečo v tvojom vnútri nič nie je?“

Adam sa zamračil.

„Lebo si predsa zaslepený…“ Dodal Hlas s miernym odľahčením.  

„Hovorte si tomu ako chcete, čo mi už len nejaký hlas urobiť?!“ Vyštekol povýšenecky. Hlas sa zháčil a neveriacky pokrútil hlavou.

„Je na čase, ukázať ti ako sa mýliš.“

Tma okolo nich sa rozplynula a odrazu sa ocitli v okrúhlej miestnosti, predelenej na dve polovice. Každá tá polovica mala svoj vlastný štíhly stôl v tvare polmesiaca, pričom stred miestnosti pretínal úzky priechod medzi stolmi. Priechod bol na druhej strane zakončený piatimi schodíkmi a za nimi bolo v podlahe vsadené bohato zdobené zlaté kreslo. Zem pokrýval karmínovočervený koberec.

Jeden zo stolov bol strieborný a druhý medený. Za strieborným stolom sedela mladá žena. Mala trochu postrapatené čierne vlasy, pery zovreté v akomsi nadurdenom úškľabku. Oči mala zvýraznené hrubou čiernou linkou, a jej pohľad pôsobil odstrašujúco. Po Adamovi len fľochla očami a vzápätí sa vrátila k pilníkovaniu si nechtov.

Oproti nej za medeným stolom sedel postarší muž, ktorému sa vlasy a brada beleli od šedín. Na jeho vek by človek povedal, že to bude vyzretý a múdry chlapík. On si však len ignorantsky čítal noviny s nohami ležérne vyloženými na vzácnom medenom stole, posiatom rôznymi ornamentmi. Taktiež si Adama nevšímal.

Hlas stojaci tesne vedľa Adama sa zhlboka nadýchol a rázne  zreval na obidvoch:

„Okamžite sa spamätajte! Adam je tu…  To vám už nič nie je sväté?!“ Žena a muž sa znudene odtrhli od svojich „starostí“ a ledabolo sa postavili na pozdrav.

„Fíha…“ Začudoval sa chlapec. Hlas naňho prísne zazrel.

„To si mal urobiť ty.“ Vyprskol a potom Adama poviedol stredom miestnosti až ku kreslu, kde mu prikázal sa posadiť. Bolo trochu tvrdé a zaváňalo novotou, akoby v ňom ešte nikdy nikto nesedel.  

Teraz mal Adam možnosť prehliadnuť si miestnosť lepšie. Strop tvoril polkruh, cez ktorý dnu prenikalo jasné svetlo a svietilo len na pravú časť miestnosti, teda na strieborný stôl, kde sedela žena v čiernom. Medený stôl stál skrytý v tieni. Zvláštne, pomyslel si chlapec, no viac tomu nevenoval pozornosť.

„Kde teraz sme?“ Opýtal sa Hlasu stojaceho vedľa kresla.

„V Súdnej sieni.“

„A kto sú oni?“ Kývol hlavou na starca a ženu, čo sedeli za strieborným a medeným stolom oproti sebe.

„To si ty.“ Objasnil mu Hlas.  

Ja?“

„Všetko vôkol teba, Adam, si ty.  Nachádzame sa predsa v tvojom vnútri. Táto sieň, ja, Dora aj Zoltl, my všetci sme tvojou súčasťou. Tu môžeš spoznávať sám seba, vidieť, aký v skutočnosti si.“

„Prečo som sa tu vlastne ocitol?“

„Lebo je načase urobiť rozhodnutie, ktoré ovplyvní tvoj život. Sme tu pre ňu…“ Povedal Hlas a prstom ukázal na postavu v strede Súdnej siene. Adam si vôbec nevšimol, že by prichádzala. Bolo to mladé dievča zahalené v jednoduchom vyblednutom plášti. Hlavu so zlatistými vlasmi jej prikrývala kapucňa.

„Kto je to?“

Hlas mávol rukou a dievča zhodilo svoj plášť na zem. Pod tým rúškom jednoduchosti sa skrývala až dych vyrážajúca krása. Adam tú tvár poznal. Hela. Kedysi s ňou chodil a ona sa doňho zamilovala zrejme viac ako mala. Čo už. Vždy ňou vlastne kúsok pohŕdal, lebo priveľa mudrovala. V jednom kuse mu opakovala, ako ho nesmierne ľúbi, ako ju bolí, že ju od seba odstrkáva… Po čase začala mať pripomienky, že je vlastne veľký egoista zahľadený do seba. Proste mu v jednom kuse niečo vyhadzovala na oči. No nikdy pred tým si nevšimol, že by bola taká pekná… Vtom sa pozrel na svoje dotrhané špinavé oblečenie a trochu sa zháčil. V ušiach mu zneli slová Svedomia : Vo svojom vnútri sa obliekaš podľa svojich činov… Tu sa nemáš kde ukryť.

