Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Jednohubka

Takže toto je len strohý príspevok, jedna myšlienka, inak píšem dlhšie príbehy, (ale aj tak je to už dosť dlhé). Dúfam, že vás to strhne a zaujme. 

 

 

     Ten muž sa celý bledý a roztrasený  posadil na posteľ. V miestnosi  nebolo nič. Trasúceho sa sinavého chlapíka obkolesovli len holé, biele steny jeho bytu. Žiadne skrine, police, ozdoby, kvety… o elektronike ako počítač a televízor už ani nehovorím! Len prázdny byt a ON. Dokonca nemal na posteli ani periny. Aj tie už stihol predať. Na čele sa mu objavili najprv len nepatrné kropaje studeného potu, ktoré sa však krátko na to premenili v prúdy stekajúce mu po celej tvári. Bol vo vytržení, úplne bez seba! Schúlil sa na tom, čo sa kedy si nazývalo posteľou a vyčkával. Nevedno na čo.

„Choďte preč!“ Zreval odrazu, prudko sa posadil a rukami sa divo rozháňal po neviditeľnom nepriateľovi. „Nevidíte, že som chorý? Dajte mi pokoj…aspoň teraz!“ Jeho hlas sa rozhodne rozliehal po izbe, no tá predstieraná rozhodnosť bol len klam. Pud sebazáchovy, princíp neukazovať svoj strach. Pocit rozhodnosti však nezažil už od kedy sa začal liečiť.

„Prosím… nechajte ma.“ Zaúpäl tento raz prosebným tónom a znovu sa schúlil na malom kúsku prázdnej manželskej postele. Stena oproti posteli sa začala vlniť a vtom z nej vyskočil malý mužíček. Na hlave mal špicatú červenú čiapku a spod huňatého čierneho obočia mu svietili prenikavo zelené oči. Viečka mal opuchnuté akoby celý život preplakal, pričom mal človek pocit, že ten tvor žije už najmenej 100 rokov. Priemerne vysokému človeku nemohol siahať viac ako po kolená. V závese za ním sa vliekli ďalší dvaja trpaslíci s chrbtom mierne ohnutým v úklone a pohľadom pokorne miereným k zemi.

„Čo tu chcete?“ Vyštekol Many skrútený na mäkkom matraci a ešte väčšmi sa pritisol k železnej posteľnej konštrukcii za chrbtom. „Keby som nepredal tú veľkú skriňu pri stene, určite by som vás tu už konečne nemusel trpieť!“ Zúril, no nie rozhodne. Zúril so strachom v hlase, nepresvedčivo. Trpaslík sa mierne uklonil, no z tenkých rubínovo-červených pier mu ani na sekundu nezmizol ironický úškľabok, lebo vedel, že Manyho už aj tak dostal.

„Prepáčte pane, len sme si prišli po svoju dávku…“ Začal zdvorilo.

„Žiadna dávka nebude! Vypadnite! Von!“

„Ale pane…“

„Nerozumeli ste?“

Trpaslíkovi šklblo kútikom úst a podozrievavo podvihol husté naježené obočie. Zvrtol sa na odchod späť ku stene, odkiaľ prišiel, no kým zase odišiel, ešte raz sa otočil a dodal:

„Keď budeš potrebovať pomoc, Many, obráť sa na Doktora. Ten je vždy nablízku, môžeš sa naňho spoľahnúť…“

„Choďte už.“ Prikázal Many trpaslíkom a oni sa stratili v zvlnenej stene. Potom si ľahol na vrak 7 ročnej postele a pokúšal sa zaspať. Nedalo sa. V jednom kuse sa prehadzoval, utieral si z čela pot a následne na to hneď vstal a skontroloval celý svoj byt, či sa trpaslíci náhodou nevrátili. No nevrátili sa.Prešla asi hodina, ale Many mal pocit, akoby preletel už celý rok a ak nie rok tak pri najmenšom niekoľko mesiacov, pričom sa každú pol minútu pozeral na hodiky – kontroloval dni… Ten stav bol neznesiteľný. Najprv cítil chlad, potom mu bolo teplo, vzápätí bol šťastný a hneď na to smutný. Nevedel rozlíšiť realitu od fikcie. Potrebujem Doktora, šepol v duchu zúfalo sám sebe. Vytrielil z bytu ako strela, ani sa len neobťažoval zamknúť ho. Aj tak už bol úplne vyprázdnený… Zamieril k susedom o dve poschodia nižšie. Zaklopal. Dlho sa nik neozýva, nik nevychádzal, pravdepodobne preto, že už bolo pol jedenástej v noci. Many takmer prestal dúfať, aj keď tam čakal len dve, tri minúty, znovu mu tá doba pripadala ako večnosť…ako týždeň! A sám sebe sa čudoval, že za ten týždeň nebol vôbec hladný, ani smädný. Dvere sa predsa len otvorili a v nich stála rozospatá mladá priateľka jeho dobrého kamaráta, ktorá si rukou pretierala unavené oči. Nestihla ani zaostriť zrak, aby identifikovala toho čo stojí pred jej bytom a Many na ňu vychŕlil spŕšku slov.

