Po našom rozchode bola čierna noc a mraky krúžili nado mnou, už chýbal len havraní škrek.

Kráčal som sám ulicou a čierna mačka cestu mi skrížila ja dostal som náhle strach.

Tá chvíľa mala zvláštnu moc, keď duch telo opustil ozval sa hlasný nárek.

V prázdnej noci sám, smrť po mne túžila a vo vzduchu sa víril prach.

Vietor dul zavíjal, no ten kostol tam pevne stál a celý čas odvahu mi dával.

Tam po mňa čert nemohol, mohol len pred ním stáť a hlasno mi nadávať.

Hoc oltár bol zlatistý, tak vonku hrmelo a ja som pocítil smrti pach.

Ja von som vybehol s malou nádejou chcel som odtiaľto rýchlo preč.

Mesiac bol striebristý stromy bozkával na listy a na mňa opäť doľahol strach.

Predo mňa smrť sa postavila, zubatá s kosou, ja stratil som reč.

Padol som na chodník, telo bezvládne, moja duša už našla svoj smer.

Ticho a pomaly som tam umieral a chýbal mi k tomu len dážď.

Nie je to lízať med keď s najvyšším rande máš,

to mi pokojne ver.

A pred bránou nebeskou náhle voči nebesiam pocítil som zášť.

Tak som sa vzoprel všetkým zákonom a ostal som na zemi žiť.

Keď som sa prebral na mojej posteli,

dostal som chuť náhle piť.

                                                                                   Refrén:

Len hore do diaľky noci!

Tupo sa pozerám po hviezdnej oblohe a hľadám znamenie.

Len hore do večnej tmy!

Moja duša sa každú noc uberá, asi hľadá zázemie.

Len hore do temnej oblohy!

Krv z tela vyteká a po zemi tečú jej teplé, pramene.

Len hore do čiernej večnosti!

Keby si ležala vedľa mňa a šepkala nežnosti.

Len hore! len hore! A stále vyššie! Letím sám!

Letím sám! Letím sám! Letím sám!

A cítim chlad, ktorý nič nezastaví.

Nič nezastaví…

Opäť zas čierna noc a mraky krúžia si nado mnou aj tento krát som sám.

A zase kráčam ulicou, no tá prázdna je presne ako ja, keď ťa už nemám.

S týmto vedomím mám chuť skočiť zo strechy, jednoducho život si vziať.

V prázdnej noci sám, smrť o mňa už dávno nestojí.

Naveky budem žiť sám.

Vietor duje zavíja na kostol sa pozerám, no odvahu už strácam.

Mesiac je striebristý lúčmi ma zalieva však ja ťa chcem len pri sebe mať.

Predo mňa zrazu svetlo sa postaví,

anjel v rúchu a v ruke horiaci meč

Kľaknem si na chodník a moje slová velebia raj,

no pre slzy stratím reč.

Ticho a pomaly plačem až môj plač zmení sa na dážď.

Anjel sa usmeje rukou mi rany na srdci zacelí,

teraz opäť môžem žiť.

Náhle strasiem sa anjel ma opúšťa no predtým mi dáva svoj plášť.

Smútku sa povzpieram, viem že chybou bol som ja teraz už môžeme spolu byť.

Keď sa preberiem zamierim za tebou a jediné čo môžem je sa ospravedlniť.

Refrén 2:

Ráno sa zadívam hore, do svetla dňa.

A budem ďakovať, že si bola so mnou.

Ráno sa zadívam na nebo celé modré.

A spolu nájdeme všetko to, čo bolo dobré.

Ráno sa zadívam hore a ešte vyššie.

A tam uvidím, že nikdy nie som sám.

Že nie som sám! Už nie som sám! Nikdy sám!

Nikdy sám! Nikdy sám…

Dušan Damián

Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com