Zo Zamyslenia ho vytrhol Hlas:

„Dora a Zolt predstavujú tvoju zlú a dobrú stránku. Obyčajne sa v Súdnej sieni preberá téma – ktorú tvoju vlastnosť v akej situácii presadiť. Tieto dve postavy sú neustále v nejakom spore. Hádajú sa najmä pri konzultáciách, lebo každý z nich sa snaží presadiť si svoje. Strieborný stôl vzadu znázorňuje svetlo, ktoré naň aj dopadá, čiže tvoje svetlé stránky. Naopak, za medeným stolom sedí v tme tvoja zlá stránka. Striebro je vzácnejší kov ako meď, lebo dobro by malo premáhať zlé. No najdrahší kov je zlato. Z neho je vyrobený trón, na ktorom sedíš. Symbolizuje teba, lebo nech by sa v Súdnej sieni udialo čokoľvek, ty máš právo si vybrať. Dobro môže zvíťaziť nad zlom, no stále sa môžeš rozhodnúť pre zlo, alebo naopak."

„Prečo potom Dora sedí za strieborným stolom a Zolt za medeným, keď to má byť opačne?“

„Viac vecí, je v tvojom vnútri opačne. Ty si totiž svojou ignoráciou a zaslepenosťou nie len voči druhým, ale i voči sebe postavil tieto dva elementy svojho vnútra  na jednu rovinu, čo je nemysliteľné! Pôvodne sa konzuli volali Zora a Dolt. Sú to dve začiatočné písmená Z a D, ako zlo a dobro. Ale potom to prišlo, vzbúrili sa. Stereotypný život dobra a zla ktorý v tvojom vnútri nemá žiadnu váhu ich začal poriadne otravovať, úplne sa vymkli kontrole a dodnes si robia čo chcú. Zo závisti si svoje mená vymenili a nastal úplný chaos. Zora bola predstaviteľka tvojej zlej stránky a Dolt zas tej dobrej. Vieš si predstaviť čo nastalo, keď si úplne prehodili svoje roly. Tvoje zmýšľanie, konanie, vnímanie je jednotvárne a preto sa Dora a Zolt takto hašetria. Nemajú čo robiť, nudia sa a tak vyvádzajú…Väčšinou sa ľudia totiž snažia skúmať svoje vnútro, keď už nič iné nie je na pretrase. Ale úprimne, Adam, ty ani nevieš, aké sú tvoje dobré a zlé stránky…

Máš to tu pomiešané, chlapče. Teraz si dostal možnosť nahliadnuť do reality. Dora a Zolt sú tvoj obraz. Rozmaznaní nafúkanci, ktorí hľadia len na seba. Absolútni sebci, bytosti bez pochopenia, bez štipky empatie.“

„A čo to má všetko vlastne spoločné s Helou?“

Hlas neodpovedal. Díval sa do stredu Súdnej siene. Adama to donútilo pozrieť sa tam tiež. Dora si pilníkovala nechty. Vzápätí prestala.

„Hoď mi tie noviny!“ Zaštekala na Zolta a tresla pilník o strieborný stôl. Zolt vykukol spoza novín, uštedril jej jediný pohŕdavý pohľad a znovu sa začítal.

„Povedala som daj to sem!“ Vrčala Dora a od zúrivosti, ktorá v nej narastala sa výhražne postavila od stola. Zolt jej pre pokoj hodil noviny a ona jemu zas pilník. Nebolo na tom nič čudné… vôbec nič… čo je divné na tom, že si starec pilníkuje nechty?

„Vidíš tam tú kosť?“ Spýtal sa Dory. Adam si medzi tým všimol, že s Helou stojacou uprostred siene sa čosi deje. Slabla… vytrácala sa.

„Hej!“ Skríkol na Doru a Zolta v nádeji, že si ju všimnú a niečo s tým urobia.

„Akú kosť? Žiadnu kosť tu nevidím…“ Odvrkla Dora a prevrátila stránku v novinách.