„Dobrý večer Betka,“ začal, no nebol si istý, či je naozaj večer. Trochu sa nad tou myšlienkou pozastavil, no hneď na to ju zahnal do úzadia! On sa predsa ponáhľa, musí si zavolať!

„Ale Jaro teraz neni doma…“ Dievča sa ho snažilo odbiť smiešnym argumentom.

„A ty nemáš mobil?“ Zarazil sa Many.

„Šak mám… jasné, že mám…“ Odvetila Betka znudeným ťahavým tónom. V Manyho hlave sa jej hlas ozýval raz ako hlasný škrekot, potom ako tlmené, hrubé bručanie. Ten stav sa nedal vydržať a musel zmiznúť. Hneď! Aj keby mal Betke ten telefón ukradnúť.Doktorove číslo poznal naspamäť. Hlas ktorý sa ozval v telefóne nebol ospalý, ani unudený. Možno je už zase deň, pomyslel si Many.

„Doktorko?“ Zajasal.

„Kto je tam?“

„To som ja, Many… Potrebujem lieky.“ Recitoval Many s nádejou v hlase.

„Zase máš tie hlúpe stavy?“

„Áno Doktorko, je to strašné, nedá sa to vydržať.“ Básnil podliezavým tónom. „A viete čo?“ Šepol a trochu sa vzdialil od Betky, lebo vedel, že ona by jeho situáciu nepochopila, „Dnes za mnou prišli trpaslíci.“

„Ale, vážne?“ Opýtal sa Doktor maximálne apaticky a sucho, no Many si jeho tón nevšímal.

„Uhm… povedali, ze vám mám zavolať! Snažil som sa prekonať to nutkanie ale… Nejde to. Doktorko? Však ma neopustíš? Nikdy? Ja… Ja…“ Jachtal. „Ja som si uvedomil,  že ťa budem potrebovať až do smrti! Bez teba to nezvládnem, Doktorko!“

„Áno, ja ťa chápem Many. Si predsa môj kamarát. Tak si skoč za mnou. Mám tu pre teba niečo.“

Many sa prepravil k Doktorovi rýchlosťou svetla. Jeho ponuka ho tak vyviedla z miery, že si ani nestihol všimnúť Betkine podozrievavé pohľady. Dokonca jej nestihol poďakovať… V mysli mu svitol jasný cieľ a to dostať sa čo najrýchlejšie k Doktorkovi. Jedine on ho dokáže zbaviť týchto múk. Keď Many vyšiel na ulicu, zistil, že nie je deň, ale ešte stále noc. Alebo je to už ďalšia noc? Bol zmetený, no teraz mu to nevadilo. Čas odrazu ubiehal rýchlejšie, svet začínal naberať ružovú farbu.

Doktor ho privítal ako starého priateľa… Pozval ho na chvíľu k sebe domov, ponúkol mu víno, dokonca mu dovolil dotknúť sa jeho vlastnej štetky. Many ju bez záujmu ošahal a na Doktorove prianie sucho skonštatoval, že sa mu páčia jej pevné prsia. Aj tak sa momentálne tešil na omnoho vzrušujcejšiu jazdu. Tešil sa na liek.  

„Ale ja som vám nepovedal, Doktorko, že nemám čím zaplatiť…“ Vkrúcal sa. To ešte netušil, že platiť už nebude musieť nikdy.

„Nevadí, Many, sme predsa priatelia.“ Doktorko ho potľapkal po pleci a po odovzdaní liečivého balíčka, ho náhlivo odprevadil k dverám. Many si všimol ako prostitútka za jeho chrbtom odbaľuje prezervatív. Hodil sa Doktorovi okolo krku a do očí sa mu natískali slzy. Jeden hrášok mu aj vypadol… Zahľadel sa na jeho sivú, nedočkavú tvár. Nervózne sa obzeral za svojou štetkou, s ktorou si chcel prirodzene užiť čo najviac a prešľapoval v čiernych bavlnených ponoškách z miesta na miesto.

„Prajem vám v živote len to naljlepšie, Doktorko! Vy si to zaslúžite.“ Vzlykal Many.

