Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Horúce leto

(1) Manévre Šumava mali pôvodne trvať od 20. do 30. júna. Nakoniec namiesto 10 dní to bolo viac ako 2 mesiace. Rusi začali prichádzať už 27. mája 1968. Bola to ako operetná tragikomická predohra: budú nás okupovať naši vlastní spojenci?! Náš kontráš (náčelník vojenskej kontrarozviedky) došiel pred polnocou z výcvikového priestoru Doupova do neďalekého vojenského stanového tábora. V stane bolo horúco. Preto si v spacáku ľahol vedľa stanu. V noci mu pneumatika auta s radarom prešla cez krk. Bolo to ešte v medziach plánovaných strát manévrov Šumava. Zomrel kontráš, nech žije kontráš! Za nového kontráša vymenovali Nikolu a súčasne ho aj povýšili. Nikola bol predtým vojenský špecialista na elektrické letecké prístroje a tlmočník ruštiny. V Slovenskom národnom povstaní pri núdzovom pristavaní prišiel o ľavé oko. Neskôr sa chcel vrátiť k lietaniu, ale nevyšlo to. Nikola najprv oslavoval povýšenie až do záverečnej v reštaurácii. Potom pozval k sebe na byt Luciu. Lucia bola vysoká a statná letovodka. Krv a mlieko! Obidvaja sa opili a potom zaspali. Opitá Lucia sa v polospánku napila vody z poháru, do ktorého si Nikola pred spaním odložil svoje sklenené oko. Skoro ráno Luciu zobudil budík, aby stihla rannú službu na letisku. Nikola naďalej spal tvrdým spánkom opilca.

 

(2) Ja som medzitým bol na ostrých nočných streľbách. Po návrate som si ešte pospal. Potom som sa s gazíkom (odkopírovaný variant džípu) ponáhľal za Luciou. Zaviezli sme sa do lesa pri záložnom letisku. Milovali sme sa odzadu na zadnom sedadle. Náhle Lucii z kakaového oka vykuklo oko! Po milovaní som z nej oko vybral, umyl v blízkom potôčiku a zabalil do vreckovky. Zaspieval som Lucii pesničku košických čavargošov:

 

„Megáll a tudomány, megáll az ész,

 

ebből a seggből valaki néz!“

 

Pre Luciu som preložil text pesničky z maďarčiny do slovenčiny:

 

„Ostáva stáť veda aj rozum,

 

veď z tohto zadku niekto pozerá!“

 

Keď som Nikolovi vrátil oko, tak som mu najprv blahoželal k povýšeniu a menovaniu. Ešte som dodal, že bdelé oko kontráša ma byť doslova všade. Trebárs aj tam, odkiaľ som ho vybral.

 

(3) Odvtedy ubehlo 40 rokov. Surfujem na webe. Z ponad monitoru osobného počítača ma bedlivo sleduje oko malej videokamery. Sťahujem film. Potom ho spúšťam na prehrávači. Čítam, že dej filmu je vymyslený a akákoľvek podobnosť je iba náhodná. Ale tento dej nie je vymyslený. Je celý od začiatku do konca pravdivý. Večer sa stretnem so Sárou. Sára je národniarska ex poslankyňa. Dávam je čítať tento môj príbeh. Najprv sa síce pousmeje. Potom už nasledujú výčitky. Sára mi vyčíta, že môj postoj k tejto historickej udalosti je dehonestujúci a navyše, čo je ešte horšie, nie je ani dôstojný pre Slováka. Pri obrane si vypomáham s teóriou relativity: relatívne k postojom našich vtedajších (a samozrejme aj súčasných) politických a vojenských vysoko postavených funkcionárov, byrokratov, aparátnikov a papalášov, môj postoj nie je až tak dehonestujúci. Skôr naopak. Je to iba pravdivá a úprimná prezentácia zmiešaných pocitov vojaka, ktorý musí akceptovať rozkazy nadriadených. A to aj rozkazy, ktoré sú často úplne nezmyselné a rozporuplné. Totižto o rozkaze sa nediskutuje. Rozkaz sa musí najprv bezodkladne vykonať. Iba neskôr je dodatočne prípustná aj sťažnosť. A kde? Napríklad, na lampárni… Kto to nezažil na vlastnej koži, tak to iba ťažko pochopí. A môj postoj je typicky slovenský. Demonštrujem to vtipom:

 

„Pri Niagarských vodopádoch sa pekná mladá reportérka pýta Američana, Rusa a Slováka, že na čo myslia pri pohľade na tento nádherný vodopád. Američan odpovedá, že na to, ako by tu vybudoval ešte viacej prosperujúce turistické centrum. Rus, že ako by tu vybudoval ešte výkonnejšiu vodnú elektráreň. Slovák, že ako by sa pomiloval s peknou mladou ženou. Reportérka sa pýta, prečo práve teraz myslí na milovanie. Slovák odpovie, že na to myslí vždy a všade!“

 

K vtipu pridávam aj doslova rukolapný dôkaz: plesknem Sáru roztvorenou dlaňou po veľkom a širokom zadku. Pleskne to ako rana z delobuchu. Sárina reakcia ma prekvapí: rozosmeje sa prenikavým smiechom! V duchu uvažujem o jej eventuálnych sklonoch k masochizmu. Preto Sáre tíško do uška spievam svoju pesničku:

 

„Masochista schvátený chtíčom

 

beží k svojej milej.

