Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drasill

AUTOR

Drasill

Chlapcov osud: 17.kapitola

Prešli možno tri minúty, kým sa Jack upokojil a pomaly si sadol na posteľ vedľa Toma. Bol rozhodnutý mu všetko povedať. Bol rozhodnutý ísť po novej ceste s ním. Zmeniť ich životy. Záležalo mu na tom viac, než na čokoľvek inom.

„Čo tu robíš Jack!? Ako si sa sem vôbec dostal!?“ Tom zopakoval otázku a stíšil hlas ako len mohol. Nechcel, aby ich niekto počul.

„Poviem ti Tom, ale najskôr chcem vysvetlenie ja. Chcem vedieť, čo to malo znamenať, keď si sa včera ráno vytratil preč a nepovedal si ani mne ani Davymu nič. Čo to malo do kelu znamenať!? Skoro som zošokoval!  Ráno som vstal a našiel tvoju posteľ prázdnu. Ten tvoj blbý vankúš nikoho nezmiatol, vieš! Hneď som vedel, že si preč, ale nechápal som, kde si išiel. Nepoviem, keby si každé ráno tak skoro buntošil, ale dobre vieš, že vždy vyspávaš ako posledný. Tak nám to s Davym bolo čudné a išli sme ťa hľadať. Myslel  som si, že si išiel iba do umyvárne alebo niekde na hajzel, a čo som odrazu z okna len tak náhodou nezazrel? Teba!“ Jack sa z privítania úplne zotavil a nebolo na ňom badať ani stopy po slzách. „Vedel som, že si to ty! Škriabal si sa hore múrom… a … videl som tých vycháčov, ako sa k tebe odrazu hnali. Nemohol som stihnúť, dobehnúť za tebou… a… potom si odrazu zletel dole. Prečo si to urobil?“

„Vieš, Jack, ani sám neviem. Bola to tá najväčšia blbosť, čo som kedy mohol urobiť.“

„To si myslím, že bola!“

„Nie je to také ľahké, vysypať všetko naraz… jednoducho som sa cítil zle, všetko sa točilo a ja som z toho musel utiecť.“

„ČO? Všetko sa točilo? O čom to rozprávaš? TOM!“

„Tichšie! Nechcem, aby nás počuli. Hovor tichšie!“

„Dobre, ale doparoma, veď hovoríš o ničom.“

„Nie, nehovorím. Nepoznáš ma dobre, nikdy som ti nepovedal, čo robím v ústave. To ťa naozaj nikdy nenapadlo, že väčšina chalanov tam je iba preto, lebo spravila niečo zlé? Nie všetkých, ako napríklad teba a Olivera tam zavreli neprávom.“

„Ja to viem, viem, že tam sú hovädá – ale čo? Čo som si mal domyslieť?“

„Jack…“ Tom sa pomrvil a pokračoval. „…povedz mi, povedal som ti niekedy ako sa volám – moje skutočné priezvisko?“

„Na recepcii som to zistil – Tom Bembls. Si syn toho idiota vycháča Bemblsa?“

„Nerozprávaj tak o mojom otcovi! Nepoznáš ho! Nevieš, aký je človek, tak ho už neurážaj, dobre!“

„Ako chceš,“ odpovedal a zadržal myšlienku, pripomenúť mu, ako ich jeho otec zmlátil do krvi, že ho potom vyhodili z práce vychovávateľa… Chcel mu všetko vykričať, ale niečo ho zastavilo. Pomyslel si, že ešte bude mať čas. „Počúvaj, je mi teraz jedno, že si synom Bemblsa. Možno som na teba ani nemal takto vybehnúť. Prepáč.“

„To nič.“

„Vieš čo, Tom, za ten deň sa toho toľko udialo… myslím,“ pozrel sa spod závesu von a uvidel kopu očí, ktorá naňho hľadela. „…že toto nie je vôbec dobré miesto, aby sme sa tu mohli rozprávať. Už aj tak pochybujem, že nás nepočuli. Mali by sme odtiaľto vypadnúť.“

„Ako? Čo si povedal – vypadnúť? To ako ujsť preč?“

„Tak asi, nie?! Čo by som tu asi robil…ha?“

„To mi nechceš povedať, že sa ti odtiaľ podarilo zdrhnúť? Však, nie?“

„Áno,“ vzdychol si chlapec. „Ušiel som a mal utiecť aj Oliver, Davy a Phil… ale všetko sa zvrtlo. Nechcem o tom teraz rozprávať. Poď, vypadneme odtiaľto preč.“

„Rád by som išiel Jack… ale nemôžem. Noha ma fakt bolí, nemôžem s ňou ani poriadne hýbať a nakoniec, čo som duch? Ako by som prešiel cez recepciu bez jediného podozrenia? Určite si ma všimnú.“

„Čo na tom záleží? Nejako to zakryjem. Nemôžem ťa dlho prehovárať. Máme málo času, lebo má prísť tvoj otec. Tak hybaj!“

„Jack, to nie je dobrý nápad. Strašne rád by som s tebou ušiel, ale kde pôjdeme?“

„Neviem. Rozmýšľal som, že by sme mohli zájsť za jednou slečnou, volá sa Nicoll. Mňa a Davida odviezla do mesta. Mohla by nám nejako pomôcť. Našla by nám prácu, ubytovanie niekde na malej farme ďaleko od toho miesta. Zarábali by sme si na jedlo a užívali si. Nechápeš, aké by to bolo perfektné?! Vyrástli by sme, našli si pekné baby a neskôr by sme sa s nimi oženili a mali vlastné deti. Ty by si mojim mohol byť krstným rodičom… tak čo? Už ideš?“

„To je pekné, ale nenapadlo ťa, že v ústave ostali všetci traja? Čo bude s Davidom, Philom, Oliverom? To ich tam len tak necháme trčať, kým im nevyprší trest?“

„Myslel som na to. Myslel som na to, ako na prvú vec, keď som išiel za tebou do nemocnice. Viem, že je to ťažké… ale v tejto situácií im naozaj nemôžeme nijako pomôcť. Veľa šialených nápadov mi napadlo. Najskôr som myslel, že ich nejako odtiaľ vyhrabeme, v noci sa vlámeme do ústavu…“

„Ach…Áá, čo?“ vzdychol si odraz starý muž, ležiaci s pochrámaným telom. Jack vystrčil hlavu, aby sa presvedčil, že ten dedko nemôže vstať a zavolať sestričku.

