Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Kamka

AUTOR

Kamka

Mŕtva láska

S jeho smrťou zomrelo jej srdce i duša. Už necítila nič, iba tpkosť a vinu,
ktorá jej rozožierala vnútro. Stále v sebe počula ten neutíchajúci hlas:
„Ty si ho zabila….“ Stále si predstavovala ten osudný deň, keď jej povedal,
že už nemá prečo žiť, keď stratil jej lásku. Predstavovala si, ako
s bolesťou v srdci vychádza na mólo, s očami plnými zradenej
lásky a s trpkou bolesťou v srdci. Skočil z toho móla, kde sa
niekedy zvykli v tichosti prechádzať, keď sa rozprávali iba ich duše
s nemou radosťou. Keď sa vnáral pod hladinu, poslednú myšlienku iste venoval
jej a tej krásnej láske, čo bola medzi nimi. „Aká bolesť mohla dohnať toho
silného človeka k takému skutku?, pýlala sa sama seba. „Ako som mu mohla
tak ublížiť?“ Nevedela si predstaviť, ako bude pokračovať jej život. Keď ho
videla v tmavej rakve, so zloženými rukami, predstavovala si ako tá bledá
ruka kedysi spočívala na nej, ako ju ňou hladil po vlasoch a ako mu potom
pobozkala každý prst so stvrdnutou kožou. Milovala jeho ruky, milovala tú kožu,
ktorá ju škriabala, keď sa jej dotýkal. A teraz sú jeho ruky zložené
a už nikdy nebude môcť pobozkať jeho prsty… Už  nikdy nepohladí jeho tvár a nebude mu
prstami vyrovnávať vrásky. Jeho tvár sa teraz bledo vynímala uprostred kvetov
a čierny oblek jej pridával mŕtvolný nádych. Keď dvíhali jeho rakvu, bolo
vidieť, ako im je ťažká. Tak rada by teraz pocítila ťažobu jeho tela! Bol celým
jej životom, teraz si tým bola istá. Opantával jej myseľ a už si nevedela
predstaviť, že na neho niekedy prestane myslieť, čo len na malú chvíľku. Bol
lúčom svetla, ktorý preťal temnotu v jej živote a ktorý jej priniesol
šťastie. Len s ním sa mohla slobodne smiať a cítiť radosť zo života.
No teraz je mŕtvy a s ním aj jej život. Chcela sa za ním vrhnúť do
nežnej náruče smrti, privinúť si tvár na jej krutú hruď a nájsť pokoj. Tú
bolesť už nemohla ďalej zniesť. Keby ju mohli zasypať zemou spolu s ním…
Ostala by pri ňom a chránila ho pred všetkým, čo by ho mohlo raniť. Už by
nikomu nedovolila aby mu ublížil. Ochraňovala by ho ako svoj jediný poklad, na
nej už nezáležalo, chcela by chrániť len jeho pred všetkým zlým. No na to už
stratila nárok. Teraz nad ním vládne nemilosrdná smrť, ktorá ho nikdy nepustí
zo svojich pazúrov. Tak strašne by ho ešte raz chcela vidieť živého, chcela by
vidieť, ako k nej kráča, s úsmevom na perách, ako ju objíma
a zasypáva bozkami. Tie silné ruky, čo ju dvíhali do výšky teraz tak
meravo ležia v tmavom hrobe. Keby tak mohol vstať a svojou silou
preťať tú drevenú hrobku, predrať sa hlinou a odsunúť ťažký mramor…
skríknuť: „Žijem, lebo ona ma miluje!“ Tak strašne mu teraz chcela povedať ako
veľmi ho ľúbi a že nikdy ho neopustí tak, ako mu to zvykla vravievať kým
žil… Prečo mu to len nepovedala vtedy, keď bol na pokraji zúfalstva, prečo sa
o neho nebála vtedy keď ho opustila? Vtedy dúfala len v to, že mu
svojimi slovami aspoň trochu ublížila a neuvedomila si, ako strašnu mu na
nej záležalo. Chcela, aby jej to teraz vyčítal, aby jej vrátil tú krutosť,
hocičo, len nech žije! Ako to len mohla spraviť? Dieťa, ktoré omylom zabilo
svoju matku by sa nemohlo viac trápiť ako ona. Najviac ju trápilo, akú bolesť
musel prežívať vo chvíli svojej smrti. Zabila nielen jeho, ale s ním aj
seba. Niekedy, keď sa zobudila a v mysli jej ešte kolísal sen, zdalo sa
jej, akoby cítila na svojom tele jeho ťažkú ruku, akoby jej jeho teplý
a milujúci dych ovieval tvár… No keď precitla, zdesila sa tej hrôzy, tej
nočnej mory, ktorá sa nechcela premeniť na sen. Chcela by odhrnúť zem, ktorá ho
prikrýva, preťať ten jeho temný príbytok a chytiť mu jeho dlane, zohriať
ich vo svojich, aby znovu boli také teplé ako kedysi. Chcela mu pohladiť tvár
a vtisnúť bozk na viečka, privinúť sa k nemu a položiť hlavu na jeho
ramená ako to robievala nespočetne veľa krát. No potom by sa zdesila, keby sa
v jeho rukách neudržalo teplo a keby nevyšiel dych z milovaných
pier… Možno by sa vtedy k nemu privinula ešte bližšie a dúfala, že
ten chlad prejde aj do nej a že tam zomrie spolu s ním a už by
ich nedokázalo nič od seba oddeliť.

    Počet zobrazení: 1137Počet likov:
    Počet zobrazení: 1734Počet likov:
    Počet zobrazení: 1686Počet likov:

Komentáre

7 Responses to Mŕtva láska

  • pekne,smutne no pekne….

  • to je výsledok môjho záchvatu melanchólie:-)

  • viem si predstavit ten zachvat 🙂 dufam, ze si uz ok 🙂 msnk mnk!!! 🙂

  • ale to nie je taky zachvat… to je len taky obycajny, normalny…:-) aj ty smnk mnk!!!

  • Páči sa mi tá poetickosť tvojich opisov. Musel som si to prečítať pár krát, kým som to pochopil úplne. No možno to ani nie je také jednoznačné rozprávanie ako sa na prvý pohľad zdá. Možno sa v tom skrýva čosi viac ako záchvat melanchólie.
    Len ma tak napadlo pri čítaní… Aký by bol svet keby boli ľudia k sebe úprimnejší? Myslím, že tvoje rozprávanie nabáda k tomu. Premýšľaj skôr než niečo urobíš. Skôr než zistíš, že už je neskoro.

    PS: A tak v skratke, celkom slušné dielo. 😀

  • Nebolo mojim hlavnym zaujmom vyjadrit tam tento zmysel, tu opatrnost, iba som pisala o tom, co sa v zivote moze stat, o tom, ake su vztahy obcas zapletene a ako si dvaja mozu navzajom ublizit. Myslim tym pri strate lasky, ked sa rozidu. Najprv ta ma niekto velmi rad a potom ti zrazu povie, ze pre neho uz nic neznamenas… je to akoby pre teba umrel, mozno horsie, lebo uz ta prestane lubit. Tak asi toto som tam chcela vyjadrit, aj ked neviem, ci sa mi to podarilo:-)

  • Ale inak, v sirsom kontexte, sa tam da vidiet aj to ponaucenie, nenechavaj si vyjadrenie lasky na poslednu chvilu, kym nebude neskoro… A to sa v zivote stava, niekedy v tom najtrpkejsom zmysle slova.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button