>

Normal
0
21

false
false
false

MicrosoftInternetExplorer4

–>>

–>

>

/* Style Definitions */
table.MsoNormalTable
{mso-style-name:“Normálna tabuľka“;
mso-tstyle-rowband-size:0;
mso-tstyle-colband-size:0;
mso-style-noshow:yes;
mso-style-parent:““;
mso-padding-alt:0cm 5.4pt 0cm 5.4pt;
mso-para-margin:0cm;
mso-para-margin-bottom:.0001pt;
mso-pagination:widow-orphan;
font-size:10.0pt;
font-family:“Times New Roman“;
mso-ansi-language:#0400;
mso-fareast-language:#0400;
mso-bidi-language:#0400;}

–>

Sedím v tme, aj keď je vlastne biely deň,

hľadím do blba a dúfam, že zabudnem,

vynára sa mi pár obrázkov z minulosti.

Netuším čo cítim, či lásku a či páľavu zlosti,

snáď zradu a celkom určite zúfalstvo.

Neviem sa sústrediť.

Snažím sa zatlačiť tých pár dotrhaných spomienok,

zatvoriť a zaplátať množstvo malých okienok,

jednoducho nehľadieť dozadu,

prestať plakať, proste zdvihnúť bradu.

Nedá sa.

Nik nevie,

čo sa so mnou deje.

V spoločnosti sa tvárim ako vyrovnaná žena,

no potom sa tá maska rozplynie ako pena,

na brehu mora.

Ničí ma stále ukrývať svoje trápenie.

Som sama, čo kto vie!

Dnes som tiež dúfala že ťa niekde stretnem,

aj keď viem, že je to len hlúpi sen,

nesplniteľná túžba zazrieť niekde tvoju tvár,

nádej, že splníš mi tento rozmar,

vlečie sa so mnou na každom kroku,

narazíme do seba, keď vyjdeš spoza rohu…

Stále nič.

Večer zaspávam s plačom.

Takmer cítim ako ma držíš v objatí,

stačí, že si pri mne a už ma nič nerozladí,

stávam sa poddajnou predstave,

že som snehová vločka na tvojej nežnej pere,

vychutnávam na sebe jej sladkú hebkosť,

rozpáli ma, rozžeraví tá tvoja blízkosť!

Horúčava na celom mojom tele

a zrazu moje údy biele

miznú, zomierajú na tak krásnom mieste.

Aká rada by som bola snehovou vločkou.

Namiesto toho tu len ležím so spomienkou…

s ÚBOHOU spomienkou, ktorá sa nikdy nevráti!

Odrazu však jasne cítim tvoju vôňu.

Stráca sa a ja bláznivá utekám si po ňu

kamsi na koniec sveta,

kde nečaká ma nič, iba muky a bieda,

no i vlastný život stojí mi za tvoj malý kúsoček.

Kúsoček z teba. Kto by ma hrešil? Veď je to darček…

jediný, čo poteší moje srdce,

splašene tlkoce,

tvoj kúsoček…

Vtom sa nečakane potknem.

Spadla som a už ťa nikdy nedobehnem!

Prečo?!

Kto mi to vzal ten tvoj posledný kúsoček?

Život.

Vzal si ťa a nepýtal sa.

Celý čas len kruto zahrával sa,

so mnou samotnou,

teraz na kolenách zlomenou.

A popri tom viem, že naše stretnutie nie je nereálne,

sme predsa v tom istom meste, ach, to by bolo krásne…

Po 2 rokoch,

osud nás spojil v našich krokoch.

„Prečo si sa neozval? Ja ťa stále milujem!“

„Neviem“

To bola tvoja odpoveď, Majo.

Obyčajné „neviem“ zo mňa na 2 roky urobilo trosku!

Telo bez duše, čo túži po jedinom tvojom bozku.

Ostala po tebe len ryha, jazva,

ktorá na veky vekou ostane prázdna.

Snáď aby som nikdy nemohla zabudnúť, kým si pre mňa bol,

čo všetko som ti dovolila, čo všetko si mohol

len ty. Ako trpko to znie.

Som sama, čo kto vie.

Takto si na mňa niekto uplietol bič,

neúprosnú zbraň výčitiek a krívd

a každý večer ma touto hrôzou prepadol,

priniesol mi na tanieri smútok, čo na mňa doľahol.

To ty si ten bič.

Bič, pod ktorým sa dá trpieť,

no nie ho nenávidieť.

maria.mazuchova