„Počuj, Tom!! Je tu už poriadne dusno! Musíme vypadnúť a to hneď! Keď budeme u Nicoll, možno niekoho pozná, kto by si adoptoval všetkých troch. Určite. Nemysli si, že im nijako nepomôžeme, ale najskôr si musíme pomôcť sami sebe. Ideme!“ povedal a chytal Thomasa za rameno a pomáhal mu s odväzovaním nohy. Keď mu noha spadla na posteľ, Tom pritom vydal bolestný výkrik, ale premohol sa. Pomaly sa posadil na okraj postele a Jack mu podal barle.

„Je to celé šialenejšie než môj nepodarený útek.“

„Viem. Budem ťa podopierať…“

Odrazu sa odhrnul záves a obaja chlapci kráčali k dverám. Prišlo divadlo! Nebolo pacienta, ktorý by sa na nich nepozeral s vydeseným pohľadom. Nikto sa ale neopovážil zavolať na sestričku.

Vyteperili sa z miestnosti číslo štrnásť a dali sa po ľavej strane. Jack zapínal na plné obrátky mozog a rozmýšľal, ako s Tomom prejde okolo recepčnej. Musí niečo vymyslieť! Posadí ho na vozík a rýchlo prefrčí okolo nej. Tom bude sedieť nízko a recepčný stôl je vysoko. Neuvidí ho, keď pôjde tesne vedľa recepcií… nenápadne. Tom stále kríval a išli pomaly. Boli na druhom poschodí, ale Jack povedal, že by nebolo dobré ísť výťahom, ale po schodoch. Takmer nikto po nich nechodil a tak mali väčšiu šancu, že ich neuvidia doktori alebo sestričky.

Obaja dýchali rýchlejšie než je bežné. Naozaj ten nápad, bláznivý nápad, realizovali.   Prežívali drámu. Museli sa teperiť dvoma poschodiami a Thomas pritom vydával príšerné zvuky. Myslím, že ich ešte aj tam počuli všetci pacienti z miestnosti číslo štrnásť. Bolo to na neuverenie. Dvaja pobláznení chlapčiskovia nemohli spraviť väčšiu somarinu, akej sa práve dopúšťali. Hrali sa s náhodou, akoby dopredu vedeli, že oni sú tými víťazmi. Akoby ani neexistovala žiadna iná možnosť… Zostupovali zo schodov čoraz nižšie. Pomaly. Odkedy Tomovi zasadrovali nohu, nikde okrem toalety nešiel. Nemal dôvod niekam ísť, pretože ho pri každom našliapnutí páliaco pichlo. Barlami sa síce nadľahčoval a Jack mu bol po boku, ale stále sa nemohol sústrediť na nič inšie, len na ostrú bolesť v nohe.

„Prestaň tak vzdychať Tom! Prezradíš nás skôr než sa dostaneme z nemocnice!“

„Tebe sa to… au… ľahko povie, keď ťa nebolí noha.“ Zostúpili na ďalší schod.

„Dobre, ale aspoň sa o to snaž. Viem, že ťa bolí noha, ale nie nastálo.“

„Do frasa… aú…. neviem, či to zvládnem, Jack. Je toho na mňa dosť. Fakt by som chcel ale…“

„Prestaň už! Nemôžeme míňať čas, potom sa porozprávame…“

Ostali ticho a kráčali nižšie. Ešte dva schody. Jeden…

Ocitli sa na prvom poschodí a popri nich práve prešli dvaja pacienti v župane s čajom v ruke. Nijako ich netrápil chalan s nohou v sadre. Rozprávali sa a upíjali si z čaju. Potom zmizli v zákrute chodby.

 

O dvesto metrov ďalej sa k budove nemocnice blížil muž. Zaparkoval auto tesne pred vchodom a vystúpil. Mal výrazne prísnu tvár a zdalo sa, akoby už dlhé roky na nej nebol jediný úsmev. Jeho šednúce vlasy mal najemno ulízané, ale malý kráter na temene nedokázal zakryť. Kráčal ťažko, ba vojensky a po celý čas sa nepozrel nikde, len pred seba. Keď vstúpil do dverí a prekročil prah nemocničnej recepcie, sebavedome si napravil límec košele a prikročil k žene skláňajúcej sa nad denníkom The Day Papers.

„Dobý deň slečna…“ zalichotil jej. Žena okamžite odhodila bulvár a uprene sa na muža zahľadela. „Aj vám prajem dobrý deň, pane. Čo si budete želať?“ Ani náhodou jej nenapadlo, aby mu povedala, že už slečna nie je dosť veľa rokov a muž sa nad tým nevýslovne v duchu zasmial. Ale pre to tu nebol.

„Prišiel som si pre syna. Nechal som ho na noc tu, volá sa Thomas Bembls.“

Žena sa vyškerila a nenápadne sa pozrela na nástenné hodiny. „Len dúfam, že ten chlapec už odtiaľ odišiel…“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button