„Tá ceckatá s chutnou prdelkou… mňam, mňam, mňam…“

„Ahá…“ Prerušila Dora Zoltove zanietené mňamkanie. „Jasné, tu je. Mmm… pekná.“

„Hej!“ Zreval Adam, lebo Hela už stále mizla. Pozrel na Hlas, no ten len mĺkvo stál a díval sa pred seba na Súdnu sieň, akoby skamenel.

„Čo sa to deje s Helou?“ Opýtal sa chlapec.

„Mizne z tvojho života.“

„Posledný dobrý kúsok, čo ma kedy stretol? Ale to nie… toľkokrát mi pomohla a nestihol som jej povedať ani ďakujem!“

„Tak s tým niečo urob.“ Napomenul ho Hlas.

„Lenže oni ma nepočúvajú!“

Hlas pokrčil plecami.

„Heeej! Dora! Zolt!“ Vrieskal Adam.

„Takéto šminky by som chcela.“ Prehodila Dora len tak mimochodom. „Haló, Zolt! Počúvaš ma?“Zolt sa strhol zo zasnenia a žmúril oči aby dovidel k striebornému stolu na novinové stránku.

„Kúpim ti, na Vianoce…“

„Pche! Kedy si mi ty niečo kúpil?“

„A ty mne?“

Adam pochopil, že kričať na Doru a Zolta je márne. Ignorujú ho, tak ako on ľudí okolo seba. A kvôli jeho kojotnosti sa stratí aj jeho posledný dobrý kúsoček, jeho záchrana. Chvíľu na to, ako si to uvedomil, Hela nadobro zmizla. Vtom sa k nemu otočil Hlas. V tvári mal nespokojný výraz sklamania.

„Prečo si nevstal z trónu?“ Vyhŕkol, keď už bolo po všetkom a vzápätí kamsi odišiel. Adama ponechal samého napospas svojim vlastným výčitkám. Taký paradox, veď sa stačilo len postaviť! Ja kojot! Zmeravel Adam.

Hlas pristupoval k Adamovmu trónu uličkou pomedzi strieborný a medený stôl. V rukách  niesol podnos potiahnutý zamatovou, červenou látkou a na ňom ohavnú kojotiu masku. Zblízka však vyzerala ešte hrôzostrašnejšie. Z vnútra bola potiahnutá pevnou tmavohnedou kožou. Na mieste očí mala vyrezané dve šikmé jamky lemované čiernymi linkami tak, aby pripomínali mačku. To znázorňovalo faloš. Veľká papuľa plná jedovatých tesákov naznačovala nevhodne vyberané slová, ktoré svojím významom zraňovali srdcia ľudí. Stále studený a mokrý ňufák vetril problémy a v pravý čas vysielal signál „kedy treba zdrhnúť“. No a tisíce ostrých naježených chlpov predstavovali Adamovu nerozhodnosť.

„Vezmi si ju.“ Precedil Hlas pomedzi zuby a ponúkol mu podnos. Adam váhal.

„Ale čo som urobil zle?“ Jachtal.

„Nepýtaj sa čo si urobil zle, ale čo si urobil dobre. Na to je u teba ťažšie nájsť odpoveď. Si kojot. Zbabelý, ignorantský, hľadíš si len na svoje. Voči sebe si precitlivený, voči ostatným ľadovo chladný. Zaslúžiš si to.“

Adam vzal masku do rozklepaných rúk. Ako sa teraz zmení jeho život? Priložil si ju k tvári a o na sa mu divo prisala na pleť. No on nepostrehol žiadnu zmenu, cítil sa rovnako, ako pred tým. Naozaj mu padla ako uliata. Aspoň zbohatol o poznatok, že je ozajstný kojot!  

Ďalšie príspevky

Komentáre

17 Responses to Pitva psychiky

  • tak toto je fakt zvlastne napisane 🙂
    ale na takeho cloveka by som mala ine slovo ako kojot, aj ked to nie je nic spisovne a nic slusne…no ale vieme…ved sme slovaci;)
    co sa tyka stylu je to podla mna dobre spracovane, pekne si to opisala, dalo sa to predstavit 🙂
    tak nech sa ti dari…a aj tomu kojotovi-uvedomit si sameho seba…

