Dá sa to?

Dá sa ľúbiť až z toho duša bolí.

Dá sa to?

Počkať kým sa z rán minulých nezahojí.

Možno otázkou nie je, či sa to dá.

Odpoveď novú otázku nám predkladá.

Je možné, aby láska bolela?

Aby rany neliečila ale robila?

Je to ako závislosť,

ktorá do žíl vlieva mi zlosť.

Kto raz ľúbil, potrebuje lásky stále svoju dávku.

Blúdi po svete lačne ako ožran,

čo na jarmoku hľadá burčiak v každom stánku.

Ako narkoman, ktorému praskajú žily

a napriek tomu stále má dosť sily,

pichnúť si ďalšiu dávku.

Upokojiť svoj krutý smäd.

Liať z džbánu horký med.

Ale čo robiť?

Vzdať sa?

Veď možno tá… Ďalšia bude určite tá.

Čo moje rozorvané srdce zapláta.

Čo by som to bol za človeka, keby som nedúfal?

Čo by som to bol za človeka, keby som nezúfal?

Prvá láska… Prvá zrada.

Kto nekradne, sám okráda.

Kdesi za dušou je ešte také tajné miesto,

také krásne útulnučké detské hniezdo.

Obklopené horami,skalami, a bránami.

Tam sa dá pred láskou na chvíľu skryť.

Svoje zmysli tam môžeme ľahko ošialiť.

Ale najväčší pramení z toho strach,

že ďalšia láska…

Že i z tohto miesta urobí len prach.

Každá ďalšia hlbšie totiž preniká.

A hoci slastný pocit mám,

klíči vo mne panika.

Kto človeku káže aby sa zaľúbil?

Kto ho núti,

aby sa dobrovoľne sám zahubil?

Je to Osud, či snáď BOH?

Aký by mal z toho osoh?

Nádherná je láska, keď začína sa.

Ešte krajšia, keď trvá.

Prečo potom nemôže byť jediná.

Celkom stačila by už tá prvá.

Ale nie!

Ktosi má iné plány.

Vysiela iné znamenie.

Na lícach vypálené korytá od sĺz.

Viac ich vo mne nezostalo.

Všetko čo sa dalo,

sa už dávno vyplakalo.

Mala si byť jediná.

Od kľačania pred tebou,

zodral som si kolená.

A potom zas a znova,

púšťal som sa objavovať.

Dnes som pevný ako žulová skala.

A predsa!

Láska sa do mňa ajtak presekala.

Nehodno je predsa žialiť.

Od lásky sa musí žiariť.

A tak i ja pomaly skladám zbrane.

Neveriacky hľadím síce na ne.

No čakám, čo tentoraz sa stane.

Opäť som celkom nechránený,

a dúfam v svoju poslednú dávku.

Možno, že moja duša s osudom

dávno uzavrela túto zvláštnu stávku.

A pokiaľ moje srdce nerozorve na kúsky…

Pokiaľ z môjho stromu neoseká všetky halúzky…

Pokiaľ ma bude živiť miesto chleba?

Čo viac mi k tomu treba?

A potom možno šťastný padnem do zeme.

A konečne i ja,

ako predkovia, zapustím tu svoje korene.

A budem navždy rukojemníkom svojej lásky.

Miesto hviezd, sledovať budem oči tej krásky.

A budem konečne šťastný,

Že pri sebe takú ženu mám,

ktorú som si vysníval.

Dušan Damián

Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com