Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

IV.kapitola

Rieka vyplavila skrehnuté ľudské telo, ktoré sa teraz trmácalo zachytené o breh. Hunkesni precitol a šťastím by vyskočil, že je opäť v normálnom svete, no nemohol sa pohnúť. Každá časť tela ho bolela. Nepatrné vlnky narážajúce o breh ho ponárali do stále väčšej zimy, čo v ňom vyvolalo triašku. Toto nie je ako v nebi, pomyslel si. Smrť by bola snáď príjemnejšia, ako takýto život… a zdalo sa, akoby ho aj myslenie zabolelo. Nedokázal pohnúť ani končatinou, nie to ešte aby sa postavil, či chodil a sám sa dopravil do osady. Obrovská únava a vysilenie sa mu vrátili. Zavrel oči a v bolestiach sa snažil nájsť síl. Ľadová voda mu úplne znehybnila telo a nohy už ani necítil. Muky mu zvraštili tvár. Videl len hmlisto, ale cez to všetko sa snažil poobzerať vôkol seba. Nechápal, prečo nemá vrchné diely oblečenia. Vtom zbadal pri brehu neďaleko seba peň stromu rozdrvený asi na tri časti a na jednej z nich kusy svojej košele. To mu nepridalo ani za mak povzbudenia a v chlade vzduchu a vody sa striasol ešte viac. Nech ho to stojí čo to stojí, musí sa odtiaľto dostať. Chcel pohnúť rukami ale tie ho neposlúchali. Bol zúfalý.

Odrazu na svojej tvári zacítil čosi mäkké a teplé. Obzrel sa a vypleštil oči od prekvapenia. Vedľa neho postával Zlatý kôň a nosom mu štuchal do líca. Hunkesni ho chcel pohladiť, no nevedel sa hnúť a tak len dúfal, že ho ničím neodplaší.

„Teraz už naozaj umieram, kamarát.“ Šepol. Kôň spozornel a zahľadel sa na trpiaceho chlapca. Znenazdajky sa zviera zvalilo na zem. Hunkesni onemel. Zlatý kôň ležal pri ňom, akoby čakal, že mu chlapec vylezie na chrbát. Dieťa chvíľu len neveriacky hľadelo, či je to skutočnosť a či ďalší prelud, no Rek skutočne ležal pri ňom a ani sa nepohol.

„Tak poďme na to.“ Povedal Hunkesni skôr sám sebe a s obrovskou námahou spod seba vytiahol na kosť zmrznutú ruku. Bola to neznesiteľná bodavá bolesť, no musel pokračovať… Nasledovala druhá a keďže už mal ruky uvoľnené, zostávalo len posunúť sa ku koňovi. Zaprel sa a vzápätí klesol naspäť tvárou k zemi. Chcel vykríknuť, no i hlas mu zastal v krku a tak len zvraštil čelo a zažmúril oči. Vydýchol. Znovu sa zaprel a do rúk mu vošla slabosť. Celý sa roztriasol (až na nohy od kolien dole, pretože tie si vôbec necítil). Bojoval so svojím vlastným telom, vynaložil toľkú námahu aby sa posunul o centimeter dopredu… A toto posúvanie bolo nekonečné! Zlatý kôň však trpezlivo ležal na mieste a celý čas Hunkesniho pozoroval. Keď sa chlapec doplazil až k nemu, hlavou mu pomohol prehodiť si cez svoj chrbát jeho ľavú nohu a potom sa opatrne postavil. Hunkesni nemal silu pridŕžať sa koňa nohami, veď si ich vôbec necítil a tak len rukami zvieral pramene jeho hustej čiernej hrivy tak silno, až mu beleli hánky. Zostávalo dúfať, že nezletí späť na zem.

Rek bol nadmieru pozorný. Celý čas chlapca niesol pomalým bezpečným krokom. Hunkesnimu to pripadalo až nemožné, akoby ho niesol sám Wakan Tanka. No i napriek tomu mu cesta domov pripadala nekonečná. Cítil neskutočnú únavu a bol by si na Rekovi aj pospal, lenže to by riskoval, že sa domov už nikdy nedostane. Napodiv Zlatý kôň veľmi dobre vedel kam má ísť. Toto územie mali mustangy zmapované a ostražito sa vyhýbali ľudským sídlam a teraz jeden z nich niesol raneného chlapca rovno do toho osieho hniezda. Aký paradox.