  • Mne to zase až také zvláštne nepripadalo. Možno preto, že som na hlboké psychologické analýzy zvyknutá z čítania iných diel (napríklad Stephen King sa v popisovaní podobných situácií priam vyžíva) a tiež som vytvorila a niekoľko málo aj zapísala takýchto scén týkajúcich sa mňa samotnej. V porovnaní s týmto sa mi to zdalo dosť jednoduché, pretože duša človeka je oveľa zložitejšia a rozvrstvenejšia, než aby sa to dalo vyjadriť obyčajným rozdelením na dobrú a zlú stranu. Na druhej strane, čím zložitejšie a zvláštnejšie veci spisovatelia píšu, tým menej im čitatelia rozumejú. Takže tento spôsob spracovania schvaľujem. 🙂

    Ešte by som chcela vedieť jedno. Prečo práve kojot? Kojot je obyčajná psovitá šelma. Nikdy som nepochopila, prečo má takú zlú povesť (aj keď hyena má ešte horšiu) a už vôbec v ňom neviem nájsť nič spoločné s egoistom. V princípe ja veľmi neobľubujem nadávky a prirovnania ľudí k zvieratám. Nijaké zviera nie je vyslovene zlé, ako dokáže byť len človek. To skôr keby som zvieraťu chcela vynadať, mala by som ho nazvať človekom…. 🙂

  • Presne si to vystihla! ja sa len nerada vulgarne vyjadrujem. K tomuto pribehu ma akosi "vnutorne" inšpiroval jeden človek, ktorého som poznala, teda som si to myslela a nakoniec sa mi otvorili oči a spod masky môjho milého, vždy slušného a (na prvý pohľad charakterného) kamaráta… sa vykľul ten… zbabelý kojot, a to by som nikdy v živote nepovedala. Vždy sa mi zdal bbyť veľmi pozorný a obetavý, no zistila som, že dokáže byť milý a obetavý len vtedy, keď sme spolu za dobre. A nie vždy sme predsa s ostatnými "za dobre"… podľa mnňa je dôležitejšie ako sa prejaví človek, ktorý má voči tomu druhému výhrady, či to povie úprimne a na rovinu, alebo to v sebe  buede dusiť. tento prípad ma vrcholne sklamal. nielenže to v sebe dusil, ale ešte obrátil všetko proti mne. ja mu vyčítam… ja ho obviňujem… ja mu vyhadzujem na oči. proste – kojot!

  • V prvom rade ti ďakujem za komentár 🙂 áno, samozrejme máš pravdu v tom, že duša človeka je rozvrstvenejšia a určite to nie je tak „jednoduché“ ako som to popísala v tomto úryvku. Dalo by sa hlboko zamýšľať nad tým, čo sa v nás skrýva a napokon by z toho nevznikla len jedna sieň, ale možno celé mesto 🙂
    Ale ja som na druhej strane aj chcela aby tomu čitatelia aspoň trochu rozumeli, lebo keby to bolo zas až príliš zložito písané, hrozilo by, sa dielo stane nudným… pre niektorých.
    🙂 kojot pre to, lebo sa nerada vulgárne vyjadrujem. Fakt, úprimne, nerada nadávam. Je to prízemné a v literatúre podľa mňa nanajvýš nevkusné (možno na pár výnimiek, kedy iné slovo ozaj nevistihne to čo chce pisateľ povedať…). Ale tohto kreténa by ho nič iné nevystihlo!
    Adama som ku kojotovi neprirovnávala, skôr som písala že on ním je. Ale nemyslela som tým ozajstného kojota, len som použila to slovo a potom ma nejak napádali súvislosti. V súčastnosti mám aj tak rozrobený iný príbeh, ktorému sa chcem venovať do hĺbky. Nakoniec, pár kapitol je už vyvesených :)toto sú len také poviedočky na odľahčenie. Osobne si o tejto nemyslím, že je nejaká zvlášť dobrá… ešte raz ďakujem za komentár.

  • Takže ono to malo byť predsa len to druhé slovo na „ko…“? A kvôli „odvulgarizovaniu“ si to odnieslo nevinné zvieratko… 😀

  • teraz som odhalená :D:D:D:D … sakra! dúfam že na mňa nepoštvete ochranárov zvierat 😮
    :D:D:D
    Ale nie, teraz vážne, ja sa za to hanbím, no nech som rozmýšľala ako som chcela, iné pomenovanie si ten človek nezaslúži. Možno ma to tak zpbralo, lebo mi bol veľmi blízky 🙁 čo už. ja len proste nechápem ako môže byť niekto tak zahľadený do seba! až mi je do plaču. pôvodne som chcela vymyslieť paródiu, no keď som sa pokúšala začať, vždy mi to prišlo nemiestne. Z takej dementnej povahy sa nerobia žarty. vlastne toho chlapca ľutujem!

