Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Posledný z letných motýľov

Septembrové nebo je ako zinkový plech, z ktorého sa vyrábajú ríny na odkvap. Väčšinou je šedé,v správnom svetle belasé. Ale často býva šedé. A často býva plechové.

V septembri je vlastne ešte stále leto, aj keď to tak nie vždy vyzerá. Ja mám rád september, ktorý ešte nie je taký krutý ako október.

 

Kvety ružových kríkov, ktoré rástli pred našim domom pomaly mizli. A zo spektra červených a ružových odtieňov sa stávala tmavozelená. To sa len kríky pripravovali na jeseň. Čochvíľa však už miesto kríkov budú zo zeme trčať len ostnaté konáriky hompáľajúce sa vo vetre.

September sa pomaly končil. Toto leto bolo krátke. Celý september bol taký chladný, až je ťažké uveriť, že to bol letný mesiac.

Posledný deň v mesiaci a miesto včiel a ôs a motýľov poletujú svetom muchy a bzdochy, ktoré hľadajú špáry v murive, kde by mohli prečkať zimu. Jeseň sa javí, že bude tiež krátka, preto nemajú veľa času.

Hľadel som von oknom na ružové kríky a v duchu som počítal ich kvety. Minulý týždeň ich bolo dvadsať, teraz vidím sotva dva. Vo vetre odohrávajú ružovú derniéru tohto leta.

A v tom ma medzi kvetmi prekvapil ich spoločník. Motýľ.

Bol to posledný z letných motýľov. Žiadna okázalá babôčka či vidlochvost, ale obyčajný mlynárik kapustový.

I farba jeho krídel naznačovala to, čo sa chystá. Spleť farieb sa má už čoskoro zmeniť na monotónnu nebeskú belosť. Ale ešte pred tým…

Áno, pred tým sa ešte všetky živé rastliny ukážu v svetle tisícov farieb. Odtieňov jesenného slnka. Až sa človeku nechce veriť, že najkrajšie farby, tie najteplejšie, znamenajú pre rastliny smrť.

Suchá hnedá a červená a žltá a všetky ich rozličné kombinácie.

Mlynárik vyzeral, že je so všetkým zmierený. Poletoval okolo ružových kvetov a len s nasadením všetkých síl sa dokázal udržať na mieste. Let mu totiž sťažoval vetrík – septembrový vánok.

Napadlo ma zrazu… Prečo poletuje okolo kvetov ruží? Páčia sa mu? Dôvod asi pozná len motýľ  sám. No ten o tom možno ani nepremýšľa.

Ale ja si rád namýšľam, že aj taký motýľ premýšľa. Potom sa z motýľa stáva osobnosť. Ako motýľ  Emanuel.

Napadlo ma či aj motýľ Emanuel nebol mlynárikom kapustným. A či kvietky ruží, okolo ktorých mlynárik poletuje, mu nepripomínajú ružovú vílu.

Bolo by to romantické. Potom by som vedel, že motýľ chce posledné chvíle svojho života stráviť pri krásnejvíle.

To by mi dávalo zmysel. Prečo tak úporne obletuje tie ružové kvety. Ak by sa ten motýlik mohol potiť, už by bol mokrý až by z neho tieklo. Ale on sa nepotí, nech je jeho námaha akokoľvek veľká.

Pôsobí vznešene. Ako tanečník baletu s krídlami, ktorými vykresľuje do vzduchu motýliu abecedu oddanosti.

Jeho predstavenie je úchvatné. A človek by sa mohol dívať hodiny. Celý výjav je o to vzácnejší, že ide o jeho posledné vystúpenie.

Aj keď sa hodiny míňali, motýľ sa stále predvádzal a neopúšťal svoje milované kvety. Aj keď to, či ich miloval nie je isté. No čo iné by ho nútilo k zotrvaniu ak nie láska.

Len na malú chvíľu som sa prestal dívať. Možno som len žmurkol. Možno som si len pretrel oči. A motýľa zrazu nebolo.

Vybehol som von hnaný zvedavosťou. Ale v duchu som vedel čo uvidím. Pri koreňoch ružového kríka ležal motýľ – vysilený tanečník. Vánok sa mu pohrával s krídlami, ktoré už nemal silu ovládať.

Chcel som mu venovať potlesk, ale prišlo mi to akési hlúpe. Ten motýľ predsa netancoval pre mňa. Možno som ho ani nemal vidieť.

Pripadal mi však taký vznešený. Obyčajný motýľ. Posledný z letných motýľov. Ale predstavenie sa ešte neskončilo.

Motýľ ešte pohol tykadlami, akoby sa chcel pokloniť. Akoby bol hrdý na svoj výkon. A vtedy miesto opony, zahalili motýľa dva ružové lupene.

Každý ružový kvet teda prispel svojim dielom. A i vietor akoby hral s nimi to predstavenie zniesol lupene presne na motýľa. To bol viac než dôstojný koniec.

Kto vie, či si to ten motýľ tak prial.   

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button