Hunkesni spoznával les okolo seba. Boli už blízko a tak si dovolil na malinkú chvíľu zavrieť unavené oči. Pravidelné kroky koňa mu nedovolili priveľmi oddychovať. S každým mustangovým pohybom totiž celým jeho telom preletela bolesť, no neodvážil sa sťažovať ani len v duchu.

Započul detský smiech a hlasy mužov. Potom hlasy žien, ktoré upozorňovali ten rozjarený detský piskot. Hunkesni myslel, že tu niekde ho Zlatý kôň nechá ležať, no on stále pevným rozhodným krokom postupoval dopredu. Chlapec videl rozmazané hlavy prekvapených svedkov tohto neobyčajného úkazu, malé postavičky, ktorým na tvárach žiaril úsmev od ucha k uchu a zamračené ženy, čo chytali svoje deti za šaty, alebo ich brali do rúk a podozrievavo pozorovali divoké zviera nesúce na sebe zmučenú chlapčenskú karikatúru. Niektorí ale Hunkesniho spoznávali. Pár z nich sa kamsi rozutekalo, ostatní si neveriacky šepkali. Zlatý kôň trochu znervóznel, no zdalo sa, že je skalopevne rozhodnutý doviesť dieťa až do cieľa. Ďalej, pomyslel si Hunkesni a kôň, akoby to počul, obozretne kráčal až na koniec osady, tam k náčelníkovmu típí. Ľudia sa rozostupovali aby uvoľnili dvojici cestu. Všetko v osade zmĺklo ako vtedy, keď sa náčelník vracal so smutnou novinou.

Sediaci býk vybehol zo svojho típí a úplne užasnutý mlčal s mierne pootvorenými ústami. Mustang zastal rovno pred ním a hľadel mu priamo do očí.

„Tento kôň…“ jachtal náčelník. „Priniesol môjho syna zo záhrobia.“ Dodal trochu roztrasene a vystretou rukou ukazoval priamo na nich. Dav zhíkol. Sediaci býk však nelenil a rozkázal chlapom, aby jeho syna zložili z konského chrbta. Rek sa ani nehol, no v momente, keď už bol Hunkesni v bezpečí, vzoprel sa na zadné nohy a šialenou rýchlosťou vyrazil z osady. Ľudia ho s bázňou pozorovali. Hunkesni vynaložil všetky sily na to aby sa za ním usmial a potom už opäť upadol do bezvedomia, no tento raz v teple domova.  

1845 New Rumley, Ohio

Svitalo do sviežeho jarného dňa. Do detskej izby vnikali ranné lúče slnka a šteklili malého Georga Custera na tvári. Ten si ich chcel z tváre odohnať ako muchu a tak mávol detskou rúčkou, no oni nezmizli, preto sa zakryl nafúknutou hrčovitou perinou. Brat Thomas spal na poschodovej posteli nad ním a Boston zas oproti. Na nich slnko nikdy nesvietilo. Georga to patrične rozčuľovalo a už aj ako šesťročný sa vedel poriadne nazlostiť. Prudké svetlo vychádzajúce spoza obzoru mu ale nedalo späť a tak podráždene odhodil perinu a vyskočil z postele. Trucovito zbehol na prízemie veľkého domu. Všade prevládalo ticho, rodičia, bratia aj slúžky ešte spali. Georg oblečený v modrobielom pásikavom pyžame sa votrel do otcovej pracovne, sadol si na studenú zem a obdivoval zbrane starostlivo odložené  na stojanoch v stene. Chlapca vždy fascinovali zbrane, boj a víťazstvo. Rovnako smotánka. Keď sa s rodičmi a  bratmi vybrali z farmy do mesta, vždy rád pozoroval bohatých, vplyvných mužov, ženy vyobliekané v krásnych šatách a navoňané výrazným, drahým parfumom… Otec ho síce zakaždým tresol po hlave, aby toľko nezízal na vážené dámy, a gentlemanov, ale Georg sa nevedel ubrániť. Aj on chcel byť uznávaný. Úspech bol víťaz a on rád víťazil, hoci len v malých šarvátkach medzi chlapcami, alebo v pretekoch v behu. Boli to jeho malé víťazstvá, no on veril, že raz sa premenia na veľké, známe celej Amerike!

