Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

zvyšok III.kapitoly

Hukesnimu do uší doľahol pukot ohňa. Len veľmi neochotne otvoril ospalé  oči a keď zaostril zrak, preľakol sa. Celé vnútro tej tmavej hory osvetľoval neobyčajný oheň a nebolo vedno kto a z čoho ho založil, lebo si svietil len tak, bez jedinej halúzky. V besných plameňoch sa striedali všetky odtiene modrej farby, pričom na sebe prudko kontrastovali – slabý na silnom a silný na slabom plamienku. Z ohňa vychádzala veľmi príjemná sviežo-sladkastá vôňa a teplo, ktoré razom zaplnilo ten obrovský priestor snáď až po samý vrch – jediný vchod dnu. Chlapča bolo ohňom akoby omámené a preto si vôbec nevšimlo, že rovno oproti nemu za ohníkom sedí muž. Bol to Indián, čo Hunkesni usúdil z pohľadu na jeho dllhé vlasy a dobové oblečenie. Nad hlavou sa mu črtala nádherná čelenka z vtáčích pier, pomaľovaná v červených, žltých a modrých farbách. Bolo však na ňom čudných viac vecí. Mal šedivé vlasy, čo je pre Indiánov veľmi neprirodzené, lebo je všeobecne známe, že ich majú až do staroby čierne. A tá druhá vec Hunkesniho desila najvjiac. Mužovi totiž vôbec nebolo vidieť do tváre. Oheň ho priamo osvetľoval, no tvár mal popritom úplne zahalenú. Tu v záhrobí je iste všetko úplne inak ako medzi živými, pomyslel si Hunkesni. Buď vidím svetlo, ktoré vrhá tieň, alebo tento muž nemá tvár.

„Hunkesni.“ Ozvalo sa hromovým hlasom a Hunkesniho vytrhlo z premýšľania. „Vieš kto som?“ Chlapec sa zahľadel na miesto, kde mal mať muž tvár a zbadal, ako Indián otvára oči. A ako táto neobyčajná, zvláštna chvíľa, aj jeho oči boli viac než čudné. Mali farbu plamienkov v jeho ohni, no boli bez zreničiek. Len fascinujúce sklené modré buľvy, v ktorých akoby žblnkotala voda a vlnky sa prevaľovali jedna cez druhú. Akoby mu v očiach driemal výboj nejakej sily. Dieťa okamžite sklopilo zrak, lebo mu prišlo neslušné hľadieť do očí takejto bytosti.

„Prepáčte pane, nie neviem.“ Odvetil Hunkesni zahanbene.

„Moje meno je Wakan Tanka,Veľký Duch.“ Dieťa okamžite padlo na kolená a čelo si pritlačilo o chladnú zem. Veľký Duch ho chvíľu nechal kľačať a potom opäť prehovoril.

„Dobre, sadni si.“ Hunkesni poslúchol. „Zavolal som si ťa, lebo ti chcem niečo ukázať.“ Chlapec celkom presne nechápal, čo Wakan Tanka myslel tým „zavolal som si ťa“, ale neodvažoval sa na nič sa vypytovať a radšej ďalej počúval.

„Najprv ti však musím povedať, že máš šťastie. Chýri o tvojej statočnosti, odvahe a múdrosti sa mi doniesli až sem. Predstav si akú diaľku museli prekonať… A predsa som sa o tebe dozvedel. Tak som si ťa nechal priviesť a…“

„Pri všetkej úcte,“ prerušil ho Hunkesni aj keď veľmi nerád a nezdvorilo, no musel sa opýtať. „Ja nie som v záhrobí?“

„Nie chlapče, si v raji. To kvôli tomu, že nie si mŕtvy ostali pred tebou krásy neba ukryté. Preto si nevidel žiadnu zver ani ľudí. Obyčajne sa celou nebeskou krajinou nesie hudba, tancuje sa až do noci, hoduje sa a takmer každý deň. To je odmena pre ľudí dobrej viery. Ale vráťme sa k tebe, milé dieťa.“ Hunkesni sa v duchu radoval a ďakoval, že nie je na večné veky odlúčený od svojej rodiny, aj keď zmienka o nebi znela lákavo.

„Mám pre teba víziu.“ Wakan Tanka zmĺkol, čo tejto chvíli dodalo vážnosť. Napriek tomu Hunkesni musel vyjadriť svoj názor, že nie je hodný takého daru.

„Ak si myslíš, že nie si hodný, môžeš odísť.“ Povedal Veľký Duch a hrčovitým prstom ukázal na vrchol svojej hory, kde bolo v otvore nad nimi jasne vidieť, ako na oblohe žiaria hviezdy. Hunkesni pokrútil hlavou. Wakan Tanka chvíľu mlčal. Potom si do hrsti nabral zem a krúživými pohybmi ju sypal do ohňa. Ten začal syčať a praskať ešte viac ako doteraz a vtom sa vynoril obraz rodiacej ženy. Držala sa statočne, aj keď bolo vidieť, že trpí. Dieťa ju trápilo už pár hodín. Pred jej stanom čakali muži. Jeden z nich, zrejme otec, nervózne pobiehal sem a tam a zamyslene si rátal kroky.

