Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

záver I.kapitoly

Pomaly, ako číhajúca šelma sa zakrádal osadou, aby ho nikto nezbadal. Nakoniec, aj jeho prezývka Hunkesni znamenala Pomalý a skutočným menom sa volal Skákajúci jazvec. Mal iba trinásť rokov ale vynikal snáď nikde nekončiacou odvahou a bojovnosťou.

V to sychravé ráno sa vykradol zo stanu, lebo si potreboval vyčistiť myseľ, aby ju mal otvorenú pre rady Wakan Tanka – Veľkého Ducha. Sny o dávnom príchode kolonistov ho mátali už dlho a sám si s nimi nevedel poradiť. Dokonca i otec – náčelník Sediaci býk mu povedal len toľko, aby sa obrátil na Veľkého Ducha. No Hunkesni si nebol istý, či má srdce také čisté, aby sa  mu Wakan Tanka dokázal prihovoriť. Tieto myšlienky a pochybnosti sa v ňom mleli jedna cez druhú a len mu čoraz viac zamotávali hlavu starosťami . Jediným východiskom ostávalo vypustiť to všetko zo seba von. A takéto trápenie obavy i úzkosť od neho mohla odtrhnúť len Matka – príroda. Už len pohľad na okolité vrchy, rozsiahle pláne posiate hnedo-zlatou trávou v ňom vzbudzovali bázeň a pokoj, liečili rany v jeho vnútri. Stačilo len ísť a dotknúť sa stromov, vnoriť nohu do rieky, alebo sa nadýchať sviežeho vzduchu presýteného vôňou borovíc.

Hunkesni sa na chvíľu pozastavil a rozhliadol sa okolo. V chladnom ráne pôsobila okolitá krajina magicky a tajomne. Vôkol sa šírilo neobvyklé, zívajúce ticho akoby tieto lesy neboli nikdy prebádané, pričom ich Siouxovia prevŕtali najmenej stokrát. Je to nádherná oáza lúk a stromov, potokov, či rôznych prameňov.  

Chlapča sa zhlboka nadýchlo, až mu mrazivý ranný vzduch vohnal do pľúc paniku a trochu sa zháčil. Potom sa smelo uškrnul a rozbehol sa k ohrade s koňmi. Néš, kobylka, ktorú mu podaroval otec pred pár rokmi nerušene odfukovala. Hunkesni sa vždy tešil, keď mohol jazdiť na koni a s Néš boli ako zrastení dohromady. Okrem toho, že v sebe chlapec nosil najcennejšie vlastnosti bojovníka, bol aj výborným jazdcom, takým, akému sa medzi Siouxami mohlo vyrovnať len málo dospelých. Ale Néš starla a bola čoraz pomalšia. Rýchlo sa zadýchala a aj keď na nej pravidelne jazdil, výdrž už nemala takú ako kedysi. Hunkesni si uvedomoval, že potrebuje mladšieho, rýchlejšieho, nespútaného koňa. I tak mu však bolo ľúto Néš opustiť.

No o jednom takomto koni predsa len vedel. Bol to žrebec, mustang, snáď najrýchlejšie zviera, aké kedy Hunkesni videl. A to už videl vo svojom živote veľa zvierat – od líšiek cez vlky a bizóny až po medvede, no bol si istý, že tento kôň by s ľahkosťou utiekol aj kojotovi. Stačilo ho len chytiť. Len. No nebolo to také jednoduché, ako by sa zdalo. Mustangy sa vždy pohybovali v početných stádach. Nedalo sa povedať, či stál tento žrebec na ich čele, lebo na čele čriedy obvykle stojí kobyla, no bol to jednoznačne silný člen skupiny. Na prvý pohľad by človek ani nemusel zbadať aký je vlastne prefíkaný. Hunkesni sa ho už párkrát pokúšal chytiť lasom, no vždy mu buď ušiel, lebo jeho vlastný kôň nebol dostatočne rýchly, alebo mu úplne zmizol z dohľadu, keď kľučkoval pomedzi stromy v hustom lese. A nikdy sa pri tom nebál oddeliť od stáda. Ktovie. Možno chcel odlákať pozornosť od ostatných koní, alebo bol len jednoducho nafúkaný. Indiáni boli vždy presvedčení, že aj zvieratá – čo i len tie najmenšie – majú svojho ducha a tak ako ľudia nemajú rovnakú povahu, podobne aj všetky živé bytosti. A kone neboli v žiadnom prípade hlúpe. Naopak, boli veľmi vnímavé, pozorné, učenlivé a láskavé… všetky tieto vlastnosti Hunkesni sám spozoroval u Néš. Boli priatelia. Néš nebola len dopravný prostriedok. Kone celkovo boli pre Indiánov až posvätne dôležité. Verili, že sa s nimi môžu dokonca zhovárať.