Slnko postupne osvetľovalo otcov stôl z čerešňového dreva a taktiež policu so zbraňami. Georg sedel ako v tranze a zrak upieral na dlhočiznú loveckú pušku. Bolo ešte veľmi skoro, všetci predsa spali… Chlapec si priniesol stoličku a priložil ju ku stene. Neprítomne zhrabol pušku a už-už sa bral na odchod. No ešte malý nedostatok. Otvoril otcovu zásuvku v pracovnom stole a ukradol si odtiaľ náboje, ktoré si zastrčil do vrecka pyžama. Nachytro si obul teplé Thomasove gumáky a vytratil sa z domu.

Tackajúc sa v gumákoch o dve čísla väčších, s puškou zavesenou na pleci obehol farmu a zamieril do lesov. Otcove poľovnícke psy – Mat a Pussy ho nasledovali. Prešli ponad klenbu odkvitnutých čerešní a po vybrázdenej ceste pokračovali ďalej, čoraz viac sa vzďaľujúc od domova. George bol nedostatočne oblečený a keby ho nezahrievala rýchla chôdza, určite by sa začal triasť. Vydychoval do chladného marcového rána teplé belasé obláčiky a neúnavne pokračoval. Jeho cieľavedomosť a ctižiadostivosť ho viedli ďalej, aj keď vlastne ani nevedel, kam smeruje. Bol tak vzrušený z dnešného výletu…

Až po chvíli spoznal cestu a smer kam vlastne miery. Ešte taký kilometer a priblížil by sa k stádam zo susedovie farmy – ku kravám chamtivého a lakomého Jamesa Hooka. Otec a tento starý ryšavý Ír sa z hĺbky duše neznášali. Ich spor vyústil už pred mnohými rokmi. Georg vtedy ešte ani nebol na svete, rozprával mu to jeho starší brat Thomas. Hook mal od svojho príchodu do Ameriky značný problém sa aklimatizovať na toto prostredie. Nový jazyk, ľudia, zvyky a spôsoby… Bol sám s manželkou a dvoma deťmi. Založili si farmu, ale nevládali platiť dlhy, preto sa obrátili na Custerovcov s prosbou o pomoc. Georgov otec ich samozrejme neodmietol a požičal im peniaze ktoré už potom nikdy nevidel. Odvtedy sú Hookovci a Custerovci nepriatelia.

Otec sa iste poteší, keď Hookovi ubudne zo stáda pár kráv, pomyslel si malý Georg a ešte viac pridal do kroku. Cesta krajinou bola krásna, no pre chlapca nezaujímavá, lebo mu práve v hlave vírili iné myšlienky. Les sa čoraz viac vzďaľoval Georgovmu chrbtu. Vôkol chlapca vzniklo široké priestranstvo. Pohľad na vychádzajúce slnko, ktoré sfarbovalo pôdu akoby až do zlatofialova bol priam pre bohov. Chodník lemovala rozoraná pôda, s ktorou sa slnečné lúče pohrávali rovnako ako s vystupujúcimi vlnkami v potoku, či v rieke. Sem-tam strom, sem-tam nejaký krík a zo všetkého vyžaroval taký zvláštny tichý pokoj…

Cestička začala stúpať mierne do kopca. Mat niečo zavetril, preto sa rozbehol popredku. Aj Georg trochu pobehol, ale ako náhle mu do pľúc vrazil mrazivý vzduch, opäť spomalil. Pussy ostala pre prípad pri ňom a naliehavo Mata pozorovala. Georg zacítil pach kráv a v bruchu sa mu rozletelo tisíc miniatúrnych motýlikov, čo vzápätí zahriali každú časť jeho útleho detského  telíčka. Znervóznel.

Už bol takmer na konci.

„Mat k nohe! Ešte všetko skazíš!“ Zahriakol psa, ktorý podozrievavo vrčal a ceril zuby. Mohol by sa rozbehnúť ku kravám a čo potom? Jeho plán by bol stratený.