 

Tĺkli sa vzájomne bičom,

 

v prepychovej vile!“

 Sára sa opäť hlasno rozosmeje. Potom moju pesničku pochváli. Koniec dobrý, všetko dobré!

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Horúce leto

  • Zábavná poviedočka, nevymyslel by to lepšie ani Hitchcock,
    iba život … ako tvrdíš…

  • Dear Fjodor Ivanovič, ďakujem Ti za stručný a vtipný komentár, ktorý ma veľmi potešil. Tvoj komentár dám prečítať aj môjmu synovi Augustinovi Sokolovi jr. Syn túto tému pozná iba prostredníctvom mojich príbehov. Nuž a samozrejme aj z masmédií – a to nielen z našich, ale aj zahraničných. Najmä na dokumentaristických televíznych kanáloch: Spectrum, Viasat History, Explorer, National Geographic a tak ďalej… – ale aj na českých televíznych kanáloch: ČT1, ČT2, Prima a tak ďalej… Tento príbeh syn objavil náhodou v mojich dokumentoch, keď mal problémy so svojím notebookom, na ktorom musel formátovať hardisk, reinštalovať operačný systém, stiahnuť ovládače a tak ďalej. Trvalo to dlho, nuž a syn medzitým používal aj môj notebook. – A vtedy naďabil na tento príbeh. Najprv som tým nebol nadšený, lebo podľa mňa je to príbeh pre dospelých. Syn ma presvedčil, že všetko je relatívne, a že dokonca aj televízne programy pre deti sú prerušované reklamami pre dospelých. Napríklad, aj reklamami na menštruačné vložky s krídelkami. Nakoniec ma ukecal, takže som súhlasil. Záverom Ti ešte raz ďakujem, s úctou, Augustin Sokol.

  • Ešte doplním svoj komentár ku komentáru Fjodora Ivanoviča o najnovšie informácie, ktoré som získal dnes poobede pri stretnutí s pani národniarskou ex poslankyňou:

    Je to dobrý pocit, keď si náhodou vypočujete z iných úst vtip, ktorý ste ešte kedysi dávno vymýšľali v pohodlnom kruhu svojich starých dobrých priateľov. Ako napríklad tento:

    „Pri Niagarských vodopádoch sa pekná mladá reportérka pýta Američana, Rusa a Slováka, že na čo myslia, keď vidia tento nádherný vodopád. Američan odpovedá, že myslí na to, ako by tu vybudoval ešte viacej prosperujúce turistické centrum. Rus odpovedá, že myslí na to, ako by tu vybudoval ešte výkonnejšiu vodnú elektráreň. Nuž a nakoniec Slovák odpovedá, že myslí na to, ako by sa pomiloval s peknou mladou ženou. Reportérka sa potom Slováka pýta, že prečo práve teraz myslí na milovanie. Slovák na to odpovie, že on stále myslí iba na milovanie!“

    Prečo som si na to spomenul? Nuž diskutoval som s národniarskou ex poslankyňou o tomto mojom príspevku. Síce sa najprv pousmiala, ale potom už nasledovali jej výčitky. Najprv mi vyčítala, že som tam uviedol maďarskú pesničku košických čavargošov. Vraj to vôbec nie sú tí praví rodu verní Slováci. Zmohol som sa iba na typické: and why not?! Potom mi vyčítala, že môj postoj k tejto historickej udalosti našich novodobých dejín minulého storočia je dehonestujúci. Tu som už nabral druhý dych. Vypomáhal som si s teóriou relativity: relatívne k postojom našich vtedajších (a samozrejme aj súčasných) politických a vojenských vysoko postavených funkcionárov, byrokratov, aparátnikov a papalášov, môj postoj vôbec nie je až tak dehonestujúci. Skôr naopak. Veď je to iba môj pravdivý a úprimný popis zmiešaných pocitov vojaka, ktorý nemá inú možnosť, ako akceptovať často aj úplne nezmyselné a rozporuplné rozkazy nadriadených. Totižto o rozkaze sa nediskutuje. Rozkaz sa musí najprv bezodkladne vykonať. Síce neskôr je dodatočne prípustná aj sťažnosť. A kde? Napríklad, na lampárni… Kto to nezažil na vlastnej koži, tak ten to iba ťažko pochopí. Ako sa hovorí, do tretice všetko najlepšie. Tu sa mi už konečne podarilo útok odvrátiť. Posledná, tretia výčitka znela, že môj postoj nebol iba dehonestujúci, ale navyše, čo je ešte horšie, nebol pre Slováka ani dôstojný. Tak som jej porozprával vtip o tom, že na čo myslí Slovák pri Niagarských vodopádoch. Pridal som k tomu aj doslova rukolapný dôkaz: zoširoka som sa rukou rozohnal a plesol som ju roztvorenou dlaňou po jej veľkom a širokom celulitídovom zadku. Plesklo to ako rana z delobuchu. Jej reakcia ma prekvapila: rozosmiala sa prenikavým smiechom! V duchu som uvažoval aj o jej eventuálnych sklonoch k masochizmu. Zaspieval som jej preto tíško do uška svoju pesničku:

    „Masochista schvátený chtíčom

    beží k svojej milej.

    Tĺkli sa vzájomne bičom,

    v prepychovej vile!“

    Opäť sa hlasne rozosmiala. Potom moju pesničku aj pochválila. Koniec dobrý, všetko dobré! 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button