Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Dušan Damián

AUTOR

dusandamian

Zvláštne dievča – upršané rozprávanie

Kráčal som poobede mestom, vzduch bol pomerne chladný a nebo sa na mňa mračilo. Ale to je normálne na október. Celý deň ma nechcela opustiť zlá nálada a asi to bolo na mne aj vidieť, pretože okoloidúci mali taký čudný výraz v tvárach, keď sa na mňa pozreli.

Kráčal som smerom k autobusovej stanici, ale tá bola ešte päť ulíc predo mnou. Vôbec som nemal náladu ísť autobusom.

„Kto si však môže vyberať, keď nemá vlastné prostriedky?“ V duchu som sa pripravoval na ďalšiu hádku so šoférom, čo bol taký starý ko…t, ktorý si myslel, že keď riadi autobus, riadi aj celý svet.

Ale šofér ma nikdy veľmi netrápil. Viac ma vyvádzali z rovnováhy tie opovrhujúce pohľady cestujúcich „inej národnosti“. Hoci na zmiernenie tejto vety by som mohol tiež povedať, že to len prehnane zveličujem, alebo si to len navrávam.

Z plechového neba začalo pršať. „Aké šťastie!“ Hoci so sebou stále nosím dáždnik a mal som ho aj vtedy, nevytiahol som ho. Radšej som nechal chladnú vodu, aby zo mňa zmyla tú zlú náladu. Už mi zostávali len štyri ulice, no už som tiež mal navlhnutý pulóver aj rifle.

Tešilo ma však aspoň to, že dážď nebol silný. Ale len čo som si to uvedomil, začalo liať ako z krhly.

„Úžasné!“ Bol som celý mokrý. Síce som už uvažoval, že ten dáždnik predsa len vytiahnem, no nemalo by to veľký význam. Napokon už som bol aj tak premočený.

Hoci som si to ani neuvedomoval, ale dve ulice som v tom daždi len tak prebehol. Nebol som až taký hlúpi aby som sa vliekol alebo stál na mieste.

Predo mnou bola posledná ulica. Začínala sa starým činžovným domom. Chodil som tadiaľto toľko krát, že som si ho ani neuvedomoval, ale teraz…

Vo vchode do domu stálo dievča v krátkom čiernom tričku a riflovej sukni. Mala krátke tmavohnedé vlasy a rovnakej farby boli aj jej oči. V ľavej nosnej dierke mala pomerne veľký strieborný krúžok. Bola jej očividne zima. Zjavne chcela odísť, ale nechcela zmoknúť.

„Dobrý dôvod na dáždnik.“ Okamžite som teda svoj dáždnik vytasil a ponúkol som sa, že ju odprevadím. Sprvu bola zaskočená a potom povedala, že ani neviem kam chce ísť.

Nebol to ten typ dievčaťa, do ktorého sa človek zamiluje na prvý pohľad, ale v tejto mojej nálade vyzerala ako anjel.

Nesmierne ma priťahovala takým zvláštnym spôsobom. Odvetil som teda, že ju odprevadím kamkoľvek.

Zjavne sa potešila a „blaváckym“ prízvukom poďakovala s tým, že mi povedala, že chce ísť len na stanicu.

Posledná ulica bola vlastne len dlhý pás, ktorý ústil k dvom staniciam, autobusovej a železničnej. Hoci to bola len krátka chvíľa trochu sme sa stihli porozprávať.

Spýtala sa ma, prečo som celý mokrý, keď mám dáždnik a ja som jej odvetil, že som nemal dôvod vyťahovať ho, kým som ju neuvidel.

Zasmiala sa takým hrdelným nefalšovaným smiechom od srdca, ktorému sa mnohé dievčatá radšej vyhýbajú.

Pochválil som jej krúžok v nose a spýtal som sa prečo si zvolila niečo také veľké. Povedala, že malé bodky a guľôčky má dnes hocikto.

Až po chvíľke som si všimol, že na chrbte trička má biely nápis „STAR WARS“. Začudoval som sa a trochu potešil. Keď som jej na to spýtal, povedala, že je to dobrý film. Vraj jeden z jej obľúbených. Že vraj má rada fantasy žáner.

Bol to pre mňa veľmi príjemný rozhovor a celkom som zabudol na zlú náladu až kým sa neobjavila autobusová stanica. Stará ošarpaná pomerne veľká socialistická stavba celá obložená lacnými červenými kachličkami v tvare tehiel a plechovými strechami.

Vyzerala žalostne ako zrúcanina hradu – napoly rozobratá. Nemať na ňu zopár pekných spomienok z ranného detstva asi by som sa na ňu ani nedíval. Škoda reči.

Neznáma sa celkom strhla, keď zbadala, že jej autobus už stojí na zastávke a že už je každý nastúpený.

Opäť sa poďakovala a urobila niečo, čo by som v živote nečakal. Vtisla mi bozk na ústa. Priznám sa, trochu som situáciu zneužil a ten bozk som predĺžil tým, že som ju k sebe trochu pritisol. Nebola ani trochu zaskočená ani len náznak prekvapenia.

Naopak, smiala sa na mňa až ma to rozohrialo, ale odbehla preč. Nastúpila do svojho autobusu a ten vzápätí odišiel. Zmizol za horizontom výjazdu zo stanice.

Zlá nálada však bola definitívne preč a s ňou aj dážď. Zvláštne koľko vecí zrazu zmizlo. Keď som prišiel na svoju zastávku, napĺňal ma zvláštny pocit hrdosti alebo také jednorazové šťastné omámenie ako od alkoholu.

Ten pocit umocňovali aj niektoré pohľady cestujúcich mužského pohlavia v mojom veku. Ťažko povedať, či v nich bolo cítiť závisť. Možno, že aj tom som si len navrával.

„Určite to bol anjel.“ Pomyslel som si, ale neskôr ma mátali aj iné myšlienky. Bola taká neobyčajná a ja ani neviem, kto to bol. Hoci, ktoré dievča by dalo len tak neznámemu z ulice hneď bozk na ústa. Nebola chorá?

Určite nie! Nemohla…

Dušan Damián
Kedysi som bol výrečnejší a slová zo mňa prýštili ako gejzíry. No tak ako kedysi, keď som na tento blog prišiel, i dnes sa občas zamýšľam nad tým, či som tvrdým človekom s mäkkým jadrom, alebo mäkkýš s tvrdou podstatou. V duchu podobných myšlienok sa ešte občas rozlievam do veršov a piesní dosiaľ nespievaných. Keby ma chcel ktokoľvek kontaktovať, môže tak urobiť na týchto e-mailoch: dusandamian@centrum.sk alebo dusandamian@gmail.com
Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Zvláštne dievča – upršané rozprávanie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button