Georg sa prikrčil k zemi a zamaskoval sa v neďalekom kroví. Nespočetne veľakrát videl, ako otec nabíja pušku a po pamäti dokázal všetko zopakovať, len to bolo o kus ťažšie, než to vyzeralo. Nabil. Potom si opatrne priložil pušku k lícu a hlaveň nasmeroval na dobre živenú kravu, trochu vzdialenú od stáda. Chvel sa. Vedel, že ju zabije a bol mierne nesvoj.

Mat a Pussy sa motali okolo neho. Georg si ich vôbec nevšímal, jednoducho im nevenoval pozornosť. Takmer ani nezbadal, že stoja priamo pred jeho úkrytom z krovia a vetria, alebo len tak pobiehajú a hľadajú po zemi, čím by sa zabavili. Dieťa bolo ako zhypnotizované.

Vtom Georg Prižmúril oči, vystrelil a začul ako tam dole čosi zakvílilo, no v tej chvíli si neuvedomil, že to nebol zvuk ranenej kravy, alebo teľaťa. Rana z pušky ho prebrala zo snenia do reality. Lúkou pod ním dunelo snáď tisíc nôh a bučalo najmenej dvesto kráv, ktoré sa splašili. Chlapec dychtivo hľadal padnuté zviera, no nič nenachádzal. Vybehol z krovia a zmrzol. Rovno pred ním sa črtala nehybná Matova mŕtvola. Výstrel mu zasiahol brušnú časť a z toho smrteľného poranenia ešte stále vytekala sýtočervená krv. Bolo vidno zmrzačené vnútornosti. George stál bez pohnutia a díval sa ako Pussy nežne strká ňufáčikom do svojho druha v nádeji, že sa preberie. No neprebral sa. Fenka zaskučala a ľahla si k Matovej hlave. Chlapec sa pozeral do mŕtvych psích očí, do očí otcovho najobľúbenejšieho psa a verného poľovníckeho pomocníka, ktorý bol koniec koncov aj jemu samému veľmi blízky. Ale nič necítil. Žiadnu ľútosť, možno len strach z otcovej reakcie.  

K útlej svetlovlasej chlapčenskej postavičke sa odzadu približovalo čosi  mohutné. Bol  to Emanuel Henry Custer, Georgov otec. Na chlapca a zohavenú psiu mŕtvolu, pri ktorej ležala smútiaca Pussy padol tieň, aký mohla vrhať len plecnatá Billova postava. Určite sa sem dostal po stopách, ktoré zanechal chlapec a ešte vtedy aj jeho dva psy…

Henry zdrapil malého Georga za plece a silno ním trhol, až sa mu jediným pohybom podarilo obrátiť si ho tvárou v tvár. Otec sa mračil a spod zachmúreného výrazu mu klíčila výčitka. Rozohnal sa mohutnou dlaňou a svojmu synovi zavesil na tvár takú facku, až sa skotúľal do kaluže v jarku vedľa cesty.

„Čo si si chcel dokázať?!“ Zvrieskol a vytiahol Georga za ucho zo špinavej mláky. Ten mlčal, stál oproti otcovi a len naňho civel. Z výrazu tváre sa mu nedalo vyčítať nič, akurát tak ľahostajnosť k celej situácii. Prehral, namiesto Hookovej kravy zastrelil otcovi psa, nemienil nikomu nič vysvetľovať, ani sa obhajovať a ani si čokoľvek vyčítať. Henry ho s nemým úžasom sledoval a pomaly si uvedomoval ten obrovský rozdiel medzi ním Georgom, ktorý dnešným dňom docielil to, že pre vlastného otca prestával byť skutočným synom. Henry Custer bol hora svalov, no mal v sebe aspoň kúsok citu, na rozdiel od svojho malého syna, ktorý síce silou neoplýval, ale arogantnosti a chladnokrvnosti mal toľko, že by z nej mohol žiť a spolu s ním by sa kľudne mohla priživovať armáda tvrdých vojakov, aj tak by jej mal stále viac  než dosť! A to mal ešte len šesť, čo z neho bude až vyrastie? Henry sa spočiatku pokúšal ignorovať Georgovu bezhraničnú ctižiadostivosť, ktorá sa veľmi silno prejavovala už v útlom detstve, no to, čo jeho syn predviedol dnes ráno bol vrchol a posledná kvapka, čo padla do práve pretekajúceho pohára. V tom mu v hlave skrsol geniálny plán, ako sa tohto malého diabla zbaviť. Len čo to bude možné, prihlási ho na internát na vojenskej škole ďaleko od domova. Nech ho už viac v noci nestrašia Georgove neprirodzene svietivé zelené oči!     