  • ked je clovek uplny idiot a niet pre neho vhodne meno, nazvat ho menom akehokolvek zvierata by to zviera urazilo – aj ja som toho nazoru… 

    Majka, kludne bud vulgarna, ved spisovatelia to maju povolene 😉

  • ja viem, že by som nadávkou nič neprehnala, ale predsa, keď v dielach vidím nadávky, vlasy sa mi ježia a nadobúdam taký nepríjemný pocit. A potom je tu ešte ďalšia moja zásada, ktorej sa snažím pridržiavať a tou je: Rob tak, aby si sa nemusel ospravedlňovať (mám ju aj v profile). Asi by som toho človeka dosť zranila, keby sa dozvedel čo o ňom píšem. Povedala som mu to síce aj narovinu, ale aj tak. Mne by sa tiež nepáčilo, keby mi niekto priamo nadával a to je moja druhá zásada, sprvávaj sa tak, ako chceš aby sa ľudia správali k tebe.
    Nahneval ma, veľmi, je to tupec. No stále ho mám svojím spôsobom rada a mrzí ma, keď je smutný.
    Neviem prečo sme tu rozprúdili takú zanietenú debatu o kojotovi 🙂 nebojte, to zviera sa to nikdy nedozvie, ja mu to nepoviem 😀
    nech nás múza kope 😉

  • …chcela by som vediet, ako zili ludia, ktori nam nechali svoje vyroky, tie, podla ktorych sa tak vela dnesnych ludi riadi…

    asi to nemali lahke..no ale kto ma….

    nech nas muza kope…pa

  • Je to zvláštne, ale myslím, že je to veľmi dobré dielo. Netradičné, originálne spracovaním, vidím v tom viac než len rovinu Adamovho vnútra.
    Je tu aj silne cítiť pohľad „povedzme nejakej Evy“ teda autorky.
    Ale musím povedať, že toto dielo má rozhodne veľkú hodnotu.
    Asi až toto, je zatiaľ najlepšie, čo som od teba čítal. Obsahom i formou. 😀

  • zase sa našiel niekto, kto ma odhlil a odkryl tak ďalšiu „záhadu“. Je to tak, akosi dvojzmyselne. A znovu sa vraciam k úryvku Zádrheľom sa stal sex, áno, mala som veľké pokušenie Adama nazvať Igorom a Helu Evou. A možno som urobila chybu, že som to tak nespravila.
    Teda predsa je to zvláštne? 😀
    Podľa mňa asi ako pre koho, ale rozhodne si myslím, že je to taká malá „psychárina“ 🙂 Ďakujem za komentár, Dušan.

  • Ahoj Yamayka (spajka), musel som sa sem nalogovať, lebo, pravdu povediac, sa mi nechce preorientovať svoje zaužívané spôsoby písania do formátu „docx“ a na tejto stránke je asi väčšina toho, čo napíšeš. Záleží len od teba, či chceš, aby sme komunikovali prostredníctvom tejto stránky a či ťa vôbec zaujíma môj názor.
    K vyššie uvedenému príspevku :
    Nechcem povedať, že veľmi dobre chápem tvoje pocity, lebo by si mi aj tak neverila. Zdá sa mi (niekedy), akoby si neverila, že dokážem pochopiť akékoľvek pocity, ale na to teraz zabudni. Budem sa tváriť zas ako veľký mentor, keď ti poviem, že nie si ani prvá, ani posledná, ktorá prežíva veľké sklamanie zo straty ozajstnej lásky. Myslím si, že väčšina ľudí (tých normálnejších) tým vo svojom živote prešla a nejakým spôsobom sa s tým vysporiadali. Chcem ti povedať aj to, že ťa to len tak skoro neprejde, aj ako by si najviac chcela. Ale to je dobre, pretože tak to má byť. Ak je v človeku nejaká tvorivá sila, akákoľvek, naplno sa prebudí len pod vplyvom tých najsilnejších emócií. Bohužiaľ to platí aj o silách deštruktívnych. Nebudem ťa chlácholiť, že budú aj iné – ďalšie lásky, pretože tá prvá je osobitá a jediná, zanechá v duši najhlbšiu stopu a aj najväčšiu spúšť. Rany sa však zahoja a smútok vystrieda niečo iné. Smúť, buď nahnevaná, rob čo chceš, ale nestrácaj hlavu a nádej.
    Spôsob, akým si napísala oný článok sa naozaj mnohým ľuďom môže zdať trochu komplikovaný. Je dôležité ako to citiš ty a mne sa to celkom páči. Zrejme sa ešte budeš musieť vycvičiť v skrývaní pocitovej pravdy za abstraktné dejové línie, ale aj to sa dá. Na to, že len začínaš je to celkom dobré.