„Konečne!“ Vyhŕkol nadšením, keď z típí vystúpila pôrodná babica a v rukách niesla zabalené dieťatko. Podala mu ho a on sa naň s láskou zahľadel. Šťastím mu až vbehli slzy do očí. Pobozkal dieťa na čelo a potom ho podal späť starene, ktorá sa ho chystala odniesť dnu. Ešte ju zastavil a spýtal sa, či môže vidieť svoju ženu, no ona ho odbila, že je priveľmi vyčerpaná a potrebuje si oddýchnuť. Muž sa chabo pousmial a potom sa pobral preč. Starena vošla do tepee. Matku a ďalšie ženy, ktoré jej pomáhali osvetľovala žira slabnúcej pahreby. Žena si privinula dieťatko k hrudi a dlho ho pozorovala. Bol to chlapček, napodiv s modrými očami. Hunkesniho to trochu videsilo.

Potom obraz nevedno prečo nasledoval pôrodnú babicu, ktorá práve vychádzala von a tak sa mu naskytol pohľad na dedinu, v ktorej sa udalosť odohrala. Bola mu známa.

„Lakotovia!“ Vyhŕkol Hunkesni odrazu.

„Áno, z kmeňa Oglalov.“ Doplnil chlapca Wakan Tanka. Hunkesni naňho spýtavo pozrel. Veľký Duch mávol nad obrazom rukou a ten sa rozplynul. Ostalo len pôvodné pukanie modrého ohňa.

„Čo je to za dieťa?“ Opýtal sa Hunkesni nedočkavo.

„Je to bojovník.“ Odvetil Veľký Duch.

„Taký malý?“ Wakan Tanka sa tomu zachcechtal. Smiech posvätnej bytosti znel napodiv rovnako ako ten ľudský.

„Raz bude veľký,“ povedal Veľký Duch zmierlivo. „Rovnako ako ty.“ Hunkesni onemel a tak Wakan Tanka pokračoval: „Volá sa Tashunca Uitco.“

„Šialený kôň? To je zvláštne meno.“ Poznamenal Hunkesni.

„A ešte zvláštnejší bude váš osud. Možno by si taký osud ani nečakal, Skákajúci Jazvec…“ Povedal Wakan Tanka tajnostkársky. Hunkesni mlčal.

„Si veľmi statočný, chlapče. Máš dobré srdce. A nehovorím, že to budeš mať v živote ľahké, práve naopak. Ale ja som tvoj priateľ a pomocník, vždy budem stáť pri tebe a dávať na teba pozor. Budem na teba dohliadať tak ako na každého a vždy sa ti v pravý čas ozvem, len musíš načúvať, byť pripravený.“ Hunkesni prikývol. „Vidíš tento oheň?“ Pokračoval Veľký Duch. „Ním sa dívam do sŕdc ľudí a tak všetko vidím. Ale na teba, dieťa, sa budem dívať vlastnými očami.“Hunkesni nevedel čo povedať. Zmohol sa len na otázku.

„Čo mám urobiť?“

„Zjednotiť sedem Siouxských kmeňov. Prídu ťažké časy a v nich pochopíte, že musíte držať všetci bezpodmienečne spolu…“ Hunkesni si ani nevšimol, kedy sa rozvidnelo. Počas Wakan Tankovho rozprávania započul škrek Prievozníka.

„Je čas ísť.“ Podotkol Veľký Duch. Hunkesni mlčky prikývol a vydal sa na cestu hore, spať tam, odkiaľ prišiel. Kráčal do kopca hodnú chvíľu, no vôbec ho neboleli nohy, ani necítil únavu. Poslednýkrát sa zvrtol aby zamával Wakan Tankovi, no na dne tej hlbočiny zbadal len černejúcu sa tmu. Trochu zosmutnel, no vzápätí ho oživila myšlienka, že sa vracia domov. Prievozník už naňho čakal. 

 

Do osady prichádzal náčelník v smútočnom sprievode svojich verných bojovníkov. Ako prechádzali okolo, smútkom zničená náčelníkova tvár každého udivovala. Ženy sa pozastavovali, muži nechávali svoju prácu rozrobenú a pridávali sa za ním. Deti prestali hvízdať a ako Sediaci býk prešiel osadou až k svojmu típí, život v nej pomaly utíchol a nad dedinu sa vznieslo hrozivé ticho. Keď už Sediaci býk stál pri svojom típí, otočil sa k ľuďom.

„Môj syn, Skákajúci Jazvec, dnes umrel strašnou smrťou.“ Vyriekol hlbokým, zvučným hlasom. Tvár mal pevnú ako skala, len v očiach sa mu odzrkadľovalo všetko utrpenie, ktoré pociťoval. Na ľudí vôkol s jeho slovami padla ťažoba, pod ktorou ženy omdlievali, bojovníci híkali a deti plakali. Odrazu z típí vybehla aj jeho manželka. Kľakla si pred neho a šeptom ho prosila, aby to odvolal.

„Povedz, že to nie je pravda! Nie náš syn!“ Sediaci býk na ňu strnulo hľadel, no nepohol ani brvou a aj bez sĺz všetci videli, ako ho tá udalosť zasiahla. Jeho milovaná žena ležala pri ňom na zemi a slzami mu kropila nohy. Zlovestné ticho preťal nárek matky. Bol to príšerný zvuk. Kvílenie duše, ktorá stratila vlastnú krv, časť zo samej seba. Všetci zúčastnení skameneli. Tvrdí chlapi si rukami zakrývali ústa, ženy súcitne plakali, deti sa rozutekali preč, lebo dokonca i ony cítili hlbokú vážnosť tejto udalosti. Osadu akoby zasiahol mor. V jednu ranu sa všetko zmenilo.

„Ako?“ Šepla náčelníkovi manželka.

„Strhol ho vodopád…“ Vysúkal zo seba Sediaci býk a zdvihol trasúcu sa ženu zo zeme. Potom sa pobrali do típí. Život pre nich sčasti stratil zmysel.  

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button