Ďalšie príspevky

Komentáre

13 Responses to IV.kapitola

  • Dostava to ten spravny nadych. Pomaly pribudaju klucove postavy. Som naozaj zvedavy ako to bude pokracovat. Posledna veta, ta sa mi paci tusim najviac. 😀

  • Smiem vediet preco prave posledna veta? :D:D:D:D

  • No v poslednej vete vidim skryty odkaz, ktory to cele pekne spaja dokopy. Narazam na kapitoly. 😀

  • mas pravdu 😀 odhalil si ma. je v nej skryty vyznam, ktory bude nadväzovat na dalsie kapitoly… dakujem za komentare.

  • Ahoj Yamayka, toto je to, čo ti neprišlo

    Prečítal som si tvoje „dielo“ a moje závery sú nasledovné :

    Zdá sa, že to má aj dej aj ideu aj trochu akcie. Samotná myšlienka písať román o indiánoch je trochu odvážna, pretože je k tomu potrebná veľmi podrobná znalosť histórie, miestnych zvykov a tradícií jednotlivých kmeňov, ktoré pomenúvaš. Myslím, že je to potrebné kvôli hodnovernosti uvádzaných faktov a vyvarovaniu sa prípadnému faux-pa (trapasu) v prípade recenzií zo strany čitateľov (viď diela Karla Maya, ktorému sa to podarilo úplne geniálne).

    Ďalej si myslím, že si musíš dávať pozor na mylné údaje (napr. koryto rieky sa na začiatku vodopádu spravidla znižuje a nie prehlbuje. V tomto konkrétnom prípade to má celkom závažné dôsledky na vývoj deja, ďalej výraz „típí“ je prebratý z češtiny, to znamená, že je potrebné vybrať adekvátny výraz v slovenčine, alebo použiť výrazy z indiánskych jazykov, meno Tashunca Uitko sa vyskytovalo v televíznom braku, ktorý nakrútil nejaký idiot, atď.) . Ale to nie sú chyby, ktoré by znehodnocovali dielo v závažnej miere. Tieto chyby vyplývajú z tvojej neskúsenosti, čo sa možno časom spraví. Myslím, že keď zapájaš do hry fantáziu, musíš to robiť poriadne a vo všetkých detailoch. Čitatelia majú radi detaily a môže sa stať, že by si sa tam mohla trochu popáliť. Časom možno zistíš, že budeš musieť preštudovať veľa veľa materiálu na to, aby si mohla úspešne napísať niečo normálne.

    Inak sa mi to celkom páči.