„Jasné, Many. A teraz už choď.“

Keď Many opäť otvoril dvere svojho bytu, už sa mu nezdal byť taký prázdny. Možno preto, že mal vo vačku to, po čom túžil. Zaujal obvyklé miesto na posteli, odbalil balíček a zaháil procedúru. Vtom ktosi zaklopal na dvere. Many sa ponáhľal otvoriť. Nízky mužíček so špicatou červenou čiapkou sa úctivo uklonil. A rad jeho sluhou, čo stáli po jeho bokoch a za ním poklonu zopakovali.

„Priatelia! Vitajte!“ Vyhŕkol Many a všetkých pustil dnu. Odrazu sa jeho byt po dlhom čase znovu naplnil životom a napodiv aj nábytkom. Trpaslíci tancovali ako o dušu… Zapratali každý kút, každé tmavé zákutie. Keď Many pomedzi nich prechádzal, mal pocit že stúpa po trpaslíkoch! Jeho zmysly sa rozplynuli v imaginárnej hudbe a telo vzlietlo vo vzduchoprázdne. Pristál na gauči v obývačke, hneď vedľa trpaslíka s červenou čiapkou a jasnozelenými očami, ktorým robili opuchnuté viečka kontrastný rám.

„Tak ako kamarát? Ideme si zalietať?“ Opýtal sa.

„Ja už predsa lietam, čo to nie je vidieť?“ Odvetil Many.

„Čo to táraš! Ty si predsa Many!“ Oboril sa naňho trpaslík.

„No áno, som Many. A?“ Nechápal.

„Many! Ty vieš predsa naozaj lietať! Necítiš to? Necítiš tie krídla? Ty nie si človek, ty si Many! Poď nám ulázať ako lietaš, prosím!“ Manymu sa rozžiarila tvár.

„Áno, viem lietať!“ Šepol zachrípnutým hlasom, roztiahol ruky a začal nimi mávať. Najprv menej, potom viac a viac a ešte viac… A keď si už bol na sto percent istý, že dokáže vzlietnuť, za sprievodu trpaslíkov vyšiel na strechu paneláku. Všade sa ozývali tenké mužíčkovské hlasy, pokriky, ktoré ho povzbudzovali a upevňovali v ňom ilúziu supermana.

„Dokážem všetko!“ Zvolal Many. 

     Zuzana opäť zaspala do práce. Ako sa len vyhovorím? Hútala, pričom si narýchlo obúvala čižmy a prehadzovala si cez plecia kabát. Čo mu len poviem? Že ma v noci unavil milenec? Premýšľala vyčítavo a potom sa pousmiala. Milenec. Šéf má často divnnú náladu. Občas sa smeje, potom je deprimovaný a potom sa zase smeje… Niekedy sa smeje celý deň, inokedy je celý deň v zlej nálade. Zvlášť divné je, keď sa rozpráva sám so sebou. Kto sa v tom má vyznať? Pche!Prudko rozchľapila dvere pracoviska. Nestihla si ani zložiľ veci a už niekto telefonoval ohľadom objednávky. Vybavené.

„Šéfe? Dáte si kávu?“ Zvolala smerom k šéfovým dverám, no nik sa neozval.

„Šéfe?“ Zopakovala a so zlou predtuchou sa priblížila k jeho kancelárii.

„Many?“ Otvorila dvere, no miestnosť bola nedotknutá.

Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Jednohubka

  • Mam z toho take zmiesane pocity. Akoby som cosi podobne uz niekde cital. Pripada mi to tiez ako scena z Trainspotting mixnuta s Harry Potter 2. Ale pises velmi dobre a putavo. Naozaj. K tvojmu talentu by sa hodila nejaka skutocne originalna myslienka.No viem si od teba predstavit aj dielo ovela rozsiahlejsie. Ak mas aj dlhsie, rozsekaj a postupne nam naserviruj! … 😀 

    Tesim sa a prajem vela inspiracie. … 😀 

  • Mám, mám aj rosiahlejšie. okolo 6 rukopisov priemerne 200 až 300 strán, ale to sú len začiaatky, to sem nepatrí. Ďakuje, za podporu. Toto „dielko“ bolo vyymýšľané len na rýchlo, o 10večer a na niečo poriadne človek potrebuje viac času, chce to veľa opráv, zmieen a bla bla 🙂 proste som len dostala nápad ako zmiešať realitu s fikciou, nejak celkom zaujímavo to podať a vyčariť akýsi šokujúci zvrat… Ale osobne si myslím, že to nie je nič extra aj keď to nie je zlé. Ešte raz ďakujem za podporu, pripomienky a usmernenia 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button