    maj sa

  • Samozrejme, že budem veľmi rada, keď budeme komunikovať cez túto stránku. Ja som ti to chcela vlastne aj navrhnúť, no bolo mi blbé otravovať ťa tým, aby si mi sem písal komentáre. V každom prípade, si ma veľmi potešil aj prekvapil:)ďakujem, že si si našiel čas.
    Či ma zaujíma tvoj názor? Vieš čooo.. ani nie…
    :D:D:D:D samozrejme že ma zaujíma, ocko 😀 keby ma nezaujímal, tak ti nikdy nepoviem, že vôbec píšem. Naozaj si veľmi vážim tvoj záujem.
    Povedzme že budem veriť, že vieš, ako sa cítim 🙂 Chcem len, aby si vedel, že som si plne vedomá všetkého, čo si hore vyššie uviedol 🙂
    No toto nebolo moje prvé sklamanie. Veď to predsa poznáš, všetko to sťahovanie, nové prostredie, noví ľudia a nová škola… sklamaná som bola veľakrát. Zvykla som si na to a neberiem to vôbec nejak obzvlášť tragicky. Sebaľútosť nie je nič dobré, prináša to len akýsi (v môj prospech) skreslený pohľad na celú situáciu, ako napríklad: život je ku mne nespravoslivý… život je sviňa… ja som tá obeť, oklamané zaľúbené dievčatko…
    Blbosť. Kedy bol život ku komu spravodlivý? No… Treba sa na veci dívať s nadhľadom a trochu sa aj vedieť prehrýzť 🙂 koniec koncov, keby som sa len tmolila ako večne smutná a zaspatá pincezná, asi by si to dlho nenechal len tak 😀 takže vlastne všetko čo ma naučilo stavať sa veciam čelom a prestať sa ľutovať si bol ty (a tvoje ironické poznámky :D:D:D:D)
    Čo v tvojej reči znamená „celkom dobré“ mi nie je známe, no vzhľadom na to, že sa vieš vyjadrovať veľmi úprimne a kriticky, myslím, že „celkom dobré“ mi od teba bohato stačí 🙂 ďakujem 🙂 budem sa snažiť stále zlepšovať…
    A pozdrav doma 🙂

  • Bravo! Je to naozaj výstižné a zrozumitelné. Tiež som stretla jedného, a ako ta Hela, pokusila som sa ho zmeniť láskou bez výčitiek. V podstate vždy som vedela že je taký a mrzí ma už len stratený čas. Pokiaľ sa nechce zmeniť sám, my naozaj môžeme meniť len písmena v pomenovaní alebo sa vytratiť nadobro.

  • Tvoj kometár to presne vystihol! naozaj som sa snažila trpezlivo čakať, no márne a tiež ľutujem stratený čas, lebo ono sa ďalej ukázalo že ešte aj paktoval s inou ženskou a nechal sa jej namotávať. Dnes sa mu neviem pozrieť do očí, lebo sa rozplačem, že nemám silu napľuť mu do nich! Je to tak, ppokiaľ si človek sám neuvedomí, že vlastne tam uňho niečo škrípe, ozaj ho nezmení nik a všetky pokusy láskavého čakania aj tak len vysmeje… Ďakujem za komentár 🙂

  • Súhlasím s tebou. Hyeny a levy sú presne rovnakí. Dokonca levy ako samce sú strašne leniví. Rozdiel je len v estetike. Nikto nepovie nádherná hyena ako sa ladne pohybuje, krásna šelma. To by bol na smiech. S nami je to jednoducho tak. Ak príde človek v obleku na miliónovom fáre do spločnosti, všetci si šepcú kto to je?! Pán doktor, inžinier ako vám to sluší. Ale ak príde napr. Jano v rifliach a flanelovej košeli tak sa mu prihovorí akurát čašník aby nezavadzal, že nemôže prejisť s taniermi. Jednoducho človeč je taká. Všetci sme takí, máme to hlboko v génoch.
    Najlepšie by bolo, ak by sme boli všetci nahí, nemali tutuly a podľa toho kto je aký buran mal by veľké brucho a nos a zo zadku by bu trčali hnusné škaredé chlpy.

  • Thak toto bolo drsné prirovnanie :D:D:D:D… ale pravdivé.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button