    Pokračuj

    Maj sa

  • 🙂 takže od začiatku. Karl May a jediné čo si pamätám z jeho životopisu bolo, že ho väznili za nejakú fakt hlúpu krádež a on vlastne až neskôr, vo väzení napísal svoje diela o Indiánoch, z prostredia, ktoré nikdy pred tým nevidel. Zaujímavé, že sa to do takých detailov zhodovalo… No nie som znalec Mayovho životopisu, určite v tom bolo ešte mnoho zápletiek a dostala by som od teba mnoho argumentov keby som sa teraz rozhodla tvrdiť, že si Karl všetko vymýšľal. Možno nie všetko, ale niečo určite. Aj na to treba pamätať.
    Ja som perfekcionista a puntičkár, takže prvé čo som spravila akonáhle som sa rozhodla „splodiť“ tento príbeh nebolo písanie, ale študovanie Indiánskych zvykov a prostredia v ktorom žili. Nie raz som si prečítala životopisy všetkých kľúčových postáv, ktoré by mali mať s príbehom podľa histórie čosi spoločné, čítam ich stále dookola a na viacerých internetových stránkach. Mená a roky sa zhodujú (ani Hunkesni nie je vymyslené meno, viac prezrádzať nemôžem :). Čítala som o kmeňoch s ktorými Siouxovia bojovali, príčiny, skrátka všetko možné čo sa len dalo…
    Napríklad keď som písala prvú kapitolu s úryvkom o Krištofovi Kolumbusovi, naštudovala som si nie len jeho životopis, ale celú vtedajšiu politickú situáciu Španielska a životopisy oboch panovníkov (no hlavne Izabelin). Naozaj prvé o čo mi ide je „netárať od buka do buka“ Nepopieram, že v príbehu nie sú chyby, nik nie je nomylný a ani nebude. V záujme dobrého príbehu, sa však pisateľ občas musí trochu odosobniť, lebo inak by z toho nevznikol román, ale encyklopédia.
    Čo sa týka hlbokého koryta rieky. Keď som písala túto časť, veľmi dobre som si uvedomovala, že koryto rieky je na brehoch plytké. Lenže riečku v mojom úryvku si netreba predstavovať ako Mississippi. Predstav si veľký jarok, nie taký aký „máme u nás“… taký o čosi väčší, na šírku dajme tomu… tvojej garáže… Keď sa potom obaja (Hunkesni a jeho kôň) blížili k tomu vodopádu, spomenula som tam, že muži zvalili cez riečku strom, a ten strom sa opieral o brehy, takže rieka ako Dunaj to určite nemohla byť. Vieš čo tým chcem povedať, však? Možno je to blbosť ale si zatiaľ prvý človek ktorý si to všimol:) si bystrý 😀
    Čo sa týka indiánskych názvov, stretla som sa už so všeličím, napríklad na jednej stránke sa típí písalo ako teepee, na ďalšej ako tepee, indiánsky názov pre Veľkého ducha som videla tiež rôzne napísaný. Raz ako Wakan Tanka Potom ako Wakantanka. Meno sediaci Býk – Tatanka Yotake, Tatanka Iotake a dokonca som našla aj Tatanka Iyotake či ako to bolo… takže čitateľ predsa len nemôže byť taký detailista, lebo samotné historické zdroje nie sú presné a pisateľ je tiež len človek.
    Zaujímavé – Tashunca Uitco je vymyslené meno? To som netušila. Na stránke odkiaľ som čerpala najviac informácií sa toto meno objavilo ako indiánsky preklad pre meno Šialený kôň…
    Takže… Dúfam že som čitateľov presvedčila, že som sa do toho naozaj nepúšťala len tak bezhlavo 🙂
    Ďakujem za komentár, ocko, veľmi sa mi páči, že ma aj kritiuješ, lebo ja si nerobím srandu, keď hovorím, že chcem vedieť čo robím dobre a čo zle. Teraz sa budem snažiť ešte viac 🙂 Ešte raz, ďakujem 🙂 Snáď sa ešte objavíš, aby si si dačo prečítal.

  • Ahoj Yamayka,

    Nezatrúbil som do útoku na tvoje diela – to je za prvé. Verím, že ak píšeš o niečom čo bolo, alebo mohlo byť, snažíš sa písať čo najpravdivejšie – to je za druhé, a za posledné – je to v podstate jedno, ak celková kompozícia (dej, myšlienka, akcia, atď.)upúta a zaujme.
    Takže piš, piš piš, nebo tě sní myš 🙂

    nice day

  • Veď ja som to ani nebrala ako útok 🙂 skôr ma to potešilo, lebo určite máš pravdu a môže mi to len pomôcť, keď mi proste povieš pár vecí. Ja som si to vzala k srdcu a budem hľadať fakty ešte poctivejšie 🙂 A som rada aj pre to, lebo som mala aspoň možnosť objasniť pár nejasností 🙂 ktoré tam určite boli.