Néš podriemkavala v tesnej blízkosti ostatných koní. Keď k nej Hunkesni podišiel, ospalo pootvorila hlboké, tmavé oči a vzápätí jej opäť klipli naspäť. Chlapec ju nežne pohládzal po nose a potom po mohutnej šiji. Prezeral si ju. Mala šedú srsť popretkávanú malinkými hnedými bodkami ako nahusto tkaný koberec. Jej farba bola relatívne tmavá, na slnku občas žiarila do fialova, iba na zadnej časti tela sa jej črtala akoby biela deka s výraznými čiernymi bodkami rôznych veľkostí, čo bolo typické pre plemeno appaloosa. Svetlých nitiek bolo v jej hrive a chvoste viac než tých čiernych a kedysi hustá tmavá hriva už nabrala striebristý nádych . Néš bola pomerne nízka, Hunkesnimu jej chrbát siahal presne po krk. Lenže Hunkesni bol ešte malý chlapec, aj keď srdcom takmer muž.

Skákajúci Jazvec sa neobťažoval prehodiť kobylke cez chrbát deku, len jej nasadil pestrými farbami vyzdobenú ohlávku a vysadol. Potom Néš jemne pošteklil pätami a ona sa trochu lenivo pohla z miesta. Na jeho povely reagovala vždy pozorne, no so starobou prichádzalo i mnoho zmien, presne ako u ľudí, a ona už nebola taká ochotná poslúchať ako kedysi.

Hunkesni si vychutnával pomalú prechádzku. Zhlboka vdychoval borovicovú vôňu, ktorá sa šírila z neďalekého lesa a snažil sa presýtiť si ňou celé vnútro. Chcel, aby tento prirodzený pokoj naplnil aj jeho dušu. Občas ho zachvátil náhly nával túžby splynúť s prírodou, byť rovnako nevinný a poskytovať bytostiam pomoc a útočisko. Nedalo sa. Bol iba obyčajným Indiánom s dobrými a rovnako zlými vlastnosťami. Dobrotivej Matke (Zemi) by sa nemohol rovnať ani v najdivokejších snoch.

Dvojica prešla vybrázdeným chodníkom popod alej stromov, ktorým sa holé konáre spájali v bránu. S prichádzajúcou zimou bolo počasie vždy vrtošivé, v dnešné ráno ešte stále nepriaznivé a keď vietor ustal, náhle začalo mrholiť. No i napriek tomu, bol tento malý úlet pre Hunkesniho oslobodzujúci.

Popchol svojho koňa prudšie a Néš začala klusať. Hunkesni nohami pevne zvieral jej chrbát. Néš sa náhle rozcválala a chlapec sa rozosmial lebo miloval túto nespútanú divokosť. Nepotreboval koňa zaťažiť nepohodlným postrojom ako to robili belosi, pričom stačilo len málo. Splynúť. No takto priľnúť k zvieraťu sa nedá len telesne. V prvom rade by sa biely museli prestať povyšovať nad všetko živé a uvedomiť si, že sú si všetci rovní. Potom sa k nim aj kone začnú správať ako k seberovným a spolu dokážu divy.

Blížili sa na koniec lesa a tak Hunkesni spomalil. Pomedzi stromy totiž zazrel mihotajúci sa odraz oblohy na hladine neveľkej riečky, ktorú dobre poznal. Na prvý pohľad vyzerala priateľsky, no v skutočnosti bola veľmi zradná a taká hlboká, že by sa v nej pokojne utopil kôň. Lenže bolo tu i čosi iné, čo Hunkesni vycítil. Prítomnosť ďalších zvierat. Zastavil a opatrne zoskočil na zem a kým sa on približoval k rieke, Néš ostala poslušne stáť na mieste. Chlapec sa prikradol za najbližší ker, ktorý mal takú hustú spleť tenkých konárikov, že ho spoza neho nemohol zbadať nikto a nič. Na druhom brehu rieky sa páslo stádo mustangov. To stádo mustangov, ktoré Hunkesni pozoroval už snáď miliónkrát. A rovno pred ním sa ako pastva pre oči zjavil oný žrebec. Hunkesni si ho v nemom úžase prezeral. Bol bezchybne krásny. Jeho srsť mala zlatistú farbu, ale hriva, chvost a končatiny boli uhľovočierne. Nebol vyšší ako Néš, no keď si Hunkesni predstavil tú nespútanú rýchlosť, akou by ho niesol po šírych pláňach prérie, až mu z toho naskakovali zimomriavky. Celá stavba jeho tela bola v podstate nezvyčajná, priam dokonalá! Mal výrazne vystupujúce žuchvy (to sú líca koňa), silný, no nie priveľmi hrubý krk, svalnaté telo a nohy a hruď, ktorá sa mu vzdorovito vypínala vždy keď zdvihol hlavu a zbystril pozornosť. Stádo pokojne oddychovalo pri rieke. Žriebätá neposlušne poskakovali, iné sa tisli k svojim mamám. Zlatistý žrebec držal stráž. Rek, pomenoval ho Hunkesni v duchu a potom sa odkradol naspäť k svojej kobyle.

Zastal pri jej boku a tuho premýšľal. Nemohol sa vrátiť do osady pre laso. To by riskoval, že tu kone už nebudú Musí skúsiť šťastie. V duchu sa pomodlil k Wakan Tankovi a vzápätí sa vyšvihol na svoju kobylu.

Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to záver I.kapitoly

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button