  • …dostala som sa az sem, ale musim povedat, ze som si az teraz vsimla zaver prvej kapitoly…no tak pekne, a idem nazad…hm…

    chcem ti povedat, ze je to velmi putavo napisane,ani som si nemyslela, ze sa dostanem hned az tak daleko…este mi vsak zostavaju dve kapitoly 🙂

    trosku ma prekvapilo, ze v opise pouzivas hnedo-zlaty, ja by som asi dala zlato-hnedy, asi je to viac pouzivane…
    o inidanoch toho vela neviem, takze ti svoj nazor neviem povedat, a vlastne to je jedno, mne sa to takto pacilo a hotovo 🙂

    nech ta muza kope! 🙂

  • To je zaujímavé… zlato-hnedý… doteraz som si ani neuvedomila, že to fakt píšem naopak :D:D:D Ďakujem Denka. Ani ja som o Indiánoch na začiatku toho veľa nevedela. Vlastne som o nich nevedela nič. Ale niečo ti prezradím 😀 zistila som, (a to až pri tomto príbehu) že ma neskutočne fascinujú rôzne obdobia ľudstva. Ako vtedy ľudia žili, ako sa obliekali, aké bolo prostredie, ich svet, všetko okolo nich… Od Egypťanov, cez Grékov, Rimanov… najradšej by som bola ako encyklopédia :D:D No a pri skúmaní tohto prostredia ťa potom napádajú rôzne situácie a dostávaš hodne námetov do hlavy. Ale musím podotknúť, že písanie historických vecí tak, aby to nebolo totálne faux pas je náročné. A nie málo. Aj ja som na sto percen narobila mnoho chýb a to sa snažím zodpovedne študovať všetko okolo toho. Politickú situáciu a životopisy toľký postáv, že mám z toho občas poriaden mišung! Oveľa jednoduchšie je zhurta si vymýšľať dej, ako sa pridŕžať historických faktov…

  • nemas za co 🙂

    aj ja by som najradsej vedela vsetko, co sa tyka ludstva, v tomto sa zhodneme! prajem ti vela stastia aby si nastudovala tolko, kolko by si chcela 🙂

    mas pravdu, je zlozite, casovo a psychicky narocne pisat historicky podlozeny pribeh-roman-poviedku, no na druhej strane, ja strasne rada pisem pribehy z historie, z davnych casov, pretoze nie vzdy musis presne popisat dianie v tej dobe-napr.politicku situaciu, a pod. napr. pri mojej Lady Eleanor som sa nedrzala nijakych historickych faktov, lebo som tam nijake nespomenula 😉 a mala som studovanie z krku 😀

    tvoj pribeh je vsak nieco ine, to plne chapem! dufam len, ze ta chut neprejde a muza neopusti, lebo je to velmi putave.

    a musim ti povedat, ze som pred par dnami cestou do prace, rozmyslala nad tymto tvojim pribehom a napadla ma jedna "very very romantikus" scena 🙂

    tak nech ta muza kope aj nadalej !

  • Dušan je môj dôverník, a on vie že o very very romantikuš scéne rozmýšľam. teda nie rozmýšľam, ale kvôli nej ešte stále píšem 😀 Teším sa na tú scénu, ale to ešte veľa vody pretečie :D:D:D
    No a čo sa týka Lady Eleanor tak tam naozaj nie je potrebné čosi študovať. možno zvyky a odev… no ak to nie je postava, ktorá skutočne žila… tak je to myslím jedno. Poznáš napríklad romány Virginie Henley? Samý sex a stredoveká doba 😀 a furt to isté samozrejme, ale tiež sa podľa mňa politikou veľmi nezaťažovala.
    Ja to však beriem tak… nechcem sa proste dožiť nejakého faux pas, pretože totálne si vymýšľať o niekom, kto kedysi žil a dokonca nie v úplnej anonymite – to by mi svedomie nedalo :D:D:D

  • Virginia Henley?nepoznam…ale Virginiu Andrewsovu som citala…a Austen girls…klasika…hmmm

    co sa tyka Lady Eleanor, inspirovala ma osobka, ktora stale zije, ale hodila by sa viac do tej doby.a kedze to nie je dlhy pribeh, nemusela som si nastudovat nic…
    urcite mas pravdu – vyhybat sa faux pas, dobry autor ma vediet o com pise, ma mat vela informacii, ako Adhara, jej pribehy sa ani nedaju len tak od buka-do buka popisat :)ako som uz povedala, prajem ti vela stastia v studovani!

    tak Dusan, tvoj dovernik, mozno inspiracia 🙂 uz sa aj ja tesim na tu scenu, bude to urcite odlahcenie od skalpovania a krviprelievania 😉

    nech ta muza kope, stekli, sepka do uska a nikdy neopusta! 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button